znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 446/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   s.   r.   o.,   K.,   zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   v   konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 250/2000 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 104/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 250/2000   a postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 104/2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že «V   právnej   veci   žalobkyne   JUDr.   I.   K., správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   S.,   a.   s.   M...   proti   žalovanému   S.,   a.   s.,   M...,   sa žalobkyňa návrhom zo dňa 12. 11. 1999 na vydanie platobného rozkazu domáhala zaviazať žalovaného k zaplateniu sumy 927 541,20 Sk s príslušenstvom titulom neuhradených faktúr s odkazom na zákon o konkurze a vyrovnaní, podľa ktorého sa dňom vyhlásenia konkurzu všetky pohľadávky úpadcu voči tretím osobám stávajú splatnými. Prvostupňový súd návrhu vyhovel   vydaním   platobného   rozkazu   č.   k.   1Rob   1443/1999-102   zo   dňa   22.   2.   2000. Žalovaný včas podal odpor proti platobnému rozkazu, v dôsledku čoho bol zrušený a vo veci   bolo   súdom   prvého   stupňa   nariadené   pojednávanie.   Počas   konania   žalobkyňa oznámila podaním zo dňa 29. 11. 2000 prvostupňovému súdu, že na základe opatrenia Krajského súdu v Košiciach č. k. 4K 136/99 -119 zo dňa 10. 8. 2000 postúpila Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka žalované pohľadávky v označenej veci proti žalovanému na spoločnosť K. a. s., K... (zmena obchodného mena a právnej formy na K. s. r. o., K. – ďalej len sťažovateľ). Na základe výzvy   súdu   žalobkyňa   podaním   zo   dňa   27.   6.   2001   predložila   Zmluvu   o   postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 a navrhla pripustiť zámenu účastníka konania na strane žalobcu v zmysle § 92 ods. 2 OSP v znení zákona č. 223/1999 Z. z. účinného od 4. 9. 1999 do 31. 12. 2001, teda účinného v rozhodnom čase, a to tak, že pôvodná žalobkyňa vystúpi z konania a na jej miesto vstúpi sťažovateľ. Podaním zo dňa 7. 8. 2001 oznámil postupník, tzn. sťažovateľ súdu, že súhlasí so vstupom do konania na strane žalobcu a trvá na podanej žalobe. Na pojednávaní konanom dňa 24. 10. 2001 prvostupňový súd zaprotokoloval do zápisnice o pojednávaní, že bez rozhodovania o zámene konštatuje, že na základe zistených dôkazov   predložených   žalobkyňou   došlo   k postúpeniu   pohľadávky   uplatnenej   pôvodnou žalobkyňou v žalobe Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 na sťažovateľa, ktorý oznámil súdu, že vstupuje do konania na strane žalobcu a trvá na podanej žalobe a teda je žalobcom v tomto konaní. Od toho okamihu pokračoval súd prvého stupňa v konaní so sťažovateľom ako so žalobcom. Rozsudok súdu prvého stupňa vo vec samej, vydaný dňa 3. 6. 2002 vyhovel žalobe v časti, v časti konanie zastavil a v časti žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti podal odvolanie sťažovateľ a vo vyhovujúcej časti žalovaný.   Krajský   súd   v   Košiciach   ako   súd   odvolací   rozhodol   o   odvolaniach   proti prvostupňovému rozsudku uznesením č. k. 3Cob 86/2002-290 zo dňa 31. 10. 2003, ktorým zrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a   odvolanie žalovaného   ako   oneskorene   podané   odmietol   podľa   § 218   ods.   1   písm.   b)   O.   s.   p.   V intenciách odvolacieho súdu súd prvého stupňa vydal dňa 27. 2. 2004 uznesenie sp. zn. 17 Cb 250/00-297, ktorým návrh žalobkyne zo dňa 27. 6. 2001 na zámenu účastníka na strane žalobcu zamietol s odkazom na § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. v znení zákona č. 501/2001 Z. z. účinného od 1. 1. 2002 a v podstate z rovnakých dôvodov, ktoré vymenoval vo svojom rozhodnutí aj odvolací súd. Žalobkyňa podala proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa odvolanie,   domáhajúc   sa   jeho   zrušenia   a   vrátenia   veci   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie konanie. O odvolaní žalobkyne rozhodol odvolací súd uznesením sp. zn. 2 Cob 54/04-307 zo dňa   31.   5.   2004,   ktorým   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   ako   vecne správne. Na žiadosť žalobkyne vykonal konkurzný súd opravu opatrenia zo dňa 21. 11. 2000 vydaním opravného uznesenia sp. zn. 4K 136/99-204 zo dňa 10. 11. 2004 tak, že nesprávny výraz „kúpna zmluva“ nahradil správnym výrazom „zmluva o postúpení pohľadávok“. Po vydaní tohto opravného opatrenia navrhla žalobkyňa znovu podaním zo dňa 14. 12. 2004 zámenu účastníka konania na strane žalobcu. Súd prvého stupňa opäť návrhu na zámenu nevyhovel a svojím uznesením zo dňa 28. 2. 2005 jej návrh zamietol. Proti rozhodnutiu súdu prvého   stupňa o zamietnutí   jej   návrhu   na   zámenu účastníka na strane žalobcu podala žalobkyňa   odvolanie   zo   dňa   31.   3.   2005,   žiadajúc   jeho   zrušenie   a   vrátenie   veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. O odvolaní žalobkyne bolo rozhodnuté súdom prvého   stupňa   dňa   16.   5.   2005,   ktorým   sa   zastavilo   konanie   o odvolaní   žalobkyne   pre nezaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Dňa 12. 10. 2005 vydal súd prvého stupňa rozsudok vo veci samej, ktorým žalobu zamietol a uložil neúspešnému žalobcovi povinnosť zaplatiť úspešnému žalovanému trovy konania v sume 37 100,- Sk. Proti rozsudku podala žalobkyňa dňa 17. 1. 2006 odvolanie. Súd prvého stupňa rozhodol o jej odvolaní uznesením zo dňa 25. 9. 2006, ktorým konanie o odvolaní zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Podaním zo dňa 24. 8. 2007 doručil sťažovateľ súdu prvého stupňa žiadosť o doručenie všetkých rozhodnutí oboch súdov nižších stupňov, ktoré mu ako účastníkovi konania, s ktorým sa malo konať, ale nekonalo, mali byť doručené no neboli po dátume 15. 1. 2004, kedy s ním ako účastníkom konania prestal súd prvého stupňa konať. Sťažovateľ následne podal odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 28. 2. 2005, ktorým bol zamietnutý návrh žalobkyne na zámenu účastníka konania. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením zo dňa 12. 2. 2009, ktorým   jeho   odvolanie   odmietol.   Proti   danému   uzneseniu   odvolacieho   súdu   podal sťažovateľ dovolanie dňa 7. 5. 2009. Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal uznesenie č. k. 2 Obdo 22/2009 dňa 11. 11. 2009, ktorým zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12. 2. 2009 č. k. 1Cob/113/2007-423 a uznesenie Okresného súdu Michalovce č. k. 17Cb/250/2000-322 zo dňa 28. 2. 2005 a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Michalovce. Okresný súd Michalovce súčasne bolo doručené v jednej obálke i uznesenie zo dňa 27. 1. 2010, ktorým došlo k oprave záhlavia rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k. 17Cb 250/2000-347. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie dňa 22. 02. 2010. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 2Cob/104/2010-489 zo dňa 24. 11. 2010 odvolanie odmietol   z   dôvodu,   ktorý   odporuje   právnemu   názoru   dovolacieho   súdu   v   danej   veci vysloveného v uznesení č. k. 2 Obdo 22/2009 dňa 11. 11. 2009. Proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Košiciach podal sťažovateľ dovolanie dňa 29. 12. 2010.».

