znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 444/2010-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   L.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného   advokátkou   JUDr.   M.   J.,   Advokátska   kancelária,   N.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4 a podľa čl. 6 od. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   o jeho   trestných veciach vedených na prvostupňovom súde pod sp. zn. 1 T 1/2005 a sp. zn. 1 T 2/2005, ako aj rozhodnutiami v merite veci vydanými týmito súdmi a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2010 doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním zo 16. augusta 2010, ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4 a podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v jeho trestných veciach vedených pod sp. zn. 1 T 1/2005 a pod sp. zn. 1 T 2/2005 a rozhodnutiami v merite veci vydanými týmto súdom v označených konaniach, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v odvolacích konaniach o týchto veciach vedených pod sp. zn. 1 To 12/2007 a sp. zn. 1 To 110/2005 a tiež v dovolacích konaniach vedených pod sp. zn. 1 Tdo V 14/2008, 1 Tdo V 7/2010 a pod sp. zn. 1 Tdo   V 6/2006 a meritórnymi   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   vydanými   v týchto   odvolacích,   resp. dovolacích konaniach.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, ako aj z obsahu súdnych spisov krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2005 a sp. zn. 1 T 2/2005, do ktorých v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol, vyplýva:

A. sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu z 10. októbra 2005 sp. zn. 1 T 2/2005 „uznaný za vinného z pokračovacieho trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm.   b),   písm.   c)   Trestného   zákona...“,   za   čo   mu   bol   uložený „podľa   §   234   ods.   2 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006, trest odňatia slobody v trvaní 9 (deväť) rokov...“ Rozsudok krajského súdu „nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 8. februára 2006,   kedy   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   odvolací,   uznesením   sp.   zn.   1   To 110/2005,   podľa   §   256   Trestného   poriadku   účinného   do   1.   januára   2006   odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol...“. Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 10. októbra 2005 sp. zn. 1 T 2/2005 najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 6/2006 z 19. marca 2007 „podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku a § 373 ods. 1 a contrario“ odmietol.   Toto   uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   20.   septembra   2007   doručené sťažovateľovi.

B. a) Sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. januára 2007 uznaný „za vinného... z pokračovacieho trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods.   2   písm.   a),   písm. b),   písm.   j)   Trestného   zákona   v znení   zák.   č.   253/2001   Z.   z... a z trestného   činu   nedovoleného   ozbrojovania   podľa   §   185   ods.   2   písm. b)   Trestného zákona...“, za čo mu krajský súd uložil „podľa § 219 ods. 2 za použitia § 29 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného zákona a § 35 ods. 2 Trestného zákona, súhrnný trest odňatia slobody na doživotie...“ so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň zrušil výrok „o treste rozsudku krajského súdu z 10. októbra 2005 sp. zn. 1 T 2/2005, ako aj ďalšie   rozhodnutia   na   tento   výrok   obsahovo   nadväzujúce...“ (týkajúce   sa   pokračovania trestného činu lúpeže, pozn.). Tento rozsudok krajského súdu „nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť   7.   novembra   2007,   kedy   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením sp. zn.   1   To   12/2007,   podľa   §   256   Trestného poriadku,   účinného   do   1.   januára   2006, odvolanie   obvineného   zamietol“. Odpis   uznesenia   najvyššieho   súdu   bol   sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručený 10. januára 2008, resp. 9. januára 2008.

b) Dovolanie sťažovateľa z 11. novembra 2008 proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. januára 2007 „v spojitosti so zamietajúcim uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave, sp. zn. 1 To 12/2007“ najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 14/2008 z 2. marca 2009 „podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku“ odmietol.

c)   Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   V 14/2008   z 2.   marca   2009 napadol sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. augusta 2008, ktorý nálezom č. k. IV. ÚS 305/09-93 z 21. januára 2010 rozhodol takto:

„1. Právo P. L. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 14/2008 a jeho uznesením z 2. marca 2009 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo   V 14/2008 z 2. marca 2009 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   nevyhovuje   a to   z dôvodov   uvedených   v odôvodnení nálezu.“

d) Po vrátení veci najvyšší súd ďalej konal a uznesením sp. zn. 1 Tdo V 7/2010 zo 16. júna 2010 dovolanie sťažovateľa „podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku“ odmietol. Toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 13. augusta 2010 (pozri bod 5).

