znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 445/2014-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. Michalom Ciklaminim, Ipeľská 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Tost   34/2013   zo 6. novembra   2013 v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 81/2013 z 22. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. decembra   2013   doručená   sťažnosť   M.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 34/2013 zo 6. novembra 2013   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu“)   v spojení   s uznesením Špecializovaného   trestného   súdu   (ďalej   len   „špecializovaný   súd“)   sp.   zn.   Tp 81/2013 z 22. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie špecializovaného súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   uznesením vyšetrovateľky   Prezídia   Policajného   zboru,   Národnej   kriminálnej   agentúry,   Národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Bratislava, (ďalej len „národná kriminálna agentúra“) pod ČVS: PPZ-52/NKA-PZ-BA-2012 zo 17. januára 2013 vznesené obvinenie pre zločin nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d) a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).   Uznesením   vyšetrovateľky   národnej   kriminálnej   agentúry   pod ČVS: PPZ 52/NKA PZ-BA-2012   z 23.   septembra   2013 bolo   sťažovateľovi vznesené obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona. Ako sám sťažovateľ udáva, „Po vznesení obvinenie dňa 23. 09. 2013 za členstvo v zločineckej skupine bol skutok z uznesenia zo dňa 17. 01. 2013 (drogová trestná   činnosť)   obvineným   M.   B...   prekvalifikovaný   na   obzvlášť   závažný   zločin   aj za použitia   §   172   ods.   4   písm.   b)   Trestného   zákona.“.   Sťažovateľ   bol   spolu   s ďalšími spoluobvinenými uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 0 Tp 31/13 z 19. januára 2013   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   1   Tpo   10/2013 z 21. februára 2013 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „Trestný poriadok“).   Krajský   súd   v Bratislave   svojím   uznesením   sp.   zn.   l   Tpo   53/2013 zo 7. augusta 2013   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn. 0 Tp 353/2013 z 24. júla 2013 rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa do 16. decembra 2013 a zároveň rozhodol o zmene dôvodu väzby len podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V ďalšom najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 3 Tost 34/2013 zo 6. novembra 2013 v spojení s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 81/2013 z 22. októbra 2013 rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa zo 16. septembra 2013 o prepustenie z väzby. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3.1 Sťažovateľ v podanej sťažnosti podrobne popisuje priebeh svojej trestnej veci a v postupe orgánov činných v trestnom konaní nachádza viaceré pochybenia, ku ktorým uviedol,   že „Poukazujem   predovšetkým   na   pochybenia   OČTK   týkajúce   sa   dôvodnosti vznesenia obvinenie. V zmysle skutkovej vety uvedeného uznesenia ide o totožný skutok, pre aký už bolo obvinenému vznesené obvinenie, preto som toho názoru, že za rovnaký skutok nemôže byť dva krát vznesené obvinenie aj keď s inou právnou kvalifikáciou a práve z toho dôvodu považujem predmetné uzneseni za nezákonné, zmätočné a účelové.

Som toho názoru, že uvedené uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 23. 9. 2013 pre zločin   podľa   §   296   Tr.   zák.,   za   ktorým   nasledovala   zmena   právnej   kvalifikácie (na obzvlášť závažný zločin podľa §172 ods. 1, písm. a, b, c, d, ods. 2 písm. c, ods. 4 písm. b Tr.   zák.   s poukazom   na   §   138   písm.   b   Tr.   zák.   a   §   141   písm.   a   Tr.   zák.)   je   účelové a násilné...

... tieto uznesenia boli teraz vydané iba z dôvodu, prečo neprepustiť obvineného M. B. na slobodu a takto vyfabrikovať nový väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a Tr. por. a možno aj písm. b.

Rovnako mám zato, že kvalifikácia pre ktorú bolo vznesené obvinenie podľa § 296 Tr.   zák.   neobstojí   a   je   to   len   pokus   ako   zmeniť   vecnú   príslušnosť,   aby   o   veci   konal Špecializovaný   trestný   súd,   ktorému   by   táto   vec   v   rámci   tejto   kvalifikácie   spadala do rozhodovacej právomoci podľa § 14 písm. i), j) Tr. por., o čom... v nedávnej minulosti... už... zo strany OČTK prišlo.

Poukazujem   ďalej   na   tú   skutočnosť,   že   uznesenie   o   vznesení   obvinenia   nie   je dostatočne   odôvodnené,   z   odôvodnenia   nevyplývajú   nové   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali skutočnosti uvedené v ňom a to, že obvinení mali naplniť skutkovú podstatu zločinu podľa § 296 Tr. zák., pričom skutočnosti, ktoré sa uvádzajú v odôvodnení boli už známe v čase vznesenia obvinenia dňa 17. 1. 2013... preto sa pýtam, prečo toto uznesenie nebolo vydané v januári 2013, keď PPZ, NKA, NPJ už tieto výsluchy mala k dispozícii? Navyše   konštrukcia   zločineckej   skupiny,   ktorá   je   popísaná   v   odôvodnení   je prinajmenšom absurdná, ktorá nemá oporu vo vykonanom procesnom dokazovaní v rámci prípravného konania a je účelová.

Rovnako, by som chcel poukázať, že trestné stíhanie vo veci samej bolo podľa § 199 ods. 1 Tr. por. začaté spolu s vznesením obvinenia podľa § 206 ods. 1 Tr. por. uznesením PPZ-52/NKA-PZ-BA-2012   zo   dňa   23.   9.   2013,   ktoré   mi   ešte   nebolo   doručené,   avšak rovnako bolo začaté aj uznesením PPZ-52/NKA-PZ-BA-2012 zo dňa 16. 1. 2013 a rovnako aj dňa 6.3.2012. Preto sa pýtam koľkokrát sa pre tú istú vec môže začať trestné stíhanie vo veci samej podľa §199 ods. 1 Tr. por. ?“.

3.2.1   V nadväznosti   na   uvedené   pochybenia   orgánov   činných   v trestnom   konaní sťažovateľ   postupu   a rozhodnutiam   všeobecných   súdov   v konaní   o jeho   žiadosti zo 16. septembra   2013   o prepustenie   z väzby   vytýka   v prvom   rade   nedostatočné/chabé zdôvodnenie trvania jeho väzby, ako aj samotnú vecnú absenciu dôvodov ďalšieho trvania jeho väzby, k čomu dôvodí, že „Z odôvodnení uznesenia ŠTS ako aj NS SR nevyplýva, na základe   akých   konkrétnych   dôkazov   dospeli   súdy   k   záveru   o   existencii   konkrétnych skutočností odôvodňujúcich nutnosť trvania väzby vo vzťahu k mojej osobe. Len domnienky, ničím   nepodložené   obavy   a   podozrenia   pre   záver   o   ďalšom   trvaní   väzby   nepostačujú. Pokiaľ ide o dôvody uvádzané v týchto uzneseniach, tieto mohli odôvodňovať moju väzbu maximálne   v   počiatočnom   štádiu   vyšetrovania   avšak,   tak   ako   som   už   vyššie   uvádzal, vzhľadom na doteraz vykonané procesné úkony v prípravnom konaní v mojej trestnej veci som   toho   názoru,   že   tieto   nielen   vyvracajú   akékoľvek   dôvody   väzby   ale   aj   moju   vinu, samozrejme okrem výpovedí svedkov, ktorí sa snažia si pomôcť v ich vlastných trestných veciach   a   ktorí   sa   po   páchaní   ich   trestnej   činnosti   v   súčasnosti   stavajú   do   pozície mučeníkov   v   snahe   zbaviť   sa   svojej   trestnej   zodpovednosti.   Z   uznesení   ŠTS   a   NS   SR nevyplývajú vo vzťahu k mojej osobe žiadne významné a dostatočné dôvody, odôvodňujúce ďalšie trvanie väzby. Zároveň som toho názoru, že vzhľadom na odôvodnenia uznesení vo vzťahu k mojej osobe nemožno konštatovať, že by ŠTS ako aj NS SR pri rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu postupovali s osobitnou starostlivosťou.... uznesenia ŠTS ako aj NS SR neboli vydané na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia všetkých doposiaľ zhromaždených skutočností a dôkazov a preto uvedenými uzneseniami došlo k porušeniu mojich práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 Dohovoru ako aj z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2,5 Ústavy SR.“.

3.2.2 V ďalšom namieta pochybenie v postupe najvyššieho súdu, ktoré malo spočívať v nerozhodnutí   o právnom   zástupcovi   sťažovateľa   podanej   sťažnosti   proti   napadnutému rozhodnutiu špecializovaného súdu, k čomu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu tvrdí, že „... dňa 22. 10. 2013 ŠTS rozhodol od stola o žiadosti môjho klienta na prepustenie z väzby na slobodu a to po jeho výsluchu zo dňa 14. 10. 2013 a vydal rozhodnutie,   ktorým zamietol   žiadosť   môjho klienta,   pričom mne bolo toto rozhodnutie doručené dňa 05. 11. 2013, na základe čoho som podal v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú som poštou ale aj faxom poslal na ŠTS o 13.26 hod. dňa 6. 11. 2013, pričom následne som sa od môjho klienta   M.   B.   dozvedel,   že faxom   dňa   6.   11.   2013   o 12.13   hod.   mu bolo oznámené,   že   NS   SR   právoplatne   rozhodol   a   zamietol   sťažnosť   môjho   klienta   proti predmetnému   uzneseniu   ŠTS,   teda   NS   SR   zamietol   sťažnosť   proti   vyššie   uvedenému rozhodnutiu STS ešte predtým, než mu bola doručená moja sťažnosť podaná v zákonnej lehote, ktorá mi začala plynúť dňa 6. 11. 2013, pričom o tejto mojej sťažnosti do dnešného dňa NS SR rozhodnuté nebolo.

