znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 447/2014-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., zastúpeného JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, Ulica Janka Kráľa 1, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 1 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 8 ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   6   Tost   36/2013   z 28. novembra 2013 v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 37/2013 z 19. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 29. januára 2014 doručená a 5. marca 2014 a 6. marca 2014 doplnená sťažnosť Š. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práv podľa čl. 1 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 19   ods.   2,   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   2,   čl.   49   a   čl.   50   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 8 ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 36/2013 z 28. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“)   sp.   zn.   Tp 37/2013   z 19.   novembra   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie špecializovaného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície, expozitúry Stred v Banskej Bystrici,, (ďalej len „národná kriminálna agentúra“) pod ČVS: PPZ-475/NKA-FP-ST-2013 z 15. mája 2013 vznesené obvinenie pre pokus obzvlášť   závažného   zločinu   podvodu   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   20,   §   14 ods.   1,   §   221   ods.   1   a   4   písm.   a) zákona č.   300/2005 Z.   z. Trestný   zákon   v znení neskorších   predpisov (ďalej   len   „Trestný   zákon“).   Sťažovateľ   bol   uznesením   sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu sp. zn. Tp 37/2013 zo 17. mája 2013 v spojení s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Tost   1/2013   z 28.   mája   2013   vzatý   do   väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Prokurátor   Úradu   špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „prokurátor   úradu špeciálnej   prokuratúry“)   predložil   špecializovanému   súdu   13.   novembra   2013   návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa o sedem mesiacov, teda do 14. júla 2013. Špecializovaný súd svojím uznesením sp. zn. Tp 37/2013 z 19. novembra 2013 rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa do   19. januára 2014. Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 6 Tost 36/2013 z 28. novembra 2013 rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia   špecializovaného   súdu   a lehotu   trvania   väzby sťažovateľovi   predĺžil do 31. marca 2014. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3.1   Sťažovateľ   po   podrobnom   rozbore   dôkaznej   situácie   v jeho   trestnej   veci konštatuje svoju nevinu, resp. poukazuje na to, že sa žiadnej trestnej činnosti, ktorá je mu kladená   za   vinu   a predstavuje   materiálnu   podmienku   jeho   väzby,   nedopustil.   Ako   sám hodnotí, „...   zo   žiadnej...   svedeckej   výpovede   či   iného   dôkazu   nevyplýva,   že   by   sa... protizákonným spôsobom domáhal pripísania uvedenej sumy v prospech akéhokoľvek účtu. Celé obvinenie, konkrétne celý popis skutku, ktorého sa mal... údajne dopustiť je absolútne nereálny a dokazuje, že OČTK, ani súdy nemajú vedomosť o tom, čo je to systém SWIFT a ako tento systém funguje. Je nemysliteľné, aby porušovatelia akceptovali znenie a obsah obvinenia..., tak ako je v uzneseniach popísané, bez špecifickej znalosti v oblasti SWIFT systému a tiež európskej judikatúry, konkrétne napr. rozsudku Súdneho dvora EU vo veci C - 540/09, ktorý sa už s takýmito otázkami odborne a záväzne vysporiadal.

Zo   žiadneho dôkazu v celom konaní nevyplýva,   že   by   sa...   akokoľvek nezákonne snažil pracovníkov banky či už podplácať alebo, že by ich či už pomocou nejakého fyzického alebo psychického násilia k spolupráci nútil. Jediné, čo... vo veci vykonal bolo, že rokoval s bankou pri podpise zmluvy,   pričom pracovníčka banky dobrovoľne a v rámci svojich oprávnení podpísala zmluvu, tzv. Memorandum o porozumení zo dňa 23.03.2013. Neskôr sa už...   len   pýtal   v   banke   na   stav   bankového   účtu   spoločnosti,   ktorej   bol   konateľom. Nedomáhal sa žiadneho pripísania peňažných prostriedkov na účet spoločnosti. Pýtať sa na stav   účtu,   ku   ktorému   má   daná   osoba   dispozičné   oprávnenie,   vôľa   otvoriť   si   účet v J&T banke,   ako   aj   mať   pripravené   vypísané   platobné   príkazy,   nie   sú   protizákonným konaním a teda ani trestným činom, sú to úkony vykonávané v rámci bežného života či pri výkone podnikania a plne v súlade so právnymi predpismi.“. Poukázal taktiež na to, že „... v danej veci nie sú ani naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Nie sú naplnené jednak z dôvodu absencie protiprávneho konania sťažovateľa ako obvineného, jednak z dôvodu, že z vyššie uvedených okolností je zrejmé, že banka nemohla byť v tejto veci uvedená do omylu a teda ani nemohla banke vzniknúť škoda a tiež z dôvodu, že tu absentuje príčinná súvislosť medzi konaním sťažovateľa a akýmkoľvek prípadným vznikom škody.“. Postupu vo veci konajúcim súdom vytkol predovšetkým to, že „Súdy a OČTK sa pri rozhodovaní   v   súvislosti   s   trestným   stíhaním   a   s   väzbou   vôbec   neriadili   podstatou príčinnej súvislosti a judikatúrou k nej a ani otázkou zavinenia (pozri najmä r. č. 46/1963 a r.   č.   37/1975).   Nezaoberali   sa   ani   možným   zánikom   trestnosti   činu   -   pozri   najmä r. č. 44/1989. 14/1964 a 76/2002.

Súdy sa nezaoberajú istým a jednoznačným zistením škody, resp. reálnosťou vzniku škody, ich úvahy sú len vágne a všeobecné, možnosť vzniku škody tu nebola ani preukázaná ani   konkrétne špecifikovaná,   a toto je podľa názoru   sťažovateľa   v rozpore   s Trestným zákonom a judikatúrou (r. č. 21/2002, r. č. 3/1962). Zo spisu vyplýva, že spôsobenie škody aktivitami, ktoré uskutočňoval sťažovateľ nie je ani len teoreticky možné.“.

