znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 444/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   M.,   G.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   Ž.,   pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 274/2011 z 23. novembra 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 10 C 17/2011 z 8. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 14. marca 2012 doručená   a   25. septembra 2012 doplnená sťažnosť Š. M. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 274/2011 z 23.   novembra   2011   (ďalej   len  ,,rozsudok   krajského   súdu“)   v   spojení   s   rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len,,okresný súd“) sp. zn. 10 C 17/2011 z 8. júla 2011 (ďalej len,,rozsudok okresného súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   555/08   z   13.   septembra   2008,   a   to   z   dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda z dôvodu obavy z pokračovania v   trestnej   činnosti.   Uzneseniu   o   vzatí   do   väzby   predchádzalo   obvinenie   sťažovateľa z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, ktoré mu   bolo   vznesené   11.   septembra   2008,   ako   aj   obvinenie   zo   zločinu   týrania   blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a 2 písm. d) Trestného zákona, ktoré mu bolo vznesené 12. septembra 2008, pričom poškodenými mali byť jeho manželka a dcéra. Väzba sťažovateľa   trvala   od   11.   septembra   2008   do   12.   novembra   2008,   keď   bol   z   väzby prepustený potom, ako okresný súd uznesením z 5. novembra 2008 dospel k záveru, že nebolo síce celkom rozptýlené dôvodné podozrenie, že sa skutky stali a že boli spáchané sťažovateľom a majú znaky trestného činu, pri rozhodovaní zohľadnil a prijal jeho písomný sľub, že povedie na slobode riadny život, že sa podrobí obmedzeniam uloženým súdom a že je   ochotný   v   prípade   potreby   vyhnúť   sa   kontaktom   s   manželkou.   Rovnako   vzal   súd do úvahy   i   zmenu   svedeckej   výpovede   poškodenej,   manželky   sťažovateľa,   ktorá   bola jedným   z   hlavných   dôkazov   svedčiacich   v   jeho   neprospech   v   čase   vzatia   do   väzby, a závažnosť zásahu do základného práva jednotlivca na slobodu, ktorý väzba predstavuje. Krajský súd následným uznesením z 12. novembra 2008 zamietol sťažnosť prokurátora proti   prepusteniu   obvineného   z   väzby,   no   opätovne   zdôraznil,   že   podozrenie,   že   sa sťažovateľ   dopustil   protiprávneho   konania   na   tom   skutkovom   základe,   ako   mu   bolo vznesené obvinenie, aj naďalej pretrváva, a to aj napriek zmene dôkaznej situácie v jeho prospech na základe zmenenej svedeckej výpovede poškodenej manželky.

3. V ďalšom priebehu trestného stíhania sťažovateľa v trestnej veci nebezpečného vyhrážania okresný súd uznesením č. k. 3 T 61/2009-466 z 27. januára 2010 rozhodol o postúpení   trestnej   veci   Obvodnému   úradu   v   Spišskej   Novej   Vsi,   odboru   všeobecnej vnútornej   správy,   detašovanému   pracovisku   G.,   pretože   zistil,   že   nejde   o   trestný   čin a uvedený orgán by mohol uvedený skutok prerokovať ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. V tomto uznesení okresný súd zmenené výpovede poškodenej vyhodnotil ako nepravdivé a účelové, ktorými sledovala snahu pomôcť manželovi a potvrdiť mu jeho obranu. Súd ďalej uviedol, že pri rozhodovaní o tom, či žalovaný naplnil skutkovú podstatu stíhaného prečinu, možno konštatovať, že je dané podozrenie, že z hľadiska formálneho chápania   obžalovaný   naplnil   znaky   stíhaného   prečinu.   Intenzita   tohto   konania   však poukazuje na to, že z materiálnej stránky skutok nedosiahol takú mieru z hľadiska jeho nebezpečnosti,   žeby   išlo   o   trestný   čin,   pretože   závažnosť prečinu   je nepatrná,   uvedený skutok by mohol príslušný priestupkový orgán posúdiť ako priestupok, a preto vec súd postúpil   na prerokovanie   priestupku   Obvodnému   úradu   v   Spišskej   Novej   Vsi.   Konanie v priestupkovej veci bolo následne rozhodnutím Obvodného úradu v Spišskej Novej Vsi z 15. júla 2010 právoplatne zastavené, pretože skutok, o ktorom sa koná nie je priestupkom.