Opätovne uvádzam, že proti... uzneseniu ŠTS zo dňa 22. 10. 2013 som podal sťažnosť aj ja, ako obhajca obvineného, a to v zákonnej lehote po oboznámení sa s predmetným uznesením ŠTS a to dňa 6. 11. 2013, pričom toto uznesenie mi bolo doručené dňa 5. 11. 2013.   Avšak   o   tejto   mojej   sťažnosti   aj   napriek   mojej   urgencii   zo   dňa   13.   11.   2013 do dnešného   dňa   rozhodnuté   nebolo.“.   V dôsledku   tohto   postupu   najvyššieho   súdu „... celková   dĺžka   konania   o žiadosti,   ako   aj   sťažnosti   je   neprimerane   dlhá,   nakoľko... o mojej   sťažnosti,   ktorú   som   odôvodňoval   až   po   doručení   predmetného   uznesenia   ŠTS, do dnešného dňa rozhodnuté nebolo“.

3.3   V   závere   svojej   argumentácie   sťažovateľ   v súhrne   poukázal   na   to,   že „o žiadosti... rozhodoval nezákonný sudca pre prípravné konanie ŠTS namiesto zákonného sudcu pre prípravné konanie OS BA I (z dôvodu vecnej nepríslušnosti)

...   v   zmysle   Nálezu   ÚS   SR,   sp.   zn.:   I.   ÚS   307/2011   nebolo   umožnené   podať a odôvodniť   sťažnosť   až   po   oboznámení   sa   s   písomným   vyhotovením   uznesenia   ŠTS, č. k.: Tp 81/13 zo dňa 22. 10. 2013,

o   sťažnosti...   proti   uzneseniu   ŠTS   bolo   NS   SR   rozhodnuté   skôr,   než...   obhajca obvineného   v   zákonnej   lehote   podal   sťažnosť   proti   uzneseniu   ŠTS   po   oboznámení   sa s písomným vyhotovením predmetného uznesenia ŠTS dňa 6. 11. 2013,

o... sťažnosti zo dňa 6. 11. 2013 proti predmetnému uzneseniu ŠTS, ktorú... podal... obhajca   obvineného   po   oboznámení   sa   s   písomným   vyhotovením   uznesenia   ŠTS do dnešného dňa NS SR rozhodnuté nebolo ako aj

... absentuje materiálna stránka a podmienka väzby a zákonných ustanovení, ako aj ustanovení Dohovoru, uvádzam, že činnosťou, resp. nečinnosťou   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   došlo   k   porušeniu   týchto   mojich základných práv a ľudských slobôd:

1. právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR,

2. právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

3. právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania v zmysle čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

4. právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.

5. právo podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR na základe ktorého možno vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie „vyniesol tento nález:

1. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR porušil práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR.

2. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR porušil práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

3. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR porušil práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

4. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR porušil práva sťažovateľa podľa s čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.

5. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR porušil práva sťažovateľa podľa s čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.

6. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, č. k. Tp 81/13 zo dňa 22. 10. 2013 v spojení   s   uznesením   Najvyššieho   súdu,   č.   k.:   3   Tost   zo   dňa   6.   11.   2013   sa   zrušujú a sťažovateľ... sa prepúšťa z väzby na slobodu.

7.   Špecializovaný   trestný   súd   a   Najvyšší   súd   SR   sú   povinní   spoločne a   nerozdielne   uhradiť   trovy   konania   k   rukám   advokáta   JUDr.   Michala Ciklaminiho...“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na   jeho   odmietnutie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom...   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5 ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý   alebo   inak   pozbavený   slobody   v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

9. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené   zárukou   (III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   100/04).   Z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň   determinovaná aj skutkovými   okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na základe   konkrétnych   skutočností,   a   nie   na   základe   abstraktnej   úvahy   (obdobne   III.   ÚS 271/07).

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne   aj   ďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takéhoto   zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).

12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

13. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo,   a   preto   rešpektovanie   tohto   práva   je   integrálnou   súčasťou   záväzkov   zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

14. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

15. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.

16. Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa   §   76   ods.   7   Trestného   poriadku   z lehoty   uvedenej   v odseku   6   pripadá na prípravné konanie najviac

a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

17. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia....

18. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru malo dôjsť uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Tost   34/2013   zo   6.   novembra   2013   v spojení s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 81/2013 z 22. októbra 2013.

II.A K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru

19.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo, ako sám sťažovateľ udáva, „právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle... čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 ústavy SR“,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   s   prihliadnutím   na   svoju   judikatúru   už   opakovane konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na   povahu   a účel   konania   o väzbe,   a preto   sú   na   konanie   a rozhodovanie   súdu   o väzbe aplikovateľné   špeciálne   ustanovenia   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   o osobnej   slobode,   a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

21. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva na zákonného sudcu podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy.   Právo   na   nestranný   súd   (ktorého   súčasťou   je   aj   právo   na zákonného   sudcu)   je   obsiahnuté   nielen   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ale   aj   v čl.   5   ods.   4 dohovoru, keďže pojem „súd“ tu má identický význam. Z tých istých dôvodov treba právo na zákonného sudcu/nestranného sudcu považovať aj za súčasť čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy v prípadoch, keď súd rozhoduje o väzbe. Právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy sa naproti tomu vzťahuje na konanie vo veci samej. Inými slovami, čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorého porušenia sa sťažovateľ domáha vo svojej väzobnej veci, s touto nesúvisí, keďže sa tento článok vzťahuje na konanie vo veci samej, o ktoré v danom prípade nešlo. Najvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutí v sťažnostnom konaní proti napadnutému rozhodnutiu špecializovaného súdu nerozhodoval v merite sťažovateľovej trestnej veci, teda o jeho vine/nevine, ale len o podmienkach jeho ďalšieho zotrvania vo väzbe ekvivalentne k skutkovým   okolnostiam   podporujúcim   záver   o dôvodnosti   jej   ďalšieho   trvania. Pri skúmaní dôvodnosti väzby je právo na zákonného sudcu súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru, resp. čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

22. Článok 5 ods. 3 dohovoru sa vo svojej prvej časti vzťahuje na rozhodovanie o prvotnom   vzatí   do   väzby   a   jeho   účelom   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvoľnému zadržaniu,   ktorá   je   zaručená   podrobením   aktu   pozbavenia   slobody   nezávislej   súdnej kontrole bez žiadosti zadržanej osoby (rozsudok McKay v. Veľká Britania z 3. októbra 2006,   §   34,   pozri   aj Svák,   J.   Ochrana   ľudských   práv   z pohľadu   judikatúry   a   doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 250), zatiaľ čo účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je umožniť osobe pozbavenej osobnej slobody [okrem iných prípustných spôsobov podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru aj väzbou v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru]   iniciovať   konanie   s   cieľom   dosiahnuť   preskúmanie   zákonnosti   pozbavenia slobody a prepustenie na slobodu, ak sa ďalšie trvanie takéhoto pozbavenia osobnej slobody (väzby) preukáže byť nezákonné (napr. rozsudok Khodorkovskiy v. Rusku z 31. mája 2011, § 165).

23. Vo vzťahu k aplikovateľnosti čl. 5 ods.   4 dohovoru pri rozhodovaní o vzatí do väzby   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   uvádza,   že   ide o tzv. inkorporovanú   kontrolu,   čo   znamená,   že   ak   o   počiatočnom   pozbavení   slobody rozhodol súd alebo ak zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol o jej väzbe (čl. 5 ods. 3 dohovoru), čl. 5 ods. 4 dohovoru sa neuplatní, lebo súdna kontrola požadovaná týmto ustanovením je obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí. „Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo   na   súdnu   previerku   zákonnosti   opatrenia,   ktorým   boli   pozbavené   slobody. Ak rozhodnutie   o pozbavení   slobody   vydal   správny   orgán,   čl.   5   ods.   4   dohovoru bezpochyby   zaväzuje   štáty   poskytnúť   zatknutej   osobe   možnosť   obrátiť   sa   na   súd,   ale z ničoho   nevyplýva, že to   platí aj vtedy,   keď   takéto   rozhodnutie   vydal   súd na základe súdneho   konania.   V   tomto   ostatnom   prípade   kontrola   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je obsiahnutá už v pôvodnom rozhodnutí“ (rozsudok de Wilde v. Belgicko, 1971, séria A, č. 12, s. 40, § 76, I. ÚS 193/04). Ústavný súd sa nemohol zaoberať namietaným porušením sťažovateľom   označeného čl.   5 ods.   3   dohovoru   arbitrárnosťou   a nedostatkom   dôvodov (bližšie   pozri   bod   3.2.1)   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   pretože   týmto rozhodnutím v sťažnostnom konaní rozhodol najvyšší súd o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, a teda preskúmaval podmienky ďalšieho trvania väzby v čase, keď sa sťažovateľ už vo väzbe nachádzal. Inými slovami, keďže v danom prípade ústavný súd neskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu o vzatí do väzby, ale rozhodnutie najvyššieho súdu týkajúce sa dôvodnosti jej ďalšieho trvania, nebolo možné pristúpiť k skúmaniu porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru z dôvodu, že sa na konanie všeobecného súdu, ktorým sa rozhoduje o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, nevzťahuje.

24. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia osobnej slobody, a zároveň dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak   sa   ukáže   ako   nezákonné   (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28. novembra   2000, Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 — § 36). Ak teda sťažovateľ   konštatuje,   že „...   celková   dĺžka   konania   o žiadosti,   ako   aj   sťažnosti   je neprimerane   dlhá...   do   dnešného   dňa   rozhodnuté   nebolo“,   v dôsledku   čoho   namieta porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   uvádza,   že   garancie   týkajúce   sa   rýchlosti rozhodovania všeobecných súdov vo väzobných veciach v okolnostiach predmetnej veci o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby sú už súčasťou práva podľa čl. 17. ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, pričom čl. 48 ods. 2 ústavy sa naň vecne nevzťahuje, pretože nachádza   svoje   uplatnenie   v konaní   v merite   veci,   teda   v okolnostiach   predmetnej   veci v postupe orgánov činných v trestnom konaní alebo orgánov súdnej moci v rozhodovaní o vine/nevine   sťažovateľa   a na tento záver nadväzujúce   ďalšie skutočnosti   ako   uloženie trestu, spôsob výkonu trestu a pod.... V závere ústavný súd už len dodáva, že čl. 5 ods. 3 dohovoru taktiež „ochraňuje“ osoby pozbavené osobnej slobody pred neopodstatnene dlhou väzbou (obdobne pozri napr. rozsudok vo veci Stögmüller v. Rakúsko, 10. novembra 1969, strana 40, § 5, na ktorý odkazuje aj rozsudok vo veci Punzelt, § 98), o čo vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa v predmetnej veci nešlo.

25.   Z uvedených   dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretože tieto články nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach sťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli predmetom rozhodovania uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 34/2013 zo 6. novembra 2013 v spojení s dôvodmi vyjadrenými v uznesení špecializovaného súdu sp. zn. Tp 81/2013 z 22. októbra 2013.

26.   Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (I.   ÚS   100/04,   III.   ÚS   135/04, II. ÚS 151/09) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu   v prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s prihliadnutím   na   povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru. V dôsledku uvedeného ústavný súd podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom napadnuté uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Tost   34/2013   zo   6.   novembra   2013   v spojení   s dôvodmi vyjadrenými v uznesení špecializovaného súdu sp. zn. Tp 81/2013 z 22. októbra 2013 len vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

II.B K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím špecializovaného súdu

27. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

28.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   rozhodnutie   špecializovaného   súdu,   ústavný   súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ   aj   využil),   a preto   sťažnosť   v   tejto   časti   bolo   potrebné   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

29.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

30.   Najvyšší   súd   v   uznesení   sp.   zn.   3   Tost   34/2013   zo 6.   novembra 2013 v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že sťažnosť je prípustná a bola podaná oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote. Na základe toho potom v zmysle § 192 ods.   1   Trestného   poriadku   preskúmal   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť ako aj konanie týmto výrokom predchádzajúce, pričom dospel k záveru, že sťažnosť obvineného M. B. nie je dôvodná.

Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že obvinený je trestne stíhaný uznesením   vyšetrovateľky   Prezídia   Policajného   zboru   národnej   kriminálnej   agentúry, národnej   protizločineckej   jednotky   Expozitúry   Bratislava   zo   17.   januára   2013 pod ČVS: PPZ-52/NKA-PZ-BA-2012   pre   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods.   2   písm.   c/   Trestného   zákona   s   poukázaním   na   §   138   písm.   i/   Trestného   zákona na skutkovom základe uvedenom v uznesení.

Dňa   30.   apríla   2013   bola   s   touto   trestnou   vecou   spojená   súvisiaca   trestná   vec obvineného   L.   C.,   ktorý   bol   trestne   stíhaný   pre   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona a pre obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona s poukázaním na § 138 písm. i/ Trestného zákona.

Dňa 23. septembra 2013 bolo obvinenému M. B. a spol. v tom istom trestnom konaní vyšetrovateľkou   vznesené   obvinenie   pre   zločin   založenia,   zosnovania   a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a súčasne zmenená právna kvalifikácia predmetného   skutku   na   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona s poukázaním na § 138 písm. b/ Trestného zákona a na § 141 písm. a/ Trestného zákona.

Následne dňa 23. septembra 2013 bola do tohto konania spojená ďalšia súvisiaca trestná vec obvineného R. K., ktorý bol dovtedy stíhaný samostatne pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b/, c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/, písm. e/ Trestného zákona s poukázaním na § 138 písm. b/ Trestného zákona.

Obvinení   M.   B.   a   spol.   boli   dňa   23.   septembra   2013   vyšetrovateľkou   Prezídia Policajného   zboru,   Národnej   kriminálnej   agentúry,   Národnej   protizločineckej   jednotky, Expozitúry Bratislava písomne upovedomení o zmene právnej kvalifikácie.

Obvinený   M.   B.   bol   v   tejto   veci   vzatý   do   väzby   uznesením   sudcu   pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 0 Tp 31/2013, z 19. januára 2013 v spojení s uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave,   sp.   zn.   1   Tpo   10/2013,   z 21. februára   2013 z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku. Lehota väzby u obvineného začala plynúť 16. januára 2013 o 03.40 hod. a je vykonávaná v Ústave na výkon väzby Bratislava.

Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Bratislava   I,   sp.   zn. 0 Tp 353/2013, z 24. júla 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1 Tpo 53/2013, zo 7. augusta 2013 bola u obvineného M. B. predĺžená lehota trvania väzby do 16. decembra 2013. Dôvody väzby boli obmedzené len na dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku.

Dňa   26.   septembra   2013   predložil   prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky súdu žiadosť obvineného M. B. o prepustenie z väzby na slobodu, nakoľko jej nevyhovel.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preštudovaní   vyšetrovacieho   spisu ČVS: PPZ 52/NKA-PZ-BA-20I2 a súdneho spisu, sp. zn. Tp 81/2013, dospel k záveru, že sudca pre prípravné konanie pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, o písomnom sľube obvineného a o uložení dohľadu probačným a mediačným úradníkom rozhodol správne a v súlade so zákonom.

Pri rozhodovaní o sťažnosti obvineného mal najvyšší súd na zreteli tiež ustanovenie § 76   ods.   1   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   môže   väzba   v   rámci   základnej   alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a v konaní pred súdom trvať len nevyhnutný čas. Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov.

Podľa § 76 ods. 6 písm. c/ Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

V posudzovanej veci i v súčasnom štádiu trestného konania je splnená základná materiálna podmienka, a to existencia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Podľa zistenia najvyššieho súdu uvedený väzobný dôvod, pre ktorý bola obmedzená osobná sloboda obvineného jeho vzatím do väzby,   sa opiera o skutočnosti,   ktoré konkretizoval vo svojom rozhodnutí Špecializovaný trestný súd. Vyplýva z nich reálna obava z následkov predpokladaných v ustanovení upravujúcom dôvody preventívnej väzby.   Najvyšší súd si závery súdu prvého stupňa osvojuje a s týmito sa v plnej miere stotožňuje a v ďalšom na ne odkazuje.

Obvinený M. B. sa snažil v odôvodnení podaných sťažností spochybniť výpovede svedkov B., P., H., D., K., Š., Š., obvinených C., M., P., ktoré ho usvedčujú z páchania trestnej činnosti. Tieto námietky obvineného súd posúdi až v ďalšom konaní v merite veci. Najvyšší súd sa stotožnil aj so záverom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko   Banská   Bystrica,   že   u   obvineného   nie   je   možné   nahradiť   väzbu   písomným sľubom,   resp.   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka.   V   danom   prípade, s prihliadnutím   na   povahu   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   je   obvinený   trestne   stíhaný,   ani najvyšší   súd   písomný   sľub   a   dohľad   probačného   a   mediačného   úradníka   nepovažuje za dostatočné záruky na nahradenie väzby. Tieto substitučné inštitúty neodstraňujú obavu, že obvinený v prípade prepustenia na slobodu nebude pokračovať v trestnej činnosti. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že obvinený je otcom sedemmesačného maloletého dieťaťa (o čom   nepredložil   súdu   žiadny   doklad),   resp.   že   je   podnikateľ.   Nie   sú   to   výnimočné okolnosti prípadu, aké ma na mysli § 80 ods. 2, veta tretia Trestného poriadku.

Pokiaľ   sa   jedná   o   sťažovateľove   námietky   ohľadne   zákonného   sudcu,   k   tomuto Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že do 30. novembra 2012 vyšetroval trestnú vec Úrad boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky Bratislava (ÚBOK PPZ SR) pod sp. zn. PPZ-79/BOK-BA-2012. Až z dôvodu organizačných zmien účinných od 1. decembra 2012 prešlo vyšetrovanie tejto trestnej veci na Národnú protidrogovú   jednotku   Národnej   kriminálnej   agentúry   Prezídia   Policajného   zboru Slovenskej republiky Bratislava (NPJ NKA PPZ SR) pod sp. zn. PPZ-52/NKA-PZ-BA- 2012. Samotná   zmena   názvu   úradu,   zmena   spisovej   značky,   keď   totožnosť   veci   zostáva nezmenená, nemá za následok procesnú nepoužiteľnosť dôkazov vykonaných v tejto veci pred   uvedenou   zmenou.   Na   tomto   závere   nemení   nič   ani   formálne   pochybenie vyšetrovateľky   NPJ   NKA   PPZ,   ktorá   v   tej   istej   vecí   opätovne   začala   trestné   stíhanie, správne mala vzniesť len obvinenie a na vyššie uvedené skutočnosti poukázať v odôvodnení uznesenia.

Podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   nikoho   nemožno   odňať   jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Po zmene pôvodnej právnej kvalifikácie skutku, vzhľadom na ustanovenie § 14 písm. i/, písm. j/ Trestného poriadku (pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu) bol príslušným na konanie a rozhodnutie Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica podľa § 24 ods. 1 Trestného poriadku.