3.2 K dôvodom preventívnej väzby argumentuje tým, že „V danej veci neexistuje dôvodná obava z toho, že by sťažovateľ mohol pokračovať v trestnej činnosti či dokonať trestný čin, pre ktorý je proti nemu vedené trestné stíhanie. Jednak celé konanie, tak ako je opísané v uznesení o vznesení obvinenia, nie je reálne možné, nie je možné teda v ňom ani pokračovať, či dokonať ho. Dokonca nikde nie je presne špecifikované, v čom by malo dokonanie   činu   spočívať.   Preto   je   nepochopiteľné,   ako   mohli   porušovatelia   (súdy) akceptovať takéto tvrdenia a na základe nich rozhodnúť o predĺžení lehoty väzby.

Dokonanie či pokračovanie v trestnej činnosti nebolo v čase rozhodovania súdov o predĺžení lehoty väzby možné ani z toho dôvodu, že v danom čase už neexistovali v ČSOB účty spoločností, v mene ktorých sťažovateľ konal. Tieto boli zrušené a v inej banke než ČSOB nemohlo dôjsť k obdobnej transakcii z dôvodu absencie zmluvy s bankou, na základe ktorej by bola finančná transakcia vykonaná. Teda s inou bankou nebola uzavretá zmluva, na základe ktorej by mohlo dôjsť k prevodu peňažných prostriedkov.

Základnou   premisou   pokračovania   v   trestnom   čine   je,   že   páchateľ   čiastkovými útokmi   uskutoční   ten   istý   čin,   čo   v   tomto   prípade   nebolo   doposiaľ   preukázané. Na pokračovanie či dokonanie TC nestačí uviesť, že sťažovateľ mal účty aj v inej banke (Sberbank) a že by sa tam mohol dopustiť podobného konania, keď s touto či inou bankou nebola uzavretá zmluva obdobná Memorandu o porozumení zo dňa 23.03.2013, ktorá by na vykonanie peňažnej transakcie (prevodu peňazí) subjekty oprávňovala. V tejto súvislosti poukazujeme   aj   na   judikát   r.   č.   22/1990.“.   V   závere   svojej   argumentácie   poukázal   aj na pomalý   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní   pri   vykonávaní   predovšetkým znaleckého   dokazovania: „Celý   návrh   prokurátora   na   predĺženie   väzby   je   nedôvodný a úkony, pre ktoré žiadal predĺženie väzby mohli byť dávno urobené, preto porušovatelia výrazne pochybili, ak takémuto návrhu čo i len z časti vyhoveli.“

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné práva sťažovateľa garantované v čl. 1 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu.   pracovisko   Banská   Bystrica,   sp.   zn.   Tp 37/2013 z 19.11.2013 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Tost 36/2013 zo dňa 28.11.2013 porušené boli.

2.   Uznesenie   Špecializovaného   trestného   súdu.   pracovisko   Banská   Bystrica, sp. zn. Tp 37/2013 z 19.11.2013 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Tost 36/2013 zo dňa   28.11.2013   sa   v   plnom   rozsahu   zrušujú   a   sťažovateľ   (obvinený)   musí   byť prepustený na slobodu.

3.   Sťažovateľovi   sa   priznávajú   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   284,08   EUR (slovom:   dvestoosemdesiatštyri   eur   a   osem   eurocentov),   ktoré   sú   porušovatelia   povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne k rukám advokátky JUDr. Ing. Lindy Kovandovej do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na   jeho   odmietnutie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom...   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5 ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý   alebo   inak   pozbavený   slobody   v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

9. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené   zárukou   (III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   100/04).   Z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň   determinovaná aj skutkovými   okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na základe   konkrétnych   skutočností,   a   nie   na   základe   abstraktnej   úvahy   (obdobne   III.   ÚS 271/07).

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne   aj   ďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takéhoto   zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).

12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

13. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo,   a   preto   rešpektovanie   tohto   práva   je   integrálnou   súčasťou   záväzkov   zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň   musí   byť   v   súlade   s   účelom   čl.   5   dohovoru,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

14. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že:

- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

15. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.

16. Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas. Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem   mesiacov,   prokurátor   je   povinný   prepustiť   obvineného   na   slobodu   najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím obžalobu... alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty. Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní tak, že aby v prípade podania   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   mohol   byť   spis   predložený   nadriadenému   súdu najneskôr   päť   pracovných   dní   pred   uplynutím   lehoty,   ktorá   by   bola   lehotou   väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá   sa   má predĺžiť...   Predĺžiť lehotu   väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov   trestné   stíhanie   skončiť   a prepustením   obvineného   na   slobodu   hrozí,   že   bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby   môže   trvať až   sedem   mesiacov,   lehota   väzby   v prípravnom   konaní   však   nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7.

17. Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa   §   76   ods.   7   Trestného   poriadku   z lehoty   uvedenej   v odseku   6   pripadá na prípravné konanie najviac

a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

18. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia....

19. Sťažovateľ tvrdí,   že k porušeniu jeho základných práv a slobôd podľa čl.   1 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru došlo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 36/2013 z 28. novembra 2013 v spojení s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 37/2013 z 19. novembra 2013.

II.A K namietanému porušeniu práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru

20.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21.   Vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že vo svojej judikatúre už opakovane konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na   povahu   a účel   konania   o väzbe,   a preto   sú   na   konanie   a rozhodovanie   súdu   o väzbe aplikovateľné   špeciálne   ustanovenia   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   o osobnej   slobode,   a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

23. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych   právach   alebo   záväzkoch,   ako   to   vyžaduje   citovaný   článok   dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   z dôvodu,   že   túto   oblasť   ochrany   práv   upravuje   vo   svojich ustanoveniach   čl.   5   dohovoru.   Ústavný   súd   v tomto   smere   poukazuje   aj   na   stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71   77 etc.). Článok 6 dohovoru teda upravuje právo na spravodlivý proces, a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).

