znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 445/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., M., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp.   zn.   1 T 263/2008   a Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tos 43/2010 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 28. marca 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2010 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 263/2008 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 43/2010 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z 28.   marca   2010   (ďalej   aj   „žiadosť   o prepustenie z väzby“).

2. Zo sťažnosti, z jej príloh a zo súvisiaceho spisového materiálu okresného súdu sp. zn. 1 T 263/2008, ktorý si ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal, vyplýva, že sťažovateľ je v konaní pred okresným súdom vedeným pod sp. zn. 1 T 263/2008 stíhaný pre viaceré skutky násilnej trestnej činnosti právne kvalifikovaných ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d), zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a iné zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 409/2008 z 15. mája 2008 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Sťažovateľ svojím podaním označeným ako „Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu“ z 28. marca 2010 doručeným okresnému súdu 31. marca 2010 požiadal o prepustenie z väzby, pričom súdu poskytol záruku v podobe zloženého písomného sľubu, ako aj možnosť nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný súd na hlavnom pojednávaní 3.   mája   2010   sťažovateľom   podanú   žiadosť   o prepustenie   z   väzby   zamietol.   Rovnako zamietol ním poskytnutý písomný sľub a možnosť nahradiť väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 263/2008 z 3. mája 2010 podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd svojím uznesením   sp.   zn.   3 Tos   43/2010   zo 17.   júna   2010   tak,   že   napadnuté   prvostupňové rozhodnutie okresného súdu zrušil v celom rozsahu a žiadosť sťažovateľa zamietol, pričom neprijal ním poskytnutý písomný sľub, zároveň zamietol aj jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta, že okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   rozhodovali   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby neprimerane   dlho,   pričom   o tom,   ako   bolo   definitívne   rozhodnuté   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby a o jeho poskytnutom písomnom sľube, ako aj o možnosti nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka sa dozvedel až po uplynutí 95 dní odo dňa   podania   svojej   žiadosti   30.   marca   2010,   a ďalej   uviedol: „Tvrdím,   že   postupom a rozhodnutiami OS MA (1 T 263/2008 ) a KS BA (3 Tos 43/2010) boli porušené moje základné práva a slobody.“

3. Sťažovateľ v podstatnom argumentoval:„K porušeniu môjho práva na prejednanie veci v primeranej lehote došlo v konaní o rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie z väzby.

Žiadosť som napísal, a podal dňa 30. 03. 2010... okresný súd pochybil v tom keď o žiadosti   rozhodoval   až   03.   05.   2010   na   HP,   pretože   nič   nebránilo   súdu   rozhodnúť o žiadosti na verejnom zasadnutí tak, aby konanie nebolo postihnuté zbytočnými prieťahmi. Rozhodnutie OS MA o mojej žiadosti trvala viac ako 1 mesiac, a vyhotovenie a doručenie uznesenia o zamietnutí trvalo 11 dní, spolu teda 45 dní. Takáto doba sa v zmysle čl. 17 ods. 2 Ústavy SR považuje za zbytočný prieťah v konaní.

KS   BA   takisto   spôsobil   prieťahy   v konaní,   pretože   aj   keď   rozhodol   o podanej sťažnosti   do   1   mesiaca,   samotné   vypracovanie   uznesenia   a jeho   doručenie   trvalo   súdu 19 dní, spolu takmer 50 dní.

Konanie OS MA a KS BA o rozhodovaní o žiadosti o prepustenie na slobodu trvalo odo   dňa podania   žiadosti   do dňa   konečného   rozhodnutia   KS BA   takmer   95 dní,   čo   je absolútne neprípustné.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „... Základné právo J. B. na prejednanie veci v primeranej lehote v rozhodovaní o žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1,   ods.   2   Ústavy...   bolo porušené rozhodnutiami Okresného súdu v Malackách sp. zn. 1 T 263/08 a krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 43/2010.“

5. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti taktiež žiadal, aby mu pre účely konania pred ústavným súdom z dôvodov jeho nepriaznivých osobných, majetkových a zárobkových pomerov bol ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Z obsahu sťažnosti a predovšetkým návrhu rozhodnutia (petitu), ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie   svojho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods. 1   a   2   ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu, ktoré rozhodovali o jeho žiadosti o prepustenie z väzby neprimerane dlhú dobu. Uvádza, že „Celková doba rozhodovania OS MA a KS BA o mnou podanej žiadosti o prepustenie z väzby trvala od momentu podania žiadosti ( 30. 03. 2010) do dňa doručenia uznesenia KS BA ( 06. 07. 2010 ) 95 dní.“.

9. Podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa § 2 ods. 6   Trestného   poriadku   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   orgány   činné   v   trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.

