znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 447/2010 -10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010 predbežne prerokoval návrh Mgr. M. G., Č., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Ž., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/21/10-K z 11. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Návrh Mgr. M. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 28. septembra 2010 doručený návrh Mgr. M. G. (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/21/10-K z 11. augusta 2010.

2.   Z obsahu   návrhu   a priložených   písomných   podkladov   vyplýva,   že   výbor rozhodnutím sp. zn. VP/21/10-K z 11. augusta 2010 uložil navrhovateľovi (ako členovi R., pozn.) pokutu vo výške 744,50 € z dôvodu oneskorene podaného oznámenia v súvislosti s ujatím sa verejnej funkcie; oznámenie mal podať do 6. apríla 2010 a v skutočnosti ho podal až 4. mája 2010. Navrhovateľ v tejto súvislosti inter alia uviedol:

„Ako som už uviedol aj vo svojom vyjadrení zo dňa 3. 5. 2010, funkciu verejného funkcionára   zastávam   prvýkrát   a   v   minulosti   som   nemal   ani   príležitosť   ani   skúsenosť s podobnou situáciou. Povinnosť podať oznámenie som neignoroval zámerne. Nedodržanie povinnosti   podať   oznámenie   bolo   dôsledkom   skutočnosti,   že   som   o   ňom   nevedel. V občianskom   živote   pôsobím   15.   rok   ako   zdravotnícky   záchranár,   9   rokov   redaktor v časopise pre mladú literatúru a umenie D., som literárne činný, publikoval som doposiaľ 10 beletristických kníh. Som otcom troch maloletých detí. Podľa môjho názoru by mal štátny orgán vždy pri ukladaní sankcie zvažovať aj princíp spravodlivosti a účelnosti. Pri takomto striktnom výklade právnych noriem, ako to urobil Výbor, by mohlo ad absurdum napr.   dôjsť   k   situácii,   keď   by   dotknutá   osoba   objektívne   ani   nemala   v   určenej   lehote možnosť vykonať úkon, ktorý zo zákona má povinnosť vykonať, avšak zabránili by jej k tomu objektívne   dôvody,   napr.   dočasná   zdravotná   indispozícia,   a   napriek   tomu   by   jej   bola uložená pokuta.   Dovoľujem   si   tvrdiť,   že posudzovanie   situácie   vždy   podľa   konkrétneho príkladu má svoj význam aj v mojom prípade, a to najmä po prihliadnutí na fakt, že som si svoju povinnosť hneď potom, čo som sa o nej dozvedel, bezodkladne splnil - 4. 5. 2010... Výbor...   začal   proti   mne   konanie   uznesením   č.   767   zo   dňa   27.   4.   2010,   avšak o uložení   pokuty   rozhodol   uznesením   zo   dňa   11.   8.   2010,   t.   j.   po   uplynutí   zákonom stanovenej 60-dňovej lehoty na rozhodnutie odo dňa začatia konania. Takýto postup Výboru... nemožno akceptovať, nakoľko k uloženiu pokuty nedošlo v súlade so zákonom - ale... po uplynutí zákonnej lehoty... Zmeškaním lehoty zo strany Výboru   došlo   v   tomto   prípade   k   odpadnutiu   zákonného   dôvodu   na   uloženie   pokuty explicitne časovo ohraničeného spomínanou lehotou, resp. zmeškaním zákonom stanovenej 60   -   dňovej   lehoty   odpadol   predmet   konania   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia rozporu záujmov. Podľa môjho názoru je takéto nezákonné uloženie pokuty v zrejmom rozpore aj s... čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR...“

3. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho návrhu takto rozhodol:

„... žiadame Rozhodnutie Výboru... č. VP/21/10-K zo dňa 11.8. 2010 zrušiť.“

4. Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním návrhu navrhovateľa vyžiadal vyjadrenie   výboru.   Predsedníčka   výboru   ústavnému   súdu   doručila   svoje   vyjadrenie, v ktorom uvádza:

«...   K   námietke   navrhovateľa,   že   verejnú   funkciu   zastáva   prvýkrát   a   oznámenie nepodal   z dôvodu,   že   o   tejto   povinnosti   nevedel   uvádzame,   že je   povinnosťou   každého verejného   funkcionára   osvojiť   si   rozsah   svojich   povinností   vyplývajúcich   z   ústavného zákona   a   iných   právnych   predpisov.   Vychádzajúc   zo   všeobecnej   zásady   že   „neznalosť zákona neospravedlňuje“, nemal výbor možnosť považovať takúto skutočnosť za dôvod, ktorý by verejného funkcionára zbavil zodpovednosti za nedodržanie základnej povinnosti verejného   funkcionára...   K   námietke   navrhovateľa,   že   výbor   nedodržal   lehotu   na rozhodnutie do 60 dní od začatia konania poukazujeme na fakt, že v danom prípade ide v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona o poriadkovú lehotu s uplynutím ktorej sa nespája zánik zodpovednosti   za   porušenie   ústavného   zákona   zo   strany   verejného   funkcionára. Nepopierame   fakt,   že   výbor   nerozhodol   v   tejto   lehote,   avšak   nemá   to   za   dôsledok protiprávnosť predmetného rozhodnutia o uložení pokuty... Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme,   aby   Ústavný   súd...   napadnuté   rozhodnutie   Výboru...   č.   V1V21/10-K z 11. augusta 2010... potvrdil a nepriznal náhradu trov konania.»

II.

5. Podľa uznesenia ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa   §   6   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   o zjednotení   odchylných právnych   názorov   senátov   ústavného   súdu   na   konanie   vo   veciach   podľa   čl.   9   a nasl. ústavného   zákona   č. 357/2004   Z.   z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného   záujmu“   alebo   „ústavný   zákon“)   sa   na   toto   konanie   vzťahuje   §   25   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7. Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona. Podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí. Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu   pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší. Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

8.   Podľa   čl.   10   ods.   2   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavnom súde v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

9. Z obsahu predloženého spisu   sp.   zn. VP/21/10-K ústavný súd   zistil   tento stav konania:

- uznesením č. 767 z 27. apríla 2010 výbor začal konanie proti navrhovateľovi vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. Predmetné uznesenie bolo navrhovateľovi doručené a bol požiadaný o stanovisko.

- navrhovateľ vo svojom vyjadrení z 3. mája 2010 inter alia uviedol, že verejnú funkciu   zastáva   prvýkrát   a   v   minulosti   nemal   príležitosť   ani   skúsenosť   s   podobnou situáciou. Povinnosť podať oznámenie neignoroval zámerne. Nedodržanie povinnosti podať oznámenie bolo dôsledkom skutočnosti, že o ňom nevedel. Je si vedomý, že neznalosť zákona neospravedlňuje jeho konanie, avšak žiada výbor, aby zvážil dôvody, pre ktoré si svoju povinnosť nesplnil a že tak konal nezištne.

- následne 11. augusta 2010 vydal výbor rozhodnutie sp. zn. č. VP/21/10-K, v ktorom konštatoval, že navrhovateľ ako člen R. nepodal oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona v lehote stanovenej v tomto článku, čím porušil povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 tohto ústavného zákona (predmetné oznámenie v súvislosti s ujatím sa verejnej funkcie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona mal podať do 6. apríla 2010, oznámenie podal 4. mája 2010). Za uvedené porušenie mu výbor v súlade s   čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona uložil pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, a to vo výške 744,50 €. Výbor odôvodnil toto rozhodnutie takto:

„Podľa   čl.   9   ods.   6   ústavného   zákona...   ak   sa   v   konaní   preukázalo,   že   verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom, výbor má možnosť len konštatovať, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s ústavným zákonom alebo zákonom a uložiť pokutu podľa čl. 9 ods. 10   ústavného   zákona   vo   výške   mesačného   platu   verejného   funkcionára   (keďže   ide o porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie)...

Výbor   dospel   po   vykonanom   dokazovaní   k   záveru,   že   vyjadrenie   verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti   prihliadať,   keďže   ústavný   zákon   neumožňuje   zbaviť   zodpovednosti   za   jeho porušenie z takýchto dôvodov. Pritom v konaní bolo jednoznačne preukázané porušenie predmetného ústavného zákona. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému Mgr.   M.   G.,   členovi   R.   ukladá   pokuta   za   porušenie   povinnosti   uloženej   v čl.   7   ods.   1 ústavného zákona vo výške jednomesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 11. augusta 2010 schválené uznesením č. 22.