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v dôsledku postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 250/2000 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 104/2010 boli spôsobené zbytočné prieťahy. Okresný súd správne vzal na vedomie v zápisnici   z   pojednávania   z   24.   októbra   2001   zámenu   účastníkov   a   začal   konať so sťažovateľom ako žalobcom namiesto pôvodnej žalobkyne, avšak od 8. januára 2004 s ním okresný súd prestal konať ako s účastníkom, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rámci dovolacieho konania v uznesení sp. zn. 2 Obdo 22/2009 z 11. novembra 2009 označil „za nezákonný postup a vyslovil záväzný právny názor, že k zámene   účastníka   na   strane   žalobcu   došlo   akceptáciou   tejto   zámeny   v   zápisnici o pojednávaní   zo   dňa   24.   10.   2001.   V   prípade   napádaného   uznesenia   Krajského   súdu v Košiciach   č.   k.   2Cob/104/2010-489,   ktorým   bolo   odmietnuté   sťažovateľovo   odvolanie z dôvodu,   že   podľa   názoru   Krajského   súdu   v   Košiciach   sťažovateľ   nie   je   účastníkom konania a preto nie je oprávnený na podanie odvolania, ide podľa názoru sťažovateľa o ignorovanie   záväzného   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   v   danej   veci,   čím   sa sťažovateľovi odníma možnosť konať pred súdom spôsobom predpokladaným v zákone.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v   jeho   veci   ani   po   viac   ako   10   rokoch   v   dôsledku neefektívneho   postupu   okresného   súdu   a   nerešpektovania   právne   záväzného   názoru najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   nebolo právoplatne rozhodnuté,   a   teda   nedošlo k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa a bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že «konanie v danej veci nemožno považovať za právoplatne   skončené   vzhľadom   na vyššie   uvedené argumenty,   nakoľko Krajský   súd v Košiciach   v   napádanom   uznesení   nesprávne   posúdil   vec,   pretože   sťažovateľ   bol   od podpisu Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 žalobcom, no druhý rozsudok vo vec samej už sťažovateľovi po 8. 1. 2004 nebol doručený, takže tento rozsudok nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vec tak nemohla byť právoplatne skončená. Uvedené vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 22/2009 zo dňa 11. 11. 2009, kde na 20. strane prvý odsek sa výslovne uvádza: „Dovolací súd však, v súvislosti s citovaným rozsudkom vo veci   samej   a   naň   nadväzujúcim   uznesením   prvostupňového   súdu   uvádza,   že   ich nedoručením   dovolateľovi   ako   účastníkovi   konania   do   vlastných   rúk   nemohlo   prísť k nadobudnutiu   ich   právoplatnosti   a   vykonateľnosti,   nakoľko   neboli   doručené   v   súlade s § 158 ods. 2 O. s. p., resp. § 168 ods. 2 O. s. p. všetkým účastníkom konania.“».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti K., s. r. o. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 17Cb 250/00 a Krajského súdu v Košiciach v uznesení pod sp. zn. 2Cob/104/2010-489 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Michalovce a Krajskému súdu v Košiciach prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 17Cb 250/00 konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Spoločnosti   K.,   s.   r.   o.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 9.236,00 € (slovom: deväťtisícdvestotridsaťšesť eur), ktorú mu sú Okresný súd Michalovce a Krajský súd v Košiciach povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Spoločnosti K., s. r. o. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 € (za dva úkony právnej služby á 123,50 € bez DPH + 7,41 € bez DPH paušál), ktoré je Okresný súd Michalovce a Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu a krajského   súdu)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 250/2000 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 104/2010 a jeho uznesením z 24. novembra 2010.

