znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 445/2011-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   februára   2012 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť S. H., T., zastúpeného advokátkou Mgr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   38   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 T 27/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. H. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 27/2000 p o r u š e n é   b o l o.

2. S. H.   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Prešov p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Prešov   j e   p o v i n n ý uhradiť S. H. trovy právneho zastúpenia v sume   383,14   €   (slovom   tristoosemdesiattri   eur   a   štrnásť   centov)   na účet   jeho   právnej zástupkyne Mgr. M. V., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn. I. ÚS   445/2011   z   9.   novembra   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť   S.   H.   (ďalej len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   38   ods. 2   Listiny základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 27/2000.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „Dňa 25. 02.2000 podala prokurátorka Krajskej prokuratúry v P. obžalobu na obvinených M. G... P. G... K. G... a na S. H... pre trestný čin vydierania v spolupáchateľstve...“. Predmetné súdne konanie sa vedie pod sp. zn. 1 T/27/2000, od podania obžaloby sa vystriedali viacerí pojednávajúci sudcovia a boli nariadené hlavné pojednávania – „10. 07. 2000 sa konalo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené...   18.   07.   2000   bolo   pojednávanie   odročené...   05.   09.   2000   bolo   hlavné pojednávanie odročené... 10. 10. 2000 bolo hlavné pojednávanie odročené... 14. 11. 2000 bolo opätovne hlavné pojednávanie odročené... 19. 12. 2000 Na hlavnom pojednávaní súd rozhodol rozsudkom... 31. 8. 2001 bolo súdu doručené odvolanie aj s jeho odôvodnením podané okresným prokurátorom... 06. 02. 2003 súd predložil Krajskému súdu v Prešove odvolanie okresného prokurátora... 21. 08. 2003 Krajský súd v Prešove rozhodol o odvolaní prokurátora tak, že zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec okresnému súdu, aby ju opätovne prejednal a rozhodol... 09. 11. 2004 Hlavné pojednávanie bolo odročené... 20. 01. 2005 bolo   hlavné   pojednávanie   odročené...   30.   05.   2006   Súd   vydal   príkaz   na   zatknutie obvineného G... 26. 07. 2006. Na základe oznámenia OR PZ, ÚJKP PZ Z. o tom, že obv. G. bol zadržaný a zatknutý v B.. 18. 08. 2006 doručené oznámenie od OR PZ ÚJKP PZ Z., že dňa 26. 05. 2006 im Národná ústredňa INTERPOL B. oznámila, že dňa 30. 05. 2006 bol obvinený odovzdaný orgánom slovenskej polície... a následne odvezený do výkonu trestu v B.   B.,   odkiaľ   bol   dňa   01.   06.   2006   prepustený   na   slobodu...   18.   01.   2010   Hlavné pojednávanie bolo odročené... 26. 05. 2010 Hlavné pojednávanie bolo odročené... 23. 06. 2010 Hlavné pojednávanie bolo odročené... 31. 08. 2010 Hlavné pojednávanie bolo dňa odročené... 06. 09. 2010 hlavné pojednávanie bolo odročené na neurčito... 16. 03. 2011 hlavné pojednávanie bolo odročené... 05. 05. 2011 hlavné pojednávanie bolo odročené... 31. 08. 2011 hlavné pojednávanie bolo odročené... 22. 09. 2011 hlavné pojednávanie bolo odročené...“. Sťažovateľ zastáva právny názor, že postupom okresného súdu boli porušené jeho základné práva, pretože „neprimerane predlžoval trvanie tohto trestného konania a to úplnou nečinnosťou a vykonávaním neefektívnych úkonov“.

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby vo veci vydal tento nález:

„Základné právo S. H. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/27/2010 porušené bolo.

Okresnému súdu Prešov prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/27/2000 konať bez zbytočných prieťahov.

S. H. priznáva primerané zadosťučinenie v sume 33 194 EUR, ktoré je Okresný súd Prešov povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný súd Prešov je povinný uhradiť S. H. trovy právneho zastúpenia v sume 255,28 EUR na účet jeho právneho zástupcu Mgr. M. V., advokátky... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

4.   Svoju   žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnil takto: „V priamej súvislosti s odopieraním poskytnutia spravodlivosti sťažovateľovi vzniká tiež nemajetková ujma spočívajúca v najmä v pocitoch neistoty a bezmocnosti... trestné konanie trvá takmer 11 rokov, pričom počas tohto obdobia súd aj v rozmedzí piatich rokov nevykonal žiadny procesný úkon vo veci, ako aj s prihliadnutím na to, že obvinený svojím správaním nedal príčinu k prieťahom konania a v neposlednom rade na samotný význam trestného konania, ktoré môže mať dopad na jedno z najzákladnejších práv každého občana tohto štátu - osobnú slobodu, považujem sumu 33 194 EUR za primeranú.

