znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 446/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., Brigádnická 2, Košice,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Monikou   Ilčišinovou,   advokátska   kancelária, Herľanská 547, Vranou nad Topľou, vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu   vlastníckeho   práva   zaručeného   v čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 119/03 a jeho rozsudkom z 20. júna 2013, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 61/2013 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., Brigádnická 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného   v   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 119/03 a jeho rozsudkom z 20. júna 2013, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 61/2013 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2014.

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   krajským   súdom pod sp. zn.   17   Cb   119/03   sa   pôvodný   žalobca   (predchodca   sťažovateľky)   domáhal od žalovaného   (Strediska   cenných   papierov,   a.   s.,   Bratislava;   v súčasnej   dobe   je   jeho právnym nástupcom Centrálny depozitár cenných papierov SR, a. s., pozn.) zaplatenia sumy 10 000 Sk s prísl. z titulu náhrady škody, ktorá mala pôvodnému žalobcovi ako vlastníkovi 82 ks akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., vzniknúť v dôsledku postupu žalovaného, ktorý na základe rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. k. 43/1998/SAN z 9. decembra 1998 tieto akcie najskôr odpísal z účtu pôvodného žalobcu, avšak po tom, ako najvyšší súd svojím rozhodnutím sp. zn. 4 Sž 143/01 z 28.   mája   2002   označené   rozhodnutie   ministerstva   zrušil,   žalovaný   už   v tomto   smere nápravu   v evidencii   cenných   papierov   nezjednal   a predmetné   akcie   už   pôvodnému žalobcovi na účet nepripísal, tak aby navodil „... stav pred vydaním zrušeného rozhodnutia ministerstva...“,   v dôsledku   čoho   mu   v roku   2002   neboli   z nich   vyplatené   dividendy. Zmluvou o postúpení pohľadávky z 30. augusta 2005 pôvodný žalobca postúpil predmetnú pohľadávku voči žalovanému sťažovateľke, ktorá sa v dôsledku krajským súdom povolenej zámeny účastníkov konania stala účastníčkou tohto konania na strane žalobcu.

3. Krajský súd najprv rozsudkom sp. zn. 17 Cb 119/03 zo 7. marca 2007 žalobe vyhovel, avšak po jeho zrušení odvolacím súdom novým rozsudkom z 20. júna 2013 žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Tento záver potvrdil svojím rozsudkom sp. zn. 3 Obo 61/2013 z 19. novembra 2014 aj najvyšší súd. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka napáda v označených konaniach postup krajského súdu a postup najvyššieho súdu a tiež aj ich rozhodnutia v tejto veci.

4. Pokiaľ ide o namietaný postup, sťažovateľka „... považuje postup oboch súdov v konaní za odňatie možnosti konať pred súdom“, pretože krajský súd vo veci rozhodol na pojednávaní konanom 20. júna 2013 napriek tomu, že sťažovateľka včas ospravedlnila svoju   neúčasť na tomto pojednávaní z dôvodu vopred   dlhodobo plánovanej   zahraničnej dovolenky   v tomto   termíne,   a preto   žiadala   o jeho   odročenie,   pričom   najvyšší   súd v odvolacom   konaní   tento   postup   krajského   súdu   verifikoval   a „...   navyše   uviedol,   že predvolanie na pojednávanie bolo žalobcovi doručené s dostatočným časovým predstihom“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Nemožno hovoriť o dostatočnom časovom predstihu, ak predvolanie je doručené 10 dní   pred   pojednávaním.   Sťažovateľ   sa   chcel   osobne   zúčastniť   pojednávania,   nemal právne zastúpenie a je jediným konateľom spoločnosti. Namiesto odročenia pojednávania Krajský súd v Bratislave vyhodnotil naplánovanú dovolenku jediného konateľa sťažovateľa vo februári 2015 ako obštrukciu a podľa súdu konateľ mal predvídať, že 20. júna 2015 bude vytýčené pojednávanie a keď plánoval dovolenku vo februári 2015...“