10.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   týkajúcej   sa   požiadavky   urýchlenosti rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   už   viackrát   konštatoval,   že   aj   keď   sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých   okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   počítané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé a nevyhovujú   požiadavke   rýchlosti   (obdobne   napr.   III. ÚS 7/00,   I. ÚS 18/03, III. ÚS 126/05). V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 126/05 ústavný súd uvedený právny názor ešte viac zvýraznil, keď uviedol, že požiadavke neodkladnosti, resp.   urýchlenosti spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

11. V danom prípade odo   dňa podania žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu do doručenia zamietajúceho uznesenia krajského súdu uplynulo „95 dní“, teda lehota troch mesiacov, čo by pri mechanickej aplikácii uvedenej judikatúry ústavného súdu malo viesť k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 17 ods. 2 ústavy. K uvedenému záveru však ústavný súd môže dospieť len vtedy, ak k nemu dospeje po dôkladnom posúdení konkrétnych okolností prípadu.

III.

12.   Z obsahu   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   263/2008   ústavný   súd   zistil nasledujúci   sled   úkonov   okresného   súdu   a krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 28. marca 2010:

- 31. marca 2010 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby,

- od 1. apríla 2010 do 16. apríla 2010 okresný súd písomným dožiadaním zisťoval dôvody premiestnenia sťažovateľa do N.,

- 16. apríla 2010 bola okresnému súdu doručená správa o opätovnom premiestnení sťažovateľa do väzby v B.,

- 3. mája 2010 okresný súd na hlavnom pojednávaní rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby,

- 7. mája 2010 okresný súd doručoval uznesenie súdu sp. zn. 1 T 263/2008 z 3. mája 2010 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby,

- 14. mája 2010 bolo uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 263/2008 z 3. mája 2010 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby doručené sťažovateľovi a právnym zástupcom zhodne 14. mája 2010,

- 20. mája 2010 bola okresnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 263/2008 z 3. mája 2010,

- 24. mája 2010 okresný súd predložil trestný spis sp. zn. 1 T 263/2008 spolu so sťažnosťou proti uzneseniu súdu z 3. mája 2010 na krajský súd spolu s námietkou zaujatosti predloženou sťažovateľom,

- 31. mája 2010 bol predmetný spisový materiál doručený krajskému súdu,

-   1.   júna   2010   krajský   súd   prípisom   vrátil   okresnému   súdu   predložený   spisový materiál sp. zn. 1 T 263/2008 z dôvodu kolízie pojednávaní na krajskom súde a okresnom súde. - 3. júna 2010 bol spisový materiál sp. zn. 1 T 263/2008 doručený okresnému súdu,

- 7. júna 2010 sa na okresnom súde uskutočnilo naplánované hlavné pojednávanie súdu, následne toho istého dňa bol spisový materiál sp. zn. 1 T 263/2008 opätovne zaslaný s predkladacou správou a vznesenou námietkou zaujatosti krajskému súdu,

- 9. júna 2010 bol spisový materiál sp. zn. 1 T 263/2008 doručený krajskému súdu,

- 17. júna 2010 krajský súd rozhodol na neverejnom zasadnutí o zrušení sťažnosťou napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T 263/2008 z 3. mája 2010, ďalej rozhodol o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   a o neprijatí   písomného   sľubu sťažovateľa,   ako   aj   o zamietnutí   návrhu   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka,

-   25.   júna   2010   bol   spisový   materiál   sp.   zn.   1   T   263/2008   spolu   s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 43/2010 doručený okresnému súdu,

- 29. júna 2010 okresný súd doručoval rozhodnutie krajského súdu,

- 6. júla 2010 bolo rozhodnutie krajského súdu doručené sťažovateľovi,

-   9.   júla   2010   bolo   rozhodnutie   krajského   súdu   doručené   právnym   zástupcom sťažovateľa.

IV.