11

24. Článok 5 ods. 3 dohovoru sa vo svojej prvej časti vzťahuje na rozhodovanie o prvotnom   vzatí   do   väzby   a   jeho   účelom   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvoľnému zadržaniu,   ktorá   je   zaručená   podrobením   aktu   pozbavenia   slobody   nezávislej súdnej kontrole   bez   žiadosti   zadržanej   osoby   (rozsudok   McKay   v.   Veľká   Britania z 3. októbra 2006, § 34, pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 250), zatiaľ čo   účelom   čl. 5 ods.   4 dohovoru   je umožniť osobe pozbavenej osobnej   slobody [okrem iných prípustných spôsobov podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru aj väzbou v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru] iniciovať konanie s cieľom dosiahnuť preskúmanie zákonnosti pozbavenia slobody a prepustenie na slobodu, ak sa ďalšie trvanie takéhoto pozbavenia osobnej slobody (väzby) preukáže byť nezákonné (napr. rozsudok Khodorkovskiy v. Rusku z   31.   mája   2011,   §   165).   Ústavný   súd   sa   nemohol   zaoberať   namietaným   porušením sťažovateľom označeného práva podľa čl. 5 ods. 3 v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru vo   vzťahu   k napadnutému   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu,   pretože   týmto   rozhodnutím v sťažnostnom konaní rozhodol najvyšší súd o predĺžení lehoty trvania väzby v prípravnom konaní, a teda preskúmaval podmienky ďalšieho trvania väzby sťažovateľa v čase, keď sa tento už vo väzbe nachádzal. Pokiaľ sťažovateľ mienil v predmetnej veci namietať postup všeobecných   súdov,   ktoré   rozhodli   o predĺžení   lehoty   jeho   väzby   v prípravnom   konaní prostredníctvom dohovoru, mal tak učiniť cez namietanie porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa   ktorého každý,   kto bol   pozbavený slobody   zatknutím   alebo iným   spôsobom,   má právo   podať   návrh   na konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

25.   Z už   uvedených   dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 5 ods. 3 v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretože tieto články nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach sťažovateľovho   väzobného   stíhania,   ktoré   boli   predmetom   rozhodovania   uznesenia najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Tost   36/2013   z 28. novembra   2013   v spojení   s uznesením špecializovaného   súdu   sp.   zn.   Tp 37/2013   z 19.   novembra   2013   len   vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy.

12

26.   Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (I.   ÚS   100/04,   III.   ÚS   135/04, II. ÚS 151/09) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, pozn.), v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s prihliadnutím   na   povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne   ustanovenia   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   (ako   aj   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   pozn.). V dôsledku uvedeného ústavný súd podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Tost   36/2013   z 28. novembra   2013   v spojení s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 37/2013 z 19. novembra 2013 len vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy.

II.B

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 1 ods. 2 a čl. 47 ods. 2 ústavy

27. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta porušenie čl. 1 ods. 2 a čl. 47 ods. 2 ústavy   z dôvodu,   že „...   súd   nerešpektoval   práva   obvineného   v zmysle   Viedenského dohovoru a neumožnil mu hovoriť so zastupiteľstvom SRN pri jeho zadržaní a tiež tým, že sa nezaoberal návrhom obvineného na náhradu väzby dohľadom domovského štátu podľa § 80 ods. 1 písm. c TP, ktorá vyplýva práve z pravidiel a zmlúv medzinárodného práva“.

28. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde),   pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03,   III. ÚS 124/04).   Z   uvedeného je zrejmé,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať

13

za časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

29.   Vo   vzťahu   k   tejto námietke   sťažovateľa   ústavný   súd   konštatuje,   že   väzba sťažovateľa   začala   plynúť   od   14.   mája   2013   od   15.00   h   a predchádzalo   jej   zadržanie sťažovateľa.   Po   jeho   zadržaní   rozhodol   špecializovaný   súd   svojím   uznesením sp. zn. Tp 37/2013   zo   17.   mája   2013   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Tost 1/2013   z 28.   mája   2013   o jeho   vzatí   do   väzby.   Z uvedeného   je   zrejmé, že sťažovateľom   uplatnená   námietka   je   ústavnému   súdu   predložená   dávno   po   uplynutí 2-mesačnej   lehoty,   v rámci   ktorej   je   možné   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietať porušenie   základných   práv   a slobôd.   Z tohto   dôvodu   a vo   vzťahu   k tejto   námietke a namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 2 ústavy a podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu oneskorenosti.

30. K sťažovateľom prednesenej námietke spočívajúcej v tom, že všeobecné súdy nerozhodli,   resp.   sa   nezaoberali   možnosťou   nahradenia   väzby   sťažovateľa   odovzdaním dohľadu   nad   obvineným   do   iného   členského   štátu   Európskej   únie   podľa   osobitného predpisu podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí   sťažovateľ   ochranu   svojich   základných   práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou   na   posúdenie   takejto   argumentácie   (III.   ÚS   90/03,   III.   ÚS   135/03 a III. ÚS 201/04). Z príloh podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ pri svojom vypočutí pred sudcom špecializovaného súdu 19. novembra 2013 nežiadal, aby súd rozhodol o tomto prostriedku nahradenia väzby a sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu špecializovaného súdu   podal   iba   prokurátor úradu   špeciálnej   prokuratúry.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že argumentáciu,   ktorú   sťažovateľ   predkladá   ústavnému   súdu,   neuplatnil   v konaní pred všeobecným   súdom,   a   tento   nedostatok   zakladá   nutnosť   odmietnutia   sťažovateľom

14

podanej sťažnosti v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

II.C

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy napadnutým rozhodnutím špecializovaného súdu

31. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

32.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   rozhodnutie   špecializovaného   súdu,   ústavný   súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok, a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.D

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

15

33.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

34.   Najvyšší   súd   v   uznesení   sp.   zn.   6   Tost   36/2013   z   28.   novembra   2013 v podstatnom uviedol:

«Ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť 48 mesiacov (§ 76 ods. 6 písm. c/ Tr. por.), pričom z uvedenej lehoty v zmysle § 76 ods. 7 písm. c/ Tr. por. pripadá na prípravné konanie najviac 25 mesiacov.

Čo sa týka posudzovaného prípadu tu sudca pre prípravné konanie príslušného súdu (§ 24 ods. 1 Tr. por. s odkazom na § 14 Tr. por.) v prvom rade správne zistil, že návrh bol podaný   v   dostatočnom   časovom   predstihu,   a   teda   viac   ako   dvadsať   pracovných   dní pred uplynutím základnej lehoty väzby.

