znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 447/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. D., V., zastúpeného advokátom JUDr. S. K., V., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a práva   na   rešpektovanie súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 1 C 1670/1998 zo 14. septembra 2010, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 146/2010 z 11. februára 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 236/2011 z 18. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. D. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 C 1670/1998 zo 14. septembra 2010, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co   146/2010   z 11.   februára   2011   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 236/2011 z 18. apríla 2012.

2.   Sťažovateľ   uviedol,   že   bol   v procesnom   postavení   navrhovateľa   účastníkom konania o ochranu osobnosti, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 1 C 1670/1998. V priebehu konania na okresnom súde boli vydané spolu štyri rozsudky, z ktorých tri boli po odvolaní podanom účastníkmi konania krajským súdom vždy zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Až posledným, v poradí už štvrtým   rozsudkom   okresného   súdu   zo   14.   septembra   2010   bolo   vo   veci   meritórne rozhodnuté.   Okresný   súd   týmto   rozsudkom   návrh   sťažovateľa   zamietol,   pretože   ho vyhodnotil ako neopodstatnený s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu zo 14. septembra 2010 odvolanie, v ktorom namietal nesprávne skutkové zistenia   okresného   súdu.   O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 4 Co   146/2010   z 11.   februára   2011   tak,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu potvrdil,   pretože   ho   vyhodnotil   ako   vecne   správny.   Proti   rozsudku   krajského   súdu z 11. februára   2011   podal   sťažovateľ   dovolanie, ktoré   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 6 Cdo 236/2011   z 18.   apríla   2012   odmietol.   Najvyšší   súd   dospel   k názoru,   že dovolanie   smeruje   proti   takému   rozhodnutiu,   proti   ktorému   dovolanie   prípustné   nie   je, a zároveň nezistil žiadnu z podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

3.   Sťažovateľ   v sťažnosti   vyjadril   svoj   názor,   že   všeobecné   súdy   nezabezpečili ochranu jeho práv a slobôd. Zverejnený článok, pre ktorý sťažovateľ podal návrh vo veci ochrany osobnosti, mal na jeho osobný a rodinný život negatívny vplyv, a to tak po stránke morálnej, ako aj materiálnej. Sťažovateľ sa snažil domôcť ochrany svojich práv v systéme všeobecného   súdnictva,   no   tejto   ochrany   sa   mu   aj   napriek   značne   zdĺhavému   konaniu nedostalo.   Preto   sa   cíti   stále   poškodeným   uverejneným   článkom,   a pretože   sa   nedočkal ochrany svojich práv zo strany všeobecných súdov, podáva sťažnosť ústavnému súdu.

4. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol takto:„... aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel tejto sťažnosti a aby po ústnom pojednávaní:

1. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky a konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ústavnom súde) rozhodol,   že Najvyšší   súd Slovenskej   republiky rozsudkom č. k. 5 0bdo 3/2011 zo dňa 27. 1. 2012 porušil:

článok 16 ods. 1, 19 ods. 1 a 2,46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky článok 6 ods. 1, prvú vetu a článok 8 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.), v spojení s článkom 1 ods. 2 a článkom 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky

2. Podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d) zákona o ústavnom súde: a/   zrušil   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   6   Cdo   236/2011 zo dňa 18. 4. 2012, spolu s nadväzujúcimi predchádzajúcimi rozsudkami Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 2. 2011, č. k. 4 Co 146/2010 a Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 14. 9. 2010, č. k. 1 C 1670/1998-360,

b/   vrátil   vec   Najvyššiemu   súdu   SR   na   ďalšie   konanie   s   právnym   názorom,   že k vydaniu uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Cdo 236/2011 zo dňa 18. 4. 2012 došlo v rozpore s Ústavou SR,

c/   prikázal,   aby   Najvyšší   súd   SR   obnovil   stav   pred   porušením   sťažovateľovho základného práva.