Pokiaľ   obvinený   namietal,   že   o   jeho   žiadosti   zo   16.   septembra   2013   (podanej na Okresný   súd   Bratislava   I)   sa   nerozhodlo   v   lehote   jedného   mesiaca,   nedošlo   tým k porušeniu   jeho   práva   na   súdnu   ochranu,   ale   k   porušeniu   zásady   o   prednostnom rozhodovaní   väzobných   vecí,   ktoré   porušenie   nemalo   ale   vplyv   na   správnosť   výroku rozhodnutia   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica z 22. októbra 2013, sp. zn. Tp 81/2013.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil dôvod na   zmenu   rozhodnutia   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku,   pracovisko   Banská Bystrica a sťažnosť obvineného M. B. podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.“

31. Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Tost 34/2013   zo 6.   novembra   2013 s uznesením   špecializovaného   súdu sp. zn. Tp 81/2013   z 22.   októbra   2013 považoval   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť   aj podstatnú časť z napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu:

«Dôvody   väzby   u   obvineného   M.   B.,   tak   ako   boli   vymedzené   pri doterajšom rozhodovaní súdov pri vzatí do väzby a predlžovaní lehoty väzby sa nezmenili, stále trvajú, nedošlo k zmene dôkaznej situácie v prospech obvineného M.   B.,   skôr naopak,   pričom prokurátor   poukazuje   na   vznesenie   obvinenia   zo   dňa   23. 09. 2013   za zločin   založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a zmenu právnej kvalifikácie vo vzťahu k drogovej trestnej činnosti, ktorá bola zmenená tak, aby vyjadrovala páchanie tejto trestnej činnosti ako členom zločineckej skupiny.

Materiálnymi   podmienkami   väzby   sa   podrobne   zaoberal   Krajský   súd   Bratislava najmä pri vzatí do väzby, ale aj neskôr pri predlžovaní lehoty väzby. Na rozdiel od názoru uvedeného v žiadosti o prepustenie o ktorom sa má rozhodovať, výpovede svedkov B., P., Š., H., D., obvinených C. a M. sú preverované vykonávaným dokazovaním v prípravnom konaní a tieto výpovede usvedčujú obvineného M. B. z trestnej činnosti, za ktorú je stíhaný. Navyše ich výpovede sa navzájom dopĺňajú, pričom je potrebné poukázať aj na výpovede svedkov   B.,   K.,   utajeného   svedka.   Bude   samozrejme   predmetom   ďalšieho   vyšetrovania preverovanie skutočností ohľadom toho, ako sa obvinený M. B. zapojil do trestnej činnosti a v akom rozsahu. Hodnotenie obvineného M. B., že výpovede svedkov B., P., H., D., Š. a obvinených C. a M. sú účelové v snahe vyhnúť sa postihu za spáchanie ich trestnej činnosti, za ktorú im hrozia   vysoké   tresty   a   že   ich   výpovede   sa   nezakladajú   na   pravde   je   založené na spochybňovaní uvedených svedkov, k tomu prokurátor vo svojom vyjadrení uvádza, že minimálne svedkovia B. a P. sú už právoplatne odsúdení za členstvo v zločineckej skupine... a   za   skutky,   ktoré   spáchali   ako   členovia   uvedenej   skupiny,   takže   neobstojí   pri   nich argumentácia   obvineného   M.   B.   Pokiaľ   ostatní   svedkovia   uvádzajú   skutočnosti,   ktoré usvedčujú   obvineného   M.   B.,   to   neznamená,   že   klamú,   to   je   otázkou   vyhodnocovania dôkazov a možnosť miernejšieho postihu svedkov, ak spolupracujú pri objasňovaní trestnej činnosti   spáchanej   organizovaným   charakterom,   čo   umožňuje   Trestný   zákon   aj   Trestný poriadok. Keďže ich výpovede, tak ako je už uvedené vyššie sa navzájom logicky dopĺňajú a tvoria tak ucelenú reťaz dôkazov, nie je momentálne dôvod na vyhodnotenie ich výpovedí v tom smere, že by klamali. Pokiaľ obvinený M. B. tvrdí v žiadosti o prepustenie z väzby, že nie sú brané do úvahy výpovede v jeho prospech alebo sa nevykonávajú také dôkazy, k tomu prokurátor uviedol, že doteraz vykonané dôkazy ho nijako nezbavujú obvinenia. Spoluobvinení M. T. a D. L. doteraz využili svoje právo a odmietli vypovedať. Ich postavenie vyplýva z výpovedí obvineného   M.   P.,   utajeného   svedka,   k   postaveniu   T.   vypovedajú   aj   iné   osoby,   napr. obvinený M. ďalšie osoby - C., S., P., Š., H., utajený svedok 2. Vo vyšetrovacom spise je teda   viacero   dôkazov   preukazujúcich   opodstatnenie   ich   trestného   stíhania   a   postavenie v skupine.

Po vznesení obvinenia za zločineckú skupinu bude nevyhnutné vypočúvať niektorých svedkov opätovne (medzi nimi aj B., P., Š.) k uvedenému skutku a v rámci toho budú zrejme vypočúvaní aj iní svedkovia, ktorých uvádzali spomínaní svedkovia vo svojich predošlých výpovediach.   Počet   svedkov   ktorých   bude   nevyhnutné   vypočuť   sa   momentálne   nedá odhadnúť, vzhľadom na to, že boli obvinení aj R. K. a Ľ. F. a dôkazy budú vykonávané teda aj k ich účasti na trestnej činnosti. Na   rozdiel   od   názoru   uvedeného   v   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby,   prokurátor nepokladá vyšetrovanie za chaotické a vzhľadom na viac úrovní riadenia medzi obvinenými pri páchaní trestnej činnosti, ich koordinovanie a vzájomnú nadväznosť pri páchaní trestnej činnosti je potrebné viesť spoločné trestné konanie a teda vykonávať dôkazy smerujúce k jednotlivým   osobám,   ale   stále   ide   o   vyšetrovanie   skupinovej   trestnej   činnosti,   kde jednotlivé   osoby   mali   medzi   sebou   vzájomné   vzťahy   a nie   je   preto   možné   oddeliť vykonávanie dôkazov, resp. viesť samostatné konania voči členom zločineckej skupiny, čo by bolo nezmyselné, ak existujú v tomto štádiu konania dôkazy o tom, že páchali trestnú činnosť, ktorá sa im kladie za vinu v rámci zločineckého zoskupenia. Sprocesňovanie odpočutých telefonických hovorov prebieha štandardným spôsobom a pokiaľ budú sprocesnené telefonáty týkajúce sa jeho osoby, bude mať možnosť sa k nim vyjadriť,   orgány   činné   v   trestnom   konaní   však   doteraz   nikdy   netvrdili,   že   by   malo   ísť o podstatné dôkazy pre posudzovanie jeho trestnej činnosti. Argumentácia   obvineného   M.   B.   k   dôvodu   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm. c) Trestného poriadku je v podstate rovnaká ako bola pri sťažnosti voči predĺženiu lehoty väzby. Z pohľadu prokurátora nedošlo k zmene dôkazného stavu v prospech obvineného M. B., preto sa prokurátor v plnom rozsahu pridržiava predchádzajúceho rozhodovania súdov. Dôvodná   obava   z   možného   pokračovania   v   trestnej   činnosti   vyplýva   predovšetkým z dlhodobo   páchanej   trestnej   činnosti   (viac   ako   3   roky),   pričom   podľa   doteraz zadovážených dôkazov bola páchaná vyložene za účelom získavania zisku. Pre naplnenie tohto dôvodu väzby nie je nevyhnutné, aby bol obvinený predtým odsúdený, toto nijako nevyplýva   z Trestného   poriadku.   Obvineným   M.   B.   prezentovaná   podnikateľská   činnosť neznamená, že sa nemohol dopúšťať trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu, pričom posudzovanie   jeho   príjmov   z   podnikateľskej   činnosti   vo vzťahu   k tomu,   či   mal   páchať trestnú   činnosť   za účelom   získavania   zisku   bude   predmetom   ďalšieho   dokazovania   a zároveň podnikateľská činnosť nevylučuje, že by sa dopúšťal predmetnej trestnej činnosti. Sudca pre prípravné konanie na základe žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej obvineným M. B.   určil termín výsluchu obvineného,   na ktorý termín predvolal obvineného a o termíne upovedomil obhajcu obvineného a prokurátora.

Pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu obvinený   M.   B.   uviedol,   že   v   rokoch   2008-2009   bol   obvinený   v   kauze   vraždy   D.   T. na základe výpovede jedného svedka, ktorý klamal a klamal kvôli tomu, že spolupracoval s bývalým ÚBOK-om a z tohto skutku bol oslobodený. Ďalej v roku 2011 v novembri bola zadržaná skupina okolo O.   a spol.   a pri tomto ich zadržaní bola všade medializovaná fotografia obvineného M. B. a jeho meno, že sa mal zúčastniť výbuchu auta a rodinného domu... Sudcovi pre prípravné konanie dal obvinený k nahliadnutiu článok z denníka Plus jeden deň z 1. júna 2013, podľa obsahu ktorého sa obvinený mal podieľať na tom výbuchu na príkaz J. O. V skutočnosti však ide iba o menovca. Obvinený ďalej poukázal na to, že bol políciou sledovaný sledovacím zariadením GPS.   Obvinený   poukázal   aj   na   ovplyvňovanie   priebehu   vyšetrovania   postupom vyšetrovateliek, keď tieto navštevovali obvinených vo väzbe a hovorili obvineným ako majú vypovedať, aby boli za odmenu prepustení z väzby, čo sa aj v niektorých prípadoch stalo. Na   záver   obvinený   uviedol,   že   v   prípade   prepustenia   z   väzby   sa   bude   zdržiavať na adrese trvalého bydliska, nedopustí sa žiadnej trestnej činnosti, dostaví sa na všetky predvolania, ktoré mu prídu. Ďalej využil svoje právo a odmietol vypovedať a odmietol odpovedať aj na otázky.

