znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 447/2011-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   novembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. N., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 122/2010-738 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. N. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2011 doručená sťažnosť J. N., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práv   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Cdo 122/2010-738 z 31. mája 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „ napadnutý rozsudok“).

Skutkový a právny stav veci zhrnul najvyšší súd vo svojom rozsudku takto:„Okresný súd Košice I rozsudkom z 3. júna 2008 č. k. 15 C 289/1994-595 zriadil časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu žalobkyne, ako vlastníčky pozemku pôvodne zapísaného v pozemnoknižnej vložke 1167, katastrálne územie K., parc. č. 10613/2 o výmere 1802 m2, ktorému zodpovedá právo vlastníka stavby k tribúne súp. č. 3435, na ktorom je táto postavená, nerušene užívať časť pozemku, označeného ako diel č. 49 o výmere 22 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/45 o výmere 22 m2, sociálnej budove   súp.   č.   3436,   na   ktorom   je   táto   postavená,   nerušene   užívať   časť   pozemku, označeného ako diel 52 o výmere 102 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/47 o výmere 102 m2, ktoré diely sú vyznačené v geometrickom pláne, ako súčasti znaleckého posudku Ing. M. H., PhD., znalca z odboru geodézia a kartografia, č. posudku 15/2005 v znení doplnku č. 4, overeného Správou katastra K. zo dňa 21. 11. 2007, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku. Uložil žalovanému 3/ zaplatiť žalobkyni sumu 120.404,-- Sk do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu vo vzťahu k žalovanému 3/ zamietol. Zamietol taktiež žalobu vo vzťahu k žalovanému 1/ a 2/ v celom rozsahu. Vyslovil, že o trovách účastníkov konania a trovách štátu rozhodne po   právoplatnosti   rozsudku.   V odôvodnení   prvostupňový   súd   uviedol,   že   vykonaným dokazovaním má za preukázané, že žalovaní 1/, 2/ nie sú vlastníkmi stavieb na pozemku žalobkyne a preto voči nim žalobu zamietol. V otázke zriadenia vecného bremena vychádzal zo skutočnosti, že spomínané vyvlastňovacie rozhodnutie Obvodného národného výboru K. z roku 1984 pre výstavbu tenisového areálu T. je právne neúčinné. V správnom konaní boli ako jeho účastníci v rozhodnutí z 20. 2. 1984 uvedení vlastníci vyvlastňovaných pozemkov podľa údajov pozemkovej knihy. Takto bola v rozhodnutí uvedená aj žalobkyňa a právna predchodkyňa   žalobkyne   M.   B.,   rod.   V.   M.   B.,   rod.   V.   však   zomrela   25.   5.   1961. Vyvlastňovacie   rozhodnutie   ako   individuálny   právny   akt   správneho   orgánu   (údajne doručované vyvesením na úradnej tabuli Obvodného národného výboru K.), ktoré žalobkyni nebolo doručené, nie je právne účinné. Pokiaľ ide o otázku, že žalobkyňa mohla svoje právo na ochranu jej vlastníctva uplatniť v reštitučnom konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb. resp. 503/2003 Z. z., k tomu uviedol, že Pozemkový úrad v K. žalobkyni tejto otázke nevyhovel. Naviac, ochrana vlastníctva prostredníctvom ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka je ochranou,   ktorú možno uplatniť bez obmedzenia   času.   Vlastnícke právo je absolútne a nepremlčateľné.   Ochrana prostredníctvom reštitučného nároku je vždy zákonom časovo limitovaná a viazaná na splnenie zákonných podmienok. Žaloba bola podaná na súd ako na ochranu vlastníckych práv žalobkyne ako vlastnícky pozemku. Podľa § 135c Občianskeho zákonníka sa táto ochrana mohla poskytnúť vo forme odstránenia stavby, prikázania stavby do   vlastníctva žalobkyne alebo   zriadením vecného bremena.   Posledným   riešením,   ktoré ponúka § 135c Občianskeho zákonníka je zriadenie vecného bremena v prospech vlastníka stavby   za   finančnú   náhradu.   Stavba   je   neoprávnená,   lebo   bola   postavená   na   cudzom pozemku,   teda   na   pozemku   iného   ako   vlastníka   stavby.   Toto   konštatovanie   vyplýva   z predchádzajúceho hodnotenia súdu, že vyvlastnenie pozemku, na ktorom stojí stavba je právne   neúčinné.   Tejto   požiadavke   vyhovuje   len   rozsah   nehnuteľností   vo   vlastníctve žalobkyne definovaných ako stavba, ako sú uvedené vo výroku rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobe nieje možné vyhovieť na základe posudzovanej žaloby. Ostatné parcely uvedené v posudku Ing. Hačka nemajú charakter nehnuteľností podľa § 119 Občianskeho zákonníka. Preto vo vzťahu k žalovanému 3/ vo zvyšku žalobu zamietol.