Správny a v súlade s obsahom predloženého spisového materiálu je potom tiež ten záver súdu prvého stupňa, že vo veci dosiaľ nazhromaždené dôkazy i naďalej dostatočným spôsobom odôvodňujú podozrenie, že obvinený sa mal dopustiť vyššie uvedeného skutku (aj spolu s ďalšími t. č. neustálenými osobami), vykazujúceho znaky trestného činu, za ktorý mu bolo   vznesené   obvinenie.   Pokiaľ   ide   pritom   o   podrobnejšie   ozrejmenie   pretrvávajúcej dôvodnosti   trestného   stíhania   ako   základnej   materiálnej   podmienky   väzby,   tak   v   tomto smere treba odkázať na tomu zodpovedajúcu časť zdôvodnenia napadnutého rozhodnutia (súd   tu   poukazuje   na   obsah   najvýznamnejších   výpovedí,   či   niektoré   relevantné   listinné dôkazy), s ktorou sa tunajší súd stotožňuje a nepovažuje preto z toho dôvodu za účelné tam zmienenú argumentáciu opakovať.

16

Zároveň je však ale potrebné na tomto mieste podotknúť tú skutočnosť, že v danom štádiu konania súdy nerozhodujú o vine obvineného, v dôsledku čoho nie je ani nevyhnutné, aby táto bola z doposiaľ zadovážených dôkazov jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná.   Stačí   existencia   odôvodneného   podozrenia   zo   spáchania   stíhaného   skutku, napĺňajúceho   znaky   trestného   činu.   Požiadavka   úplnej   istoty   sa   vyžaduje   až   v   štádiu meritórneho rozhodovania vo veci.

Vo vzťahu k ustálenému väzobnému dôvodu v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. potom   najvyšší   súd   poznamenáva,   že   tento   taktiež   podľa   jeho   názoru   u   obvineného   aj naďalej trvá v nezmenenom rozsahu, čo o. i. znamená, že sú aktuálne i všetky tie konkrétne skutočnosti,   na   ktoré   bolo   poukazované   už   v   predchádzajúcich   rozhodnutiach.   Dôvod preventívnej väzby je v danom prípade opodstatnený predovšetkým samotným charakterom konania obvineného, keď sa tento snažil sám resp. aj za pomoci ďalších nestotožnených osôb   nelegálnou   cestou   dosiahnuť   pripísanie   1   mld.   eur   na   účet   spoločnosti   Faned Partners, s. r. o., vedený v ČSOB, využijúc pritom neštandardné prostriedky a postupy (za tým účelom boli predkladané aj rôzne falzifikáty). Opakovane je nevyhnutné zdôrazniť tiež   to,   že   obvinený   mal   vypísaných   -   či   už   s   dátumom   vystavenia   alebo   bez   neho   – a pripravených ďalších 21 tuzemských platobných príkazov na úhradu a 10 cezhraničných platobných príkazov, ktoré sa rovnako týkali veľkého obnosu peňazí.

V predmetnom prípade existujú teda také konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava z možného spávania obvineného tak, ako to predpokladá ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., keď opätovne nedá tunajšiemu súdu neupozorniť najmä na spôsob, akým sa obvinený pokúšal dostať k veľkému množstvu finančných prostriedkov, a ktorý je zrejmý už zo skôr citovanej skutkovej vety.

A   napokon   v   súvislosti   so   splnením   ďalších   zákonných   podmienok   potrebných na kladné rozhodnutie o návrhu na predĺženie lehoty väzby (§ 76 ods. 3 Tr. por.), či otázkou samotnej   navrhovanej   lehoty,   o   ktorú   má   byť   väzba   obvineného   predĺžená,   upozorňuje najvyšší súd na nasledovné:

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Špecializovaný trestný súd sa rozhodol nevyhovieť návrhu prokurátora v celom rozsahu (ten žiadal predĺžiť lehotu trvania väzby do 14. júla 2014) z toho dôvodu, že: aj napriek tomu, že sa vo veci koná, navrhované úkony bolo možné vykonať už dávno; znalecké organizácie boli do konania pribraté neskoro

17

a rovnako oneskorene boli zasielané aj dožiadania o právnu pomoc, keď tieto navyše ani neboli doposiaľ vzhľadom na existujúcu väzbu a dĺžku konania urgované; z návrhu nie je zrejmé, prečo sa žiada o predĺžené väzby až na tak dlhú dobu, pričom za argumentáciu nemožno považovať iba všeobecné, vágne a nič nehovoriace nekonkrétne skutočnosti, ktorý úkon a dokedy bude vykonaný a prečo to nie je možné vykonať v kratšej lehote. Menovaný súd   tiež   ďalej   uviedol,   že   hoci   má   za   to,   že   prepustenie   na   slobodu   obvineného   by znamenalo možné ohrozenie dosiahnutia účelu trestného konania, v danom prípade nejde až o tak obtiažnu vec, aby ju nebolo zo strany orgánov prípravného konania ukončiť v lehote do 19. januára 2014.

Najvyšší   súd   sa   plne   stotožňuje   iba   s   tým   názorom,   že   prepustenie   obvineného na slobodu   by   znamenalo   hrozbu   z   pohľadu   dosiahnutia   účelu   trestného   konania, v ostatnom však dospel po preštudovaní predloženého spisu k inému záveru.

V prvom rade má za to, že daná trestná vec je nielen dôkazne ako i skutkovo pomerne náročná, keď obtiažnosť veci je daná už samotným charakterom stíhaného skutku, z ktorého napokon   vyplýva   aj   časová   náročnosť   dokazovania.   Vyšetrovanie   potom   i   s   poukazom na uvedené prebieha plynule a plánovite, pričom v postupe orgánov činných v trestnom konaní nebola zistená žiadna neprípustná nečinnosť.

Obe v danej veci zasielané dožiadania o právnu pomoc (do Spolkovej republiky Nemecko a Rakúskej republiky) boli obsahovo rozsiahle a pred ich vypracovaním bolo nevyhnutné   z   dôvodu   ich   dobrého   naformulovania   vykonať   viaceré   úkony.   Tiež   ako poznamenal prokurátor, zahraničné justičné orgány realizujú dožiadania až po tom, keď majú potvrdenú vyššiu mieru pravdepodobnosti o spáchaní trestného činu (viď zápisnica o výsluchu obvineného z 19. novembra 2013). A keďže na prvej strane dožiadaní je veľkým napísané   „URGENTNÉ   VÄZOBNÁ   VEC“,   nemá   opodstatnenie   ani   tá   výhrada prvostupňového súdu, že predmetné dožiadania neboli dosiaľ vzhľadom na väzobné stíhanie obvineného vôbec urgované.