Výška   mesačného   platu   verejného   funkcionára   bola   stanovená   v   súlade   s   čl.   9 ods. 16 vo výške priemernej nominálnej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok (2009), keďže verejný funkcionár v tomto období ešte nevykonával uvedenú funkciu a nepoberal za ňu samozrejme ani mzdu. Uvedená výška platu pre účely určenia výšky pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona bola ustálená i v súvislosti s nálezom Ústavného súdu... č. IV. ÚS 125/07-31 zo dňa 4. októbra 2007... Podľa listu ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny č. 7154/10-II/I z 19. marca 2010 priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky v roku 2009 dosahovala úroveň 744,50 EUR. Z tohto dôvodu bola výška pokuty uvedená vo výrokovej časti rozhodnutia určená v uvedenej sume.“

10. Preskúmaním   návrhu   navrhovateľa,   spisu   výboru   sp.   zn.   VP/21/10-K, namietaného   rozhodnutia   z   11.   augusta   2010,   ako   aj   s prihliadnutím   na   ďalšie   s vecou súvisiace   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   návrh   navrhovateľa   je   zjavne neopodstatnený.   Zjavná   neopodstatnenosť   predmetného   návrhu   spočíva   v nosných tvrdeniach   navrhovateľa   (bod   2),   ktoré   objektívne   vzaté   nemajú   dostatočnú   právnu relevanciu k právam a povinnostiam uloženým mu ako verejnému funkcionárovi ústavným zákonom. Inými slovami, v konaní o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov musí navrhovateľ preukázať, že jeho konanie ako verejného   funkcionára   nebolo   v rozpore   s   týmito   ustanoveniami   ústavného   zákona o ochrane   verejného   záujmu,   teda   že   povinnosti   verejného   funkcionára   vyplývajúce z citovaného ústavného zákona neporušil.

11. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že výbor nerozhodol v jeho veci v lehote 60 dní od začatia konania podľa čl. 9 ods. 5 ústavného zákona, ústavný súd zistil, že výbor skutočne vyhotovil   napadnuté   rozhodnutie   po   uplynutí   lehoty   uvedenej   v čl.   9   ods.   5   ústavného zákona, t. j. ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením navrhovateľa, že v jeho prípade nebola táto lehota dodržaná (toto nepopiera ani výbor, pozri bod 4; pozn.).

12.   Z hľadiska   právnych   následkov   nedodržania   uvedenej   lehoty   ale ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (napr. III. ÚS 23/07, III. ÚS 24/07) konštatuje, že v ústavnom zákone o ochrane verejného záujmu ani v nijakom inom právnom predpise nie je obsiahnutá právna úprava následkov prekročenia tejto lehoty, t. j. jej uplynutie sa nespája so žiadnymi právnymi účinkami. Na základe toho možno dospieť k záveru, že výbor môže ústavne akceptovateľným spôsobom   rozhodnúť aj po   uplynutí tejto lehoty, t.   j. ide   len o poriadkovú lehotu, ktorej márne uplynutie nemôže byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru. Bez ohľadu na tento právny záver ústavný súd považoval aj v tomto prípade za potrebné zdôrazniť, že je v záujme dodržiavania princípov právneho štátu, najmä právnej istoty účastníkov konania, aby výbor vydával a aj vyhotovoval rozhodnutia v lehote ustanovenej   v čl.   9   ods.   5   prvej   vete   ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu aj napriek tomu, že táto lehota je poriadková.

13. Navrhovateľ tiež poukazoval na svoje osobné, pracovné a rodinné pomery, ako aj na svoju neskúsenosť a nedostatok zlého úmyslu (bod 2). Z citovaných ustanovení § 73a a 73b   zákona   o ústavnom   súde   (bod   7)   však   jednoznačne   vyplýva,   že   ústavnému   súdu neprislúcha   vo vzťahu   k pokutám   uloženým   verejným   funkcionárom   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu žiadne moderačné oprávnenie. Ústavný súd pripomína, že   je štátny   orgán   (nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti),   a jeden   zo   základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý   ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   sa   preto   musí   dôsledne   riadiť   vymedzením   svojich právomocí   vyplývajúcich   z čl. 125   a nasl.   ústavy   a ďalej   konkretizovaných   v zákone o ústavnom súde a nemôže sa zaoberať podaniami, ktorými sa fyzické osoby domáhajú niečoho, čo podľa ústavy a zákona o ústavnom súde nemôže posudzovať.

14.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   všetky   námietky navrhovateľa   proti   napadnutému   rozhodnutiu   uvedené   v jeho   návrhu   sú   zjavne neodôvodnené   a nezakladajú   také   dôvody   na   spochybňovanie   napadnutého   rozhodnutia výboru, ktoré by bolo potrebné posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie. Ústavný súd preto návrh navrhovateľa ako celok odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

15. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košice 24. novembra 2010