13. Z uvedeného prehľadu úkonov vyplýva, že 31. marca 2010 bola okresnému súdu doručená   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby.   V žiadosti   sťažovateľ   poskytol písomný   sľub   a   navrhol   okresnému   súdu   nahradiť   väzbu   dohľadom   probačného a mediačného   úradníka.   Okresný   súd   rozhodol   o žiadosti   sťažovateľa   3.   mája   2010   na hlavnom   pojednávaní,   pričom   v období   pred   týmto   termínom   zistil,   že   sťažovateľ   bol v období od 2. apríla do 13. apríla 2010 hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení N. z dôvodu   opakovaného   sebapoškodzovania.   Súdu   bola   doručená   správu   o opätovnom premiestnení sťažovateľa do   výkonu   väzby v B.   16.   apríla 2010.   Na 3.   máj 2010 bolo okresným súdom nariadené hlavné pojednávanie v sťažovateľovej trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1 T 263/2008. Okresnému súdu bola 20. mája 2010 doručená sťažnosť sťažovateľa proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   o neprepustení   z väzby   a 21.   mája   2010   aj   námietka zaujatosti proti predsedovi senátu okresného súdu, pričom predmetný spisový materiál bol 31. mája 2010 doručený krajskému súdu. Z dôvodu kolízie pojednávaní na okresnom súde, kde   bolo   naplánované   hlavné   pojednávanie   na   7.   jún   2010,   a najbližšieho   možného pojednávacieho   dňa   senátu   krajského   súdu   8.   júna   2010   bol   spisový   materiál   sp.   zn. 1 T 263/2008 krajským súdom vrátený okresnému súdu. Na okresnom súde sa uskutočnilo 7. júna 2010 hlavné pojednávanie, po uskutočnení ktorého bol predmetný spisový materiál obratom zaslaný   krajskému súdu, kde bol fyzicky doručený 9. júna 2010. Krajský súd rozhodol o sťažovateľom podanej sťažnosti na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010. Toto rozhodnutie   bolo   25.   júna   2010   doručené   spolu   s predmetným   spisovým   materiálom okresnému súdu, ktorý ho 1. júla 2010 doručoval sťažovateľovi a jeho právnym zástupcom (súdom ustanovenému obhajcovi a súdom určenému náhradnému obhajcovi). Rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby okresným súdom odo dňa doručenia žiadosti okresnému súdu 31. marca 2010 do dňa doručenia uznesenia krajského súdu sťažovateľovi 6. júla 2010 trvalo   síce   95   dní,   z čoho však   na samotné   rozhodovanie   okresného súdu pripadá lehota celkovo 34 dní a na rozhodovanie krajského súdu lehota 16 dní, vrátane doručenia rozhodnutia krajského súdu okresnému súdu. V súhrne sa môže javiť, že uvedená dĺžka rozhodovania okresného súdu aritmeticky presahuje jeden mesiac a s prihliadnutím na celkovú aj sťažovateľom namietanú dobu 95 dní dosahuje lehotu troch mesiacov. Takáto celková   lehota   rozhodovania   okresného   súdu   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   vyvoláva pochybnosti, či je možné jeho postup v danej veci hodnotiť ako ústavne konformný. Aj keď túto   dobu   rozhodovania   o   žiadosti   sťažovateľa   nemožno   považovať   za   primeranú,   je v konkrétnych   okolnostiach   daného   prípadu   podľa   názoru   ústavného   súdu   z ústavného hľadiska   akceptovateľná. V okolnostiach   danej   veci   je   potrebné   zohľadniť,   že   v tomto období nebol okresný súd pasívny, ale pred rozhodnutím o žiadosti sťažovateľa vykonával úkony súvisiace so zabezpečovaním jeho prítomnosti v konaní vrátane zisťovania dôvodov a dĺžky jeho hospitalizácie. Tieto skutočnosti idú skôr na ujmu sťažovateľa (pozri úvod tohto bodu). Okresný súd zároveň vykonával úkony súvisiace so zabezpečením riadneho priebehu konania vrátane doručovania písomností aj krajského súdu, v ktorom celkovom súhrne   prihliadnuc   aj   na   správanie   sťažovateľa   ústavný   súd   nevyhodnotil   dĺžku rozhodovania súdov o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby za takú, dôsledkom ktorej by bolo porušené sťažovateľovo základné právo podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy.

14.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov (I. ÚS 66/98). Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (I. ÚS 66/98,   tiež   napr.   I. ÚS 4/00,   II. ÚS 101/03). Za   iné   dôvody   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   treba   nesporne   považovať   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu, predovšetkým   intenzitu   pochybení,   resp.   nedostatkov   v činnosti   alebo   rozhodovaní dotknutého   orgánu   verejnej   moci   a ich   ústavnoprávny   rozmer   vrátane   miery,   ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému   orgánu   verejnej   moci   svojím   konaním   prispel,   a ich   únosnosť   z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).

15.   Vo   svetle   všetkých   uvedených   okolností   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že sťažovateľom   podanú   sťažnosť   je   potrebné odmietnuť pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť. V okolnostiach danej veci ústavný súd zohľadnil nielen celkovú dĺžku konania všeobecných súdov, ktoré rozhodovali o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu 31. marca 2010, ale prihliadol tiež na dôvody hospitalizácie sťažovateľa v nemocničnom zariadení   v trvaní   11   dní,   pričom   neopomenutým   nezostalo   aj   zistenie   ústavného   súdu, podľa ktorého bola sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby z 28. marca 2010 v poradí už   štvrtou   podanou   žiadosťou   o prepustenie   z väzby   okresnému   súdu   (ako   to   bolo   aj 18. januára 2009, 6. marca 2009, 9. novembra 2009 a následne aj 6. júla 2010), ako aj na skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol   ostatným   uznesením   krajského   súdu   z 3.   augusta   2010 prepustený   z väzby   (pri   súčasnom   nariadení   výkonu   trestu   odňatia   slobody   uloženého rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   sp.   zn.   3   T   125/2006   zo 4.   februára   2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 To 81/2010 z 23. júna 2010). Z uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   systematicky,   pravidelne   po   zamietnutí   žiadosti o prepustenie z väzby, adresoval okresnému súdu opätovnú žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej   bolo   v predchádzajúcom,   ako   aj   v ostatnom   období   rozhodované,   čím   bola zákonnosť väzby sťažovateľa v priebehu konania pred súdom v pravidelných intervaloch preverovaná. S prihliadnutím aj na uvedené okolnosti predmetnej veci ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými požiadavkami sťažovateľa uplatnenými v podanej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010