Na   odvolanie   žalobcu   a   žalovaných   2/,   3/   Krajský   súd   v   Košiciach   rozsudkom z 19. novembra 2009 č. k. 1 Co 346/2008-690 rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku   zmenil   tak,   že   žalobu   zamietol.   Potvrdil   rozsudok   v   zamietavých   výrokoch. V odôvodnení   uviedol,   že   súd   prvého   stupňa   pri   rozhodovaní   v   prejednávanej   veci vychádzal z nesprávneho skutkového zistenia, že pôvodná žalobkyňa je vlastníčkou parcely KN-C   6993/2   katastrálne   územie   K.,   v   dôsledku   čoho   vec   nesprávne   právne   posúdil a navyše   pri   rozhodovaní   vychádzal   z   nesprávneho   právneho   predpisu   §   135c Občianskeho zákonníka.   Z   výpisu   listu   vlastníctva   č.   11620   je   zrejmé,   že   ako   vlastník parcely KN-C 6993/2 katastrálneho územia K. je v katastri nehnuteľností uvedený žalovaný 2/. V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že k strate vlastníckeho práva právnej predchodkyne   žalobcu   M.   N.   k   parcele   č.   10613/2   nepochybne   došlo   formou   faktickej okupácie   zo   strany   štátu,   keď   na   základe   stavebného   povolenia   zo   dňa   26. 10.   1977 vydaného bývalým Obvodným národným výborom K. na parcele žalobkyne sa uskutočnila výstavba   tenisových   kurtov   a   následne   rozhodnutím   zo   dňa   20.   2.   1984   došlo   k   jej vyvlastneniu.   Vzhľadom   na   to,   že   k   odňatiu   vlastníckeho   práva   žalobkyne   došlo   v   tzv. rozhodnom období, t. j. v čase od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990, mohla žalobkyňa uplatniť ochranu vlastníckeho práva podľa reštitučných predpisov. Preto nesprávny je záver súdu prvého stupňa, že vlastníctvo spornej nehnuteľnosti neprešlo nikdy na štát a vlastnícke právo žalobkyne zostalo zachované. Žalobkyňa na bývalom Pozemkovom úrade K. dňa 6. 4. 1992 uplatnila reštitučný nárok ohľadom parcely č. 10613/2 a č. 10614/2. Ak by žalobkyňa bola v reštitučnom konaní úspešná až dňom právoplatnosti rozhodnutia pozemkového úradu o schválení dohody o vydaní nehnuteľnosti, by ako oprávnená osoba nadobudla vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, resp. na základe rozhodnutia, ktorým by súd uložil povinnej osobe vydať nehnuteľnosť. Zo správy Obvodného pozemkového úradu K. zo dňa 2. 6. 2009 je zrejmé, že o reštitučnom nároku žalobkyne ohľadom uvedených parciel doposiaľ nebolo rozhodnuté z dôvodu nezdokladovania nároku. V tejto súvislosti nesprávny je aj záver súdu prvého   stupňa,   že   štátny   orgán   neumožnil   žalobkyni   ochranu   jej   vlastníckeho   práva prostredníctvom reštitučného konania. Oprávnená osoba totiž v prípade takého postupu pozemkového úradu mohla svoj nárok uplatniť na súde. Vzhľadom na to, že žalobkyňa sa mohla a aj sa domáhala ochrany vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu zákona č. 229/1991 Zb. a teda bol daný reštitučný nárok, nemôže táto úspešne uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Žalobkyňa sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka, lebo žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákona. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že je vlastníčkou parcely KN-C 6993/2, z ktorej odstránenia sa domáhala neoprávnenej stavby – tenisového centra. Ak teda žalobkyňa v konaní nepreukázala vlastníctvo k spornej parcele, nemožno jej poskytnúť ochranu podľa ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka, lebo podľa tohto ustanovenia rozhoduje súd iba na návrh vlastníka pozemku. Vzhľadom na to, že žalobca nie je v konaní aktívne legitimovaný, sú dané žalovanými uvádzané odvolacie dôvody, lebo súd prvého stupňa vedený nesprávnym právnym názorom dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalobca je vlastníkom spornej parcely, v dôsledku čoho vec aj nesprávne právne posúdil. Z tohto dôvodu odvolací súd postupom podľa § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku zmenil a žalobu zamietol a zamietavý výrok podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Rozsudok   odvolacieho   súdu   napadol   žalobca   dovolaním   vo   výrokoch,   v   ktorých odvolací súd zmenil rozsudok vo vyhovujúcom výroku a žalobu zamietol, a ktorým potvrdil rozsudok v zamietavých výrokoch. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu ako aj rozsudok Okresného súdu Košice I v spojení s uznesením zrušil a vec vrátil na prejednanie prvostupňovému súdu. Dôvodom pre tento procesný postup je skutočnosť, že rozsudkom odvolacieho súdu bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa. Jednotlivé   výroky   obsiahnuté   v   rozhodnutí   prvostupňového   aj   odvolacieho   súdu   sú vzájomne prepojené a na sebe závislé (Žalobca sa domáhal časovo neobmedzeného vecného bremena   za   odplatu   na   celý   pozemok,   prvostupňový   súd   mu   však   vyhovel   iba   v   časti. Odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietol, ale z úplne iného právneho dôvodu.). Aj keď odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa iba v časti, kde žalobe bolo vyhovené a v   zvyšnej   časti   rozsudok   prvostupňového   súdu   potvrdil,   má   za   to,   že   sú   tu   dôvody   na podanie dovolania podľa § 238 ods. 1 O. s. p. a vydanie rozhodnutia v zmysle § 243b ods. 2 a 3 O. s. p. Uviedol, že nesúhlasí s názorom, že by bolo vôbec potrebné postupovať podľa tzv. reštitučných zákonov. Nikdy totiž neprestali byť spoluvlastníkmi pozemkov, ktoré zdedili po   svojich   predkoch.   Keďže   vyvlastňovacia   vyhláška   bola   absolútne   neplatná,   a   teda nemala ani žiadne právne účinky, vlastnícke právo pôvodných vlastníkov, teda právnych predchodcov súčasných žalobcov nikdy nezaniklo. Jediný problém je skutočnosť, že ako vlastník pozemku je v katastri nehnuteľností zapísaný niekto iný. Otázku vlastníckeho práva mal posúdiť súd v konaní ako predbežnú. Podľa jeho názoru nikto z nich nie je a nikdy nebol oprávnenou osobou, pretože ich vlastnícke právo na štát nikdy neprešlo. Za plnenie bez   právneho   dôvodu   je   podľa   názoru   žalobcu   možné   považovať   výlučne   tie   prípady, v ktorých právny dôvod neexistoval od počiatku. Plnenie na základe nezákonnej vyhlášky je podľa   jeho   názoru   takým   plnením,   pri   ktorom   dôvod   plnenia   z   formálneho   hľadiska existoval, ale z dôvodu viacerých chýb, ktoré táto vyhláška obsahovala, bola nezákonná a jej   právne   účinky   nikdy   nenastali.   Žalobca   pri   podaní   žaloby   vychádzal   z   právneho a skutkového   stavu,   ktorý   bol   známy   v   roku   1994   a   preto   by   mal   dovolací   súd   vždy posudzovať jeho postup (a snahu domôcť sa svojich práv) k uvedenému dátumu. Je veľmi jednoduché a pohodlné použiť ako hlavný dôvod na zamietnutie, dôvod ku ktorému dospela judikatúra iba prednedávnom.“