Čo sa týka pribratia znaleckých organizácií, tu rovnako k ich pribratiu nemohlo dôjsť   hneď   po   začatí   trestného   stíhania,   resp.   vznesenia   obvinenia,   ale   museli   tomu predchádzať úkony dôležité z pohľadu následného kvalifikovaného položenia jednotlivých otázok. Tu ale na rozdiel od dožiadaní upozorňuje tunajší súd na potrebu urgovania ich urýchleného vypracovania.

18

Pokiaľ   ide   potom   o   tvrdenie   súdu   prvého   stupňa   o   všeobecnej,   vágnej   a   nič nehovoriacej argumentácii prokurátora ohľadne plánových úkonov, v tomto smere odkazuje tunajší   na   stranu   3   návrhu   na   predĺženie   lehoty   väzby,   z   ktorej   sú   zrejmé   všetky   tie konkrétne úkony, ktoré sa ešte plánujú v rámci prípravného konania vykonať. Po analýze listinných dôkazov (rozsiahlej e-mailovej komunikácie, ktorej časť treba preložiť; údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke), výsledkov znaleckého skúmania (po podaní znaleckých   posudkov),   ako   aj   výsledkov   dožiadaní   o   právnu   pomoc,   ktoré   bude   treba preložiť   (tu   treba   poznamenať,   že   ako   vyplýva   z   obsahu   podanej   sťažnosti,   dožiadanie zo strany   Spolkovej   republiky   Nemecko   už   malo   byť   vybavené),   bude   treba   opätovne vypočuť   obvineného,   svedkyňu   Macákovú,   vykonať   medzi   nimi   konfrontáciu,   tiež konfrontáciu medzi svedkyňou Macákovou a Miroslavom Tomčíkom, a vypočuť i ďalších svedkov tam bližšie uvedených.

S prihliadnutím na zmienený rozsah predpokladaných úkonov však ani najvyšší súd nepovažuje   navrhované   predĺženie   lehoty   väzby   u   obvineného   o   celých   7   mesiacov za primerané. Takéto predĺženie lehoty trvania väzby nie je v súlade s tým, že väzba má trvať   len   nevyhnutný   čas,   a   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   musia   postupovať vo väzobnej   veci   urýchlene.   Najvyšší   súd   sa   ale   nestotožnil   ani   s   predĺžením   väzby do 19. januára 2014 tak, ako o tom rozhodol prvostupňový súd, ktoré naopak považuje za neprimerane krátke.

Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu považuje najvyšší súd po zvážení všetkých skôr uvedených skutočností za primeranú lehotu do konca marca 2014, a preto rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.»

35.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Tost 36/2013   z   28.   novembra   2013   s   uznesením   špecializovaného   súdu sp. zn. Tp 37/2013   z 19.   novembra   2013 považoval   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť   aj podstatnú časť z napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu:

„Zo spisu zistené skutočností nasvedčujú podľa názoru sudcu pre prípravné konanie, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, pre ktorý bolo vznesené obvinenie a sú aj v tomto štádiu trestného konania dané dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený Š. S.. Predovšetkým z výpovedí vypočutých

19

svedkýň M., R. a D., ďalej svedkov T., K. a získaných listinných dôkazov vyplýva dôvodné podozrenie,   že   práve   obvinený   Š. S.   je   tou   osobou,   ktorá   jednak   sama   a   jednak prostredníctvom   iných   osôb   konala   spôsobom   uvedeným   vo   výrokovej   časti   uznesenia o vznesení obvinenia.   Existuje tak dôvodné podozrenie,   že obvinený Š. S.   sa popísaným konaním dopustil pokusu vyššie uvedeného trestného činu.

Pokiaľ ide o dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda o dôvod tzv. pokračujúcej   väzby,   aj   tu   je   potrebné   konštatovať,   že   tento   dôvod   väzby   naďalej u obvineného   pretrváva   a   má   konkrétny   charakter   a   konkrétny   základ,   spočívajúci v konkrétnych   skutočnostiach,   o   ktoré   sú   opreté   dôvodné   obavy   z   eventualít   spôsobov správania   sa   popísaných   v   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   tak   ako   boli špecifikované v predchádzajúcom uznesení sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu a tiež v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, teda že v prípade prepustenia   obvineného   na   slobodu   existuje   dôvodná   obava,   že   obvinený   Š. S.   bude pokračovať v trestnej činnosti, resp. dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil a tento záver bol ustálený   po   tom,   ako   obvinený   v   snahe   získať   vysoké   sumy   finančných   prostriedkov, realizujúc buď sám, alebo za pomoci ďalších doposiaľ nestotožnených osôb neštandardné postupy a prostriedky uvedené vo výpovediach svedkýň R., D. a M., mal už vypísaných a to aj   s   dátumom   a   aj   bez   dátumu   vystavenia   ďalších   21   tuzemských   platobných   príkazov na úhradu a 10 cezhraničných platobných príkazov na úhradu. Obvinený si mienil otvoriť účty aj v J&T banke (výpoveď svedka T.) a na preukázanie serióznosti tomuto predložil falzifikát listu generálneho riaditeľa ČSOB potvrdzujúci pripísanie sumy 1 mld. Eur na účet spoločnosti Faned Partners, s. r. o. dňa 05. 05. 2013 s tým, že s nimi môže disponovať od 06.   05.   2013.   Na   základe   uvedeného   tak   existuje   dôvodná   obava,   že   po   prepustení obvineného na slobodu by sa tento správal spôsobom, ktorý predpokladá ustanovenie § 71 ods.   1 písm.   c) Trestného   poriadku   v snahe   zabezpečiť   si   finančné   prostriedky.   Obava z pokračovania   protiprávnej   činnosti   je   tak   opretá   o   konkrétne   skutočnosti   zakladajúce dôvodnú obavu existencie väzobného dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1písm. c) Trestného poriadku. Hrozba pokračovania protiprávnej činnosti nie je len hypotetickou úvahou   a   sú   dané   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   dôvodnú   obavu   z   takéhoto pokračovania.