V roku 1999, keď bolo obvinenému vznesené obvinenie, bol obvinený ženatý a mal svoju rodinu. Po podaní obžaloby v roku 2000 mu hrozil výkon trestu, pričom súd mohol ukladať za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 2 Tr. zákona účinného do 31. 12. 2005 trest odňatia slobody na dva až osem rokov. V prípade jeho výkonu by obvinený nebol schopný   starať   sa   o   rodinu   a   túto   vyživovať.   Okrem   toho   dávam   ústavnému   súdu   do pozornosti, že obvinený bol v plnom rozsahu v roku 2000 spod obžaloby oslobodený. Tým, že tento rozsudok bol krajským súdom v auguste 2003 zrušený sa len prehlbovala neistota, v ktorej obvinený žije už viac než 11 rokov...“

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrila predsedníčka okresného   súdu   listom   z   5.   decembra   2011,   v ktorom   uviedla: „Z   pohľadu   ostatných trestných vecí prejednávaných na tunajšom súde, ako okresnom súde v sídle krajského súdu, ide o skutkovo i právne priemerne náročný prípad. Od nápadu veci dňa 25. 02. 2000 bolo vo veci konané plynulo, pričom nemožno prehliadnuť, že vo veci koná v poradí už štvrtá sudkyňa. Táto skutočnosť, teda opakované prerozdeľovanie veci, bola spôsobená odchodom zákonných   sudcov   na   súd   vyššieho   stupňa,   resp.   na   iný   súd   a   do   dôchodku.   Na   tieto skutočnosti súd nemá vplyv a prípadné prieťahy, ktoré tým vznikli, sú preto objektívneho charakteru.   Vo   vzťahu   k   dĺžke   konania   vo   veci   nie   je   možné   prehliadnuť,   že   na spoluobžalovaného M.G. bol dňa 30. 05. 2006 príkaz na zatknutie, ktorý bol zrušený až 12. 11. 2009, po ktorú dobu nebolo možné vo veci konať.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   na   toto   vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu reagovala   takto: „Dôvody   nečinnosti   Okresného   súdu...   uvedené   vo   Vyjadrení predsedníčky... nemožno považovať za dôvody ospravedlňujúce nečinnosť... Okresný súd... nedôsledným postupom pri vedení namietaného trestného konania, neprimerane predlžoval trvanie   tohto   trestného   konania   a   to   úplnou   nečinnosťou   a   vykonávaním   neefektívnych úkonov.“

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

7.   Zo   sťažnosti,   z   príloh,   vyjadrení   účastníkov   konania   a   z   obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho súdneho spisu, ako aj z nálezu sp. zn. I. ÚS 362/2010 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 27/2000:

- 25. februára 2000 bola okresnému súdu doručená z Krajskej prokuratúry v P. (ďalej len „krajská prokuratúra“) obžaloba – okrem iných aj – proti sťažovateľovi,

- 10. júla 2000 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 18. júl 2000   na   účely   opätovného   predvolania   neprítomných   obžalovaných,   ako   aj   viacerých svedkov, ktorí sa nedostavili (doručenie predvolania u týchto osôb nebolo vykázané),

- 18. júla 2000 bolo hlavné pojednávanie odročené na 5. september 2000 s tým, že budú predvolaní navrhnutí svedkovia,

- 5. septembra 2000 bolo hlavné pojednávanie odročené na 10. október 2000 s tým, že   budú   predvolaní   svedkovia   (dvaja   obžalovaní   požiadali   o   vykonanie   ďalšieho dokazovania bez ich prítomnosti),

-   10.   októbra   2000   bolo   hlavné   pojednávanie   odročené   na   14.   november   2000 z dôvodu neprítomnosti niektorých obžalovaných (podaním z 10. októbra 2000 označeným ako „čestné prehlásenie“ doručeným okresnému súdu o 9.29 hod. obžalovaný v I. rade požiadal,   aby   sa   hlavné   pojednávanie   uskutočnilo   v   jeho   neprítomnosti   z   dôvodu   jeho práceneschopnosti),