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku svoje závery zhrnul takto:„V prejednávanej veci pôvodná žalobkyňa M. N. (počas odvolacieho konania dňa 7. 7. 2009 zomrela a jej právnym nástupcom sa stal jej syn J. N., terajší žalobca) v konaní uplatňovala nárok na úpravu práv k neoprávnenej stavbe a to zriadeniu vecného bremena v prospech žalovaných k nehnuteľnostiam postaveným na parcele KN-C 6993/27 katastrálne územie K. za náhradu v sume 690 345,--Sk. Uplatňovala tak nároky z tzv. neoprávnenej stavby (§ 135c Občianskeho zákonníka).

Z výpisu listu vlastníctva č. 11620 je zrejmé, že ako vlastník parcely KN-C 6993/2 katastrálne územie K. je v katastri nehnuteľností vedený žalovaný 2/. V zmysle ustanovenia § 70 zákona č. 162/1995 Z. z. sú údaje katastra (medzi ktoré patrí aj údaj o právach) k nehnuteľnostiam vrátane identifikačných údajov o vlastníkoch nehnuteľností – (§ 7 písm. c/) hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak.

Vychádzajúc   z   obsahu   žalobného   návrhu   je   zrejmé,   že   pôvodná   žalobkyňa   svoje vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vyvodzovala z neúčinného rozhodnutia bývalého Obvodného   národného   výboru   zo   dňa   20.   2.   1984,   ktorým   okrem   iného   malo   dôjsť k vyvlastneniu parcely č. 10613/2 v prospech Československého štátu, ku ktorej podielovou spoluvlastníčkou bola v podiele 15/16 so svojou matkou M. B. v podiele 1/16. Z doplnku k znaleckému posudku znalca Ing. H. vyplýva, že pôvodnej pozemnoknižnej parcele 10613/2 zodpovedajú   parcely   6993/36,   6993/51,   6993/48,   6993/50,   6993/47,   6993/38,   6993/36, 6993/2   katastrálne územie   K.   Z   dokazovania   vykonaného   v konaní pred   súdom   prvého stupňa   vyplynulo,   že   vlastnícke   právo   k   pozemnoknižnej   parcele   10613/2   na   základe vyvlastňovacieho rozhodnutia nadobudol štát a následne na základe zákona č. 138/1991 Zb. žalovaný 2/.

V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že k strate vlastníckeho práva právnej predchodkyne   žalobcu   M.   N.   k   parcele   č.   10613/2   nepochybne   došlo   formou   faktickej okupácie   zo   strany   štátu,   keď   na   základe   stavebného   povolenia   zo   dňa   26.   10.   1977 vydaného bývalým Obvodným národným výborom K. na parcele žalobkyne sa uskutočnila výstavba   tenisových   kurtov   a   následne   rozhodnutím   zo   dňa   20.   2.   1984   došlo   k jej vyvlastneniu. K odňatiu vlastníckeho práva pôvodnej žalobkyne došlo v tzv. rozhodnom období, t. j. v čase od 25. 2. 1948 do 1. 3. 1990, teda pôvodná žalobkyňa mohla uplatniť ochranu vlastníckeho práva podľa reštitučných predpisov. Pôvodná žalobkyňa na bývalom Pozemkovom   úrade   K.   dňa   6.   4.   1992   uplatnila   reštitučný   nárok   ohľadom   parcely   č. 10613/2 a č. 10614/2. Zo správy Obvodného pozemkového úradu K. zo dňa 2. 6. 2009 je zrejmé, že o reštitučnom nároku pôvodnej žalobkyne ohľadom uvedených parciel doposiaľ nebolo rozhodnuté z dôvodu nezdokladovania nároku. Keďže pôvodná žalobkyňa sa mohla a   aj   sa   domáhala   ochrany   vlastníckeho   práva   postupom   podľa   reštitučného   predpisu zákona č. 229/1991 Zb. a teda bol daný reštitučný nárok, nemôže táto úspešne uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Nemôže sa preto domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka, lebo žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákona.

