znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 444/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom   JUDr.   Matúšom   Lemešom,   Kuzmányho   29,   Košice,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   14   CoPr   2/2014   z 26.   novembra   2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. marca 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo   „odvolací   súd“) sp. zn. 14 CoPr 2/2014 z 26. novembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným Okresnému súdu Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   19.   júla   2005   sa

(ďalej len „žalobca“), domáhal od sťažovateľa zaplatenia sumy 84 074 Sk (2 790,74 €) z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú zavineným porušením jeho pracovných povinností. Po tom, ako žalobca podaním z 20. novembra 2009 vzal žalobu späť, čo sa týka sumy 746,05 €, okresný súd v tejto časti konanie zastavil a vo zvyšnej časti návrh žalobcu vylúčil na samostatné konanie. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 18 C 45/2010 z 15. októbra 2012, ktorým konanie o sume 886,74 € zastavil a súčasne zaviazal sťažovateľa zaplatiť   žalobcovi   sumu 1 139,95   € a uhradiť trovy   štátu 790,37   € a trovy právneho zastúpenia žalobcu v sume 961,69 €. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa   uznesením   sp.   zn.   14   CoPr   1/2013   z 24.   októbra   2013   odvolacie   konanie o odvolaní   sťažovateľa   proti   výroku   rozsudku   o čiastočnom   zastavení   konania   zastavil a v ostatných   výrokoch   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a vec   mu   vrátil   na ďalšie konanie. Po vrátení veci odvolacím súdom okresný súd meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn.   18   C   45/2010   z 29.   mája   2014,   ktorým   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   žalobcovi sumu 1 139,95 € s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že označený rozsudok okresného súdu potvrdil v časti, ktorou bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 611,50 €, a vo zvyšnej vyhovujúcej časti rozsudok zmenil tak, že žalobu o zaplatenie sumy 528,45 € zamietol.

3. Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli porušené jeho v petite sťažnosti označené práva tým, že krajský súd v napadnutom rozsudku zmenil v otázke ušlého zisku svoj predchádzajúci právny názor vyslovený v jeho zrušujúcom uznesení. Podľa sťažovateľa „zatiaľ čo Krajský súd   v   Prešove   v   uznesení   zo   dňa   24.   10.   2013   považoval   za   nedostačujúce odvodzovať kalkuláciu ušlého zisku iba od porovnania účtovných výsledkov v podnikaní žalobcu za rok 2002 a 2003, v rozsudku zo dňa 26. 11. 2013 už tvrdil presný opak a takýto výpočet   považoval   za   legitímny   s   poukázaním   na   §   136   O.   s.   p.   Krajský   súd   vôbec nezdôvodnil, čo ho priviedlo k tomu, že svoj právny názor takto zmenil.

... je zrejmé, že v otázke ušlého zisku zmenil odvolací súd svoj predchádzajúci právny názor vyslovený v uznesení, pričom v tejto veci nedošlo k žiadnej zmene skutkového základu sporu. Odvolací súd v rozpore so svojim predošlým právnym názorom, ktorým je viazaný, teraz   uviedol,   že   na   skutkový   stav   je   možné   použiť   závery   znaleckého   posudku porovnávajúce účtovné výsledky v podnikaní žalobcu za rok 2002 a 2003 a to s poukazom na   §   136   O.   s.   p.   (vo   svojom   predošlom   uznesení   pritom   takýto   postup   považoval za nedostatočný).“. Takýto postup považuje sťažovateľ za „arbitrárny a nepredvídateľný, keď v tej istej veci odvolací súd vysloví dva protichodné právne názory“.

Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   uviedol,   že „po   vydaní   uznesenia   Krajského   súdu v Prešove zo dňa 24. 10. 2013, sa už vo veci ušlého zisku nevykonávali žiadne nové dôkazy a to ani na súde prvého stupňa a ani v rámci odvolacieho konania. Z tohto dôvodu nedošlo ani k žiadnej zmene dôkaznej situácie, čo by inak potenciálne mohlo mať za následok prípadnú zmenu právneho názoru odvolacieho súdu. Podotýkame, že Okresný súd Humenné v poslednom rozsudku odôvodnil priznanie ušlého zisku de facto len jednou vetou, pričom pri jeho výške iba odkazuje na znalecký posudok a žiadne ďalšie dokazovanie v otázke kalkulácie ušlého zisku nevykonával ani odvolací súd.“.

4. Sťažovateľ súčasne namieta, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal   s relevantnými   námietkami   a argumentáciou   sťažovateľa,   ktorú   uvádzal v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní, v dôsledku čoho bolo porušené   jeho   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Vo   vzťahu   k tejto námietke sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol:

„Odporca nedal vo svojom rozhodnutí žiadnu odpoveď na nasledovné otázky... Zmluvy   o   dielo   týkajúce   sa   spracovania   ROEP (Register   obnovenej   evidencie pozemkov, pozn.) a ich dodatky, ktorými mal žalobca preukázať časové sklzy vykonania prác   v   dôsledku   absencie   sťažovateľa,   žalobca   súdu   predložil   až   podaním   zo   dňa 27. 02. 2007 (čl. 57), t. j. po dvoch rokoch a siedmich mesiacoch od začatia tohto konania. V   tomto   podaní   a   ani   nikdy   neskôr   však   žalobca   nepredložil   jediný   dôkaz,   ktorý by potvrdzoval,   že   dodatky   sa   k predmetným zmluvám   prijímali   ako   dôsledok   absencie žalovaného.

... treba zdôrazniť, že pôvodné termíny pre odovzdanie diela boli stanovené ešte na rok 2000, resp. 2002, t. j. dávno pred obdobím absencie sťažovateľa.

Dodatky   k   týmto   zmluvám   boli   podpisované   pred   obdobím   absencie   sťažovateľa a taktiež aj v značnom časovom odstupe po tejto absencii. Obdobie absencie tak nebolo v absolútne žiadnej príčinnej súvislosti s podpisovaním dodatkov.

Pasivita žalobcu znášať v konaní dôkazné bremeno sa ešte viac zvýraznila po tom, čo boli   v konaní vypracované celkovo   tri znalecké posudky a   to v rokoch 2008, 2009 a 2012. Žalobca tieto znalecké posudky poňal argumentačne tak, že dokazovanie vo veci de facto   už zabezpečuje   znalec   a   úlohou   žalobcu   je   už   len   poukazovať   na   závery   týchto posudkov.

Žalobca si nedal ani len tú námahu, aby znalcovi poskytol požadovanú súčinnosť, čo zásadným   spôsobom   spochybnilo   relevantnosť   záverov   týchto   znaleckých   posudkov pre meritórne rozhodnutie...

Žalobca   jednoducho   ignoroval   fakt,   že   povinnosť   preukázať   predpoklady zodpovednosti zamestnanca za škodu znáša zamestnávateľ (žalobca) a vôbec to neznamená, že vznik škody a zodpovednosť zamestnanca za jej vznik, sa u zamestnanca prezumuje.“

5.   Podľa   názoru   sťažovateľa „neobstojí   argument   súdu   o   potrebe   aplikovať na kalkuláciu   ušlého   zisku   §   136   O.   s.   p.,   keďže   takýto   postup   je   namieste   len   vtedy, ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec.   V   danom   prípade   žalobca   jednoducho   neuniesol   bremeno   tvrdenia   a   dôkazné bremeno, čo malo mať za následok zamietnutie jeho žalobného návrhu aj v časti týkajúcej sa ušlého zisku.