5. V súvislosti s rozhodnutiami krajského súdu sp. zn. 17 Cb 119/03 z 20. júna 2013, ako   aj   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obo   61/2013   z 19.   novembra   2014   sťažovateľka argumentuje arbitrárnosťou ich záveru o nedostatku aktívnej legitimácie na jej strane a jej predchodcu, „... na uplatnenie akýchkoľvek akcionárskych práv...“, pretože podľa súdov nepreukázali   vlastníctvo   82   kusov   akcií   obchodnej   spoločnosti   TRANSPETROL,   a.   s. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka poukazuje, že už z listinného dôkazu (výpis z účtu majiteľa cenných papierov z 9. októbra 1998) predloženého jej predchodcom malo vyplývať, že bol vlastníkom predmetných akcií, ktoré mal do vlastníctva nadobudnúť v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. Er 3143/97, pričom v konaní   o mimoriadnom   dovolaní   podanom   v tomto   exekučnom   konaní   generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktoré bolo založené na tvrdení, „... že akcie v čase exekúcie mohli byť len vo výlučnom vlastníctve Slovenskej republiky...“, najvyšší súd v rozhodnutí o tomto mimoriadnom dovolaní sp. zn. M – Cdo 2/99 z 28. februára 2001 konštatoval:

„Exekúcia   sa   mohla   uskutočniť   aj   predajom   cenných   papierov.   Po   tomto   úkone exekútorka vrátila 29. októbra 1998 Okresnému súdu vo Vranove nad Topľou ním vydané poverenie   na   vykonanie   exekúcie   č.   5713003605.   Tým   sa   exekučné   konanie   skončilo a pretože   v   zmysle   §   61   Exekučného   poriadku   navrátenie   do   predošlého   stavu   je v exekučnom konaní vylúčené, prípadným zrušením mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia by sa na veci nič nezmenilo.“

6.   Podľa   sťažovateľky   napriek   uvedenému   konštatovaniu   najvyššieho   súdu v rozsudku   sp.   zn.   M   –   Cdo   2/99   z 28.   februára   2001,   ktorým   mal   najvyšší   súd podľa sťažovateľky   potvrdiť   zákonnosť   exekúcie   a   záväzne   posúdiť   otázku   vlastníctva sporných akcií predchodcom sťažovateľky, „... Najvyšší súd SR i Krajsky súd v Bratislave prejudiciálne   riešili   otázku   vlastníctva   akcií,   ktorá   bola   vyššie   uvedeným   rozhodnutím Najvyššieho súdu právoplatne a s definitívnou platnosťou vyriešená tak, že žalobca, spolu s ďalšími šiestimi akcionármi, platne nadobudol vlastníctvo k 82 ks akciám spoločnosti TRANSPETROL. a. s. Najvyšší súd SR i Krajský súd v Bratislave neboli oprávnení riešiť ako prejudiciálne otázku vlastníctva akcií, je tu prekážka res iudicata.“.

7. Sťažovateľka zásah do svojho práva na spravodlivý proces odôvodňuje tým, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 17 Cb 119/03 z 20. júna 2013, ako aj s ním sa stotožniaci najvyšší súd rozsudkom sp.   zn.   3 Obo   61/2013 z 19. novembra   2014 rozhodli odlišne od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. M – Cdo 2/99 z 28. februára 2001 vydaného v exekučnom konaní. Tento zásah považuje sťažovateľka za ústavne neudržateľný, pretože sa tým narušil princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, keď sa rovnaká situácia riešia odlišne.