20

Ako   konštatoval   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   poslednom rozhodnutí, v posudzovanej veci uvádzané konkrétne skutočnosti zakladajúce u obvineného S. dôvody preventívnej väzby vyplývajú z povahy a charakteru trestnej činnosti, ktorá mu je kladená za vinu.

Pokiaľ ide o posudzovanie toho, či prepustením obvineného na slobodu hrozí alebo nehrozí zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania, tu sudca pre prípravné konanie poukazuje na všetky v predchádzajúcej časti odôvodnenia uvedené dôvody, na základe ktorých je konštatované, že trestné stíhanie v tomto prípade musí byť vedené väzobne. Nič nenasvedčuje tomu, že by vyššie uvádzané argumenty v tomto štádiu trestného   stíhania   boli   akýmkoľvek   spôsobom   oslabené   a   naďalej   reálne   hrozí,   že prepustením   obvineného   na   slobodu   by   mohlo   dôjsť   k   pokračovaniu   páchania protispoločenských konaní.

Pokiaľ ide o skutočnosti uvádzané v návrhu prokurátora, že sa koná bez prieťahov dospel sudca pre prípravné konanie k záveru, že vo veci sa koná, ale podľa jeho názoru bolo   možné   navrhované   úkony   vykonať   už   dávno.   Je   nesporné,   že   je   potrebné   vo   veci znalecké dokazovanie, ale v návrhu prokurátor ničím neodôvodnil za akého dôvodu boli znalecké organizácie pribraté do konania až 12. 8. 2013 resp. 25. 10. 2013 a rovnako tak boli dožiadania o právnu pomoc zaslané až v dňoch 11. 7. 2013 resp. 18. 9. 2013, pričom rovnako tak zo spisu nebolo zistené, že by vzhľadom na existujúcu väzbu a dĺžku konania boli doteraz vôbec urgované. Rovnako tak z obsahu návrhu nie je zrejmé, prečo sa žiada o predĺženie väzby až na tak dlhú dobu, pričom za argumentáciu nemožno považovať iba všeobecné, vágne a nič nehovoriace nekonkrétne skutočnosti, ktorý úkon a dokedy bude vykonaný a prečo nie je možné tento úkon vykonať v lehote kratšej ako v dobe nasledujúcich sedem mesiacov, na ktorú dobu sa má väzba predĺžiť. Pokiaľ ide o vyjadrenie prokurátora prečo   boli   znalecké   organizácie   priberané   tak   neskoro,   tak   tieto   považuje   sudca pre prípravné konanie za nenáležité a nedôvodné pre žiadanie predĺženia väzby na ďalších sedem mesiacov a tiež prokurátor neodôvodnil, z akého dôvodu nebolo možné navrhovaný konkrétny úkon vykonať už skôr.

Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene.

21

Uvedeným zákonným ustanovením sa orgány prípravného konania v predmetnej veci, podľa názoru sudcu pre prípravné konanie, dôsledne neriadili, keď pribrali do konania znalecké   organizácie   a   doteraz   nevykonali   úkony,   ktoré   vykonané   mohli   byť,   pričom oneskorené vykonanie resp. nevykonanie týchto úkonov náležíte zdôvodnené nebolo. Nebolo ani náležité zdôvodnené prečo sa žiada o predĺženie väzby o sedem mesiacov a prečo nie je možné ukončiť vyšetrovanie v lehote kratšej.

Nesporný   je   fakt,   že   prepustením   obvineného   na   slobodu   hrozí   pokračovanie v páchaní trestnej činnosti z jeho strany a ukončeniu vyšetrovania v podstate bráni len vypracovanie znaleckých posudkov, výsluch svedkov, a zaslanie dožiadaní od dožiadaných subjektov,   ktoré   úkony   podľa   názoru   sudcu   pre   prípravné   konanie   je   možné   vykonať v podstatne kratšej dobe a to zintenzívnením postupov orgánov prípravného konania tak, aby tento postup zodpovedal zákonnému postupu danému ust. § 2 ods. 6 Trestného poriadku a   teda   za   primeranú   dobu   považuje   sudca   pre   prípravné   konanie   lehotu   najneskôr do 19. januára 2014, kedy je zároveň možné aj realizovať ďalšie príslušné úkony zo strany orgánov činných v trestnom konaní za účelom meritórneho rozhodnutia vo veci.

Z uvedených   dôvodov   potom   návrhu   prokurátora   vyhovené   bolo   a väzba   bola predĺžená do 19. januára 2014, pričom považuje sudca pre prípravné konanie za potrebné uviesť,   že   vzhľadom   na   charakter   uvedenej   trestnej   veci,   ktorá   z pohľadu   sudcu pre prípravné   konanie   nie   je   ani   skutkovo   ani   právne   obtiažna   ani   náročná,   je   doba predĺženej väzby do 19. januára 2014 hraničná z pohľadu len nevyhnutnosti dĺžky trvania väzby ako najvýraznejšiemu zásahu do ústavou SR a medzinárodno-právnymi dokumentmi garantovaných práv a slobôd fyzických osôb.“

36. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia   osobnej   slobody,   ktoré   za   splnenia   ustanovených   podmienok   sú   prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5   ústavy.   Preto   možno   uviesť,   že   v prípade   pozbavenia   osobnej   slobody   vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Osoba vo väzbe má právo na preskúmanie hmotných

22

a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania   hmotných   podmienok   znamená   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace pre a proti   väzbe   a rozhodnúť   s poukazom   na právne   kritériá,   či   sú   dané   dôvody opodstatňujúce   väzbu,   ako   aj   prepustenie   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú (rozsudok Schiesser c. Švajčiarsko, 1979). Inými slovami, je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho   so   zreteľom   na   prezumpciu neviny   výnimku   z pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a uviesť   ich   v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991).

37. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. Povinnosť súdov   vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup   súdu   konajúceho   vo   veci   rešpektoval   nielen   ustanovenia   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   s právnou   silou   zákona (v   danom   prípade   predovšetkým   Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú   pred   zákonom   prednosť,   ak   poskytujú   väčší   štandard   ochrany   základných   práv a slobôd.

38. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba chápaná   ako   výnimočný   prostriedok   zaistenia   obvineného   pre   účely   trestného   konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie   väzby   možno   totiž   v   konkrétnom   prípade   ospravedlniť,   len   ak   existujú   jasné náznaky   skutočného   verejného   záujmu,   ktoré   napriek   prezumpcii   neviny   prevažujú

23

nad právom obvineného na osobnú slobodu. Trvanie väzby nad lehotu, ktorá je zákonom ustanovená ako maximálna, už podľa ústavy nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.

39. Sťažovateľ voči napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu v spojení s dôvodmi napadnutého   rozhodnutia   špecializovaného   súdu   namietal,   že „Porušovatelia   (súdy)   sa nevysporiadali   s argumentmi   sťažovateľa   (obvineného)   pri   rozhodovaní   o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby dňa 19. 11. 2013.“.

40. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu, na ktorého dôvody   poukazuje   a stotožňuje   sa   s nimi   aj   najvyšší   súd,   pozn.)   konštatuje,   že   z ich odôvodnenia   vo   vzťahu   k zákonom   predpokladanému   ďalšiemu   zotrvaniu   sťažovateľa vo výkone   väzby   z dôvodu   jej   predĺženia   do   31.   marca   2014   nevyplýva   nič,   čo   by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane právnej úpravy práva na osobnú slobodu podľa ústavy s dôsledkom   porušenia   sťažovateľom   označených   práv   a jeho   ďalším   nezákonným zotrvaním vo výkone väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd   pri   predlžení   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa   do   31.   marca   2014   v nadväznosti na materiálne podmienky   jeho   ďalšieho   zotrvania   vo   väzbe v jeho   trestnej   veci,   pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím   ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd,   ako aj špecializovaný súd (v príslušnej   časti   odôvodnenia   svojho   napadnutého   rozhodnutia,   pozn.)   dostatočne podrobne skúmali pretrvávajúce okolnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska   relevantných   zákonných   ustanovení   Trestného   poriadku,   ale   aj   z hľadiska rešpektovania   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   garantovaných   ústavou;   pričom potrebu   predĺženia   lehoty   trvania   jeho   väzby   odôvodnila   poukazom   na   konkrétne skutočnosti vyplývajúce z hľadiska nielen materiálnej interpretácie podmienok preventívnej väzby,   ale   aj   potrebou   vykonania   rozsiahlejšieho   vyšetrovania   vrátane   znaleckého

24

dokazovania.   Závery   najvyššieho   súdu   nachádzajú   oporu   aj   v skutkových   okolnostiach sťažovateľovej   trestnej   veci   a   už   vykonanom   dokazovaní,   ktoré   s   prihliadnutím na závažnosť trestnej činnosti, z ktorej je obvinený, a rozsiahlosť vedeného vyšetrovania opodstatňujú jej ďalšie trvanie, a to aj v rovine dĺžky jej trvania, ktorá v čase podania ústavnej sťažnosti trvala v podstate pol roka, čím nebola v rozpore s § 76 ods. 7 Trestného poriadku.   Ústavný   súd   teda   konštatuje,   že   všetky   sťažovateľom   prednesené   argumenty, ktoré   boli   zohľadnené   súdom   prvej   inštancie,   boli   prítomné aj   v   rozhodovacej   činnosti najvyššieho   súdu,   ktorý   sa   s   nimi   vo   svojom   napadnutom   rozhodnutí   vysporiadal   aj s ohľadom   na   zákonom   predpokladané   ďalšie   zotrvanie   sťažovateľa   vo   výkone   tzv. „preventívnej   väzby“ a   jej   predĺženie   podporili   zmysluplnou   argumentáciou   a   potrebou vykonania   konkrétnych   dôkazov.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   tak   skutkové   zistenia podporené vykonávaným dokazovaním, ako aj z nich odvodené závery najvyššieho súdu vychádzajúce   zo   záverov   špecializovaného   súdu   sú   na   základe   týmito   súdmi prezentovanými myšlienkovými postupmi a hodnoteniami dostatočne odôvodnené a dávajú odpovede na všetky pre záver o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku podstatné skutkové a právne otázky. Vzhľadom na uvedené ústavný súd vníma sťažovateľom predostreté námietky ako zjavne neopodstatnené, čo podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Napokon ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že dôkazom primeraného zhodnotenia dĺžky trvania väzby sťažovateľa vo veci konajúcimi orgánmi činnými v trestnom konaní je aj samotná skutočnosť, že sťažovateľ bol príkazom prokurátora   úradu   špeciálnej   prokuratúry   sp.   zn. VII/2Gv   76/2013   z 29.   mája   2014 prepustený z väzby na slobodu.

41.   Sťažovateľ   namietal   taktiež   porušenie   svojho   práva   na   prezumpciu   neviny podľa čl.   50   ods.   2   ústavy   a   čl.   6   ods.   2   dohovoru,   porušenie   ktorých   vidí   v   tom,   že „... z napadnutých uznesení porušovateľov vyplýva, že napriek nereálnosti celého obvinenia a nedôvodnosti väzby sťažovateľa, porušovateľom je zrejmé, že k činu došlo, že sa jedná o trestný čin a že ho spáchal obvinený, čo však v rámci celého konania doposiaľ nebolo preukázané   a zakladá   to   obavu,   či   porušovatelia   naozaj...   postupujú   vo   veci   nestranne a nezaujato.“. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 49 ústavy, ktoré videl

25

v tom, že „... konanie sťažovateľa nemožno vôbec považovať za protiprávne konanie a teda ani za trestný čin a že k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu podvodu v predmetnej veci ani nemohlo reálne dôjsť, rovnako nemohlo dôjsť k uvedeniu banky do omylu.“.

42. Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   odôvodnenosti   podozrenia   pri   vznesení   obvinenia vo svojej judikatúre uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného   činu   bola   podložená   aj   zodpovedajúcimi   dôkazmi   proti   obvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok,   ktorým   naplnil   znaky   skutkovej   podstaty   príslušného   trestného   činu.   V   tejto súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného   obvinenia   postupne   „odkrýva“   (t.   j.   buď   potvrdzuje,   alebo vyvracia)   práve dokazovaním.   Samotné   dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku   rátajú s existenciou   takéhoto   dokazovania   počas   prípravného   konania   (m.   m.   IV.   ÚS   383/04, IV. ÚS 217/2013).