Obhajca obvineného navrhol vyhovieť žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu.   Podľa   obhajcu   je   celé   konanie   vedené   na   PPZ   NKA,   NPJ,   Expozitúra Bratislava veľmi zvláštne. Klientovi bolo vznesené obvinenie pre skutok obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona. Konanie vedené proti jeho klientovi pokladá za účelové, lebo neboli produkované   dôkazy   s   výnimkou   tzv.   profesionálnych   svedkov.   Týmto   svedkom   hrozia vysoké tresty, prípadne už sedia vo výkone na základe dohodnutých trestov, pričom im hrozili veľmi vysoké trestné sadzby a dostali tzv. paušálnu výsledkovú sadzbu 8 rokov. Na obvineného M. B. vypovedajú svedkovia, ktorých nepozná, vypovedajú o niečom, čo obvinený mal spraviť, ale nespravil, bol bezmocný, čo ho dohnalo k tomu, že sa pokúsil o samovraždu a nekonal tak, ako mu bolo políciou naznačené. Podľa obhajcu sa začínajú „míňať“ dôvody väzby, a preto je treba založiť iný dôvod väzby vznesením obvinenia pre založenie a zosnovanie zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, na čo nasleduje pripojenie ďalších spisov k tejto trestnej veci a nakoniec prekvalifikácia konania tak, ako je to na NAK bežné, a to smerom hore. Obhajca apeloval na sudcu pre prípravné konanie, aby urobili koniec procesným chybám, ktoré sa v tejto kauze dejú. Obvinený M. B. je bezúhonný, je zárobkovo činný, je podnikateľ. Ak sudca pre prípravné konanie rozhodne, že dôvody väzby trvajú aj naďalej, obhajca požiadal za nahradenie väzby prijať písomný sľub obvineného a dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným. Prokurátor sa pri výsluchu obvineného M. B. pred sudcom pre prípravné konanie v celom   rozsahu   pridŕžal   písomne   spracovaného   vyjadrenia   dorozujúceho   prokurátora z 26. 09.   2013.   Uviedol,   že   vyšetrovanie   v   predmetnej   trestnej   veci   nie   je   ukončené, prebieha   plynule   a   bez   prieťahov   a   navyše   obvinenému   M.   B.   bola   upravená   právna kvalifikácia   tzv.   drogového   trestného   činu   a   rozšírená   kvalifikácia   o zločin   založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona. Doterajšími dôkazmi je potvrdené, že obvinený sa dopustil trestnej činnosti tak, ako mu je kladená za vinu.   Prepustením obvineného na slobodu hrozí   dôvodná obava,   že bude pokračovať v trestnej činnosti, teda sú tu dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Navrhol, aby súd zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby a neprijal písomný sľub ani dohľad probačného a mediačného úradníka, pretože tieto náhrady za väzbu nie sú dostatočné. U obvineného ide o stíhanie za obzvlášť závažný zločin a neboli zistené žiadne výnimočné okolnosti prípadu podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré by odôvodňovali prijatie navrhovaných záruk.

Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas. Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem   mesiacov;   prokurátor   je   povinný   prepustiť   obvineného   na   slobodu   najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty. Podľa § 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa § 76 ods. 7 písm. c) Trestného poriadku z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na   prípravné   konanie   najviac   dvadsaťpäť   mesiacov,   ak   je   vedené   trestné   stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží   ju   bez   meškania   so   svojím   stanoviskom   a   s   návrhom   na   rozhodnutie   sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné   dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   30   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Sudca pre prípravné konanie preskúmal žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu,   podaný   písomný   sľub   za   nahradenie   väzby   a   ponuku   nahradenia   väzby dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka,   vyjadrenie   obvineného   pred   sudcom pre prípravné konanie spolu s vyjadreniami jeho obhajcu a prokurátora, spisový materiál (zväzky   vyšetrovacieho   spisu   sp.   zn.   PPZ-52/NKA-PZ-BA-2012)   v   rozsahu   potrebnom na rozhodnutie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu a ponúknutých zárukách. Zistil, že žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu nie je dôvodná. Existencia   formálnych   aj   materiálnych   dôvodov   väzby   u   obvineného   M.   B.   je zachovaná aj v tomto štádiu trestného stíhania. Doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu,   že   skutky,   pre   ktoré   bolo   začaté   trestné   stíhanie   boli   spáchané,   majú   znaky konkrétnych   trestných   činov   a   existujú   konkrétne   dôvody   na   podozrenie,   že   predmetné skutky (ako sú konkrétne uvedené v uznesení vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, ale aj v odôvodnení tohto uznesenia) spáchal aj obvinený M. B.

Rozhodovanie   o   väzbe   nie   je   rozhodovaním   o   vine   alebo   nevine   obvineného. Pri každom skúmaní dôvodnosti väzby sa však súd alebo sudca pre prípravné konanie musí zaoberať   aj   tým,   či   trestné   stíhanie   proti   konkrétnej   osobe   je   dôvodné,   lebo   väzba   je výrazným zásahom do osobnej slobody každého občana, je výnimkou z pravidla a možno ju uplatniť iba vo výnimočných prípadoch.

Sudca pre prípravné konanie pri skúmaní tak dôvodnosti trestného stíhania proti obvinenému   M.   B.   ako   aj   pri   skúmaní   dôvodnosti   väzby   preto   zisťoval,   či od predchádzajúceho rozhodnutia o väzbe nastali také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu skorších rozhodnutí o väzbe, teda skúmal, či boli zadovážené dôkazy, ktoré by jednak zásadným spôsobom oslabili dôvodnosť podozrenia proti obvinenému M. B. alebo či boli do spisu   doplnené také dôkazy   či zistenia,   ktoré   by   aspoň   vo vzťahu k väzbe   spôsobili zásadné pochybnosti o ďalšom trvaní väzby menovaného obvineného.

Ani v jednom ani v druhom smere spis nebol doplnený dôkazmi a zisteniami, ktoré by boli spôsobilé zmeniť predchádzajúce rozhodnutia o väzbe v prospech obvineného M. B. Možno konštatovať, že napokon ani sám obvinený v podanej žiadosti neuviedol ani jeden konkrétny   dôkaz,   ktorý   by   mohol   presvedčivo   zdôvodniť   rozhodnutie   o   prepustení obvineného   z   väzby   na   slobodu.   Okolnosť,   že   obvinený   takýto   dôkaz   neuviedol   však v žiadnom prípade nezbavuje sudcu pre prípravné konanie povinnosti skúmať už vyššie spomenutú dôvodnosť trestného stíhania proti konkrétnemu obvinenému a následne to, či dôvody väzby stále nezmenene trvajú. Na   tomto   mieste   považuje   sudca   pre   prípravné   konanie   za   potrebné   uviesť,   že nemožno   prisvedčiť   argumentácii   obhajcu   obvineného,   keď   konanie   vedené   proti   jeho klientovi   pokladá   za   účelové,   lebo   neboli   produkované   dôkazy   s   výnimkou   tzv. profesionálnych   svedkov,   ktorým   hrozia   vysoké   tresty,   prípadne   už   sedia   vo   výkone na základe dohodnutých trestov, pričom im hrozili veľmi vysoké trestné sadzby a niektorí už dostali tzv. paušálnu výsledkovú sadzbu 8 rokov.

Ak   sa   niektorí   z   obvinených   (v   iných   trestných   veciach   už   obžalovaní)   rozhodli priznať   k   spáchaniu   trestnej   činnosti,   Trestný   zákon   i   Trestný   poriadok   takýto   postup obžalovanému dovoľuje a pri ukladaní trestu Trestný zákon podľa § 36 písm. n), písm. o) priznáva poľahčujúcu okolnosť, ktorá má význam pri ukladaní trestu. Nie je namieste, ak obvinený   M.   B.   a   jeho   obhajca   vyčítajú   iným   obvineným   zákonný   postup,   ktorí   oni nevyužili. Rovnako nie je namieste obviňovať vyšetrovateľov trestných vecí z ovplyvňovania priebehu vyšetrovania, najmä údajným nahováraním niektorých páchateľov na výpovede, keď na to nemajú obvinený ani obhajca relevantné dôkazy. Na   strane   druhej   treba   stručne   zmieniť,   že   najmä   niektoré   prepisy   telefonických hovorov   obvinených,   spolu   so   záznamami   o   sledovaní   podozrivých   spolu   s   obsahom výpovedí   najmä   M.   P.,   J.   P.,   F.   M.,   K.   Š.   a niektorých   ďalších   osôb,   tvoria   už   teraz dostatočný dôkazný podklad pre záver, že nejde o vykonštruovanú trestnú činnosť vo vzťahu k obvinenému M. B., ale o celkom konkrétne dôkazy z prostredia blízkeho M. B., navyše od osôb, ktoré s ním prichádzali do kontaktu práve v súvislosti s páchaním vyšetrovanej trestnej činnosti. Svedkovia alebo aj obvinení vypovedajú tak, že ich podrobné výpovede možno hodnotiť ako opis udalostí, ktoré prežili osobne, nejde len o svedectvá z počutia, lebo zasadzujú udalosti do konkrétneho času a miesta a spomínajú aj menovite konkrétne osoby a opisujú konania týchto osôb. To do značnej miery zvierohodňuje ich výpovede. Sudca pre prípravné konanie preto konštatuje, že dôvod väzby u obvineného M. B. tak,   ako   bol   opakovane   potvrdzovaný   predchádzajúcimi   väzobnými   rozhodnutiami   sa nezmenil a naďalej trvá. Dôvod tzv. preventívnej väzby vyplýva predovšetkým zo spôsobu fungovania skupiny,   spôsobu jej organizovania i viacerých dôkazov zaistených vo veci, ktoré preukazujú, že ak aj niektorá z obvinených osôb pracovala, prípadne podnikala, išlo len o „doplnkovú“ činnosť, lebo je dôvodné podozrenie, že väčšinu svojich príjmov mali členovia zločineckej skupiny z protizákonnej, násilnej a drogovej trestnej činnosti, ktorá okrem iného spočívala nielen v ovládaní niektorých nižšie postavených členov skupiny, ale aj   v   ovládaní   časti   podnikateľského   prostredia,   ktorého   predstavitelia   museli   členom skupiny odvádzať rôzne poplatky za tzv. ochranu. Preskúmaním častí spisu, ktoré sa vzťahujú na trestnú činnosť obvineného M. B. a dôvody jeho väzby sudca pre prípravné konanie nezistil v konaní proti obvinenému M. B. prieťahy. Pobyt vo väzbe môže podľa Trestného poriadku trvať len nevyhnutný čas (§ 76 ods.   1   Trestného   poriadku).   Väzba,   najmä   jej   dôvody,   sa   neriadia   subjektívnymi predstavami obvineného, či želaniami strán v konaní, ale podlieha prísnemu preskúmavaniu policajtom, prokurátorom a sudcom pre prípravné konanie a súdom (§ 79 ods. 2 Trestného poriadku).