8. Súčasne na podporu svojej argumentácie o arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí krajského   súdu,   ako   aj   najvyššieho   súdu,   ktoré   riešili   otázku   vlastníctva   dotknutých akcií predchodcom   sťažovateľky,   sťažovateľka   poukázala   na   nález   ústavného   súdu č. k. II. ÚS 159/07-37   z   11.   decembra   2007,   podľa   ktorého   je   vylúčené,   aby   zákonnosť priebehu   exekúcie   posudzoval   ako   prejudiciálnu   otázku   súd   v   inom   konaní.   Napokon sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza ako príklad aj rozhodnutia najvyššieho súdu v iných obdobných   veciach   majúcich   základ   v exekučnom   konaní   vedenom   Okresným   súdom Vranov   nad Topľou   pod   sp.   zn.   Er   3143/97   na   cenné   papiere   obchodnej   spoločnosti TRANSPETROL, a. s., z ktorých by malo byť zrejmé konštatovanie najvyššieho súdu, že vzhľadom na pre neho záväzné stanovisko ústavného súdu v náleze sp. zn. II. ÚS 159/07 z 11. decembra 2007 už nebude posudzovať otázku zákonnosti nadobudnutia akcií.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Cb/119/2003 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 3 Obo/61/2013 porušili základné právo spoločnosti DARTS spol. s r.o. Košice na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Zrušuje   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   17   Cb/119/2003   dňa 20.06.2013 a Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3Obo/61/2013 zo dňa 19.11.2014 a vracia vec v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti DARTS, spol. s r.o. Košice priznáva náhradu trov konania v sume 296,44   Eur,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   zaplatiť   právnemu   zástupcovi JUDr. Monike Ilčišinovej, advokátke, so sídlom Herľanská 547, 093 03 Vranov nad Topľou, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11.   Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K postupu krajského súdu a najvyššieho súdu

12. Sťažovateľka v prvom rade namieta neústavný postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 119/03 a postup najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod   sp.   zn.   3   Obo   61/2013   spočívajúci   v tom,   že   najvyšší   súd   nenapravil   pochybenie krajského súdu, ktorý vo veci konal a meritórne rozhodol na pojednávaní konanom 20. júna 2013   aj   napriek   tomu,   že   z neúčasti   na   tomto   pojednávaní   sa   sťažovateľka   vopred ospravedlnila a žiadala o jeho odročenie z dôvodu jej záujmu osobnej účasti, v dôsledku čoho sťažovateľka považuje tento „... postup oboch súdov v konaní za odňatie možnosti konať pred súdom“.

13. V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu   konkrétnemu   právu   alebo   slobode porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

14. Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jej   sťažnosť   už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

15. Keďže sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných práv a práva v tom, že všeobecné súdy vec meritórne prerokovali a rozhodli bez toho, aby zohľadnili jej požiadavku   osobnej   účasti   na   tomto   procese,   z neúčasti   na   ktorom   sa   z objektívnych dôvodov včas ospravedlnila, čím jej v konečnom dôsledku týmto postupom mala byť odňatá možnosť konať pred týmito súdmi, podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala z tohto dôvodu   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   postupu   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu využitím mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Na základe podaného dovolania mohlo dôjsť k naplneniu účelu sledovaného sťažovateľkou aj v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom, a to predovšetkým k zrušeniu   rozhodnutí   označených   súdov,   pretože   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho oprávnenia by sa dovolací súd v podstate musel vyrovnať s rovnakými argumentmi, aké sťažovateľka uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

16. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd   v   občianskoprávnom   konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

17. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu v tomto procesnom štádiu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   mala   sťažovateľka   k   dispozícii,   ako predčasné   (m.   m.   IV.   ÚS   228/2010,   IV.   ÚS   311/2010),   preto   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K rozsudku krajského súdu

18. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu sp. zn. 17 Cb 119/03 z 20. júna 2013, podľa názoru ústavného súdu aj v tomto prípade mala sťažovateľka možnosť domáhať sa jeho vecného preskúmania, a to využitím riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktorý sťažovateľka napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa tak najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Obo   61/2013   musel v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

19.   Vychádzajúc   z   postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96),   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky   aj v   tejto   časti   už   po jej   predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K rozsudku najvyššieho súdu

20. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 61/2013 z 19. novembra 2014 ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

21. Najvyšší súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto:„Predmetom odvolacieho konania je nárok žalobcu na náhradu škody vo forme ušlého zisku, ktorý mal žalobcovi vzniknúť protiprávnym konaním žalovaného, ktoré spočíva v nevyplatení dividend ako vlastníkovi 82 akcií a. s. TRANSPETROL...