4. Aj druhá trestná vec sťažovateľa bola uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov sp. zn. OPv 227/2008 zo 16. marca 2009 postúpená priestupkovému orgánu (skutok stíhaný ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby). Aj konanie v tejto priestupkovej veci bolo následne rozhodnutím Obvodného úradu v Spišskej Novej Vsi z 30. apríla 2009 právoplatne zastavené, pretože skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom.

5. Sťažovateľ podal následne na okresnom súde žalobu, ktorou sa proti žalovanej Slovenskej republike domáhal náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, do ktorej bol vzatý, pričom vec bola následne postúpená inému orgánu. Požadovanú výšku škody vyčíslil najskôr na 300 000 €, neskôr túto sumu upravil na 462 127,80 €. Okresný súd jeho žalobu   zamietol   a   krajský   súd   rozsudkom   napadnutým   touto   sťažnosťou   jeho   rozsudok potvrdil, keď zhodne dospeli k záveru, že sťažovateľ si väzbu zavinil sám, v dôsledku čoho mu právo na náhradu škody nevzniklo. Sťažovateľ na odôvodnenie sťažnosti v podstatnom uviedol:

 ,,Moje väzobné stíhanie bolo od počiatku nezákonné a protiprávne. Moja väzba bola vykonštruovaná orgánmi činnými v trestnom konaní, keď tieto odmietli súdne zvážiť celkový problém a síce, že nešlo o páchanie trestnej činnosti, ale išlo o vážne manželské nezhody,   resp.   manželskú   krízu...   Ja   som   nikdy   nemal   v   úmysle   manželke   ublížiť, resp. páchať   voči   nej   trestnú   činnosť,   ale   chcel   som   len   riešiť   v   tom   čase   vzniknuté manželské   nezhody   a   hádky,   ktoré   orgány   činné   v   trestnom   konaní   doslova   nafúkli do obludných rozmerov a mňa zatkli. Ja som už v čase prejednávania mojej väzby ponúkol sudcovi riešenie a síce, že pôjdem do doby, kým sa situácia neupokojí bývať mimo G. do K., kde mi obhajca obstaral lacnú ubytovňu. Taktiež súd vôbec nezobral do úvahy charakter mojej osoby a síce, že som odslúžil 25 rokov u polície, kde som tvrdo bojoval so zločinom rôzneho druhu a častokrát nasadzoval život a zdravie...

Následne   po   preukázaní   mojej   neviny   som   sa   cestou   súdnych   orgánov   domáhal náhrady   škody   spôsobenej   rozhodnutím   o   väzbe,   keďže   moja   väzba   bola   evidentne protizákonná.

Tvrdím, že postupom súdov bol generálne znegovaný zákon č. 514/2003 Z. z., a to z dôvodu,   že   zákonodarca   má   prvoradý   záujem   a   zámer   na   odstránení   každého nezákonného rozhodnutia, pritom štát sa nemôže zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie zbaviť tak, ako to v rozsudkoch učinili porušitelia práva. Súdy svojimi rozsudkami popreli právnu normu – zákon č. 514/2003 Z. z. a vôbec jej zmysel.

Porušitelia práva sa snažia paušálne nahovoriť, že ja som si mal väzbu zaviniť sám... Súdy vôbec nezobrali do úvahy, že ja som bol spod obžaloby generálne oslobodený, a teda som evidentne žiadne prečiny nespáchal, teda som bol zatknutý nezákonne a som a vždy som bol nevinný.

Súdna prax ustálila, že zavinenie páchateľa väzby na väzobnom stíhaní musí byť zjavne   preukázané.   Jedná   sa   o   také   prípady,   ktoré   vo   svojej   podstate   sťažujú   činnosť orgánov činných v trestnom konaní, napríklad pokus o útek, ukrývanie sa, ovplyvňovanie znalcov, svedkov a pod. Ja som nikdy nič podobné nespáchal, čiže tvrdím, že rozhodnutia súdov sa nezakladajú na riadne zistenom skutkovom stave veci, čo vo svojej podstate viedlo k neprávnemu rozhodnutiu súdov, ako aj k nesprávnej aplikácii práva.

