znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 446/2014-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   DOMUS   REAL   spol.   s r.   o.,   Haanova   15,   Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Ščepkovou, Advokátska kancelária, Saratovská 2/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 2 Co 320/2013 zo 14. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť DOMUS REAL spol. s r. o. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 31. decembra   2013   doručená   sťažnosť   DOMUS   REAL   spol.   s r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   Co   320/2013   zo   14.   augusta   2013   vo   výroku   o náhrade   trov odvolacieho konania (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2.   Sťažovateľka   v sťažnosti   (v   časti   označenej   ako „Rekapitulácia   konania   pred všeobecnými súdmi“) uviedla: «Sťažovateľka sa na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“, pozn.) domáhala v pozícii žalobkyne proti žalovanému..., bytom... (ďalej aj len   „žalovaný“),   zaplatenia   sumy   2 134,06   €   s príslušenstvom   (po   pripustení   zmeny žaloby)... Rozsudkom Okresného súdu..., č. k. 12 C 110/2012-58, z 20. 03. 2013 bolo žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovené...

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalovaný odvolanie, ktoré bolo právnej zástupkyni   sťažovateľky   doručené   na   vyjadrenie   dňa   03.   06.   2013   a   ku   ktorému   sa sťažovateľka   prostredníctvom   jej   právnej   zástupkyne   vyjadrila   písomným   podaním z 03. 06. 2013, odoslaným na Okresný súd... V písomnom vyjadrení žiadala sťažovateľka napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdiť   a   priznať   náhradu   trov   odvolacieho konania. Sťažovateľka uviedla, že jej trovy odvolacieho konania „doposiaľ“ pozostávajú z tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby – vyjadrenie k odvolaniu žalovaného – v sume 99,10 €...

Právna zástupkyňa sťažovateľky JUDr. Anna Ščepková zistila na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky..., že dňa 14. 08. 2013 o 10.20 hod. bude na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v pojednávacej miestnosti č. 49 verejne   vyhlásený   rozsudok   v   sťažovateľkinej   veci...   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky substitučne   splnomocnila   svojho   advokátskeho   koncipienta...,   ktorého   zamestnáva,   na zastupovanie sťažovateľky pri verejnom vyhlásení rozsudku krajského súdu dňa 14. 08. 2013 v sťažovateľkinej veci proti žalovanému...

Advokátsky koncipient sa dostavil na verejné vyhlásenie rozsudku krajského súdu dňa 14. 08. 2013, pričom bol vyhlásený potvrdzujúci rozsudok...

Následne   dňa   15.   08.   2013   bolo   osobne   doručené   do podateľne   krajského   súdu vyčíslenie trov odvolacieho konania sťažovateľky, v ktorom sťažovateľka žiadala priznať náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby:   písomné   vyjadrenie k odvolaniu   žalovaného   a   zastupovanie   pri   vyhlásení   rozsudku   krajského   súdu   dňa 14. 08. 2013, spolu v sume 152,56 €...

V   písomnom   vyhotovení   rozsudku   krajského   súdu,   č. k.   2 Co   320/2013-76, zo 14. 08. 2013 bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke 99,10 € náhradu trov odvolacieho konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení rozsudku   uviedol   krajský   súd   k   rozhodnutiu   o   náhrade   trov   odvolacieho   konania nasledovné: „O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnému navrhovateľovi odvolací súd priznal trovy konania, a to tak, ako boli vyčíslené v písomnom podaní zo dňa 03. 06. 2013 podľa § 14 ods.   1   písm.   b/   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v zmysle § 10 ods. 1 tejto vyhlášky   v   sume   7,81   eur,   spolu   v   sume   99,10   eur   tak,   ako   boli   vyčíslené   právnym zástupcom navrhovateľa.“

Proti   rozsudku   krajského   súdu   vo výroku   o   náhrade   trov   odvolacieho   konania podáva   sťažovateľka   v   zákonnej   lehote   túto   ústavnú   sťažnosť   v   zmysle   čl.   127   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).»