Možno   teda   uzavrieť,   že   vlastnícke   právo   k   pôvodnej   pozemnoknižnej   parcele č. 10613/2   katastrálne   územie   K.   v   rozhodnom   období   prešlo   na   štát   formou   faktickej okupácie,   pričom   k   reštitúcii   nedošlo   (aj   keď   pôvodná   žalobkyňa   reštitučný,   nárok uplatnila; o tom doposiaľ nebolo rozhodnuté pre nezdokladovanie nároku) preto žalobca v konaní   nepreukázal,   že   je   vlastníkom   parcely   KN-C   6993/2,   z   ktorej   sa   domáha odstránenia   neoprávnenej   stavby   –   tenisového   centra.   Ak   teda   žalobca   v   konaní nepreukázal   vlastníctvo   k   spornej   parcele,   nemožno   mu   poskytnúť   ochranu   podľa ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka, lebo podľa tohto ustanovenia rozhoduje súd iba na návrh vlastníka pozemku.“

Podstatou   argumentácie   sťažovateľa   je   nesúhlas s   právnymi   závermi   najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku.

V prvom rade sťažovateľ namietal nesprávnosť záveru o možnosti uplatnenia si jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam len podľa reštitučných zákonov a vylúčení možnosti jeho   uplatnenia   podľa   všeobecných   predpisov,   a   to   Občianskeho   zákonníka,   k   čomu uviedol:

«Je   zrejmé,   že   postavenie   tzv.   reštitučných   zákonov   vo   vzťahu   k   Občianskemu zákonníku   malo   charakter   špeciálneho   predpisu   k   predpisu   všeobecnému.   Každý z reštitučných   predpisov   pritom   riešil   určenú   oblasť   úpravy   a   definoval,   kto   za   akých okolností mohol od koho žiadať vydanie veci, resp. požadovať zaplatenie peňažnej náhrady. Navyše je potrebné uviesť, že takto prijaté špeciálne predpisy obsahovali prísne taxatívne dôvody, v rámci ktorých sa zákonom na to oprávnené osoby mohli domáhať vydania veci. Prijatie uvedenej právnej úpravy však nespôsobilo, že by tie subjekty, ktorým tzv. reštitučné zákony   neumožnili   uplatniť   ochranu ich   práv (1)   a   súčasne   ich tieto   zákony z uplatnenia ochrany svojich práv nevylúčili (napr. titulom nedostatku štátneho občianstva) (2),   sa   nemohli,   v súlade   s vtedy aj   dnes   platnou   právnou úpravou,   domáhať   ochrany svojich práv podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré boli platné a účinné aj v čase účinnosti tzv. reštitučných zákonov.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   si   jeho   právna   predchodkyňa   svoje   nároky   cestou reštitúcie uplatniť nemohla a aj v prípade ak tak urobila, pozemkový úrad nebol oprávnený jej žiadosti vyhovieť, pretože o svoj majetok prišla inak, ako pripúšťalo vtedy platné znenie reštitučných zákonov.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ, resp. jeho právna predchodkyňa si svoje práva uplatnili podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, pretože podľa ich názoru nebolo možné postupovať ani podľa jedného z prijatých tzv. reštitučných zákonov… Sťažovateľ nesúhlasí s názorom, že by bolo vôbec potrebné postupovať podľa tzv. reštitučných   zákonov.   On,   resp.   jeho   právna   predchodkyňa   totižto   nikdy   neprestali   byť vlastníkmi pozemkov, ktoré zdedili po svojich predkoch. Keďže vyvlastňovacia vyhláška bola   nezákonná   a   teda   nemala   ani   žiadne   právne   účinky,   vlastnícke   právo   pôvodného vlastníka, teda právnych predkov sťažovateľa, nikdy nezaniklo. Z uvedeného dôvodu preto ani nebolo možné, aby sa právna predchodkyňa mohla domáhať a byť úspešná pokiaľ ide o prinavrátenie vlastníckeho práva, pretože o neho nikdy neprišla. Jediným problémom je skutočnosť, že ako vlastník pozemkov je v katastri nehnuteľností zapísaný niekto iný… V odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolacieho ako aj odvolacieho súdu sa súdy prikláňajú k aplikácii zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému   poľnohospodárskemu   majetku,   v   znení   neskorších   predpisov.   Na   tento   zákon nadväzoval aj zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom…

Účelom zákona č. 229/1991 Zb. bolo „zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením   pôvodných   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   upraviť   vlastnícke   vzťahy   k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia.“ Podľa § 4 ods. 1 tohto zákona bol oprávnenou osobou štátny občan Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda; budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.