-   14.   novembra   2000 bolo hlavné pojednávanie odročené na 19.   december 2000 z dôvodu neprítomnosti obžalovaných (obžalovaný v II. rade sa ospravedlnil telefonicky a následne   aj   písomne   s   tým,   že   je   práceneschopný   a   prosí   o   určenie   nového   termínu pojednávania),

- 19. decembra 2000 okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 1 T 27/00-411 a obžalovaných spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil,

- 23. augusta 2001 bolo okresnému súdu doručené odvolanie Okresnej prokuratúry P. (ďalej len „okresná prokuratúra“) proti rozsudku z 19. decembra 2000, ktoré bolo doplnené podaním doručeným okresnému súdu 31. augusta 2001,

-   6.   februára   2003   okresný   súd   predložil   spis   v   uvedenej   veci   na   rozhodnutie o podanom odvolaní Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“),

- 17. marca 2003 bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) doručený návrh predsedu senátu krajského súdu na jeho vylúčenie podľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku,

- 2. apríla 2003 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí rozhodol uznesením sp. zn. Ndt 27/03 o vylúčení predsedu senátu krajského súdu, pričom predmetné rozhodnutie bolo doručené krajskému súdu 10. apríla 2003,

-   21.   augusta   2003   krajský   súd   uznesením   zrušil   rozsudok   okresného   súdu z 19. decembra 2000 v celom rozsahu z dôvodov podľa § 258 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku (rozhodnutie krajského súdu č. k. 3 To 8/03-462 bolo okresnému súdu doručené 10. októbra 2003),

- 5. novembra 2004 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorý sa ospravedlnil   z   neúčasti   na   pojednávaní   pre   pracovnú   zaneprázdnenosť,   s   vyslovením súhlasu s konaním pojednávania v jeho neprítomnosti,

- 9. novembra 2004 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 20. január 2005 z dôvodu neprítomnosti obžalovaných,

-   20.   januára   2005   bolo   hlavné   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z   dôvodu zisťovania pobytu jedného z obžalovaných,

-   4.   apríla   2006   a 6.   marca   2006   požiadala   krajská   prokuratúra   okresný   súd o nariadenie hlavného pojednávania, resp. o oznámenie, čo bráni tomuto postupu,

- 30. mája 2006 okresný súd okrem iného vydal príkaz na zatknutie obžalovaného v I. rade,

- 13. júna 2006 policajný orgán oznámil okresnému súdu, že jeho príkaz na zatknutie odstúpil miestne príslušnému policajnému orgánu,

- 24. júla 2006 policajný orgán oznámil okresnému súdu, že obžalovaný v I. rade bol zatknutý v B. na základe príkazu na zatknutie Mestského súdu v B.,

-   6.   marca   2008   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   z   3.   marca   2008, z ktorého vyplýva, že obžalovaný v I. rade sa toho času zdržiava a riadne preberá poštu na adrese O.; okresný súd bol upozornený, že menovaného možno predviesť len na základe európskeho zatýkacieho rozkazu (toto upozornenie sa následne viackrát zopakovalo, pozn.), a   zároveň   bola   okresnému   súdu   spolu   s   oznámením   predložená   zápisnica   o   výsluchu obžalovaného v I. rade z 27. februára 2008, podľa ktorej zákonný sudca mal od neho všetky kontaktné údaje vrátane telefónneho čísla,

-   7.   októbra   2009   bol   vydaný   dodatok   k   opatreniu   predsedu   okresného   súdu o pridelení trestnej veci sp. zn. 1 T 27/00 na ďalšie konanie sudkyni JUDr. M. H. z dôvodu vzdania sa funkcie sudcu JUDr. S. T.,

- 12. novembra 2009 okresný súd vydal príkaz na zrušenie príkazu na zatknutie obžalovaného v I. rade,

-   18.   januára 2010   sa   sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   advokátky   JUDr.   G.   R. ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní a požiadal okresný súd o zmenu termínu hlavného pojednávania z dôvodu nedostatku času advokátky na prípravu obhajoby od jej prevzatia,

- 18. januára 2010 bolo okresným súdom hlavné pojednávanie odročené na 22. marec 2010   z   dôvodu   neprítomnosti   svedkov,   obžalovaných,   ich   zástupcov   aj   jedného   člena senátu,

