znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 446/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V. s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Správy katastra Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. P 490/11 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V. s. r. o.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 24. mája 2012 doručená sťažnosť spoločnosti V., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústava“)   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom   Správy   katastra   Rožňava   (ďalej   len   „správa   katastra“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. P 490/2011.

2. Ústavná sťažnosť smeruje proti tvrdenému nezákonnému postupu správy katastra, konkrétne   proti   zápisu   poznámky   na   liste   vlastníctva   č.  ...   vedenom   správou   katastra s textom: „Poznamenáva sa: začatie súdneho konania v právnej veci žalobcu: T., a. s., so sídlom  ...,   B.,   S.,   IČO:...,   zapísaná   v   Obchodnom   registri   vedeného   Okresným   súdom Bratislava I, oddiel..., vložka č.... – Advokátska kancelária, JUDr. M. V....“ Z obsahu sťažnosti vyplýva, že citovaná poznámka bola zapísaná na základe návrhu spoločnosti T., a. s., ktorá sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 31 Cb 181/2011 domáha   proti   sťažovateľke   vyslovenia   odporovateľnosti   právneho   úkonu   –   prevodu vlastníckeho práva k tým nehnuteľnostiam, vo vzťahu ku ktorým bola zapísaná poznámka.

3.   Sťažovateľka   považuje   zápis   predmetnej   poznámky   za   nezákonný,   ktorý   má za následok   porušenie   jej   základných   práv.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   s poukazom na ustanovenie § 38 až § 40 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „katastrálny   zákon“)   argumentovala: „... konanie   o   určenie   odporovateľnosti   právneho   úkonu   nie   je   konaním,   ktoré   sa   týka nehnuteľnosti, teda nejde o konanie, ktorého akýkoľvek výsledok môže mať priamy alebo nepriamy vplyv na právo sťažovateľa k nehnuteľnosti... Teda, takáto poznámka neinformuje o   žiadnom   práve   k   nehnuteľnosti,   ale   práve   naopak   dezinformuje   tretie   osoby o nehnuteľnostiach, prípadne o právach sťažovateľa k nehnuteľnostiam - vytvára klamlivú predstavu, že vo vzťahu k sťažovateľovi prebieha konanie, ktorého výsledok môže mať vplyv na jeho právo k nehnuteľnostiam prípadne, že konanie uvedené vo vyznačenej poznámke je takýmto konaním.“ Nadväzujúc na uvedené sťažovateľka ďalej namietala, že spoločnosť T., a. s., nebola právne kvalifikovaná na podanie návrhu na vyznačenie poznámky, keďže nie   je   účastníkom   konania,   ktorého   predmetom   by   bolo   uplatnenie   vecného   práva k nehnuteľnostiam.  

4. Podľa názoru sťažovateľky správa katastra konala svojvoľne, keď nerešpektovala zákonné   podmienky   vymedzené   katastrálnym   zákonom   pre   vyznačenie   poznámky, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva na zachovanie dobrej povesti a dobrého mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

5. K právomoci ústavného súdu na rozhodovanie o podanej sťažnosti sťažovateľka uviedla: „Poznámka   nie   je   svojou   štruktúrou   (formálne   znaky)   a   účinkami   (materiálne znaky) rozhodnutím, ide o zásah. Zo zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov explicitne nevyplýva, že by na ochranu pred takýmto zásahom bol oprávnený konať všeobecný súd,   preto sťažovateľ podáva túto sťažnosť na ústavný súd.“

6.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že jej označené základné práva podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 20   ods.   1   ústavy   a   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   zásahom   správy   katastra porušené boli, prikázal správe katastra obnoviť stav, a to výmazom poznámky, a napokon aby jej priznal náhradu trov konania.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu.   Majetok   nadobudnutý   v   rozpore   s   právnym   poriadkom   ochranu   nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

10.   Predmetom   ústavnej   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej základných   práv   podľa   ústavy   a   dodatkového   protokolu   nezákonným   postupom   správy katastra,   ku   ktorému   malo   dôjsť   vyznačením   poznámky   na   liste   vlastníctva   č.  ... pod sp. zn. P 490/2011.  

11. Ústavný súd konštatuje, že na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky nie je daná právomoc ústavného súdu.

12.   Z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr. I. ÚS 103/02).

13. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol   na   svojich   právach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť na súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak. Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí   týkajúcich sa základných práv a slobôd.

14.   Podľa   ustanovenia   §   250v   OSP   systematicky   zaradeného   do   piatej   hlavy Občianskeho súdneho poriadku, nazvanej „Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy“, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku   bol   proti   nej   priamo   vykonaný,   môže   sa   pred   súdom   domáhať ochrany   proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

15. Z citovaných právnych noriem, najmä z čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva, že vo veci sťažovateľky   je   daná   právomoc   všeobecného   súdu   v   správnom   súdnictve   rozhodovať o napadnutom „zásahu“, najmä so zreteľom na to, že podľa tvrdení sťažovateľky zápisom predmetnej poznámky boli porušené jej základné práva (pozri tiež I. ÚS 137/05). Túto právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

16. Z dosiaľ uvedeného možno urobiť záver, že je v právomoci všeobecných súdov poskytnúť   ochranu   dotknutým   právam   sťažovateľky.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity vyplývajúci   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   to   zároveň   znamená,   že   poskytnutie   ochrany sťažovateľke   nie   je   a   nemôže   byť   v   právomoci   ústavného   súdu.   Preto   bolo   potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

17. Napokon ústavný súd dodáva, že v sťažovateľkinej veci je daný aj ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti, a to pre nesplnenie predpísaných náležitostí. K návrhu na začatie konania je podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde potrebné pripojiť splnomocnenie na zastupovanie   v   konaní,   ktoré   musí   byť   udelené   advokátovi.   Sťažovateľka   takéto splnomocnenie   ústavnému   súdu   nepredložila   a   ani   nepožiadala   o   ustanovenie   právneho zástupcu ústavným súdom.

18.   Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľky,   nie   je   povinný   odstraňovať z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom aj publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, III. ÚS 267/09).

19.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   a   rozhodnutie   o   ďalších požiadavkách sťažovateľky (prikázanie obnovenia stavu a výmazu namietanej poznámky) je podmienené   vyslovením   porušenia   označených   základných   práv,   o   tejto   časti   sťažnosti ústavný súd už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012