Sudca   pre   prípravné   konanie   potom   na   základe   všetkých   vyššie   uvedených skutočností   zamietol   žiadosť   obvineného   M.   B.   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   ako nedôvodnú. Čo   sa   týka   sľubu   poskytnutého   obvineným   M.   B.   za   nahradenie   väzby,   sudca pre prípravné konanie konštatuje, že takáto záruka nie je postačujúca na nahradenie väzby menovaného   obvineného.   Treba   súhlasiť   s   argumentáciou   prokurátora,   že   proti obvinenému M. B. je vedené trestné stíhanie aj pre obzvlášť závažný zločin a súčasne z vyšetrovacieho   spisu   nevyplývajú   zistenia,   ktoré   by   bolo   možné   vo   vzťahu   k tomuto obvinenému vyhodnotiť ako výnimočné okolnosti prípadu. V takomto prípade nie je možné podľa   §   80   ods.   2   Trestného   poriadku   prijať   písomný   sľub   obvineného.   Rovnaká argumentácia sa vzťahuje aj na rozhodovanie o nahradení väzby obvineného dohľadom probačného   a   mediačného   úradníka.   Preto   ponúknuté   záruky   nemohli   byť   prijaté   ako náhrada väzby obvineného M. B.»

32. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia   osobnej   slobody,   ktoré   za   splnenia   ustanovených   podmienok   sú   prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5   ústavy.   Preto   možno   uviesť,   že   v prípade   pozbavenia   osobnej   slobody   vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe   právo   na   preskúmanie   hmotných   a procesných   podmienok   väzby,   ktoré   sú určujúce   pre   posúdenie   jej   zákonnosti.   Požiadavka   preskúmania   hmotných   podmienok znamená   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a proti   väzbe   a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (rozsudok Schiesser c. Švajčiarsko, 1979). Inými slovami,   je   výsostným   právom,   ale   aj   povinnosťou   všeobecného   súdu   skúmať   všetky okolnosti   spôsobilé   vyvrátiť   alebo   potvrdiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu odôvodňujúceho   so   zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z pravidla   rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991).

33. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch,   keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom   na   vnútroštátny   zákon,   ale   aj   na   znenie   dohovoru   (napr.   III. ÚS   79/02, III. ÚS 77/05).

34. Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho   vo   veci   rešpektoval   nielen   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež   aj   ustanovenia   príslušných   medzinárodných   zmlúv,   ktoré   sú   súčasťou   právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

35. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba chápaná   ako   výnimočný   prostriedok   zaistenia   obvineného   pre   účely   trestného   konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie   väzby   možno   totiž   v   konkrétnom   prípade   ospravedlniť,   len   ak   existujú   jasné náznaky   skutočného   verejného   záujmu, ktoré   napriek   prezumpcii   neviny   prevažujú nad právom   obvineného   na   osobnú   slobodu.   Trvanie   väzby   nad   lehotu,   ktorá   je   zákonom ustanovená ako maximálna, už podľa ústavy nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.

36. Sťažovateľ voči napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu v spojení s dôvodmi napadnutého   rozhodnutia   špecializovaného   súdu   namietal,   že „...   neobsahujú   žiadne konkrétne   skutočnosti   vo   vzťahu   k   mojej   osobe,   odôvodňujúce   obavu   ďalšieho   trvania väzobných dôvodov. Odôvodnenie uznesenia NS SR je všeobecné, povrchné a v podstate odkazuje len na uznesenie ŠTS a stotožňuje sa s dôvodmi uvedenými v jeho odôvodnení a tieto si zároveň aj NS SR osvojuje a v plnom rozsahu na ne poukazuje.“.

37. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu, na ktorého dôvody   poukazuje   a stotožňuje   sa   s nimi   aj   najvyšší   súd,   pozn.)   konštatuje,   že   z ich odôvodnenia   vo   vzťahu   k zákonom   predpokladanému   ďalšiemu   zotrvaniu   sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd pri posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa   vo   väzbe   v jeho   trestnej   veci,   pritom   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd, ako aj špecializovaný súd (v príslušnej časti odôvodnenia svojho napadnutého   rozhodnutia,   pozn.)   dostatočne   podrobne   skúmali   pretrvávajúce   okolnosti pozbavenia   osobnej   slobody   sťažovateľa   nielen   z hľadiska   relevantných   zákonných ustanovení Trestného poriadku, ale aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou a dohovorom; uvedenú potrebu ponechania sťažovateľa vo   väzbe   zdôvodnili   poukazom   na   konkrétne   skutočnosti   vyplývajúce   z hľadiska materiálnej   interpretácie   podmienok   preventívnej   väzby.   Závery   najvyššieho   súdu nachádzajú   oporu   aj   v skutkových   okolnostiach   sťažovateľovej   trestnej   veci   a už vykonanom   dokazovaní,   ktoré   s prihliadnutím   na závažnosť   trestnej   činnosti,   z ktorej   je obvinený, a jej organizovaný prvok opodstatňujú jej ďalšie trvanie, a to aj v rovine dĺžky jej trvania,   ktorá   v čase   podania   ústavnej   sťažnosti   trvala   v   podstate   1   rok,   čím   nebola v rozpore   s   §   76   ods.   7   Trestného   poriadku.   Ústavný   súd   teda   konštatuje,   že   všetky sťažovateľom prednesené argumenty, ktoré boli zohľadnené súdom prvej inštancie, boli prítomné   aj   v rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu,   ktorý   sa   s nimi   vo   svojom napadnutom   rozhodnutí   vysporiadal   aj   s ohľadom   na   zákonom   predpokladané   ďalšie zotrvanie sťažovateľa vo výkone tzv. „preventívnej väzby“. Podľa názoru ústavného súdu tak skutkové zistenia podporené vykonávaným dokazovaním, ako aj z nich odvodené závery najvyššieho súdu vychádzajúce zo záverov špecializovaného súdu sú na základe týmito súdmi   prezentovanými myšlienkovými postupmi a hodnoteniami dostatočne odôvodnené a dávajú odpovede na všetky pre záver o neprepustení sťažovateľa z väzby/o pokračovaní jeho väzobného stíhania podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku podstatné skutkové a právne otázky. Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vníma sťažovateľom predostreté námietky (pozri bod 3.2.1, bod 36, pozn.) ako zjavne neopodstatnené, čo podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

38. Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   odôvodnenosti   podozrenia   pri   vznesení   obvinenia vo svojej judikatúre uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného   činu   bola   podložená   aj   zodpovedajúcimi   dôkazmi   proti   obvinenému.   Pri rozhodovaní   o   väzbe   postačuje   dostatočne   preukázať   podozrenie,   že   obvinený   spáchal skutok,   ktorým   naplnil   znaky   skutkovej   podstaty   príslušného   trestného   činu.   V   tejto súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného   obvinenia   postupne   „odkrýva“   (t.   j.   buď   potvrdzuje,   alebo vyvracia)   práve dokazovaním.   Samotné   dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku   rátajú s existenciou   takéhoto   dokazovania   počas   prípravného   konania   (m.   m.   IV.   ÚS   383/04, IV. ÚS 217/2013).

39. Vo vzťahu k dôvodnému podozreniu ako materiálnej podmienke uvalenia väzby ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou ESĽP sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

40.   Dôvodné   podozrenie   („reasonable   suspicion“)   ako   materiálna   podmienka uvalenia   väzby/ďalšieho   trvania   väzby   nachádza   svoje   zvýraznenie   v prípade   závažnej trestnej   činnosti   osobitne   s organizovaným/zločineckým   prvkom.   Aj   ESĽP   vo   svojej judikatúre   uznal,   že   existenciu   všeobecného   ohrozenia,   ktoré   vyplýva   z organizovaného charakteru trestnej činnosti pripisovanej sťažovateľovi, možno akceptovať ako dôvod jeho zadržania   vo   väzbe   po   určitý   čas.   V takých   prípadoch   zväčša   vystupuje   množstvo obvinených   a potreba   zadováženia   rozsiahlych   dôkazov   z množstva   zdrojov   a posúdenia skutkových okolností a miery predpokladanej zodpovednosti každého z obvinených môže predstavovať relevantný a dostatočný dôvod na držanie sťažovateľa vo väzbe počas obdobia nevyhnutného   na   ukončenie   vyšetrovania,   vypracovanie   obžaloby   a vykonanie   dôkazov výsluchom obvinených. V prípadoch týkajúcich sa organizovaných zločineckých skupín je navyše riziko, že by zadržiavaná osoba mohla vyvíjať nátlak na svedkov alebo ostatných spoluobvinených alebo iným spôsobom mariť konanie, veľmi vysoké (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Celejewski v. Poľsko zo 4. mája 2006).