...   je   neprípustné,   aby   zjavnú   pasivitu   žalobcu   suploval   znalec,   resp.   súd,   ktorý už na znalecké posudku len poukáže, čo sa preukázateľne v predmetnom konaní dialo.“.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 11. 2013 č. 14CoPr/2/2014 a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 11. 2014 č. 14CoPr/2/2014 a vracia vec na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v   sume 296,44 Eur do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa, JUDr. Matúša Lemeša...“

II.

7. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 CoPr 1/2013 z 24. októbra 2013 vyplýva, že   ním   krajský   súd   zrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v časti   priznania   žalobou uplatneného nároku žalobcu aplikujúc ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) a h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd dospel k záveru o nepreskúmateľnosti rozsudku   okresného   súdu   pre   absenciu   dôvodov   preukazujúcich   splnenie   predpokladov zodpovednosti zamestnanca za škodu, keď okresný súd v dôvodoch rozhodnutia len odkázal na závery znaleckého dokazovania. Krajský súd zároveň konštatoval, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď pri posudzovaní nárokov zo zodpovednosti zamestnanca za škodu   odkázal   na   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka,   teda   v   predmetnej   veci neaplikoval   hmotnoprávne   ustanovenia   Zákonníka   práce   relevantné   pre   rozhodnutie o podanej   žalobe   a v zmysle   nich   ani   neposudzoval   rozhodné   skutočnosti.   Krajský   súd zároveň   v odôvodnení   svojho   zrušujúceho   rozhodnutia   vyslovil   záväzný   právny   názor, ktorým usmernil okresný súd v jeho ďalšej činnosti a uviedol:

„Vo veci ďalej bude konať súd prvého stupňa o zostatku žaloby, ktorá je predmetom konania (§ 221 ods. 2 O. s. p.). Ten bude musieť zamerať v ďalšom konaní svoju pozornosť predovšetkým   na   to,   aby   od   žalobcu   žiadal   preukázanie...   predpokladov   zodpovednosti za škodu... Na žalobcovi teda bude potrebné, aby preukázal vznik škody, či už skutočného alebo   ušlého   zisku   i   príčinnú   súvislosť   medzi   neospravedlnenou   absenciou   žalovaného v práci   a   vznikom   týchto   škôd   a   samozrejme   aj   so   zavinením   a   pri   ušlom   zisku aj so zavinením   úmyselným   žalovaného.   Záver   o   existencii   škody   nemôže   byť   založený na predpokladaných   či   hypotetických   záveroch,   ale   tento   záver   musí   byť   podložený skutočnými   dôkazmi   o   takejto   škode.   Vo   vzťahu   k   ušlému   zisku   je   predovšetkým   treba zdôrazniť aj to, že aj odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že ak žalovaný bol žalobcom upozornený na to, že mu vznikne ujma v chýbajúcich kalkulačných výkonoch a napriek tomu žalovaný   na   pracovisko   bezdôvodne   neprišiel   a   jeho   neúčasť   je   neospravedlnená neprítomnosťou v práci, prípadné neuhradenie takto zistenej škody by skutočne odporovalo dobrým   mravom.   Pri   kalkulácii   ušlého   zisku   však   nemožno   obísť   skutočnosť, že neospravedlnená   neprítomnosť   v   práci   sa   týkala   len   určitého   vyššie   uvedeného konkrétneho obdobia a či práve táto absencia mala za následok to, že sa nezväčšil majetok poškodeného práve v priamej príčinnej súvislosti s neprítomnosťou žalovaného v práci.“