Zákon č. 229/1991 Zb. nadobudol účinnosť v roku 1991, pričom nároky na jeho základe   bolo   potrebné   uplatniť   najneskôr   do   31.   12.   1992.   V   časovom   období,   keď   si oprávnené osoby mohli svoje nároky uplatniť podľa tohto zákona, boli po sebe účinné dva právne predpisy, ktoré vymedzovali, čo je poľnohospodársky pôdny fond.

Zákon   č.   53/1966   Zb.   o   ochrane   poľnohospodárskeho   pôdneho   fondu,   v   znení neskorších predpisov v § 1 ods. 2 definoval, že „poľnohospodárskym pôdnym fondom je poľnohospodárska pôda obhospodarovaná (orná pôda, chmeľnice, vinice, záhrady, ovocné sady,   lúky,   pastviny)   a   pôda,   ktorá   bola   a   má   byť   naďalej   poľnohospodársky obhospodarovaná, ale dočasne chránená nie je. Podľa ods. 3 však do poľnohospodárskeho pôdneho fondu patria aj pozemky, ktoré síce neslúžia bezprostredne poľnohospodárskej výrobe, avšak sú pre ňu nepostrádateľné, ako poľné cesty, pozemky so zariadením pre poľné závlahy, vodné nádrže a rybníky potrebné pre poľnohospodársku výrobu, hrádze slúžiace na ochranu pred zamokrením alebo záplavou, ochranné terasy proti erózii a pod. Zákonom č. 307/1992   Zb.   o   ochrane   poľnohospodárskeho   pôdneho   fondu   bol   zrušený   zákon č. 53/1996 Zb. Zákon č. 307/1992 Zb. nadobudol účinnosť vyhlásením v zbierke zákonov, čo sa stalo pred 31. decembrom 1992. Podľa § 2 ods. 1 tohto zákona „poľnohospodársky pôdny fond tvoria poľnohospodárske pozemky, ktoré sú v katastri nehnuteľností členené na ornú   pôdu,   chmeľnice,   vinice,   záhrady,   ovocné   sady   a   trvalé   trávne   porasty.   Do poľnohospodárskeho pôdneho fondu patria aj pozemky, ktoré slúžia na zabezpečenie účelu využívania jednotlivých druhov pozemkov.“

Podľa   názoru   sťažovateľa   jeho   právna   predchodkyňa   nikdy   nebola   oprávnenou osobou, pretože jej vlastnícke právo na štát nikdy neprešlo. Vyvlastňovacia vyhláška bola nezákonná a teda nemala žiadne právne účinky. Navyše sporné pozemky v čase vyvlastnenia preukázateľne neboli súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo lesného pôdneho fondu...

oprávnené   osoby   mohli   do   31.   decembra   1992   svoje   právo   uplatniť   iba   proti pozemkom, ktoré tvorili poľnohospodársky a lesný pôdny fond alebo sa na takýto účel používali v čase odňatia. Pozemky, o ktoré sa v tomto spore jedná však v roku 1991 a 1992 neboli pozemkami, ktoré patrili do poľnohospodárskeho alebo lesného pôdneho fondu a ani sa   na   tento   účel   nevyužívali   v   čase   údajného   vyvlastnenia.   V   roku   1984   boli   sporné pozemky:

- už minimálne 14 rokov súčasťou intravilánu Mesta K.,

- už dva roky vyňaté z poľnohospodárskeho pôdneho fondu,

- dlhodobo ležiace ladom a nevykonávala sa na nich akákoľvek poľnohospodárska alebo s poľnohospodárstvom súvisiaca činnosť...