41. K ďalšej sťažovateľom podanej námietke spočívajúcej v tom, že „... o žiadosti... rozhodoval nezákonný sudca pre prípravné konanie ŠTS namiesto zákonného sudcu pre prípravné konanie OS BA I (z dôvodu vecnej nepríslušnosti)...“, ústavný súd poukazuje na jej   zdôvodnenie   najvyšším   súdom   v napadnutom   rozhodnutí,   z ktorého   vyplýva,   že „... do 30. novembra 2012 vyšetroval trestnú vec Úrad boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky Bratislava (ÚBOK PPZ SR) pod sp. zn. PPZ-79/BOK-BA-2012. Až z dôvodu organizačných zmien účinných od 1. decembra 2012 prešlo   vyšetrovanie   tejto   trestnej   veci   na   Národnú   protidrogovú   jednotku   Národnej kriminálnej   agentúry   Prezídia   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   Bratislava   (NPJ NKA PPZ SR) pod sp. zn. PPZ-52/NKA-PZ-BA- 2012. Samotná zmena názvu úradu, zmena spisovej   značky,   keď   totožnosť   veci   zostáva   nezmenená,   nemá   za   následok   procesnú nepoužiteľnosť dôkazov vykonaných v tejto veci pred uvedenou zmenou. Na tomto závere nemení nič ani formálne pochybenie vyšetrovateľky NPJ NKA PPZ, ktorá v tej istej veci opätovne začala trestné stíhanie, správne mala vzniesť len obvinenie a na vyššie uvedené skutočnosti poukázať v odôvodnení uznesenia.

Po   zmene   pôvodnej   právnej   kvalifikácie   skutku,   vzhľadom   na   ustanovenie   §   14 písm. i/,   písm.   j/   Trestného   poriadku   (pôsobnosť   Špecializovaného   trestného   súdu)   bol príslušným na konanie   a   rozhodnutie   Špecializovaný trestný   súd v Pezinku,   pracovisko Banská Bystrica podľa § 24 ods. 1 Trestného poriadku.“.

42.   Z   §   14   Trestného   poriadku   vyplýva   pôsobnosť   špecializovaného   súdu,   ktorá v okolnostiach sťažovateľovej trestnej veci nachádzala svoje vyjadrenie v § 14 písm. i) – trestný   čin   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny...,   ako   aj v § 14 písm. j) – obzvlášť závažné zločiny spáchané zločineckou skupinou... Podľa § 24 ods.   1   Trestného   poriadku   úkony...   v prípravnom   konaní   vykonáva   súd,   ktorý   by   bol príslušný   na   konanie   o obžalobe...   V prípade   sťažovateľa   došlo   k zmene   právnej kvalifikácie skutkov mu za vinu kladených príslušnými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom   konaní   dňom   23. septembra   2013   (bližšie   pozri   bod   2,   pozn.),   pričom špecializovaný súd konal v predmetnej veci (o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 16. septembra 2013) výsluchom sťažovateľa za prítomnosti jeho obhajcu 14. októbra 2013 a rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa svojím uznesením sp. zn. Tp 81/2013 z 22. októbra 2013. Trestná vec sťažovateľa napadla špecializovanému súdu 26. septembra 2013,   keď   bola   tomuto   súdu   predložená   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby prostredníctvom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky.   Z uvedených   časových   období   je   zrejmé,   že   v čase   rozhodovania špecializovaného   súdu   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby,   bola   v zmysle   už citovaných zákonných ustanovení Trestného poriadku daná vecná príslušnosť tohto súdu na konanie.   Námietky   sťažovateľa   o neprávoplatnosti   rozhodnutí   orgánov   činných v trestnom konaní, ako aj účelovosti postupu všeobecných súdov vníma ústavný súd ako účelové a tendenčné v snahe docieliť prepustenie sťažovateľa z väzby, v dôsledku čoho ich hodnotí ako zjavne neopodstatnené.

43.   K ostatnej   námietke   sťažovateľa   vyjadrenej   slovami   jeho   právneho   zástupcu a spočívajúcej v tom, že „... proti... uzneseniu ŠTS zo dňa 22. 10. 2013 som podal sťažnosť aj ja, ako obhajca obvineného, a to v zákonnej lehote po oboznámení sa s predmetným uznesením ŠTS a to dňa 6. 11. 2013, pričom toto uznesenie mi bolo doručené dňa 5. 11. 2013.   Avšak   o   tejto   mojej   sťažnosti   aj   napriek   mojej   urgencii   zo   dňa   13.   11.   2013 do dnešného   dňa   rozhodnuté   nebolo“,   ako   aj   na   sťažovateľom   poukázané   závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 307/2011-27 zo 14. decembra 2011 ústavný súd v prvom rade konštatuje, že z jeho zistení vyplýva, že okolnosti, za akých rozhodol špecializovaný   súd   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   v tejto   veci, nekorešpondujú s postupom všeobecných súdov v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby, ktoré   podrobil   kritike   ústavný   súd   vo   svojom náleze   č.   k.   I.   ÚS   307/2011-27 zo 14. decembra   2011.   V sťažovateľovej   veci   totiž   špecializovaný   súd   v zápisnici o výsluchu sťažovateľa uskutočnenom 14. októbra 2013 nerozhodol o ním podanej žiadosti o prepustenie   z väzby   (tak   ako   to   bolo   v prípade   spomínaného   nálezu,   pozn.),   takéto rozhodnutie o nej uskutočnil až samostatným rozhodnutím – uznesením sp. zn. Tp 81/2013 z   22.   októbra   2013,   ktoré   bolo   následne   doručené   sťažovateľovi   24.   októbra   2013 a 5. novembra   2013   obhajcovi   sťažovateľa.   Napokon   je   potrebné   poukázať   aj na rozhodnutia ústavného súdu vo veciach vedených napr. pod sp. zn. III. ÚS 466/2010, II. ÚS 101/2013 či sp. zn. IV. ÚS 541/2013 v neposlednom rade už aj pre — v bode 20 tohto rozhodnutia — vyslovenej nedôvodnosti aplikácie čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne platí aj pre čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) vo väzobných konaniach.

44. Podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia. Podľa § 179 ods. 3 Trestného poriadku... Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní   v   zdravotníckom   ústave,   treba   uznesenie,   proti   ktorému   je   prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia... Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie.

Podľa   §   189   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   podáva   sťažnosť   prokurátor,   orgán sociálnoprávnej   ochrany   detí   a   sociálnej   kurately   alebo   obhajca   za   obvineného   alebo vo vlastnom   mene,   musí   byť   sťažnosť   zároveň   odôvodnená,   s   výnimkou   sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti   sa   nevyhovelo   podľa   odseku   1, predloží vec na rozhodnutie...

b) prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

45. Medzi záruky, ktoré garantuje čl. 5 ods. 4 dohovoru, nepochybne patrí aj právo obvineného   predložiť   súdu   argumenty   a   vyjadrenia   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe (napr.   III. ÚS 84/06,   III. ÚS 291/06),   ako   aj   jeho   právo   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody   (obdobne napr. III. ÚS 374/09).   Taktiež ESĽP vo svojej   judikatúre konštatoval, že požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania „princípu   rovnosti   zbraní“   predstavujú   základné   procesné   garancie   („fundamental guarantees   of   procedure“)   uplatniteľné   vo   veciach   týkajúcich   sa   pozbavenia   osobnej slobody (napr. rozsudok ESĽP z 21. októbra 1986 vo veci Sanches — Reisse c. Švajčiarsko, rozsudok ESĽP z 15. novembra 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko). Vždy musia byť zaručené kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok ESĽP z 25. marca 1999 vo veci Nikolova c. Bulharsko). V každom prípade však musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe.