3. Podľa názoru sťažovateľky „rozsudkom krajského súdu vo výroku o náhrade trov odvolacieho   konania,   ktorým   jej   nebola   priznaná   náhrada   trov   právneho   zastúpenia za jeden úkon právnej služby - zastupovanie pri verejnom vyhlásení rozsudku krajského súdu dňa 14. 08. 2013 - boli porušené sťažovateľkine práva: jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy,   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   a   právo na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru... Rozhodnutiu krajského súdu   v tejto   otázke   chýba akékoľvek vecné   odôvodnenie a ide   tak o svojvôľu, ktorá je v rozpore s princípom materiálnej spravodlivosti.“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo obchodnej spoločnosti DOMUS REAL spol. s r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...,   základné   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy...   a   právo na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu..., č. k. 2 Co 320/2013-76, zo 14. augusta 2013 vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania porušené boli.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu...,   zo   14.   augusta   2013   vo   výroku   o   náhrade   trov odvolacieho konania zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3. Krajský súd... je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti DOMUS REAL spol. s r. o. trovy konania v sume 275,96 €...“

5. Sťažovateľka okrem iných písomností k sťažnosti pripojila aj písomnosť označenú ako „vyčíslenie trov odvolacieho konania“ k veci sp. zn. 2 Co 320/2013 zo 14. augusta 2013, ktorá bola podľa na nej vytlačenej prezentačnej pečiatky doručená krajskému súdu osobne 15. augusta 2013 o 11.30 h v jednom exemplári. Sťažovateľka si uplatňovala „spolu trovy   právneho   zastúpenia   -   152,56   €“,   z toho   za zastupovanie   pri   vyhlásení   rozsudku 14. augusta 2013 sumu 45,65 € a paušálnu náhradu 7,81 € za tento úkon právnej služby (spolu 53,46 €, pozn.).

6. Nahliadnutím do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 110/2012 ústavný súd zistil, že podľa zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku na krajskom súde vo veci sp. zn. 2 Co 320/2013 zo 14. augusta 2013 (č. l. 74 – 75) sa vyhlásenia rozsudku osobne zúčastnil advokátsky   koncipient   Mgr.   A.   A.   podľa   poverenia   advokátky   navrhovateľa   (t.   j. sťažovateľky).   V súdnom   spise   sa   však   nenachádza   v bode   5   uvedené   vyčíslenie   trov odvolacieho konania.

II.

7. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti [§ 25 ods. 1 v spojení s § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)]   požiadal   ústavný   súd   krajský   súd o vyjadrenie k predmetu sťažnosti.

7.1 Predseda krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr 3101/14 z 26. februára 2014 v podstatnom   uviedol: „Zo   sťažnosti   sťažovateľa   podanej   na   Ústavný   súd   Slovenskej republiky dňa 31. 12. 2013 vyplýva, že sťažovateľ namietal nepriznanie trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby - účasť advokátskeho koncipienta..., splnomocneného právnou zástupkyňou sťažovateľa, ktorý sa osobne zúčastnil verejného vyhlásenia rozsudku dňa 14. 08. 2013 pred odvolacím súdom, a ktorý mal podľa tvrdenia sťažovateľa v podanej sťažnosti, dňa 15. 08. 2013 doručiť do podateľne Krajského súdu v Bratislave vyčíslenie trov odvolacieho konania za dva úkony právnej služby (písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného   a   zastupovanie   pri   vyhlásení   daného   rozsudku)   a napriek   tomu,   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 320/2013-76 zo dňa 14. 08. 2013, bola sťažovateľovi priznaná náhrada trov odvolacieho konania iba za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu v sume 99,10 Eur).