3. Priznal   sťažovateľovi   aj   náhradu   trov   tohto   konania   a   tiež   aj   náhradu   trov celého   konania   pred   všeobecnými   súdmi   (aj   prvostupňového,   aj   odvolacieho   a   aj dovolacieho konania).“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

7.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa   svojich   práv (m. m. II.   ÚS   19/05, III.   ÚS   2/05).   Ústavný súd v úvode konštatuje,   že   aj   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, formulácia   petitu   sťažnosti   je v rozpore s jej   obsahom,   resp.   z neho nie je jednoznačne zrejmé, proti rozhodnutiu ktorého súdu v systéme všeobecných súdov sťažnosť smeruje. Tento nedostatok bol odstránený sťažovateľom až na základe výzvy ústavného súdu, keď sťažovateľ   v odpovedi   uviedol,   že   sťažnosť   podal   aj   proti   rozsudku   okresného   súdu zo 14. septembra 2010 a rozsudku krajského súdu z 11. februára 2011. Ďalej ústavný súd poukazuje   na   rozpor   v bode   1   petitu   sťažnosti,   kde   sťažovateľ   namieta   rozsudok najvyššieho súdu „č. k. 5 Obdo 3/2011 zo dňa 27.1.2011...“, ktorým mali byť porušené jeho práva. Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z ďalších časti petitu sťažnosti však ústavný súd usúdil,   že ide   o chybu v písaní a vo vzťahu k najvyššiemu súdu   smeruje sťažnosť proti uzneseniu sp. zn. 6 Cdo 236/2011 z 18. apríla 2012.

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch....

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

1. K porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu zo 14. septembra 2010

8.   Ústavný   súd   vychádza   z ústavného   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci vo vzťahu   k všeobecným   súdom   vyplývajúceho   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého rozhoduje ústavný   súd o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   už   bol   predmetom   posúdenia krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľom, ktorý v ňom namietal nesprávne   skutkové   zistenia   okresného   súdu   a následne   jeho   nesprávne   posúdenie   veci. Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   v nej   sťažovateľ   uplatňuje   argumenty   totožné   s tými, ktorými odôvodnil svoje odvolanie. Preto vo vzťahu k rozsudku okresného súdu bolo plne v právomoci   krajského   súdu   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa.   Túto možnosť sťažovateľ aj reálne využil podaním odvolania, o ktorom bolo krajským súdom rozhodnuté. Vzhľadom na už uvedený princíp subsidiarity ústavný súd dospel k záveru, že nemá   dostatok   právomoci   na   rozhodovanie   o namietanom   porušení   práv   sťažovateľa rozsudkom okresného súdu zo 14. septembra 2010.

9.   Bolo   preto   potrebné   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie svojich práv rozsudkom okresného súdu, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu z 11. februára 2011

10. Sťažovateľ sa domáha ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho sťažovateľ namieta tiež porušenie základného práva na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ   vyjadril   v sťažnosti   nespokojnosť   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu, pretože podľa neho krajský súd pri rozhodovaní o jeho odvolaní jednostanne akceptoval iba tvrdenia   odporcu.   Sťažovateľ   nesúhlasí   s právnym   posúdením   veci   ani   s hodnotením vykonaných   dôkazov   a s tým,   že   krajský   súd   podľa   neho   neprihliadol   na   predložený rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   4   T   13/1998,   ktorým   bola   autorka inkriminovaného článku uznaná vinnou za spáchania trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 a 2 Trestného zákona vo vzťahu k J. G. (tzv. nie vo vzťahu k sťažovateľovi).

11.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do   ich   právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym orgánom ochrany ústavnosti   (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej   právomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa   prejavuje   aj   v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne   dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

V   súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uvádza, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť skutkové zistenia všeobecných súdov a ani výklad zákona, ktorý v danej konkrétnej veci všeobecný   súd   aplikoval.   Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   dostatočne   konkrétne, zrozumiteľne, no najmä právne korektne odôvodnil názor o správnosti rozsudku okresného súdu zo 14. septembra 2010. Na základe tejto skutočnosti krajský súd potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu. Krajský súd svoj právny názor dostatočne odôvodnil aj vo   vzťahu   k   odvolacím   námietkam sťažovateľa   vrátane sťažovateľom   zdôrazňovanej skutočnosti, že autorka inkriminovaného článku bola uznaná vinnou za spáchania trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 a 2 Trestného zákona, avšak vo vzťahu k J. G., teda nie k sťažovateľovi. Krajský súd správne uviedol, že táto skutočnosť samotná nebola vo vzťahu k sťažovateľovi spôsobilá zmeniť posúdenie dôvodnosti jeho návrhu. Ústavný súd preto nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu žiadne pochybenia, ktoré by nasvedčovali svojvôli   krajského   súdu   alebo   tomu,   že   by   krajský   súd   jednostranne   akceptoval   podľa sťažovateľa   účelové   a nepravdivé   tvrdenia   odporcu.   Nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku nezakladá sám osebe záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a ani nezakladá oprávnenie   ústavného súdu   nahradiť   ho   svojím   vlastným.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Právny názor krajského súdu však takéto nedostatky rozhodne nevykazuje.

