znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 446/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Z., D., zastúpeného advokátom JUDr. D. I., Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Cdo 149/2009 z 31. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2010 doručená sťažnosť Ing. M. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 149/2009 z 31. mája 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a príloh, ktoré sú k nej pripojené, vyplýva, že Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 7 C/56/07 zo 7. júla 2008 vyhovel   žalobe   sťažovateľa   a   spoločnosti   A.,   a.   s.,   vo   veci   ochrany   osobnosti   proti žalovanému Ing. Z. Š. tak, že žalovanému uložil povinnosť ospravedlniť sa v znení a za podmienok uvedených vo výroku rozsudku, priznal žalobcom právo uverejniť na náklady žalovaného   ospravedlnenie   v   znení   a   za   podmienok   uvedených   vo   výroku   rozsudku   v určených   televíznych   staniciach   a   denníkoch,   uložil   žalovanému   povinnosť   zaplatiť sťažovateľovi sumu 300 000 Sk z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcom trovy konania. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie obidvoch strán sporu (žalobcovia neskôr   zobrali   svoje   odvolanie   späť,   pozn.)   rozsudkom   sp.   zn.   15   Co/222/2008   zo   4. februára   2009   odvolacie   konanie   o   odvolaní   žalobcov   zastavil,   zmenil   rozsudok   súdu prvého   stupňa,   pokiaľ   ide   o   ospravedlnenie   žalovaného   na   tlačovej   konferencii,   zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o oprávnenie uverejniť ospravedlnenie na náklady žalovaného   v   určených   televíznych   staniciach   a   denníkoch,   v   prevyšujúcej   časti   návrh zamietol, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o povinnosť žalovaného zaplatiť sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co/222/2008 zo 4. februára 2009 podali dovolanie sťažovateľ a žalovaný. Najvyšší súd napadnutým   rozhodnutím   (sp.   zn.   4 Cdo 149/2009   z   31.   mája   2010)   zrušil   rozsudok krajského   súdu   vo   všetkých   jeho   výrokoch,   okrem   výroku,   ktorým   krajský   súd   v prevyšujúcej časti návrh zamietol, a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím   porušil   jeho „právo na spravodlivé súdne konanie (článok 46 Ústavy...) a... právo na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena (článok 19 ods. 1 Ústavy...)“. Sťažovateľ v podstatnom (ratio decidendi) namietal, že (i) najvyšší súd považoval dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu za zmeňujúci [§ 238 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)],   v   dôsledku   čoho   považoval   dovolanie   za prípustné, hoci podľa názoru sťažovateľa nešlo o zmeňujúci rozsudok („dovolací súd tým, že pripustil dovolanie žalovaného podané podľa § 238 ods. 1 OSP v tomto konaní, porušil moje základné právo na spravodlivé súdne konanie“). V ďalšom sťažovateľ namietal (ii) právne   závery   napadnutého   rozhodnutia,   t.   j. „rozhodnutie   vo   veci   samej“,   čím   došlo k porušeniu jeho „práva na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena“.

4.   Na   základe   už   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, „v ktorom... vysloví, že napadnutým uznesením dovolacieho súdu bolo porušené... právo na spravodlivé súdne konanie a... právo na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena... zruší   napadnuté   uznesenie   dovolacieho   súdu   v   celom   rozsahu   a...   uloží   porušovateľovi povinnosť nahradiť mi trovy konania pred Ústavným súdom“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie... dobrej povesti a na ochranu mena.

8.   Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   základných   práv   napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý považoval dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu za zmeňujúci, v dôsledku čoho považoval dovolanie za prípustné, hoci podľa jeho názoru nešlo o zmeňujúci rozsudok [pozri bod 3 (i)]. Sťažovateľ tiež namietal právne závery napadnutého rozhodnutia, t. j. „rozhodnutie vo veci samej“ [pozri bod 3 (ii)].