Predsedníčka senátu ďalej uviedla, že na č. l. 73 spisu sa nachádza substitučné splnomocnenie   udelené   dňa   13.   08.   2013   JUDr.   Annou   Ščepkovou,   advokátkou zastupujúcou sťažovateľa v tomto konaní, advokátskemu koncipientovi..., ktorý, ako vyplýva zo   zápisnice   o   verejnom   vyhlásení   rozsudku   (č.   l.   74   spisu),   sa   verejného   vyhlásenia rozsudku zúčastnil, pričom rozsudok bol Krajským súdom v Bratislave vyhlásený v znení: Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje a druhý výrok: Odporca je povinný zaplatiť   navrhovateľovi   99,10   Eur   náhradu   trov   odvolacieho   konania,   do   troch   dní   od právoplatnosti tohto rozsudku. Zo spisu však nevyplýva tvrdenie sťažovateľa, že dňa 15. 08. 2013 doručila jeho právna zástupkyňa do podateľne Krajského súdu v Bratislave vyčíslenie trov, ktoré si v odvolacom konaní uplatnila aj za úkon právnej služby (účasť na verejnom vyhlásení   rozsudku),   z   dôvodu   ktorého   považuje   predsedníčka   senátu   2Co   sťažnosť sťažovateľa   za   nedôvodnú,   nakoľko   navrhovateľovi   boli   priznané   trovy   odvolacieho konania, tak ako si ich vyčíslil v písomnom podaní - vyjadrenie k odvolaniu odporcu (č. l. 69 spisu), t. j.vo výške 99,10 Eur.“

7.2   K vyjadreniu   predsedu   krajského   súdu   zaujala   stanovisko   právna   zástupkyňa sťažovateľa listom z 2. júna 2014, v ktorom v podstatnom uviedla: „Vo svojom vyjadrení krajský   súd   potvrdil,   že   splnomocnená   advokátka   sťažovateľky   v   konaní   vedenom na krajskom   súde   pod   sp.   zn.   2 Co   320/2013   udelila   substitučné   splnomocnenie na zastupovanie   pri   verejnom   vyhlásení   rozsudku   advokátskemu   koncipientovi,   ktorého zamestnáva, ako aj skutočnosť, že advokátsky koncipient sa verejného vyhlásenia rozsudku dňa 14. 08. 2013 zúčastnil ako substitučný splnomocnený zástupca sťažovateľky.

Pokiaľ podľa krajského súdu zo spisu údajne nevyplýva, že dňa 15. 08. 2013 bolo osobne   doručené   do   podateľne   krajského   súdu   vyčíslenie   trov   odvolacieho   konania, sťažovateľka   navrhuje,   aby   si   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyžiadal   spis   vedený na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12 C 110/2012 (v ktorej veci rozhodoval krajský súd ako odvolací súd) a oboznámil sa s jeho obsahom. Na základe toho bude potom možné ustáliť,   či   tvrdenie   krajského   súdu,   podľa   ktorého   vyčíslenie   trov   odvolacieho   konania z 15. 08. 2013 nie je súčasťou spisu, zodpovedá skutočnosti.

Sťažovateľka však podotýka, že aj keby sa písomné podanie, doručené do podateľne krajského súdu dňa 15. 08. 2013, ktorým sťažovateľka vyčíslila svoje trovy odvolacieho konania, z nejakého dôvodu nedostalo do súdneho spisu a nebolo v ňom zažurnalizované, táto   skutočnosť   v   žiadnom   prípade   nezbavuje   krajský   súd   zodpovednosti   za   porušenie sťažovateľkiných   práv   podľa   označených   ustanovení   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového protokolu.“

III.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.   Ústavný súd   návrh   na začatie   konania predbežne   prerokuje podľa   § 25   ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie   sú   dôvody   na odmietnutie   návrhu   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde (t. j. ústavný   súd   môže   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený).

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

12. Ústavný súd poukazuje na to, že v rámci prípravy predbežného prerokovania veci sa oboznámil aj s vyžiadaným súdnym spisom vzťahujúcim sa na túto vec a stanoviskami účastníkov konania (pozri body 5 až 7).

13. Ústavný súd poznamenáva, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. l ústavy (i podľa čl. 6 ods. l dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. l ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

14.   Z judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   248/2008,   III.   ÚS   125/2010, I. ÚS 567/2012) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania.   Ústavný   súd   preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny   rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

15.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   229/07, III. ÚS 315/08,   I.   ÚS   373/2012)   konštatuje,   že   práva   na   súdnu   ochranu   a v jeho   rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. l ústavy).

16. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k predmetu   konania   pred   všeobecnými súdmi   vedľajšej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   ku   zrušeniu   napadaného   výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné právo.

17.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

18. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

19.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich ústavou, dohovorom   a dodatkovým   protokolom   garantovaných   práv   napadnutým rozsudkom krajského súdu. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu týkajúceho sa námietok uvedených v bode 3 a sťažovateľkou označenými základnými právami podľa ústavy,   resp.   právom   podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu   existuje   taká   príčinná súvislosť,   ktorá   by   po   eventuálnom   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie   zakladala opodstatnené dôvody na ich prijatie.