- 3. marca 2010 bol opatrením okresného súdu obžalovanému v II. rade ustanovený obhajca,

-   9.   marca   2010   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   advokáta   obžalovaného v III. rade o odročenie nariadeného hlavného pojednávania na iný termín z dôvodu kolízie pojednávaní s inou trestnou vecou na Okresnom súde Žiar nad Hronom,

-   9.   apríla   2010   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   advokátky   sťažovateľa JUDr. G.   R.   o   zrušenie   nariadeného   hlavného   pojednávania   z   dôvodu   naplánovanej dovolenky v uvedenom čase,

-   16.   apríla   2010   bol   daný   pokyn   súdnej   kancelárii   zrušiť   nariadené   hlavné pojednávanie a nariadiť nové na 26. máj 2010, zaslať výzvu advokátke sťažovateľa na predloženie dokladu o dovolenke mimo územia Slovenskej republiky a zároveň ustanoviť sťažovateľovi i obžalovaným v II. rade a III. rade náhradných obhajcov,

- 25. mája 2010 bol okresným súdom spísaný úradný záznam, z obsahu ktorého vyplýva,   že   obžalovaný   v   II.   rade   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   nariadenom   hlavnom pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti,

- 26. mája 2010 bolo okresným súdom hlavné pojednávanie odročené na 23. jún 2010 z dôvodu neprítomnosti obžalovaných (okrem sťažovateľa), obhajcov, ako aj náhradného obhajcu,

-   7.   júna   2010   JUDr.   G.   R.,   právna   zástupkyňa   sťažovateľa,   požiadala   o zmenu nariadeného termínu hlavného pojednávania z dôvodu pobytu sťažovateľa na naplánovanej dovolenke,

- 10. júna 2010 bol daný pokyn súdnej kancelárii oznámiť advokátke JUDr. G. R., že hlavné   pojednávanie   nie   je   možné   odročiť,   obžalovaným   boli   ustanovení   náhradní obhajcovia, a teda sú splnené podmienky na vykonanie hlavného pojednávania,

- 21. júna 2010 obžalovaný v I. rade požiadal o vykonanie hlavného pojednávania nariadeného na 23. jún 2010 aj v jeho neprítomnosti (predložený na pojednávaní),

- 23. júna 2010 bolo okresným súdom hlavné pojednávanie odročené na 2. august 2010,

- 30. júla 2010 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie sťažovateľa z neúčasti na hlavnom pojednávaní nariadenom na 2. august 2010 z dôvodu práceneschopnosti, ktoré predložila jeho advokátka JUDr. G. R.,

-   2.   augusta   2010   sa   uskutočnilo   hlavné   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 31. august 2010 (obhajca obžalovaného v I. rade na ňom predložil ospravedlnenie svojej neúčasti a súhlas s vykonaním hlavného pojednávania aj v jeho neprítomnosti) s tým, že budú predvolaní neprítomní obžalovaní, svedkovia, poškodení a bude ustanovený znalec,

- 31. augusta 2010 sa na okresnom súde uskutočnilo hlavné pojednávanie, na ktorom boli vypočutí obžalovaní a poškodení, ktoré následne okresný súd odročil na 6. september 2010 a 20. september 2010 s tým, že budú predvolaní svedkovia,

- 6. septembra 2010 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že budú predvolaní svedkovia a znalec, ktorí sa na pojednávanie nedostavili,

-   20.   septembra   2010   okresný   súd   uskutočnil   hlavné   pojednávanie,   na   ktoré   sa nedostavili svedkovia (predvolanie na pojednávanie u dvoch svedkov nebolo vykázané), pojednávanie bolo následne bez prerokovania veci odročené na neurčito,

-   12.   októbra   2010   došlo   k   zmene   zákonného   sudcu;   spis   bol   pridelený   na prerokovanie a rozhodnutie novej zákonnej sudkyni JUDr. B. K.,

-   14.   marca   2011   sťažovateľ   a následne   aj   jeho   právna   zástupkyňa   oznámili okresnému   súdu   svoju   neúčasť   na   hlavnom   pojednávaní   z   dôvodu   práceneschopnosti sťažovateľa a požiadali okresný súd o zmenu termínu hlavného pojednávania,

- 16. marca 2011 sa na okresnom súde uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo bez prerokovania veci odročené na 5. máj 2011,