Súdy sa ani len nenamáhali vysporiadať sa s otázkami, že následkom nezákonnej väzby sa zo mňa stala prakticky spoločenská mŕtvola. Prišiel som o výhodné a stabilné zamestnanie,   ktoré   bolo   zdrojom   mojich   jediných   príjmov,   mám   zdravotné   problémy, rodičia a súrodenci sa odo mňa odvrátili a so mnou vôbec od uväznenia nekomunikujú, utrpel som kreatívnu ujmu, nakoľko kriminálne živly, ktoré som v minulosti riešil sa na mne dobre   zabávajú,   o   pretrpených   príkoriach   vo   väznici   ani   nehovorím.   Stav   naznačuje nespravodlivosť napádaných rozsudkov.“  

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho označené práva boli porušené rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu. Ďalej žiadal, aby ústavný súd napadnuté rozsudky zrušil, vrátil vec na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobný obsah základného práva na súdnu ochranu priznáva každému aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané náležitosti, nie je neprípustná, je podaná včas a oprávnenou osobou a na jej prerokovanie má právomoc. Ďalej sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS. 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

10.   Základná   línia   sťažnostnej   argumentácie   je   identifikovateľná   nesúhlasom sťažovateľa s právnymi závermi okresného súdu a krajského súdu týkajúcimi sa vzniku jeho nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe. Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku jeho ,,generálneho   oslobodenia   spod   obžaloby“ mu   vznikol   nárok   na   náhradu   škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a súdy ,,generálne znegovali zákon č. 514/2003 Z. z.“, keď dospeli k záveru, že mu právo na náhradu škody nevzniklo, pretože si väzbu zavinil sám.

11.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do   ich   právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom   nie   je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v   tom,   že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom   na   niektoré   zo   základných   práv   a   slobôd   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

12. Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd oboznámil s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

,,Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. – v ostatných prípadoch, t. j. neuvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. možno o odvolaní rozhodnúť aj   bez   nariadenia   pojednávania)   prejednal   odvolanie   v   rozsahu   vyplývajúcom   z   §   212 ods. 1, 3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., lebo je vecne správny, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s nim stotožňuje, lebo dôvody napadnutého rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa iba opakujú skutočnosti, s ktorými s súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku výstižne a presvedčivo vyporiadal.

O nesprávne právne posúdenie ide vtedy, ak súd použil nesprávnu právnu normu alebo   síce   aplikoval   na   daný   predmet   sporu   správnu   právnu   normu,   ale   nesprávne   ju vyložil, resp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu   pod   právnu   normu   vyvodil   nesprávne   právne   závery   o   právach   a   povinnostiach účastníkov konania).

Súd prvého stupňa sa nedopustil omylu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, rozsudok o zamietnutí žaloby je zákonný a presvedčivý. Žalobca v odvolaní iba opakuje   skutočnosti,   ktoré   účelovo   už   uvádzal   aj   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa, s ktorými   sa   súd   riadne   a   presvedčivo   vyrovnal.   K   dôvodom   napadnutého   rozsudku   už odvolací súd nemusí nič dodávať.“

Keďže krajský súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu, ústavný súd sa oboznámil aj s týmto. Okresný súd po prepise žalobných dôvodov a vyjadrenia žalovanej najskôr takto rekapituloval vykonané dôkazy (prevzaté z pôvodného trestného konania): ,,Dňa 10.9.2008 o 12.40 hod. manželka žalobcu I. M. sa dostavila na OO PZ G. a podala trestné oznámenie na svojho manžela. Do zápisnice o trestnom oznámení uviedla, že s   manželom   má   už   dlhšiu   dobu   nezhody,   manžel   ju   slovne   uráža   a fyzicky   napáda, naposledy ju napadol počas G. jarmoku dňa 16.8.2008 po tom, ako sa v ranných hodinách vrátili z mesta jej v byte spôsobil poranenie a to početné hematómy, o čom bol urobený aj zápis v zdravotnej dokumentácii u obvodného lekára u MUDr. T. Takto sa k nej správa, keď je pod vplyvom alkoholu. Nie je už schopná, ani ochotná naďalej znášať správanie svojho manžela. V uvedený deň došiel na jej pracovisko a dožadoval sa, aby vyšla z ambulancie, pričom mu dvere otvorila doktorka, ktorá mu povedala, že je posudková komisia a preto nemôže vyjsť von, a že problémy si vyriešia až po posudkovej komisii. Manžel sa voči prítomným správal vulgárne, a že ak nevyjde von, že uvidí. Má z manžela veľký strach, že jej niečo urobí. Už v minulosti musela niekoľkokrát z bytu odísť, nakoľko mala obavy, že ju manžel zbije, čo niekoľkokrát urobil, ale nespôsobil jej zranenia, ktoré by si vyžadovali lekárske ošetrenie alebo práceneschopnosť. V súčasnej dobe je od nedele pri svojej dcére, nakoľko manžel ju z bytu vyhodil a odišla aj z obavy, že ju zbije... Včera dňa 9.9.2008 o 20.30 hod. ju telefonicky zavolal do bytu, pričom v byte bola aj svokra, ktorá pricestovala z V. Chcel sa rozprávať o ďalšom spolužití, ale mu povedala, že je pod vplyvom alkoholu a nevidí zmenu k lepšiemu. Na to sa na ňu vyhnal, chcel ju udrieť rukou, v čom mu zabránila mama. Potom odišla do bytu dcéry aj so svokrou. Má dôvodnú obavu o svoj život a zdravie, pričom spolužitie s manželom je neprípustné, lebo ju psychicky týra a bojí sa, že jej niečo urobí. V   uvedený   deň   bol   na   OO   PZ   G.   urobený   aj   úradný   záznam   s H.   M.,   matkou navrhovateľa, ktorá uviedla, že na základe telefonickej žiadosti dňa 9.9.2008 docestovala v podvečer do G. do bytu syna, nakoľko jej nevesta oznámila, že má s manželom problém, vyhadzuje ju z bytu, vulgárne sa voči nej správa, psychicky ju týra a bije. Syna našla v pohostinstve a išla s ním domov. Následne došla do bytu nevesta, ktorá povedala, že nie je schopná, ani nemieni už s ním žiť, syn sa začal správať agresívne, vyhnal sa rukou a ona mu zabránila, aby manželku udrel. Potom sa pobrala s nevestou z bytu preč, lebo sa báli, že im niečo urobí, alebo že ich zbije.