K námietkam uvedeným v bode 3(i)

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

10. Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť podanú sťažovateľom v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

11.   Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   opakovane   vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06). Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

12. V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že: „... po zistení, že... ide o rozsudok, proti ktorému sú v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. v napadnutých výrokoch (dovolania, pozn.) prípustné (výroky I. a II. rozsudku odvolacieho súdu formálne označené za   zmeňujúce   bolo   potrebné   považovať   za   zmeňujúce   aj   vzhľadom   na   ich   obsah s prihliadnutím na skutočnosť, že v dôsledku konkretizácie petitu žaloby v tejto časti až v odvolacom konaní ich nebolo možné porovnávať s výrokmi rozsudku súdu prvého stupňa a nebolo možné z nich vyvodzovať záver a rovnakej úprave práv a povinností účastníkov prvostupňovým   a   odvolacím   súdom)...   preskúmal   rozsudok   odvolacieho   súdu   a   dospel k záveru, že ho treba v napadnutej časti zrušiť... Z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania ako aj uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne sa zaoberá len vadami konania uvedenými v § 237 O. s. p. a inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť dovolací súd predovšetkým skúmal existenciu vád vymedzených v § 237 O. s. p. a iných vád konania, pričom zistil, že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté tzv. inými vadami, na ktoré v dovolaní poukazoval žalovaný. Tieto vady spočívali v tom, že odvolací súd napriek výzve adresovanej žalobcom o upresnenie a doplnenie petitu žaloby konkretizáciou   výrokov   žalovaného   nebol   dôsledný,   keď   ich   zároveň   nevyzval   aj   na upresnenie   spôsobu   realizácie   žiadaného   ospravedlnenia   tak,   aby   nebolo   viazané   na súčinnosť subjektu, ktorý účastníkom konania nebol a nevyzval ich ani na doplnenie petitu určením výšky nákladov, resp. určením ich limitu, ktoré by za uverejnenie rozsudku mal znášať žalovaný.

Uvedené   vady   konania   však   nebránili   dovolaciemu   súdu   zaujať   stanovisko k právnemu   posúdeniu   veci   odvolacím   súdom   v   otázke   opodstatnenosti   podanej   žaloby z hľadiska existencie neoprávneného zásahu, ktorý by bol objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobných práv žalobcu, resp. do dobrej povesti žalobkyne...

So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu vo výrokoch I., II., IV. a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Aj keď vo IV. výroku, ktorý dovolaním napadol žalobca, bola žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy zamietnutá, považoval dovolací súd za potrebné zrušiť rozsudok   odvolacieho   súdu   aj   v   tejto   časti.   Zamietnutie   žaloby   žalobcu   na   náhradu nemajetkovej ujmy bolo totiž odôvodnené nesplnením podmienok pre jej poskytnutie, keď inak odvolací súd vychádzal z toho, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv došlo. Zrušenie rozsudku odvolacieho súdu aj vo IV. výroku rešpektuje ústavnú požiadavku vyplývajúcu   z   princípu   právnej   istoty,   aby   na   tú   istú   otázku,   navyše   medzi   tými   istými účastníkmi,   bola   daná   súdom   rovnaká   odpoveď.   Zamedzí   sa   tým   existencii   dvoch právoplatných   rozhodnutí,   v   ktorých   by   otázka   danosti   neoprávneného   zásahu   do osobnostných práv v tej istej veci bola riešená rozdielne.“.