43. Vo vzťahu k dôvodnému podozreniu ako materiálnej podmienke uvalenia väzby ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou ESĽP sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990). Inými slovami, bolo by nelogické predpokladať, že pri vznesení obvinenia musí byť trestný čin jednoznačne definovaný a aj preukázaný, keďže   práve   toto   je   cieľom   následného   vyšetrovania,   ako   aj   prípadného   súdneho rozhodnutia.   Dôvodnosť   postavenia   obvineného   pred   súd   (dôvodnosť   súdneho   štádia trestného   konania)   vyžaduje   podstatne   vyššiu   mieru   podozrenia   proti   obvinenému v porovnaní s intenzitou dôvodného podozrenia pri vznesení obvinenia, pretože obžaloba obvineného musí byť založená na dôkazmi podložených skutkových zisteniach orgánov

26

prípravného konania zodpovedajúcich požiadavke náležitého zistenia skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie súdu. V dôsledku uvedených úvah, ako aj zo zistení ústavného   súdu   vyplýva,   že   materiálnou   podmienkou   sťažovateľovej   väzby   bolo   práve dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   závažnej   trestnej   činnosti,   ktoré   bolo   v počiatočných fázach prípravného konania primerane podporené aj dôkaznými prostriedkami, v dôsledku čoho považuje ústavný súd sťažovateľom prednesené námietky týkajúce sa porušenia práv podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru za zjavne neopodstatnené.

44. K dôvodnosti vzneseného obvinenia v okolnostiach namietaného porušenia práva podľa čl. 49 ústavy ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru (IV. ÚS 55/09, IV. ÚS 180/09), z ktorej vyplýva, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie   je   vecou   vzťahu   medzi   štátom   a   páchateľom   trestného   činu.   Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských   hodnôt, a nie ochrana individuálnych práv a slobôd. V širších okolnostiach ústavný súd odkazuje aj na to, že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby na súde prokurátorom alebo iného rozhodnutia v prípravnom konaní nie je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr.   II.   ÚS   42/00,   II. ÚS 238/02,   III. ÚS 198/03).   Posúdenie,   či   je   dôvod   na   začatie trestného stíhania alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu   ochrany   ústavnosti   nepatrí   preskúmavať   ich   rozhodnutia   a postupy,   pokiaľ namietané porušenie zákonnosti nemá súčasne za následok aj porušenie základného práva alebo slobody.

45. Vo vzťahu k sťažovateľom predostretej námietke spočívajúcej v porušení jeho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, v dôsledku toho, že „... nemal v tomto   konaní   k   dispozícii   taký   opravný   prostriedok,   ktorý   by   bol   aj   reálne   účinný“, ústavný súd konštatuje, že okrem sťažnosti podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku proti prvostupňovému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   právny   poriadok   Slovenskej   republiky

27

nepozná žiadny iný účinný prostriedok nápravy v prípade rozhodovania všeobecných súdov vo   väzobných   veciach.   Navyše,   sťažovateľ   proti   napadnutému   rozhodnutiu špecializovaného súdu tento účinný prostriedok nápravy nevyužil, keďže sťažnosť podal prokurátor   úradu   špeciálnej   prokuratúry   žiadajúci   o predĺženie   lehoty   trvania   väzby. Podľa názoru ústavného súdu nie je na mieste, aby sťažovateľ vôbec namietal neexistenciu opravného prostriedku, ktorý by mu mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie v jeho veci, ak   sám   takýto   prostriedok   nevyužije.   Navyše,   z   pohľadu   ústavného   súdu   medzi inštitucionálne   záruky   spravodlivého   rozhodovania   o   väzbe   patrí   predovšetkým   právo obvineného   predložiť   súdu   argumenty   a   vyjadrenia   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe (napr.   III. ÚS 84/06,   III. ÚS 291/06),   ako   aj   jeho   právo   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody   (obdobne napr. III. ÚS 374/09).   Taktiež ESĽP vo svojej   judikatúre konštatoval, že požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania „princípu   rovnosti   zbraní“   predstavujú   základné   procesné   garancie   („fundamental guarantees   of   procedure“)   uplatniteľné   vo   veciach   týkajúcich   sa   pozbavenia   osobnej slobody (napr. rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986 vo veci Sanches   Reisse c. Švajčiarsko, rozsudok ESĽP z 15. 11. 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko). Vždy musia byť zaručené kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok ESĽP z 25. 3. 1999 vo veci Nikolova   c.   Bulharsko).   V   každom   prípade   však   musí   mať   osoba   vo   väzbe   možnosť predložiť   argumenty   a   dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe.   Konanie pred všeobecnými súdmi v tejto sťažovateľovej veci spĺňalo všetky už uvedené požiadavky, v dôsledku čoho jeho námietku týkajúcu sa nemožnosti použitia „opravného prostriedku, ktorý by bol aj reálne účinný“, hodnotí ústavný súd ako účelovú, a tým aj ako zjavne neopodstatnenú.

46.   K   ostatným   námietkam   sťažovateľa   týkajúcim   sa   porušenia   jeho   práv podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ videl v tom, že „Nezákonnou väzbou a jej nezákonným predlžovaním došlo okrem iného aj k porušeniu práva na ochranu súkromného a rodinného života, nakoľko sťažovateľ je otcom

28

6-ročného dieťaťa, ktorého matka zomrela a jeho väzba je v rozpore so zákonom výrazne ovplyvnila aj jeho blízku rodinu“, ústavný súd konštatuje, že keďže nezistil porušenie čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto sťažovateľom označených práv, ktoré   sú   zákonným   dôsledkom   jeho   väzby,   v   dôsledku   čoho   ústavný   súd   považuje   aj uvedenú námietku sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.

47.   Na   základe   uvedených   skutočností   a   dôvodov   vo   vzťahu   k napadnutému rozhodnutiu   najvyššieho súdu,   ako aj s prihliadnutím   na svoju   judikatúru,   podľa   ktorej možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 66/02, III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto jej častiach (bod 41 až 46, pozn.) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014

29