Z hlásenia o použití donucovacích prostriedkov a záznamu súd zistil, že v ten istý deň sa   na   OO   PZ   G.   o   13.30   hod.   dostavil   aj   navrhovateľ   a   dožadoval   sa   rozhovoru s manželkou. Bolo mu povedané,   že ruší vypočúvanie a že môže sa s ňou porozprávať po vykonaní výsluchu. Na viacnásobnú výzvu nereagoval, bol v značne podnapilom stave, správal sa agresívne a zdráhal sa opustiť budovu...

Dňa   11.9.2008   o   15.40   hod.   na   00   PZ   G.   bola   spísaná   zápisnica   o   trestnom oznámení I. M. s tým, že bolo podané ďalšie trestné oznámenie, nakoľko manžel, keď sa dozvedel, že podala trestné oznámenie, sa jej začal vyhrážať a to tým spôsobom, že na pevnú linku do ambulancie neustále vyvoláva a po prvom telefonáte jej povedal, že najprv pôjdem ja a potom on. Pochopila to tak, že najprv pripraví o život ju a následne seba.... Manžel sa jej nikdy nevyhrážal tak, že jej doslovne povedal, že ju zabije, ale vždy používal dvojzmyselné slová. V poslednej dobe z takýchto vyhrážok mala strach, že manžel jej nejako ublíži, nakoľko bol často pod vplyvom alkoholu a nevedela, čo sa odohráva v jeho hlave. A pozná ho, že by jej dokázal ublížiť, nakoľko ju aj v minulosti fyzicky napádal. Vzhľadom na dôvodnú obavu o jej život a zdravie žiada, aby manžel bol izolovaný, aby jej nemohol ublížiť a potrebuje psychiatrickú protialkoholickú liečbu.

Dňa 11.9.2008 bola o 21.00 hod. spísaná ďalšia zápisnica o výsluchu I. M... Ku skutočnostiam zo dňa 16.8.2008 uviedla, že v G. bol jarmok, na ktorý išiel jej manžel, kde požil v značnej miere alkoholické nápoje. Potom čo sa vrátili domov, jej začal nadávať s tým, že sa vypytoval, s kým ho podvádza. Dňa 16.8.2008 v čase okolo 1.30 hod. sa zobudil a chcel vidieť tretí mobilný telefón, ktorý zakúpila so synom. Žiadal ju, aby mu ho zapla, pričom vstal z postele a začal sa po nej zaháňať. Povedala mu, že bude volať policajtov a rodičov. Keď mu to povedala, začal ju fackať po hlave a rukách, pričom ju udrel 3-4 krát, vtedy   sa   nahnevala   a   udrela   ho   po   tvári.   Chcela   ujsť   na   chodbu,   ale   od   strachu   to nedokázala a vtedy ju chytil za vlasy odzadu a vytrhol jej chumáč vlasov. Stihla ešte zavolať dcére, ktorá k nim došla, dcéra potom zapla mobil a ukázala otcovi, že tam nie je hovor a ona sa urýchlene zbalila a odišla k dcére do bytu... Dňa 9.9.2008 prišiel s kyticou kvetov do ordinácie s tým, že sa chce s ňou rozprávať, ako sa aj ospravedlniť. Rozprávala sa s ním v ordinácii,   pričom   lekárka   bola   vonku   pri   dverách,   avšak   sa   jej   neospravedlnil,   len vykrikoval, že sa má okamžite vrátiť domov. Poobede okolo 18.30 hod. došla jej svokra, najprv išla po syna do krčmy a potom ju zavolali. Keď mu povedala, že odmieta s ním žiť, nakoľko je agresívny a stále opitý, znovu na ňu dvihol ruku v snahe ju udrieť, v čom mu mama zabránila... Dňa 11.9.2008 jej ráno o 7.00 hod. zavolal do ambulancie a povedal slová, že „najprv pôjdeš ty a potom ja" a pochopila to tak, že má si dávať pozor na seba... Konaním svojho manžela utrpela psychickú ujmu, z jeho správania mala zlý pocit a hlavne sa obávala o svoj život po jeho slovách.