13.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   namietané   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy vyvodzuje   sťažovateľ   zo   spôsobu,   akým   najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní   uplatňoval ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   teda   z   jeho   právneho   názoru,   na   základe ktorého   dospel   v   danej   veci   k   záveru,   že   dovolanie bolo   v   zmysle §   238   ods.   1   OSP prípustné [pozri bod 3 (i)]. Aj podľa názoru ústavného súdu sa posudzovaná vec javí tak, že odvolacie   rozhodnutie   bolo   v   namietaných   častiach   zmeňujúce,   pretože   v   uvedených častiach   rozhodol   krajský   súd   nie   totožne/inak   ako   okresný   súd.   Inými   slovami,   výrok odvolacieho rozsudku   nemožno považovať za potvrdzujúce rozhodnutie (v okolnostiach danej   veci   myslené   v   súvislosti   s   posúdením   práv   a   povinností   v   právnych   vzťahoch účastníkov konania). Sťažovateľovo poukazovanie na prax všeobecných súdov neobstojí už len   preto,   že   išlo   o   príklady   odlišné   od   posudzovaného   prípadu.   V   neposlednom   rade ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   prípustnosť   dovolania   neodvodzoval   len z ustanovenia § 238 ods. 1 OSP, ale tiež z „iných vád konania“ (sťažovateľ tieto v rámci podanej sťažnosti nenamietal, pozn.), ktoré „spočívali v tom, že odvolací súd napriek výzve adresovanej   žalobcom   o   upresnenie   a   doplnenie   petitu   žaloby   konkretizáciou   výrokov žalovaného nebol dôsledný, keď ich zároveň nevyzval aj na upresnenie spôsobu realizácie žiadaného ospravedlnenia tak, aby nebolo viazané na súčinnosť subjektu, ktorý účastníkom konania nebol a nevyzval ich ani na doplnenie petitu určením výšky nákladov, resp. určením ich limitu, ktoré by za uverejnenie rozsudku mal znášať žalovaný“ (pozri bod 12).

14. V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na   skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   takýto   návrh   podať,   právomoci   o   ňom   konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie   o   ňom   ustanovuje   príslušný   procesný   kódex.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd poznamenáva, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

15. Podobne z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil ústavný súd aj v súvislosti s čl. 46 ods. 1 ústavy, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate.   Okrem   toho   tieto   obmedzenia   sú   zlučiteľné   s   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom   (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998). Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon   spravodlivosti   a   zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

16.   Otázka posúdenia   prípustnosti   dovolania je otázkou   zákonnosti   a jej   riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (IV. ÚS 17/07, mutatis mutandis   IV.   ÚS   35/02).   Z   obsahu sťažnosti   v   tejto   časti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania   v   danej   veci,   pričom   najvyšší   súd   pripustil   dovolanie   (podané   zúčastnenými stranami   sporu,   teda   aj   sťažovateľom)   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 15 Co/222/2008 zo 4. februára 2009 (ako odvolacieho súdu) s odôvodnením, že v danej veci ide o zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 OSP) a boli zistené aj iné vady konania (body 12 a 13).

17.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   výklad   najvyššieho   súdu   nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   V   citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľa za prípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i právnou problematikou takto posudzovanej veci, a preto ho ústavný súd považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné.

18. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd (ako už bolo uvedené) nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.

19.   Na   základe   uvedeného,   ako   aj   so   zreteľom   na   argumentáciu   sťažovateľa v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

K námietkam uvedeným v bode 3(ii)

20. Sťažovateľ tiež namietal [bod 3 (ii)] právne závery napadnutého rozhodnutia, t. j. „rozhodnutie vo veci samej“, čím došlo k porušeniu základného práva „na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena“ podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

21.   Keďže   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   19   ods.   1 ústavy   len   z   dôvodu   svojvoľnosti   a   arbitrárnosti   záverov   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom   ústavy.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   možným   porušením   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nemožno   vzhľadom   na   to   uvažovať   ani o porušení   ďalších   sťažovateľových   práv   podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy.   Z   uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 19 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.

22. Aj keby sťažnosť v tejto časti nebola z dôvodov uvedených v bode 21 odmietnutá z   dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti,   musel   by   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti odmietnuť, pretože nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

23. Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že v namietanom rozsahu zrušil   rozsudok   krajského   súdu   (ako   odvolacieho   súdu)   sp.   zn.   15   Co/222/2008   zo 4. februára 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím sa konanie o žalobe sťažovateľa neskončilo. V danom prípade teda nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   (návrhu   na   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho súdu) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010