- 13. apríla 2011 prijal ústavný súd nález sp. zn. I. ÚS 362/2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 16. mája 2011,

- 5. mája 2011 sa na okresnom súde uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo bez prerokovania veci odročené na 8. jún 2011,

- 8. júna 2011 sa na okresnom súde uskutočnilo hlavné pojednávanie, boli vypočutí obžalovaní   a   pojednávanie   bolo   odročené   na   21.   júl   2011   na   vykonanie   ďalšieho dokazovania výsluchom svedkov,

-   27.   júna   2011   okresný   súd   zrušil   termín   hlavného   pojednávania   z   dôvodu ospravedlnenia sa neúčasti prísediaceho, nový termín hlavného pojednávania bol stanovený na 31. august 2011,

- 31. augusta 2011 sa na okresnom súde uskutočnilo hlavné pojednávanie, následne bez prerokovania veci bolo odročené na 22. september 2011,

-   22.   septembra   2011   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   hlavné   pojednávanie, následne   bolo   bez   prerokovania   veci   odročené   na   2.   november   2011   z   dôvodu,   že sťažovateľ a obžalovaný v 1. rade nedoručili okresnému súdu súhlas so zmenou v zložení senátu,

- 2. novembra 2011 sa na okresnom súde uskutočnilo hlavné pojednávanie, následne bolo   bez   prerokovania   veci   odročené   na   8.   december   2011   z   dôvodu,   že   obžalovaný v 1. rade nepredložil okresnému súdu súhlas so zmenou v zložení senátu (výzvu okresného súdu neprevzal, zásielku pošta vrátila),

- 6. decembra 2011 bolo okresnému súdu doručené oznámenie od sťažovateľa, že súhlasí, aby sa hlavné pojednávanie uskutočnilo v jeho neprítomnosti, ale len za prítomnosti jeho právnej zástupkyne,

-   7.   decembra   2011   bolo   okresnému   súdu   doručené   ospravedlnenie   právnej zástupkyne   sťažovateľa   z   neúčasti   na   hlavnom   pojednávaní   a   jej   súhlas,   aby   hlavné pojednávanie bolo uskutočnené v jej neprítomnosti, keďže s tým súhlasí aj sťažovateľ,

- 7. decembra 2011 bol okresnému súdu doručený súhlas ďalších obžalovaných, aby hlavné   pojednávanie   bolo   uskutočnené   aj   v   ich   neprítomnosti,   len   za   prítomnosti   ich právneho zástupcu,

- 8. decembra 2011 sa na okresnom súde uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo bez prerokovania veci odročené na 16. január 2012 na vykonanie ďalšieho dokazovania; okresný   súd   vydal   uznesenie,   ktorým   udelil   poriadkovú   pokutu   právnemu   zástupcovi obžalovaného K. G. vo výške 500 € a právnej zástupkyni sťažovateľa vo výške 500 €,

- 8. decembra 2011 okresný súd vyzval všetkých obžalovaných, aby v lehote 3 dní od doručenia   výzvy   oznámili,   či   súhlasia   s   vykonaním   dokazovania   čítaním   znaleckého posudku súdneho znalca.

III.

8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

9. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T/27/2000   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne podľa čl. 38 ods. 2 listiny), podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná pred súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

10. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne v čl. 38 ods. 2 listiny) osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“ ) v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť práva (napr. II. ÚS 55/98).

11. Podľa § 5 ods. 5 zákona č. 141/1961 Zb. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 a obdobne podľa § 2 ods. 10 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“) orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový   stav   veci,   a   to   v rozsahu   nevyhnutnom   na   ich   rozhodnutie.   S   rovnakou starostlivosťou   objasňujú okolnosti   svedčiace   proti   obvinenému, ako   aj okolnosti,   ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy nečakajúc na návrh strán.

12. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,   správanie   účastníkov   konania   a postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V   súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

13. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (II. ÚS 32/03).

14. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   sp.   zn.   1   T   27/2000   je trestnoprávne konanie o obžalobe proti (aj) sťažovateľovi. Posudzované konanie sa začalo na okresnom súde 25. februára 2000, teda pred dvanástimi rokmi. Ústavný súd zistil, že celková   dĺžka   predmetného   konania   pred   okresným   súdom   bola   čiastočne   spôsobená skutkovo-procesnými okolnosťami (existencia viacerých obžalovaných, problém s pobytom jedného   z obžalovaných,   resp.   svedkov).   Celková   dĺžka   tohto   konania   však   bola   podľa názoru ústavného súdu poznačená predovšetkým postupom okresného súdu v tejto veci.