Dňa   12.9.2008   bola   vypočutá   dcéra   žalobcu,   ktorá   uviedla,   že   jej   volal   dňa 11.9.2008 okolo 9.00 hod. brat, lebo mu volala mama, že otec sa jej vyhrážal slovami, že najprv pôjde ona a potom on. Okamžite jej preto volala, či je v poriadku, hneď jej povedala, aby to nahlásila polícii, aby sa jej niečo zlé nestalo. Vie o tom, že otec mame neustále od nedele vyvolával, stále sa jej vyhrážal a posielal SMS správy. Mama jej povedala, že keď jej   otec   ešte   raz   zavolá,   tak   prípad   ohlási.   Oznámenie   na   polícii   zo   dňa   10.9.2008 smerovalo na otca, ktorý sa mame vyhrážal. Vie, že otec bol na polícii v G., kde s ním mali policajti   problémy   a   vie,   že volal   aj   doktorke   T.,   aby   si hľadala   nového   zamestnanca. Konanie otca sa voči matke a celej rodine stupňovalo, nadmerne požíval v poslednej dobe alkoholické nápoje a po ich požití bol agresívny a jeho agresivita sa stupňovala. Videla, ako otec niekoľkokrát matku zbil, ťahal ju za vlasy a stalo sa, že aj ju chytil pod krk. Syn   žalobcu   na   polícii   uviedol,   že   7.9.2008   bol   so   švagrom   po   otca   v M.,   po nastúpení do auta prehlásil, že ešte len teraz sa to začne. Medzi rodičmi dlhšie pretrvávajú nezhody, otec mamu vyhodil z bytu a podľa neho chcel veci nejako riešiť. Otec nešiel domov, ale k rodinnej priateľke na oslavy a on odišiel na internát do K. Keď druhýkrát volal domov, mama mu povedala, že ju otec vyhodil z bytu, preto jej sporadicky volal domov a mama ho informovala, že jej otec neustále telefonuje a vyhráža sa jej, že sa stanú veci, aké G. nezažila... Konanie otca sa v posledných dňoch voči celej rodine a hlavne mame stupňovalo, otec požíval nadmerne alkoholické nápoje a po ich užití bol agresívny. Videl niekoľkokrát predtým, ako mamu zbil, ťahal ju za vlasy, fackoval a stalo sa, že keď sestra ešte nebola vydatá, že zbil aj sestru.“