8.   Po   vrátení   veci   odvolacím   súdom   a po   doplnení   dokazovania   okresný   súd opätovne vo veci rozhodol rozsudkom z 29. mája 2014, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 1 139,95 €. Okresný súd konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané,   že   sťažovateľ   úmyselným   nedostavením   sa   do   práce   hrubo   porušil   jednu zo základných povinností zamestnanca byť počas pracovnej doby na pracovisku a vykonávať práce   zverené   zamestnávateľom,   keď   skutočnosť,   že   v období   od   21.   júla   2003   do   17. augusta 2003 sa na pracovisku nezdržiaval a ani si neplnil pracovné povinnosti, potvrdil sám sťažovateľ vo svojej výpovedi. Takéto konanie sťažovateľa okresný súd vyhodnotil ako zavinené   porušenie   povinnosti   pri   plnení   pracovných   úloh,   z ktorého   možno   vyvodiť zodpovednosť sťažovateľa ako zamestnanca za škodu spôsobenú zamestnávateľovi. Tým, že sťažovateľ v uvedenom období bez ospravedlniteľného dôvodu nenastúpil do práce, pričom bol upozornený na následky absencie v zamestnaní, úmyselne spôsobil žalobcovi škodu, ktorú si žalobca v konaní uplatnil v sume 528,45 € ako skutočnú škodu a s ktorou sa súd stotožnil. Prvostupňový súd tiež dospel k záveru, že u žalobcu došlo k ušlému zisku, ktorý znalec   vyčíslil v sume 611,50   €   a ktorý   predstavuje   ziskovú   prirážku v sume   499,96   € a obvyklé nákladové položky vystupujúce do pridanej hodnoty v sume 111,53 €. Okresný súd preto žalobe vyhovel a zaviazal sťažovateľa uhradiť žalobcovi sumu 1 139,94 €.

III.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

11.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

12. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 CoPr 2/2014 z 26. novembra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

14. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

15. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, ktorý napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v časti zaplatenia náhrady ušlého zisku. Sťažovateľ považuje postup krajského súdu za arbitrárny a nepredvídateľný, keď sa v otázke ušlého zisku odchýlil od svojho vlastného právneho názoru vysloveného vo svojom   zrušujúcom   uznesení   a   nesprávne   aplikoval   ustanovenie   §   136   OSP. Podľa sťažovateľa   krajský   súd   porušil   jeho   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia   tým,   že   sa   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   nevysporiadal   s   jeho relevantnou argumentáciou.

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

17.   Poukazujúc   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou ani mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m.   m.   II.   ÚS 1/95,   II.   ÚS 21/96). Preto nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

18.   Prvoradou   úlohou   ústavného   súdu   je   ochrana   ústavnosti,   a   nie   ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

19.   Ústavný   súd   konštantne   judikuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

20.   Z   napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súd   na   prejednanie   odvolania sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   nariadil   pojednávanie   podľa   §   214   ods.   1 písm. a) OSP, keď si bol vedomý potreby zopakovania dokazovania (§ 213 ods. 3 OSP). Na ten   účel   opätovne   vypočul   oboch   účastníkov   konania   a   aj   na   základe   výsledkov zopakovaného   dokazovania   preskúmal   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu i konanie,   ktoré   mu   predchádzalo.   Po   takomto   prieskume   krajský   súd   napadnutým rozsudkom potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 611,50 € z titulu náhrady ušlého zisku ako vecne správny, pričom svoj právny záver odôvodnil takto:

„V zmysle ust. § 186 ods. 3 Zákonníka práce, ak bola škoda spôsobená úmyselne, môže zamestnávateľ okrem skutočnej škody požadovať aj náhradu ušlého zisku, ak by jeho neuhradenie odporovalo dobrým mravom. Zatiaľ čo skutočnou škodu je majetková hodnota, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného, ktorý je explicitne vyjadriteľný, iná škoda a ušlý zisk je majetková hodnota, o ktorú by sa zväčšil majetok poškodeného, keby nedošlo ku   skutočnej   škode.   Ušlý   zisk   predstavuje   majetkovú   hodnotu,   ktorá   zodpovedá   tomu, o čo by sa majetok poškodeného zväčšil, ak by nedošlo ku škodovej udalosti. Zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi iba za skutočnú škodu, len výnimočne pri úmyselne spôsobenej škode zodpovedá aj za ušlý zisk, ak zamestnávateľovi vznikla škoda.