Pokiaľ   ide   o   vecný   nárok   odvolací   súd   vychádza   z   ustanovení   Obchodného zákonníka,   podľa   ktorého   právny   titul   náhrady   škody   je   konštruovaný   ako   následok porušenia zmluvných povinností, preto je povinnosť na náhradu škody spojená s porušením povinnosti zo záväzkového vzťahu (§ 373 Obchodný zákonník). Povinnosť na náhradu škody vzniká splnením zákonom stanovených podmienok. Z ust. § 373 Obchodného zákonníka vyplýva,   že   týmito   podmienkami   sú:   vznik   škody,   porušenie   povinnosti   zo   záväzkového vzťahu, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením záväzkovej povinnosti a ten, kto   škodu   spôsobil,   nepreukázal   existenciu   liberačného   dôvodu.   Skutočnou   škodou   sa všeobecne   rozumie   majetková   ujma   spočívajúca   v   zmenšení   majetku   existujúceho pred porušením   povinnosti,   ktorá   je   vyčísliteľná   v   peniazoch   alebo   v   peniazoch nahraditeľná. Vznik škody vždy musí preukázať poškodený a právo na jej náhradu vznikne až vtedy, ak škoda skutočne vznikla, pričom musí byť preukázaná jej výška. Škoda môže vzniknúť i porušením mimozáväzkovej povinnosti, pričom Obchodný zákonník neobsahuje osobitnú úpravu za škodu z porušenia všeobecne ustanovenej právnej povinnosti. Pre tieto prípady platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl. Obchodného zákonníka.

Podmienka   príčinnej   súvislosti   medzi   porušením   povinnosti   a   vznikom   škody   je splnená   vtedy,   ak   protiprávne   konanie   prípadne   opomenutie   je   príčinou   vzniku   škody a vznik   škody následkom takéhoto konania, resp. opomenutia. Pri tom musí ísť o takú súvislosť, keď škoda vzniká nutne ako následok porušenia konkrétnej právnej povinnosti. Preto má príčinná súvislosť povahu vzťahu objektívneho, nezávislého na vôli a vedomí osoby,   ktorá   právnu   povinnosť   porušila.   Dôkazné   bremeno   na   preukázanie   existencie takéhoto   vzťahu   v   konkrétnom   prípade   je   na   poškodenom.   Úprava   náhrady   škody spôsobenej   porušením   právnej   povinnosti   je   v   Obchodnom   zákonníku   založená na objektívnej zodpovednosti. Objektívna zodpovednosť podľa § 373 Obchodného zákonníka nie   je   zodpovednosť   absolútna,   pri   ktorej   by   sa   osoba,   ktorá   záväzkovú   (alebo   inú) povinnosť porušila, nemohla zodpovednosti za vzniknutú škodu zbaviť a to za podmienok stanovených Obchodným zákonníkom.