V odôvodnení rozsudku následne okresný súd poukázal na ďalšie vykonané dôkazy, najmä výsluch sťažovateľa a jeho manželky na pojednávaní, kde táto okrem iného uviedla: ,,Potom, čo manžela zobrali, v prvé dni mala veľký zmätok v hlave, potrebovala si myšlienky usporiadať. Chcela ísť na oddelenie za vyšetrovateľom niektoré veci objasniť a doplniť,   bolo   to koncom septembra alebo prvé   dni októbrové.   Nepochopila,   že prečo manžel je v base, myslela si, že skončí na psychiatrii. Manžel ju ani deti nikdy neohrozoval zbraňou. Následne sa telefonicky obrátila na právneho zástupcu manžela, či nevie pomôcť ako   má   situáciu   dať   do   správnych   koľají,   pretože   11.9.2008   vzniklo   strašné nedorozumenie.  ...   Ku   svojím   výpovediam   uviedla,   že   dňa   10.9.2008   mali   posudkovú komisiu, vtedy tam prišiel manžel a domáhal sa, že musí ísť von. Doktorky mu povedali, že keď skončí posudková, že môže ísť a vtedy išla prvýkrát na políciu, nech ho zastavia. Už aj vtedy bola v strese, lebo všetko toto sa stalo od nedele poobedia. A medzi tým bolo možno sto telefonátov a už vtedy mal človek toho dosť. Chcela, aby sa manžel ukľudnil a aby jej prestal volať, a že keď sa ukľudní, že sa porozprávajú. Na otázku, že vo všetkých troch výpovediach z dňa 10. a 11.9.2008 vypovedala, že manžel ju aj fyzicky napadol, uviedla, že to bolo tri týždne predtým, bola to žiarlivostná scéna z jeho strany. Poťahal ju za vlasy a dal jej aj facku. Potom odišiel na tri týždne na brigádu. Deň pred incidentom volala svokru, aby mu prišla dohovoriť, lebo je to jeho mama, takže ku večeru išla domov, kde bol manžel, chcel, aby ostala doma a už vtedy bol taký, že trval na tom, že musí ostať doma. Keď sa postavil, zahnal sa, ustúpili a išli radšej rýchlo preč a rozhovor nedokončili. A potom všetko nadväzovalo jedno na druhé.“

Vo vzťahu k vyhodnoteniu vykonaných dôkazov a právnej stránke veci okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol:

,,Podľa § 8 ods. 5, 6 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak

a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,

b) bol oslobodený spod obžaloby alebo

c) vec bola postúpená inému orgánu.

Právo na náhradu škody nevznikne

a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama... Predpokladom   vzniku   zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   nezákonným rozhodnutím je existencia nezákonného rozhodnutia, existencia škody, príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Všetky tri zákonné podmienky musia byť splnené súčasne.

Rozhodnutiami - uzneseniami vydanými orgánmi činnými v trestnom konaní bolo začaté trestné stíhanie na žalobcu pre trestný čin nebezpečného vyhrážania a trestný čin týrania   blízkej   osoby   a   zverenej   osoby.   Rozhodnutia   boli   vydané   na   základe   podania trestného oznámenia poškodenej - manželky žalobcu. Trestné oznámenie podala 10.9.2008 o 12.40 hod., druhé podala 11.9.2008 o 15.40 hod. a doplnené bolo v ten istý deň o 21.00 hod. z dôvodu, že keď je manžel pod vplyvom alkoholu, ju psychicky týra, fyzicky napáda a má   z   neho   strach,   že   jej   niečo   urobí.   V   týchto   trestných   oznámeniach   uviedla,   že od žalobcu,   keď   bol   pod   vplyvom   alkoholu   niekoľkokrát   dostala   facky,   pri   jednom napadnutí v minulosti po takejto facke mala prasknutý ušný bubienok, chytil ju za vlasy a vytrhol jej chumáč vlasov, mala početné hematómy, niekoľkokrát musela z domu utiecť ku svojej dcére a aj v čase, keď podala trestné oznámenie, odišla k dcére aj so svokrou. V posledné dni neustále jej vyvolával. Dňa 10.9.2008 na polícii vypovedala aj svokra, matka žalobcu, ktorá potvrdila, že žalobca sa na manželku vyhnal, zabránila mu, aby ju udrel a bol agresívny. Obidve deti žalobcu potvrdili, že boli osobne svedkami, keď žalobca mamu bil, fackoval a ťahal za vlasy. Aj z hlásenia o použití donucovacích prostriedkov je zrejmé, že žalobca dňa 10.9.2008, keď zistil, že manželka išla podať trestné oznámenie, dožadoval sa rozhovoru s ňou na polícii, bol pod vplyvom alkoholu a agresívny. Keď sa mu nepodarilo s ňou   rozprávať,   následne   zatelefonoval   MUDr.   T.,   a   ju   žiadal,   aby   sa   spojila   s jeho manželkou, ktorá jej robí sestričku, aby do 5 minúť stiahla oznámenie voči nemu, lebo vyskočí z okna. Z tohto oznámenia bol urobený záznam. Aj nasledujúci deň bol pod vplyvom alkoholu, bral lieky a väčšie množstvo liekov zobral aj pred svedkami, toto oznámili jeho manželke, čo malo za následok, že bola zavolaná rýchla zdravotná pomoc a polícia. V tom čase zobral do ruky zbraň, ktorú mal doma a svedok J. S., teraz už nebohý ju zobral do svojho auta a odovzdal na polícii.