Ohľadom uplatneného nároku žalobcu na náhradu ušlého zisku vo výške 611,50 eur na   splnenie   jeho   zákonného   predpokladu   bol   v   konaní   preukázaný   nepriamy   úmysel žalovaného, ktorý bol nepochybne uzrozumený s tým, že žalobcovi môže vzniknúť takáto ujma spočívajúca v ušlom zisku, keď sám žalovaný sa podieľal na prácach ROEP, ktoré však   z   dôvodu   absencie   žalovaného   žalobca   nemohol   vyúčtovať   objednávateľom   týchto prác. Výšku náhrady ušlého zisku je možné určiť len vzhľadom na pravidelný chod veci, to je   s   najväčšou   pravdepodobnosťou   určiť,   aký   by,   nebyť   neospravedlnenej   absencie žalovaného na pracovisku, získal žalobca. Takúto hodnotu možno určiť aj s poukazom na § 136 O. s. p. úvahou súdu s použitím aj záverov znaleckého dokazovania, na ktorý odkazuje vo svojich záveroch aj súd prvého stupňa. Výpočet ušlého zisku možno preto odvodiť   len porovnaním s predchádzajúcim obdobím   rokov 2002   a 2003, keď v tomto období ešte pre žalobcu vykonával žalovaný činnosť s následnom predikciou možnej výšky zisku, ktorý by žalobca dosiahol za žalované obdobie od 22. 7. 2003 do 17. 8. 2003, keby žalovaný pre žalobcu v tomto období vykonával činnosť. Na kvantifikáciu tohto nároku znalec použil overiteľné podklady z účtovníctva žalobcu za roky 2002 a 2003, z ktorých do pozornosti   v   doplnku   č.   2   k   znaleckému   posudku   č.   19/2012   dal   účtovné   výkazy za rok 2003   a   výkazy   o   majetku   a   záväzkoch   a   výkaz   o   príjmoch   a   výdavkoch. Z kumulatívnych   podkladov   za   roky   2002   a   2003   určil   kategóriu   ušlého   zisku na sumu 611,50 eur (18.422,- Sk). Takýto postup je podľa § 136 O. s. p. možno použiť aj na zdôvodnenie úvahy súdu pri určovaní výšky ušlého zisku, ktorého základ je nesporný (pri   úmyselnom   porušení   povinností   pracovníka   a   chýbajúcich   fakturačných   výkonoch pri absencii 1 z pôvodne trojdňového pracovného kolektívu).

Záverom odvolací súd dodáva, že neuhradenie ušlého zisku by odporovalo dobrým mravom, keď žalovaný svojvoľne napriek výslovnému nesúhlasu a upozorneniu žalobcu na možný   vznik   škody   bez   uvedenia   akéhokoľvek,   nie   len   relevantného   dôvodu   prestal napriek   behu   výpovedenej   lehoty   vykonávať   práce   pre   žalobcu,   kde   takéto   konanie žalovaného   možno   kvalifikovať   nielen   v   rozpore   s   pracovnoprávnymmi   predpismi, ale aj v rozpore so všeobecnými zásadami a pravidlami správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku ako dobré mravy. Priznanie nároku na náhradu tejto škody je podľa názoru odvolacieho súdu v súlade so zásadou spravodlivého usporiadania pomerov účastníkov (§ 1 O. s. p.) tohto konania v nadväznosti na hrubé porušenie povinnosti žalovaného ako zamestnanca, keď bez ospravedlniteľného   dôvodu   prestal   plniť   svoje   povinnosti   vo   vzťahu k zamestnávateľovi.“

21.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   dospel   k   záveru,   že   sťažnostná   argumentácia sťažovateľa   nie   je   spôsobilá   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