Základným   princípom   protiprávnosti   úkonu   je   jednak   porušenie   povinnosti stanovenej zmluvou (teda záväzkového vzťahu) alebo zákonom. V predmetnej veci žalovaný realizoval   správne   rozhodnutie,   ktorým   MF   SR   ako   štátny   orgán   vykonávajúci   dozor nad kapitálovým   trhom   (§   83 ods.   2 zákona o   cenných papieroch) uložilo   žalovanému vykonať opatrenia na nápravu zistených nedostatkov. Splnenie vykonateľného rozhodnutia štátneho   orgánu,   ktoré   bolo   vydané   postupom   podľa   zákona   č.   71/1967   Zb.   nemožno považovať za protiprávne konanie. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalovaný proti uvedenému rozhodnutiu nepodal opravný prostriedok, nemožno považovať za takú skutočnosť, ktorá by zakladala   zodpovednosť   za   škodu,   pretože   podanie   opravného   prostriedku   je   právom, nie povinnosťou   účastníka. V predmetnej veci je taktiež významná skutočnosť,   že dňom 31. januára 2000 došlo k zmene podoby akcií emitenta a. s. TRANSPETROL Bratislava zo zaknihovaných na listinné a z ust. § 11 ods. 1 zákona o cenných papieroch bol žalovaný povinný do 30 dní odo dňa, keď dostal od emitenta oznámenie o premene akcií odovzdať emitentovi výpis z jeho registra podľa § 63 ods. 1 písm. b/, a to v rozsahu evidovaných údajov   týkajúcich   sa   cenného   papiera,   ktorého   podoba   sa   premieňa.   Po   splnení   tejto povinnosti už žalovaný nemohol vykonávať vo svojej evidencii bez pokynu emitenta žiadne zápisy, ktoré by sa týkali cenného papiera, ktorého podoba sa premenila, resp. premieňa, nakoľko zákonom daný charakter evidencie cenných papierov takýto postup neumožňuje. Jedným z predpokladov nároku na náhradu škody je teda vznik škody ako majetkovej ujmy vyčísliteľnej v peniazoch, a to buď vo forme skutočnej škody alebo ušlého zisku. Ušlý zisk je v peniazoch vyjadriteľná majetková ujma, ktorá spočíva v tom, že nedošlo k zväčšeniu   majetku   v   dôsledku   porušenia   právnej   povinnosti.   V   tejto   veci   ušlý   zisk predstavuje   hodnotu   dividendy,   ktorá   bola   v   roku   2002   vyplatená   akcionárom   a.   s. TRANSPETROL. Právo na podiel zo zisku je upravené v § 178 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti nie je zanedbateľná vlastníckych práv v súvislosti s nárokom na náhradu škody,   nakoľko,   ak   žalobca   uplatňuje   právo   na   náhradu   škody   vo   forme   ušlého   zisku z nevyplatených   dividend,   nesporne   by   mal   byť   vlastníkom   takýchto   akcií.   Žalobca v priebehu   konania   nepreukázal,   že   mu   predmetné   akcie   patria,   teda   aj   nárok   z   ich dividend.   Pokiaľ   sa   odvoláva   na   nález   Ústavného   súdu   II.   ÚS   159/07   tento   otázku vlastníckych práv k predmetným 82 akciám neriešil. Keďže žalobca nepreukázal vlastnícky vzťah k predmetným akciám, teda aj na dividendy nevyplatenie, ktorých považuje za škodu - ušlý zisk odvolací súd sa stotožnil s výrokom napadnutého rozsudku.“

22.   Z citovaného   je   zrejmé,   že   základnou   východiskovou   premisou   rozhodnutia najvyššieho súdu je absencia splnenia základných predpokladov na uplatnenie si náhrady škody z titulu ušlého zisku, tak ako si ju uplatnila sťažovateľka, resp. jej právny predchodca, ktorý   sa   jej   domáhal   z dôvodu   ním   tvrdeného   protiprávneho   konania   žalovaného (v rozhodnej   dobe   – Strediska   cenných   papierov,   a.   s.,   Bratislava;   v súčasnej   dobe   je jeho právnym nástupcom Centrálny depozitár cenných papierov SR, a. s., pozn.), ktoré malo spočívať   v tom,   že   žalovaný   v dôsledku   realizácie   rozhodnutia   ministerstva č. k. 43/1998/SAN z 9. decembra 1998 odpísal z účtu právneho predchodcu sťažovateľky 82 kusov akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., pričom tento stav žalovaný neobnovil ani po tom, ako malo byť toto označené rozhodnutie ministerstva z dôvodu jeho nezákonnosti zrušené rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 143/01 z 28. mája 2002. V dôsledku uvedeného mal tak sťažovateľke, resp. jej právnemu predchodcovi ujsť zisk z nevyplatenia   dividend   v roku   2002   za   uvedených   82   ks   akcií,   ktorý   si   sťažovateľka vyčíslila ako škodu.