Uznesením tunajšieho súdu bol žalobca vzatý do väzby, z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku, teda že bude pokračovať v trestnej činnosti a väzba trvala od 11.9.2008 do 12.11.2008. Sťažnosti žalobcu proti uzneseniam boli zamietnuté. Žalobca bol z väzby prepustený po tom, čo poškodená zmenila výpoveď, lebo ako uviedla vo svojej zmenenej   výpovedi,   svojou   pôvodnou   výpoveďou   ublížila   manželovi   v   pracovnom   aj osobnom živote a súd prijal jeho sľub, že opustí domáce prostredie. V uznesení však bolo uvedené,   že   skutky   spáchané   obvineným   majú   znaky   trestného   činu   a   dôvod   väzby nepominul. Tvrdenie žalobcu a právneho zástupcu, že nebol dôvod väzby, lebo už pri vzatí do väzby sudcovi povedal, že odchádza zo spoločnej domácnosti, nie je pravdivé, lebo žalobca pri výsluchu uviedol, že s manželkou sa dohodli, že sa rozvedú, ona odíde z G. a on ostane bývať v byte, pretože ho opravil zo svojich úspor.

Skutočnosť, že po podaní obžaloby, vydaní Trestného rozkazu a po podaní odvolania súd   postúpil   trestnú   vec   -   prečin   nebezpečného   vyhrážania   Obvodnému   úradu na prejednanie   priestupku   neznamená,   že   uznesenie   o   vznesení   obvinenia   a   väzba   boli nezákonné a teda táto zákonná podmienka nebola splnená.

Podľa § 8 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba   uloženie   trestu,   ochranného   opatrenia   alebo   väzbu   zavinila   sama.   Uvedené ustanovenie jednoznačne vymedzuje prípady, kedy žalobca nemá právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe. Žalobca pred vznesením obvinenia a pred rozhodnutím o väzbe   sa   správal   agresívne,   agresivitu   zvyšovalo   požitie   alkoholu   a   vzhľadom na predchádzajúce útoky a aj agresívne správanie na pracovisku manželky a na polícii bolo dôvodom k podaniu návrhu a následnému vzatiu do väzby. Poškodená - svedkyňa vo svojej zmenenej výpovedi,   ktorú urobila po návšteve vo väzbe a spísaní záznamu u právneho zástupcu žalobcu uviedla, že pri výsluchu bola v strese, z predložených zápisníc je zrejmé, že   vypovedala   3x,   po   prvej   výpovedi   uviedla,   že   na   druhý   deň,   keď   jej   ráno   žalobca telefonoval, že najprv pôjde ona a potom on, najprv tvrdila, že to u nej vyvolalo obavy a neskôr   uviedla,   že   tomu   nepripisovala   vážnosť,   čiže   nebola   v   strese,   ide   o   rozporné tvrdenia.   Z   výpovedí   poškodenej,   výpovedí   detí   a   matky   žalobcu   a   ďalších   svedkov jednoznačne vyplýva, že konanie žalobcu naplnilo znaky stíhaného prečinu, čo je uvedené aj v uznesení okresného súdu. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca si svojím správaním väzbu zavinil   sám,   čo   vyplýva   z   vyjadrení   a   podaného   trestného   oznámenia   poškodenej,   na základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie. Tým, že svoju výpoveď zmenila, a tým vlastne podnet na začatie trestného stíhania vzala späť, tak v zmysle cit. ustanovenia žalobcovi právo na náhradu škody nevzniklo.“  