22.   Krajský   súd   aj   na   základe   výsledkov   ním   zopakovaného   dokazovania v odvolacom konaní dospel k záveru o vecnej správnosti tej časti rozsudku okresného súdu, ktorou   bol   sťažovateľ   zaviazaný   na   zaplatenie   náhrady   ušlého   zisku,   keď   tento   nárok považoval   v   konaní,   pokiaľ   ide   o   právny   základ,   za   preukázaný.   Pri   určení   výšky ušlého zisku krajský súd postupoval podľa ustanovenia § 136 OSP, ktoré umožňuje súdu určiť výšku nárokov podľa svojej úvahy v prípade, ak výšku nárokov možno zistiť len s nepomernými   ťažkosťami   alebo   ak   ju   nemožno   zistiť   vôbec.   Ústavný   súd   konštatuje, že krajský súd aplikujúc postup podľa § 136 OSP použil závery znaleckého dokazovania len na   zdôvodnenie   úvahy   súdu   pri   určení   výšky   ušlého   zisku.   Preto   nemožno   prisvedčiť námietke sťažovateľa, že krajský súd sa odklonil od svojho právneho názoru vysloveného vo svojom skoršom zrušujúcom rozhodnutí, v ktorom uviedol, že „Dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa a ani podaný znalecký posudok nie sú dostatočným pre záver o tom, že práve neprítomnosť   žalovaného   v   práci   od   22.   07.   2003   do   17.   08.   2003   mala   za   následok žalobcom tvrdené absencie o fakturovaných výkonoch“. Krajský súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí   vyčítal   okresnému   súdu   práve   nedostatok   dôvodov   rozhodnutia   v   otázke preukázania   predpokladov   zodpovednosti   za   škodu,   ktorý   len   odkazom   na   znalecký posudok dospel k záveru, že žalobcovi konaním sťažovateľa vznikla škoda. V tejto súvislosti odvolací súd zdôraznil, že znalecký posudok môže zodpovedať len otázky skutkové, nie otázky týkajúce sa právneho posúdenia veci.

23. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku (na rozdiel od okresného súdu) uviedol dostatok relevantných dôvodov, pre ktoré považoval nárok   žalobcu   na   zaplatenie   náhrady   ušlého   zisku,   čo   sa   týka   právneho   základu, za preukázaný a pri určení jeho výšky postupoval zákonom predvídaným spôsobom, keď vzhľadom   na výsledky   vykonaného   dokazovania   aplikoval   ustanovenie   §   136   OSP, s prihliadnutím   na závery   znaleckého   posudku.   Ústavný   súd   preto   nepovažuje   postup krajského súdu za arbitrárny či nepredvídateľný v dôsledku sťažovateľom tvrdenej zmeny vo veci   skôr   vysloveného   právneho   názoru   krajského   súdu,   resp.   v dôsledku   nesprávnej aplikácie relevantnej právnej úpravy. Podľa názoru ústavného súdu aplikácia § 136 OSP krajským súdom v napadnutom rozsudku nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a ani nepopiera zmysel a účel aplikovanej právnej normy a nie je v rozpore ani s judikatúrou   všeobecných   súdov   (napr. rozhodnutie   publikované   v Zbierke   stanovísk Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky pod č. R 13/1985).

24. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nevysporiadaní sa krajského súdu s jeho relevantnou argumentáciou, ktorú v konaní uplatnil, ústavný súd poukazujúc na citovanú časť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   konštatuje,   že   krajský   súd   sa námietkami sťažovateľa   (uvedenými   v   jeho   odvolaní)   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na   spravodlivý   proces   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   súdneho   rozhodnutia,   pretože   jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľa.

25. Ústavný súd pre úplnosť zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na   to,   že   ako   judikatúra   Komisie   pre   ľudské   práva   (sťažnosť   č.   6172/73,   X. v. United Kingdom,   sťažnosť   č.   10000/83,   H   v.   United   Kingdom),   tak   aj   doterajšia   judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom   prípade   nechápe   právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).

26.   Keďže   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle a je dostatočne   odôvodnený   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

27.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi   napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   pri jej predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

28. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015