15. Z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľ sa opakovane ospravedlnil z neúčasti na nariadených hlavných pojednávaniach (9. novembra 2004, 18. januára 2010, 3. mája 2010, 23. júna 2010, 2. augusta 2010, 16. marca 2011, 8. decembra 2011 napr. z dôvodu čerpania dovolenky, práceneschopnosti, zaneprázdnenosti), avšak pred okresným súdom vyhlásil, že súhlasí   s   uskutočnením   hlavného   pojednávania   a   ďalšieho   dokazovania   v predmetnom konaní aj v jeho neprítomnosti (za prítomnosti jeho právnej zástupkyne). Právna zástupkyňa sťažovateľa   sťažovala   postup   okresného   súdu   tým,   že   sa   opakovane   ospravedlňovala z neúčasti na hlavných pojednávaniach a za neúčasť na hlavnom pojednávaní 8. decembra 2011 jej okresný súd uložil poriadkovú pokutu. V správaní sťažovateľa preto ústavný súd nezistil   také   nedostatky,   ktoré   by   mohli   výraznou   mierou   ovplyvniť   celkovú   dĺžku uvedeného konania.

16.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu.   Sťažovateľ v sťažnosti konkretizoval obdobia (od 30. mája 2006 do 18. januára 2010), počas ktorých malo dôjsť k zbytočným prieťahom/nečinnosti v napadnutom konaní, a poukázal na celkovú dĺžku konania v trvaní viac ako 11 rokov. Konanie na okresnom súde je poznačené ako celok formálnosťou, neefektívnosťou a nesústredenosťou, aj keď okresný súd nariaďoval hlavné pojednávania, zabezpečoval účasť na hlavných pojednávaniach, ale vec meritórne neposudzoval, a to najmä v období od 10. októbra 2003 (vrátený spis z krajského súdu) až do času doručenia sťažnosti ústavnému súdu (21. októbra 2011), resp. do času rozhodovania ústavným   súdom.   Neefektívnosť   konania   okresného   súdu   možno   vidieť   aj   v   jeho rozhodovacej činnosti; i keď vo veci tento meritórne rozhodol 19. decembra 2000, toto rozhodnutie pre pochybenie, ktorého sa dopustil okresný súd, bolo krajským súdom zrušené z dôvodu   jeho nepreskúmateľnosti,   pretože okresný   súd „nesprávne resp.   nedostatočne vyhodnotil dôkazy spôsobom uvedeným v § 2 ods. 6 Tr. por.“. Napríklad možno v tejto súvislosti poukázať na nečinnosť okresného súdu v čase od 18. augusta 2006 do 15. októbra 2009 v trvaní takmer 38 mesiacov.

17. Ústavný súd vychádza aj zo skutkových zistení (§ 55 zákona o ústavnom súde) urobených   v   predchádzajúcom   konaní   pred   ústavným   súdom   (vo   veci   sp.   zn. I. ÚS 362/2010),   v   rámci   ktorého   boli   ústavným   súdom   zistené   prieťahy   v danej   veci, okresnému   súdu   bolo   prikázané   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov a spoluobžalovaným   sťažovateľa   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   a náhrada   trov konania.   „Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bolo   konanie   v   predmetnej   veci   poznačené viacerými obdobiami nečinnosti   okresného súdu.   V tejto   súvislosti   možno poukázať na skutočnosť,   že   rozsudok   okresného   súdu   z   19.   decembra   2000   bol   stranám   v   konaní doručovaný   až   v auguste   2001,   t. j.   po   viac   ako   šiestich   mesiacoch   od   jeho   vydania. Procesné úkony, ktorých účelom bolo doručiť rozsudok okresného súdu z 19. decembra 2000..., začal okresný súd vykonávať až 31. októbra 2001, t. j. po viac ako 10 mesiacoch od jeho vydania. Nečinnosťou okresného súdu bolo poznačené aj obdobie trvajúce viac ako 13 mesiacov od 3. februára 2005, keď okresný súd zistil, že sa... (pozn. obžalovaný M. G.) nenachádzal v P. v K., až do 31. marca 2006, keď okresný súd pristúpil k vydaniu pokynu na zistenie aktuálneho pobytu...“ Nečinnosť okresného súdu v už označených obdobiach bez toho,   aby   jeho   postupu   bránila   zákonná   prekážka,   je   potrebné   rovnako   považovať   za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

18. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už opakovane   vyslovil,   že   k   zbytočným   prieťahom   v   súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   nesprávnou   (neefektívnou)   činnosťou   súdu,   ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (II. ÚS 2/01).