12.   Ústavný   súd   preto   nezistil   v napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   žiadnu možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené, ako aj na to,   že obsahom   týchto   práv   nie je právo   na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 88/07), dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažnosť   je   v tejto   časti   zjavne   neopodstatnená, čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   16   ods.   1 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza:  

Judikatúra ústavného súdu je stabilizovaná v tom smere, že všeobecný súd v zásade nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   slobôd   hmotného charakteru   (kam   patria   aj   uvedené   práva),   ak   toto   porušenie   nevyplynie   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 392/08), resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tohto dôvodu je preto v kontexte už uvedeného sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená a navyše v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil, že by   mohla   byť   daná   príčinná   súvislosť medzi   námietkami   sťažovateľa a namietaným porušením označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K porušeniu práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu z 18. apríla 2012

14.   Ústavný   súd   považuje   v prvom   rade   za   potrebné   poukázať   na   rozsah preskúmavacieho oprávnenia najvyššieho súdu   v právnej veci sťažovateľa. Podľa § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to   zákon   pripúšťa.   Dovolanie   sťažovateľa   smerovalo   proti   rozsudku   krajského   súdu z 11. februára 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu zo 14. septembra 2010. Prípustnosť   dovolania   proti   takému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je obmedzená podľa § 238 ods. 3 OSP iba na také rozhodnutie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo   na   potvrdzujúce   rozhodnutie,   ktorým   súd   prvého   stupňa   vo   výroku   vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 OSP. V prípade sťažovateľa však dovolaním   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nespĺňal   uvedené   kritérium   prípustnosti dovolania. Najvyšší   súd   bol preto ex offo povinný preskúmať rozsudok   krajského súdu z 11. februára 2011 iba z hľadiska možných vád v zmysle jeho zmätočnosti podľa § 237 OSP, no nebol v danom prípade oprávnený zaoberať sa vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd sa z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu presvedčil,   že   najvyšší   súd   preskúmal   rozsudok   krajského   súdu   z 11.   februára   2011 z hľadiska   možných   vád   podľa   §   237   OSP,   ktoré   by   zakladali   jeho   zmätočnosť. Z odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   zároveň   vyplýva,   že   samotný   sťažovateľ nenamietal konkrétne žiadnu z týchto vád a poukazoval na ne iba všeobecne. Najvyšší súd z obsahu spisu nezistil existenciu žiadneho pochybenia v zmysle § 237 OSP ako podmienky prípustnosti dovolania. Najvyšší súd preto dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol. Ústavný súd nezistil v sťažnosťou napadnutom uznesení najvyššieho súdu nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľných, a teda si vyžadovalo zásah zo strany ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľné či neodôvodnené, čo   by   mohlo   vyvolať   pochybnosti   o možnom   porušení   základného   práva   sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15. Sťažovateľ sa domáhal tiež ochrany svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl.   19   ods.   1   a   2   ústavy   a   podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru,   ktoré   mali   byť   porušené napadnutým uznesením najvyššieho súdu. V tejto časti poukazuje ústavný súd na článok 13 odôvodnenia tohto uznesenia, ktorý sa plne vzťahuje aj na časť sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu.

16. Ústavný súd nezistil v uznesení najvyššieho súdu žiadne skutočnosti, ktoré by vyvolávali pochybnosti o možnom porušení označených práv sťažovateľa. Sťažnosť je preto aj   v časti,   ktorá   smeruje   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   zjavne   neopodstatnená,   čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

17. K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy, ktoré však sťažovateľ vôbec bližšie neodôvodnil, ústavný súd uvádza, že predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je rozhodovanie o porušení základných práv a slobôd, ktoré sú uvedené v druhej hlave ústavy v druhom až siedmom oddiele. Článok 1 ods. 2 ústavy obsahuje základné ústavné princípy, nie však základné práva a slobody, ktoré by mohol všeobecný súd porušiť a voči ktorému porušeniu by sa mohla fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať ochrany pred ústavným súdom   v konaní podľa   čl. 127 ústavy. Obdobne čl. 7 ods. 5 ústavy upravuje vzťah vnútroštátneho právneho poriadku k medzinárodnému právu, no nie konkrétne základné práva a slobody, a nie je preto priamo aplikovateľný v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.   Uvedené články ústavy vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať v iných druhoch konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

18.   Keďže   došlo   k   odmietnutiu   sťažnosti   v celom   rozsahu,   ústavný   súd   sa   už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012