13.   V   intenciách   mantinelov   možných   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov   ústavný   súd   posúdil   to,   či   rozsudok   krajského   súdu   v   spojení s rozsudkom okresného súdu, s ktorého výrokom a odôvodnením sa odvolací súd stotožnil, je   ústavne   udržateľný,   t.   j.   či   nevykazuje   znaky   svojvôle,   arbitrárnosti,   či   je   náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu, a to najmä v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ktoré nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   žalobu   zamietajúci   rozsudok   okresného   súdu. V odôvodnení   rozsudkov   dali   všeobecné   súdy   sťažovateľovi   podrobnú   a   ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, prečo aj napriek tomu, že trestné stíhanie v jeho veci bolo postúpené   na   priestupkové   konanie,   nárok   na   náhradu   škody   mu   nevznikol.   Právnemu záveru   všeobecných   súdov   predchádzalo   rozsiahle   dokazovanie   zamerané   na   zistenie skutkového stavu veci. Celkom správne pritom okresný súd vychádzal najmä z listinných dôkazov vykonaných   v pôvodnom   trestnom konaní, keďže tieto z hľadiska   aplikovanej normy (zavinenie väzby) mali podstatný význam, a to najmä v časovej súvislosti, keďže z nich bol zistiteľný skutkový stav v domácnosti sťažovateľa a vo vzťahoch medzi ním a poškodenou   manželkou   (resp.   dcérou)   v   čase   bezprostredne   pred   vznesením   obvinení a vzatím do väzby, ale aj vo vzdialenejšom časovom horizonte. Neskôr vykonané dôkazy tak trestný súd (rozhodujúci o postúpení veci na priestupkové konanie), ako aj civilný súd (rozhodujúci o nároku na náhradu škody) považovali za účelovo zmenené pod vplyvom času a snahy zvrátiť priebeh trestného konania. Logické vyhodnotenie týchto vykonaných dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti tak, ako to učinil okresný súd a krajský súd sa s   tým   stotožnil,   nemožno   preto   považovať   za   svojvoľné,   ale   naopak,   korešpondujúce s intenzitou ich významu pre zistenie skutkového stavu. Rovnako právny záver všeobecných súdov spočívajúci v právnej subsumpcii riadne zisteného skutkového stavu podľa názoru ústavného súdu nevykazuje prvky ústavnej neudržateľnosti či neakceptovateľnosti.

15.   V   okolnostiach   prípadu   preto   ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   záver všeobecných   súdov   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   či   svojvôle,   čo   by   bolo   možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m.   II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o možný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   uzatvára,   že   rozsudok   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom okresného súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové a právne)   rozsudku   (§   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku),   nie   je   arbitrárny a zrozumiteľným   spôsobom   dáva   odpoveď   na   otázku,   prečo   krajský   súd   rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny   rozmer.   V   súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s   namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

16. Len na doplnenie ústavný súd uvádza, že predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe sú v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákona   č.   514/2003   Z.   z.“)   vymedzené   tak   pozitívne (§ 8 ods. 5), ako aj negatívne (§ 8 ods. 6). Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku na náhradu   škody   je   teda   naplnenie   niektorej   z   hypotéz   predpokladaných   v ustanovení § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j., že voči osobe, ktorá bola vzatá do väzby, bolo trestné stíhanie zastavené, bola spod obžaloby oslobodená alebo vec bola postúpená inému orgánu.   Ide   však   len   o   prvý   predpoklad   vzniku   tohto   nároku,   pretože   vychádzajúc z logického   a   systematického   výkladu   zákona   č.   514/2003   Z.   z.,   je   kumulatívnou podmienkou súčasné nenaplnenie žiadneho z negatívnych predpokladov, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne podľa § 8 ods. 6 (in concreto zavinenie väzby). Inak povedané, v prípade naplnenia niektorého z negatívnych predpokladov uvedených v § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. [napr. (i) zavinenie väzby, (ii) zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že trest, ku ktorému môže stíhanie viesť, je celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený, alebo (iii) oslobodenie spod obžaloby, pretože osoba nie je trestne zodpovedná], nárok na náhradu škody nevznikne ani v prípade danosti niektorého z pozitívnych   predpokladov   vzniku   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej   rozhodnutím o väzbe ustanovených v § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z.

17. Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu   škody,   zákon   č.   514/2003   Z.   z.   bližšie   neustanovuje,   preto   je   interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia   zverená   všeobecným súdom,   ktoré   o nárokoch na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú. Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych   okolností   každého   prípadu   zistených   z   riadne   vykonaného   dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody. Pri tomto rozhodovaní sa samozrejme musia vyvarovať svojvôle a svoje skutkové a právne závery riadne odôvodniť. V prípade sťažovateľa je aj z pohľadu ústavného súdu nepochybné, že v rozhodnej dobe (september 2008) tu vzhľadom na   vtedajšie   správanie   sťažovateľa   skutočne   existovala   dôvodná   obava,   že   by   mohol pokračovať v trestnej činnosti, ktorej sa mal dopúšťať na jemu blízkych osobách, a teda bolo   dané   aj   jeho   zavinenie   na   vzatí   do   preventívnej   väzby.   Ústavný   súd   preto   jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol.  

18. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh   na zrušenie   rozsudkov   všeobecných   súdov   a   náhrada   trov   konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012