20.   Krajský   súd   v sťažovateľkou   namietanom   rozsudku   č.   k.   2   Co   320/2013-76 zo 14. augusta 2013 odôvodnil svoje rozhodnutie o trovách konania takto:

„O   trovách   odvolacieho   konania   bolo   rozhodnuté   podľa   §   224   ods.   1   O.   s.   p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p a úspešnému navrhovateľovi odvolací súd priznal trovy konania, a to tak. ako boli vyčíslené v písomnom podaní zo dňa 03.06.2013 podľa § 14 ods. 1   písm.   b/   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v zmysle § 10 ods. 1 tejto vyhlášky v sume 91,29 eur zo sumy 2.134,06 eur a režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky v   sume   7,81   eur,   spolu   v   sume   99,10   eur   tak,   ako   boli   vyčíslené   právnym   zástupcom navrhovateľa.

Podľa § 149 ods. 1 O. s. p, je odporca povinný zaplatiť trovy konania právnej zástupkyni navrhovateľa, ktorá úspešného navrhovateľa v tomto konaní zastupovala.“

21. Ústavný súd konštatuje, že toto rozhodnutie vychádza z výsledku odvolacieho konania (úspech sťažovateľky) a z písomností nachádzajúcich sa v súdnom spise. Nebolo v úmysle krajského súdu nepriznať sťažovateľke ňou požadovanú náhradu trov konania aj za druhý odvolací úkon jej právneho zástupcu, o čom však senát krajského súdu nemal v čase rozhodovania vedomosť (pozri bod 7.1 a tiež bod 6).

22. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka si uplatňovala spolu trovy právneho zastúpenia   vo   výške   152,56   €,   priznaných   jej   bolo   99,10   €,   požadovaná   náhrada za zastupovanie na vyhlásení rozsudku teda predstavovala sumu 53,46 €.

23.   Vychádzajúc   z uvedeného   sťažovateľka   namieta   nezaplatenie   jej   na   trovách konania sumu 53,46 €. Túto sumu možno označiť za zjavne celkom bagateľnú, a aj keď sťažovateľka   zakladá   svoje   námietky   najmä   na   porušení   práva   na spravodlivé   súdne konanie, resp. na spravodlivý proces, táto skutočnosť prispela k podpore záveru ústavného súdu   o zjavnej   neodôvodnenosti   sťažnosti.   Uloženie   povinnosti   krajskému   súdu sťažovateľke   zaplatiť   sumu   53,46 €   by   totiž   aj   v prípade,   že   ústavný   súd   zistil   určité pochybenia v namietanom postupe krajského súdu a jeho rozhodnutí, mohlo predstavovať zásah do hmotného práva sťažovateľky len nepatrnej intenzity. Ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu (intenzite).

24. Ústavný súd z týchto dôvodov podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   ako   zjavne neopodstatnenú, pretože namietaný postup pochybenie krajského súdu nevykázal a ani takú ústavnoprávnu   intenzitu   (ústavnoprávny   rozmer),   ktorá   by   odôvodňovala   ingerenciu ústavného súdu do už právoplatne skončeného súdneho konania. Ústavný súd poznamenáva, že   „formuláciou   uvedenou   v čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu záverov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

25.   Sťažovateľka   v   ďalšej   časti   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   ods. 1   dodatkového   protokolu,   čo   dáva   do   súvislosti   s namietaným porušením   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatuje,   že   keďže   nedospel   k záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   alebo   arbitrárnosti namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 1   ods. 1   dodatkového   protokolu   (IV. ÚS 368/2010).   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti a závery   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   aj v tejto   časti   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

26. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označeného rozhodnutia a úhradu trov konania.

27. Nad rámec už uvedeného ústavný súd v závere poznamenáva, že neušlo jeho pozornosti, že sťažovateľovi ide v podstate o princíp a preukázanie tvrdených skutočností. Ústavný   súd   sa   však   domnieva,   že   riešenie   takýchto   malicherných   záležitostí   neodráža pravý zmysel hľadania spravodlivosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014