1.   Z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   ako   aj   z   predloženého   spisu   okresného   súdu vyplýva, že

a) konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 17 Cb 250/2000, v ktorom okresný súd rozhodoval o zaplatení sumy 30 788,73 € s príslušenstvom vo veci žalobkyne JUDr. I. K., správkyne konkurznej podstaty úpadcu S., a. s, M., proti žalovanému S., a. s., M., bolo skončené   vyhlásením   rozsudku   12. októbra   2005,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   19. októbra 2006. V rámci tohto konania bola spornou otázka účastníctva sťažovateľa, ktorý mal na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 22. novembra 2000, ktorej uzatvoreniu predchádzalo vydanie opatrenia konkurzného súdu, vstúpiť do konania namiesto žalobkyne. Okresný súd konal so sťažovateľom ako so žalobcom v období od 24. októbra 2001 do 8. januára 2004 a následne v zmysle uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 22/2009 z 11. novembra 2009 v období od 27. januára 2010 do 23. decembra 2010,

b) konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 17 Cb 250/2000, v ktorom rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 12. októbra 2005, bolo skončené vyhlásením   uznesenia   24.   novembra   2010   (sťažovateľovi   bolo   doručené   23.   decembra 2010), ktorým krajský súd odmietol odvolanie ako podané neoprávnenou osobou.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02,   III.   ÚS   172/05)   sa   ochrana   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte   trvalo.   Ak   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Ústavný súd dospel k názoru, že aj keď postup okresného súdu a krajského súdu v napadnutých   konaniach   nebol   náležitý,   je   zrejmé,   že   vzhľadom   na   skončenie prvostupňového konania vydaním rozhodnutia vo veci samej, ako aj odvolacieho konania vydaním   rozhodnutia   krajským   súdom   a   jeho   doručením   ešte   pred   podaním   sťažnosti ústavnému   súdu   (sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu   9.   mája   2011)   nemôže   už dochádzať k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   svojím   obsahom   obdobného   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti s vymedzením petitu sťažnosti poukazuje na § 20 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   je   viazaný   petitom   sťažnosti   (návrhom   na rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba v tom rozsahu, ako ho sťažovateľ vymedzil v petite sťažnosti v rámci požadovanej ústavnej ochrany.

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť, obsahom ktorej bolo namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 250/2000 a krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 104/2010, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľa   v   danej   veci   stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že ak sťažovateľ namietal aj porušenie   svojho   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s chybným procesným postupom všeobecných súdov, okresného súdu i krajského súdu v označených konaniach, ústavný súd by mohol posúdiť prípadné porušenie týchto práv sťažovateľa v závislosti od výsledkov dovolacieho konania iniciovaného sťažovateľom.   Sťažovateľ   však   pred   rozhodnutím   ústavného súdu zobral podané dovolanie späť, na základe čoho najvyšší súd dovolacie konanie uznesením sp. zn. 3 Obdo 9/2011 z 22. augusta 2011 zastavil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011