23. Základnými predpokladmi na uplatnenie si nároku na náhradu škody, a to či už vo forme skutočnej škody alebo vo forme ušlého zisku, je danosť protiprávneho konania škodcu, vznik škody a priama príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním na jednej strane   a škodou   na   strane   druhej,   t.   j.   danosť   takej   bezprostrednej   príčinnej   súvislosti, že škoda by nebola vznikla nebyť protiprávneho konania škodcu.

24.   V danom   prípade   najvyšší   súd   a pred   ním   krajský   súd   dospeli   k záveru, že konanie žalovaného, ktorý z účtu sťažovateľky, resp. jej právneho predchodcu odpísal 82 kusov akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., nemožno kvalifikovať ako protiprávne,   pretože   týmto   úkonom   žalovaný   iba   realizoval   vykonateľné   rozhodnutie štátneho orgánu (ministerstva) vydaného v správnom konaní. V tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že už aj z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 174/2012 zo 14. júna 2012 o inej sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že označené správne rozhodnutie ministerstva bolo síce zrušené rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 143/01 z 28. mája 2002, avšak nie z dôvodu   jeho   nezákonnosti,   tak   ako   to   tvrdí   sťažovateľka,   ale   z dôvodu   nepredloženia administratívneho   spisu,   t.   j.   bolo   zrušené   nie   pre   jeho   vecnú   nesprávnosť   alebo nezákonnosť, ale pre jeho nepreskúmateľnosť kvôli uvedenému procesnému pochybeniu, kvôli ktorému bola vec vrátená ministerstvu, ktoré však už nové rozhodnutie nevydalo z dôvodu   prenosu   kompetencie   štátneho   dozoru   nad   kapitálovým   trhom   z ministerstva na Úrad pre finančný trh (zákonom č. 329/2000 Z. z. o Úrade pre finančný trh a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), ktorý však sťažovateľka ako škodcu neoznačila.

25.   Vzhľadom   na   uvedené   tak   nebol   preukázaný   protiprávny   postup   žalovaného (Strediska cenných papierov a. s., Bratislava), ktorého sťažovateľka v skúmanom konaní označila za škodcu, t. j. za pôvodcu a príčinu jej vzniknutej škody, takže už z tohto dôvodu absencie jedného z elementárnych predpokladov na priznanie nároku na náhradu škody, tak ako ho sťažovateľka vo svojej žalobe naformulovala, možno závery najvyššieho súdu považovať za logické, majúce základ vo vykonanom dokazovaní a za ústavne udržateľné.

26. Z rozhodnutia najvyššieho súdu však vyplýva, že skúmal aj naplnenie ďalšieho z podstatných predpokladov na uplatnenie si nároku na náhradu škody sťažovateľkou, a to vznik samotnej škody, ktorú sťažovateľka zadefinovala ako jej ušlý zisk, o ktorý sa mohol zväčšiť jej majetok a ktorý mal predstavovať sumu jej nevyplatených dividend za rok 2002 z akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., ktorých vlastníctvo však sťažovateľka v konaní nepreukázala napr. ich predložením (oznámením ich podstatných identifikačných znakov) alebo predložením zoznamu akcionárov, v ktorom by bola zapísaná. Pokiaľ sa v tomto   smere,   t.   j.   pre   účely   preukázania   svojho   vlastníctva   k dotknutým   akciám, sťažovateľka ako dôkazu dovolávala rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 159/07 z 11. decembra 2007, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu vydaného v exekučnom konaní, v ktorom   mala   sťažovateľka   údajne   dotknuté   akcie   nadobudnúť   sp.   zn.   M   –   Cdo   2/99 z 28. februára 2001, prípadne iných v sťažnosti označených rozhodnutí najvyššieho súdu, ústavný súd v tejto súvislosti podotýka, že pokiaľ ide o označený nález ústavného súdu, najvyšší   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   uviedol,   že   v tomto   konaní   nebola predmetom konania hmotnoprávna otázka určenia vlastníctva sporných akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., ale otázka ochrany práv a slobôd sťažovateľa.