Zákon č. 229/1991 Zb. v § 6 ods. 1 písm. p) obsahuje aj možnosť domáhať sa vydania veci   v   prípade,   ak   štát   prevzal   vec   bez   právneho   dôvodu.   Rovnako   aplikácia   tohto ustanovenia nebola možná, pretože k prevzatiu nedošlo bez právneho dôvodu. Štát viedol vyvlastňovacie konanie (teda dôvod tu bol), ale až následne sa zistilo, že štát nepostupoval v súlade s vtedy platnou právnou úpravou a vyvlastňovacia vyhláška je nezákonná a nemá žiadne   právne   účinky,   pričom   na   jej   nezákonnosť   a   absenciu   jej   právnych   účinkov poukazuje práve sťažovateľ a iní žalobcovia v súvisiacich sporoch. Za plnenie bez právneho dôvodu je podľa názoru sťažovateľa možné považovať výlučne tie prípady, v ktorých právny dôvod   neexistoval   od   počiatku.   Plnenie   na   základe   nezákonnej   vyhlášky   je   podľa   jeho názoru takým plnením, pri ktorom dôvod plnenia z formálneho hľadiska existoval, ale z dôvodu viacerých chýb, ktoré táto vyhláška obsahovala, bola nezákonná a jej právne účinky nikdy nenastali. Navyše k uvedenému výkladu Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel po roku   2006.   teda   viac   ako   12   rokoch,   od   kedy   si   právna   predchodkyňa   sťažovateľa   na prvostupňovom súde v Košiciach uplatnila ochranu svojich práv. Sťažovateľ uvedený výklad vníma ako účelový v snahe predísť opätovnému otváraniu pretrvávajúcich problémov, a to ai za cenu toho, že vlastnícke práva mnohých ľudí ostanú nedoriešené navždy, a to len preto, aby sa zachoval súčasný status quo...

Tzv.   reštitučné   zákony   upravujú   povahovo   iné   nároky   ako   Občiansky   zákonník (a práve preto boli aj prijaté) a podľa názoru sťažovateľa prípady neupravené úpravou lex specialis sa naďalej upravujú Občiansky zákonníkom ako lex generalis. Žiadne ustanovenie tzv. reštitučných zákonov to totižto nevylučuje. Akceptovanie tohto záveru, by spôsobilo legalizáciu okupácie všetkých vecí štátom v rozhodnom období, na ktoré sa pri tvorbe tzv. reštitučných zákonov pozabudlo, resp. na ktoré sa nevzťahovali (a pritom nedošlo účelovo k ich vylúčeniu). To by samozrejme viedlo aj k nezmyselnému záveru, že práve úprava, ktorá mala zmierniť majetkové krivdy by znemožnila ochranu práv ňou neupravených a viedla tak k ďalším krivdám...

Je veľmi jednoduché a pohodlné použiť ako hlavný dôvod na zamietnutie 16 žalôb, dôvod,   ku   ktorému   dospela   judikatúra   iba   prednedávnom.   Je   veľmi   jednoduché   po   15 rokoch skonštatovať,   že aj keď vyhláška reálne bola nezákonná a nemá žiadne právne účinky (a teda štát postupoval nesprávne a vlastnícke právo na neho nikdy neprešlo), jedná sa vlastne o prevzatie veci bez právneho dôvodu. Je to nespravodlivé voči stovkám, možno tisícom ľudí, ktoré sa na tento štát kedysi dávno obrátili o pomoc a spoľahli sa na jeho súdny systém, aby im zabezpečil ochranu ich práv. Každému musí byť zrejmé, že sa voči sťažovateľom   ako   aj   voči   žalobcom   v   ostatných   sporoch   štát   zachoval   macošsky a nespravodlivo. Opätovne by sa tak zachoval, ak by celú vec uzavrel tak, že sťažovatelia a iní žalobcovia dnes už nemajú nárok na nič a mali si svoje nároky uplatniť cez reštitučné zákony...»