19.   Ústavný   súd   bez   akýchkoľvek   pochybností   dospel   k   názoru,   že   doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/27/2000 už len z dôvodu celkového trvania tohto konania 12 rokov došlo u sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedenú dĺžku konania nemožno v rozumnej miere ospravedlniť žiadnymi relevantnými okolnosťami tohto prípadu.

20. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

21. Ústavný súd napriek zisteniu, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne čl. 38 ods. 1 listiny) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   okresným súdom,   neprikázal mu, aby vo   veci   sp.   zn. 1 T 27/2000   konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom, na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom č. k. I. ÚS 362/2010-60   z   13.   apríla   2011.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v   tejto   časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

22.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

23. Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 33 194 € z dôvodov uvedených v bode 4 tohto odôvodnenia, z ktorých musel ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzať. Vzhľadom na to, že sťažovateľ (ktorý je kvalifikovane zastúpený advokátkou)   odôvodňoval   priznanie   finančného   zadosťučinenia   aj   svojou   majetkovou ujmou, ak by mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody „... V prípade jeho výkonu by obvinený nebol schopný starať sa o rodinu a túto vyživovať“, ústavný súd mu v tejto   časti   dôvodov   nemohol   priznať   ústavnú   relevanciu,   pretože   pri   posudzovaní dôvodnosti a výšky finančného zadosťučinenia sa prípadná majetková ujma sťažovateľa nezohľadňuje. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že jeho fakultatívna právomoc priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   v   žiadnom   rozsahu a nijakým   spôsobom   nemodifikuje   ani   nerozširuje   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd poskytuje v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa   čl.   127   ods.   3 ústavy sťažovateľovi, ak sťažnosti vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za prípadné prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len akcesorickú   povahu.   Satisfakčný   potenciál   rozhodnutia   ústavného   súdu   teda   nie   je autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   dôvodom   na domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto dôvodom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné   právo   sťažovateľa   a   prostredníctvom   tohto   práva   aj   princíp   právnej   istoty (I. ÚS 235/03).   Cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany porušeného   základného   práva   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že   k   porušeniu   došlo spôsobom,   ktorý   vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   deklaráciu porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   porušovania   základného   práva (IV. ÚS 210/04).

24. Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   vzhľadom   na   stav   neistoty „odopieraním poskytnutia spravodlivosti“, na ktorý sťažovateľ v sťažnosti taktiež poukazoval. Pri určení výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 13 až 19) považuje za primerané v sume 3 000 €. Ústavný súd nemohol v tejto súvislosti prehliadnuť ani svoje rozhodnutie (nález) č. k. I. ÚS 362/2010-60 z 13. apríla 2011.

25. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného   súdu.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2. Ústavný súd v zostávajúcej časti uplatneného nároku sťažovateľa   na   priznanie   primeraného   zadosťučinenia   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 4.

26. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   trovy.   Úspešnému   sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou. Advokátka vykonala tri úkony právnej pomoci, a to prevzatie veci a príprava zastupovania, písomné spracovanie a podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   z   19.   októbra   2011   a   stanovisko   k   vyjadreniu okresného súdu z 3. januára 2012. Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového základu. Advokátka vykonala v roku 2011 dva úkony právnej pomoci a jeden úkon právnej pomoci v roku 2012. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2011 prináleží odmena z výpočtového základu, ktorý je 741 €, t. j. 123,50 €, a režijný paušál 7,41 €, teda spolu 130,91 € x 2 = 261,82 €. Za jeden právny úkon vykonaný   v   roku   2012   prináleží   odmena   z   výpočtového   základu,   ktorý   je   763   €,   t.   j. 127,16 € a režijný paušál 7,63 €, teda spolu 134,79 €. Advokátka vyčíslila trovy konania pred ústavným súdom celkom vo výške 383,14 €, preto ústavný súd ich v tejto sume aj priznal   a   zaviazal   okresný   súd   povinnosťou   zaplatiť   ich   na   účet   právnej   zástupkyni sťažovateľa.

27. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia v bode 3.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012