46. Jednou z procesných záruk pozbavenia osobnej slobody väzbou v súlade s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy je aj právo obvineného podať sťažnosť proti uzneseniu prvostupňového súdu,   v   ktorej   predloží   súdu   svoje   argumenty   proti   uvaleniu   väzby.   Tomuto   právu obvineného   zodpovedá   povinnosť   súdu   umožniť   obvinenému   uplatnenie   jeho   práv a rozhodnúť   o sťažnosti   v   konaní   v   súlade   so   zákonom,   t.   j.   Trestným   poriadkom. Predpokladom   úspešného   uplatnenia   ochrany   základného   práva   podľa   čl.   17   ústavy   v konaní pred ústavným súdom je však riadne uplatnenie práva podať sťažnosť v konaní pred všeobecnými súdmi, t. j. domáhanie sa svojho práva v súlade so všetkými podmienkami ustanovenými zákonom pre tento typ konania. Obvinený, zvlášť v prípade, ak uplatňuje svoje práva za pomoci obhajcu, musí súčasne predvídať, že súd bude v konaní postupovať v časových limitoch, ktoré ustanovuje Trestný poriadok pre tento typ konania. Podľa § 2 ods.   6   Trestného   poriadku   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   orgány   činné   v   trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene. Na časové limity majúce svoj význam pri rozhodovaní všeobecných súdov vo väzobných veciach poukazoval aj samotný sťažovateľ, keď tvrdil, že «Súd vychádzajúc z textu Dohovoru priznáva osobnej slobode mimoriadny význam. Právo na slobodu je veľmi dôležité   v   demokratickej   spoločnosti   pre   jednotlivca,   pričom   v   prípade   osôb,   ktoré   sa nachádzajú   vo   väzbe,   sa   vyžaduje   uprednostnenie   a   zvýšená   starostlivosť(vec   Wemhoff z roku 1968). Význam osobnej slobody jednotlivca sa prejavuje jednoznačnej aj v použití pojmu   „urýchlene“.   Uvedené   platí   v   plnom   rozsahu   aj   vtedy   ak   sa   koná   v   dvoch inštanciách. Pokiaľ sa týka dĺžky jednotlivých lehôt, v ktorých by mali byť veci rozhodnuté, tak   to   je   z   jednotlivých   súdnych   rozhodnutí   zrejmé,   že   malo   by   ísť   o   14   resp.   18   dní (Touroude   proti   Francúzsku   z   3.   10.   2000)   nie   však   už   lehotu   23   dní   (Rehbock   proti Slovinsku z 28. 11. 2000) alebo lehotu 30 dní (G. B. a M. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000). Dvojinštančnosť konania nezbavuje štát povinnosti plniť záväzky vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru.

Do   lehoty   sa   zásadne   počíta   celková   doba   konania,   od   podania   žiadosti o prepustenie z väzby až po právoplatnosť rozhodnutia (Letellier proti Francúzsku z roku 1991).».

47. Ústavný súd pripomína, že pri poskytovaní individuálnej ochrany základných práv a slobôd nie je úlohou ústavného súdu vyjadriť sa „in abstracto“ k tomu, aký má byť správny výklad príslušnej zákonnej úpravy, alebo k tomu, aký postup a prostriedky má všeobecný   súd   zvoliť   na   svoj   postup.   Úlohou   ústavného   súdu   je   len   preskúmať,   či v konkrétnych   okolnostiach   rozhodovania   bol   postup   a   rozhodnutie   súdu   zlučiteľný s ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a základných slobodách (I. ÚS 67/03).

48. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich   účelu   a   zmyslu,   pričom   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmie opomínať,   že   prijaté   riešenie   (rozhodnutie)   musí   byť   akceptovateľné   aj   z   hľadiska všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   IV.   ÚS   75/08,   I.   ÚS   57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného   zákonodarstva   (formálne   poňatie   právneho   štátu)   môže   totiž   v   konkrétnych súdnych   konaniach   (alebo   iných   právom   upravených   konaniach   pred   orgánom   verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy.

49. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ pri svojom vypočutí 14. októbra 2013 pred sudcom špecializovaného súdu v primeranom rozsahu predniesol svoje výhrady proti svojmu väzobnému stíhaniu, ako aj na ním predostreté dôvody nadviazala argumentácia jeho obhajcu, ktorá je v spojení s argumentáciou sťažovateľa predostretou aj v podaných sťažnostiach z 25. októbra 2013 a 5. novembra 2013 po obsahovej stránke totožná. Ústavný súd   výslovne poukazuje na to,   že porovnaním   sťažnosti   podanej   obhajcom   sťažovateľa z 25. októbra   2013 (resp.   sťažovateľom   prostredníctvom   zvoleného obhajcu) ešte v čase pred   doručením   napadnutého   rozhodnutia   špecializovaného   súdu   obhajcovi   sťažovateľa a sťažnosti, ktorú podal obhajca sťažovateľa v čase po doručení napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu jeho osobe z 5. novembra 2013 (o ktorej má v súčasnom období podľa   názoru   obhajcu   sťažovateľ   prebiehať   konanie,   pozn.),   vyplýva   nielen   obsahová zhoda, ale úplne rovnaká slovná argumentácia (výslovne do posledného písmena rovnaká, pozn.), a to navyše rovnaká ako v predchádzajúcich podaniach sťažovateľa, ako sám tvrdí, „Čo   sa   týka   dôvodov,   plne   sa   pridržiavam   dôvodov   uvedených   v našej   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 16. 9. 2013 a v zápisnici ŠTS pri rozhodovaní o žiadosti zo dňa 14. 10. 2013.“. Je teda zrejmé, že sťažovateľ aj za odbornej právnej pomoci   svojho   obhajcu   mal   možnosť   predniesť   vo   veci   konajúcim   všeobecným   súdom všetky svoje argumenty a výhrady proti svojmu väzobnému stíhaniu, ktoré mnohonásobne opakoval. Z materiálneho hľadiska (pozri bod 48, pozn.) sťažovateľ nepredložil v sťažnosti z 5. novembra 2013 také argumenty, ktoré by neboli vo veci konajúcim súdom známe a boli by spôsobilé privodiť zásadné prehodnotenie tých skutkových a právnych okolností, ktoré súdy brali do úvahy pri rozhodovaní o zotrvaní sťažovateľa vo väzbe. Tým, že sťažovateľ (z hľadiska   formálneho,   pozn.)   podal   proti   uzneseniu   špecializovaného   súdu   sp.   zn. Tp 81/2013 z 22. októbra 2013 sťažnosť prostredníctvom svojho právneho zástupcu, bolo v súlade   s dohovorom   a ústavou   uplatnené   jeho   právo   predložiť   súdu   argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe vrátane rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania.

50.   Z pohľadu   ústavného   súdu   nemožno   najvyšší   súd   „obviňovať“   z toho,   že rozhodol urýchlene vo väzobnej veci, keďže mu to ukladá ústava aj dohovor. Ústavnému súdu sa predmetná situácia javí tak, že najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti   napadnutému   rozhodnutiu   špecializovaného   súdu   musel   mať na pamäti   v podstate konflikt dvoch práv, a to práva na urýchlené rozhodovanie o väzbe (dodržanie lehôt podľa čl. 5   ods. 4   dohovoru,   na   ktoré   aj   poukázal   sťažovateľ   v bode   46,   pozn.)   a   práva na predloženie argumentov prostredníctvom obhajcu súdu proti jeho väzbe. Ústavný súd už judikoval, že nemožno úspešne namietať porušenie určitého ústavou alebo medzinárodnou zmluvou   garantovaného   práva   alebo   slobody   takým   postupom   dotknutého   všeobecného súdu,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   iného   ústavou,   resp.   medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (m. m. IV. ÚS 62/08, II. ÚS 76/2011).

51.   Na   základe   uvedených   skutočností   a   dôvodov   vo   vzťahu   k napadnutému rozhodnutiu   najvyššieho   súdu,   ako   aj   s prihliadnutím   na svoju   judikatúru,   podľa   ktorej možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 66/02, III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   nemohol   zaoberať   ďalšími   návrhmi sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu a špecializovaného súdu, prepustenie sťažovateľa z väzby), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

52.   Nad   rámec   svojej   argumentácie   ústavný   súd   k sťažnostným   výhradám sťažovateľa týkajúcim sa nedostatkov v postupe orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného konania (bližšie pozri bod 3.1, pozn.) pripomína svoju už ustálenú judikatúru, podľa ktorej z princípu subsidiarity vyplýva, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec   procesom,   v rámci   ktorého   sa   pri   vykonávaní   jednotlivých   úkonov   môžu zo strany   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ako   aj   v predmetnej   veci   konajúcich všeobecných   súdov   naprávať,   resp.   korigovať   jednotlivé   pochybenia,   ku   ktorým   došlo v predchádzajúcich   štádiách   trestného   konania.   Preto   spravidla   až   po   právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

53. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (napr. po prípadnom podaní obžaloby ako obžalovanému v rámci uplatnenia   práva   na   obhajobu)   právne   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich základných   práv   a   slobôd,   ku   ktorým   malo   dôjsť   podľa   jeho   názoru   v   dôsledku protiprávneho postupu orgánov činných v trestnom konaní v predmetnej trestnej veci. Súd prvého stupňa sa touto námietkou musí zaoberať pri predbežnom prerokovaní obžaloby (§ 243 a nasl. Trestného poriadku). Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude oprávnený konať a   rozhodovať v trestnej   veci   sťažovateľa, aj odvolací   súd   v   prípade   podania   odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych   okolností   prípadu   vrátane   zákonnosti a ústavnosti   postupu   orgánov   prípravného   konania   v   trestnej   veci   sťažovateľa   v   štádiu trestného   stíhania   predchádzajúcemu   podaniu   obžaloby   (obdobne   napr.   III.   ÚS   75/05, III. ÚS 109/05 alebo II. ÚS 294/06).

54. Taktiež ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že je viazaný návrhom na začatie konania... V súlade s § 20 ods. 3 v spojení s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde je teda ústavný súd oprávnený rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého presne označil za porušovateľa svojich základných práv a slobôd, vrátane naplnenia požiadavky presného označenia/špecifikácie porušených základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších   predpisov   je advokát   povinný   dôsledne   využívať všetky   právne   prostriedky, a takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a záujmy   klienta.   Ústavný   súd   konštatuje,   že v petite sťažovateľom podanej sťažnosti, predovšetkým z jeho bodov 1 až 5 (bližšie pozri bod 4, pozn.), ktorá bola ako celok koncipovaná zvoleným právnym zástupcom, absentuje presné   označenie   napadnutých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   a špecializovaného   súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu označených základných práv a slobôd, a aj tento nedostatok mohol byť dôvodom na odmietnutie sťažnosti z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014