V druhej časti svojej argumentácie sťažovateľ namietal nesprávne závery Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v jeho rozsudku č. k. 15 C 289/1994-595 z 3. júna 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorý nezriadil vecné bremeno na celú plochu sťažovateľom   (resp.   jeho   právnou   predchodkyňou)   označených   parciel   z   dôvodu,   že zástavbu   nachádzajúcu   sa   na   týchto   parcelách   nevyhodnotil   ako   jeden   celok,   ale diferencoval   charakter   zástavby   a   jej   umiestnenie.   Okresný   súd   týmto   odôvodňoval čiastočné zamietnutie návrhu právnej predchodkyne sťažovateľa. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 1 Co 346/2008-690 z 19. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) síce potvrdil rozsudok okresného súdu v zamietajúcej časti, avšak z iných dôvodov, než pre ktoré bol návrh v tejto časti zamietnutý okresným súdom, a to z obdobných dôvodov, pre ktoré zmenil rozsudok okresného súdu aj vo vyhovujúcej časti   tak,   že   návrh   na   ochranu   vlastníckeho   práva   právnej   predchodkyne   sťažovateľa zamietol.   Rozsudok   krajského   súdu   aj napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   (ako   súdu dovolacieho, ktorý v dovolacom konaní preskúmal rozsudok krajského súdu) sú založené na právnom závere, ktorý sťažovateľ namieta v prvej časti svojej argumentácie. Vzhľadom na obsah   týchto   právnych   záverov   sa   krajský   súd   a   najvyšší   súd   už   nezaoberali vyhodnocovaním   záverov   okresného   súdu   vo   vzťahu   k   ním   zamietnutej   časti   návrhu. Sťažovateľ napriek tomu uvádza v sťažnosti podrobnú argumentáciu, v ktorej polemizuje so závermi okresného súdu, ktoré už neboli predmetom prieskumnej činnosti krajského súdu ani najvyššieho súdu, a okrem iného uvádza: „Súdy mali… zriadiť vecné bremeno na celý jeho pozemok… je potrebné, aby sa športový areál považoval za jednu stavbu ako takú, a nie   aby   sa   každá   jeho   časť   (tenisový   kurt,   tribúna,   chodník   a   pod.)   samostatne posudzovala podľa stavebného zákona či iného predpisu a samostatne hodnotila, či splna podmienky stavby...“

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených základných a iných práv aj v tom, že krajský súd ani najvyšší súd sa nevysporiadali „s podstatnými argumentmi, ktoré sťažovateľ v konaní uvádzal“.

Zároveň   sťažovateľ   poukázal   na   odlišné   právne   závery   (než   tie,   ktoré   sú   ním namietané   v   prvej   časti   jeho   argumentácie)   vyslovené   v   iných   veciach   obdobného skutkového   a právneho   stavu,   namietal,   že   sa   s   nimi   krajský   súd   ani   najvyšší   súd nevysporiadali, a uviedol:

„Postup vyvlastňovacieho konania prvostupňový súd, ale aj Najvyšší súd Slovenskej republiky posúdil ako nezákonný a výsledok tohto konania opakovane ako paakt. V súdnom konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15C   251/94   súd   prejednával   skutkovo   rovnaký   spor   (iní účastníci   konania   a   iný   pás   pozemku).   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojim rozhodnutím   zrušil   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Košiciach   z   19.   1.   1998,   č.   k. 16Co 112/97-97   a   vec   vrátil   na   nové   konanie.   Následne   bol   zrušený   aj   rozsudok prvostupňového súdu a súd v zmysle názorov vyšších súdov vyniesol rozsudok zo dňa 13. 3. 2003, č. k.: 15C 251/94-80, ktorým zriadil časovo neobmedzené vecné bremeno za náhradu a   to   na   pozemky   pod   Tenisovou   dvojhalou   a   tenisovými   kurtmi   s   príslušenstvom.   Toto rozhodnutie následne nadobudlo právoplatnosť. Jedná sa o susediace pozemky.

Žalobcovia vo vyššie uvedenom súdnom konaní boli v celom rozsahu úspešní a bola im vyplatená náhrada na základe znaleckého posudku vypracovaného v súdnom konaní (rozsudok Okresného súdu Košice I. zo dňa 13. 12. 2006, č. k. 15C 717/2002-58)...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Právo sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Košiciach zo dňa 31. 5. 2011, č. k. 2Cdo 122/2010-738 porušené bolo. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 2Cdo 122/2010-738 zo dňa 31. 5. 2011 sa zrušuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške vyčíslenej na základe výzvy Ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ videl porušenie ním označených základných a iných práv v nesprávnych právnych   záveroch   v   napadnutom   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   v   jeho   nedostatočnom odôvodnení.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikované právne závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, najvyšší súd svoje právne závery, podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a označenými základnými a inými právami sťažovateľa neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011