27. Pokiaľ sa v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. M – Cdo 2/99 z 28. februára   2001   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   vydaným v exekučnom   konaní   sťažovateľka   dovoláva   založenia   prekážky res   iudicata vo   veci posúdenia   otázky   vlastníckeho   práva   k sporným   akciám   obchodnej   spoločnosti TRANSPETROL, a. s, ústavný súd podotýka, že táto otázka bola predmetom ústavného prieskumu už aj v konaní sp. zn. II. ÚS 586/2015, podľa ktorého označeným rozhodnutím exekučného súdu nemohla byť založená prekážka res iudicata v naznačenom smere, pretože predmetom konania najvyššieho súdu sp. zn. M – Cdo 2/99 „... nebola otázka nadobudnutia akcií vedľajšieho účastníka (rozumej obchodnú spoločnosť TRANSPETROL, a. s., pozn.) niektorým zo žalobcov v tomto konaní, v dôsledku čoho rozhodnutie v tejto veci netvorí prekážku   res   iudicata.“,   pre   posúdenie   vlastníctva   akcií   obchodnej   spoločnosti TRANSPETROL,   a.   s.   Najvyšší   súd   sa   v označenom   rozhodnutí   vydanom   v exekučnom konaní vecne nezaoberal otázkou vlastníctva sporných akcií a svoje rozhodnutie založil iba na   konštatovaní,   že   v exekučnom   konaní   je   navrátenie   do   predošlého   stavu   vylúčené, a preto aj „... prípadným zrušením mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia by sa na veci nič nemenilo“. Inými slovami, najvyšší súd iba naznačil, že ak by sa aj vecne zaoberal otázkou vlastníctva akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., tak ako sa toho domáhal v mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor, tak či už v prípade kladného alebo záporného posúdenia tejto otázky vlastníctva, by toto posúdenie nemalo žiadny vplyv na stav veci, pretože v exekučnom konaní je navrátenie do predošlého stavu neprípustné. Toto ustanovenie vyjadruje nemožnosť navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní, ak by došlo pri exekúcii k prevodu veci (majetku) alebo práv, ktoré neprináležia povinnému (čo nebol daný prípad, pozn.) na vydražiteľa, ktorý by ich nadobudol v dobrej viere s cieľom chrániť jeho postavenie v exekučnom konaní ako osoby, ktorá dobromyseľne nadobudla určité práva, hoci aj od nevlastníka. Aby ale bolo možné aplikovať toto ustanovenie, musí byť   naplnená   skutočnosť,   že   práva   vydražiteľa   v   exekúcii   platne   vznikli,   čím   práva povinného platne zanikli. Avšak keďže došlo v rámci exekúcie k predaju akcií obchodnej spoločnosti   TRANSPETROL,   a.   s.,   napriek   zákonnému   zákazu   ich   exekúcie   (§ 114 Exekučného poriadku), pretože mohli byť len vo vlastníctve štátu, nedošlo k tomu, čo inak exekúcia predajom veci spôsobuje, a to k vzniku vlastníckeho práva vydražiteľa a k zániku vlastníckeho práva povinného.

28. Vzhľadom na uvedené ústavne udržateľné závery najvyššieho súdu, podľa ktorých sťažovateľka uplatňujúca si nárok na náhradu škody ako poškodená neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala existenciu ani jedného z predpokladov na jej uplatnenie a ktoré podľa ústavného súdu nemožno považovať za rozporuplné, svojvoľné, neodôvodnené alebo také,   ktoré   by   mali   za   následok   arbitrárnosť   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu) už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

29. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

30. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015