3. Sťažovateľ v sťažnosti k ním tvrdenému porušeniu označených práv menovanými súdmi (bod 1) v podstatnom uviedol:

„...   Môj   návrh   smeruje   proti   celému   trestnému   konaniu   ako   celku   -   t.   j.   proti odsudzujúcemu   rozsudku   ako   takému.   Práve   preto   som   návrhom   napadol   rozhodnutia všetkých súdov s tým, že nechám už na posúdení ústavného súdu, ako sa s týmito faktami vysporiadala... K porušeniu mojich práv došlo tým, že som bol odsúdený za trestné činy, ktoré som nespáchal a ktoré mi neboli dokázané, či už zákonným alebo iným podobným spôsobom. Moje námietky porušenia práva sa preto vzťahujú najmä na hodnotenie dôkazov, svojvoľné hodnotenie dôkazov, nesprávne zistenie skutočného stavu veci a pod... A ani po vyčerpaní odvolania a dovolania sa neobnovili uvedené porušenia práv resp. stav pred porušením mojich práv. Dal som teda možnosť štátu, aby napravil porušenie práv...“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto: „1) Základné práva a slobody P. L. v trestnom konaní vedenom proti nemu na KS- Nitra a Najvyššom súde SR, zaručované v čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. b) c) d) Dohovoru a v čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4 Dohovoru porušené boli.

2)   Ústavný   súd   nariaďuje,   aby   Najvyšší   súd   SR   nariadil   prepustenie   P.   L.   na slobodu.

(alternatívne) Ústavný súd nariaďuje prepustenie P. L. na slobodu.

3) Ústavný súd zrušuje rozhodnutia súdov v trestnom konaní vedenom proti P. L.“

5. V podaní zo 16. augusta 2010 označenom ako „Návrh... v zmysle čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ sťažovateľ opätovne namieta porušenie ním označených práv menovanými všeobecnými súdmi „tentoraz... po doručení rozhodnutia...“, t. j. uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 7/2010 zo 16. júna 2010, ktoré „... mi bolo doručené dňa 13.   augusta   2010...“. Sťažovateľ   uviedol,   že „keďže   ide   o tú   istú   vec,   nebudem   znovu prepisovať   celý   obsah   podania   zo   dňa   12.   júla   2010,   ale   týmto   naň   len   odkazujem“. Predloženie opätovného podania odôvodnil obavou, aby jeho pôvodné podanie (z 12. júla 2010)   ústavný   súd   neodmietol,   preto, „...   lebo   návrh   bol   podaný   predčasne“. V opakovanom   podaní   (návrhu)   sťažovateľ   v podstate   totožne   (rovnakým   okruhom tvrdených skutočností) odôvodnil v pôvodnom návrhu už uvádzaný popis údajného (ním tvrdeného) protiústavného postupu vo veci konajúcich trestných súdov (pozri tiež bod 3), ktorý   bližšie   konkretizoval   takto:   «Návrhom   -   touto   ústavnou   sťažnosťou   sa   domáham najmä toho, aby ústavný súd vyslovil, že:

1) Moje odsúdenie - uznanie viny je porušením čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru, keďže súdy rozhodli o mojej vine na podklade nezákonne získaných dôkazoch, že rekognície ktoré boli alebo, sú vykonané spôsobom, že opoznávajúca osoba ma už videla pre opoznávaním alebo   opakovane   (čo   je   jedno   a to   isté)   nie   sú/neboli   vykonané   spôsobom,   ktorý v inkriminovanom čase ustanovoval zákon (trestný poriadok), čím došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivé súdne konanie, keďže som bol odsúdený práve na podklade takýchto nezákonných dôkazoch.

2)   Moje   odsúdenie   na   podklade   prečítaných   výpovedí   svedkov   z prípravného konania,   ktorý pred súdom využili svoje právo nevypovedať,   je porušením čl.   6 ods.   1 Dohovoru a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, alebo že súdy nemôžu založiť odsúdenie na podklade prečítaných výpovedí svedkov z prípravného konania, lebo je to porušením čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru. A keďže v mojom prípade došlo k odsúdeniu na podklade prečítaných výpovedí, tak došlo aj k porušeniu môjho práva na spravodlivé súdne konanie.

3)   Moje   odsúdenie   tým,   že   došlo   k porušeniu   zásady   „in   dubio   pro   reo“,   je porušením   čl.   6   ods.   1   a ods.   2   Dohovoru,   alebo,   že   v prípade   pochybností,   musí   byť uplatnená zásada „in dubio pro reo“, ktorá stanovuje, že v pochybnostiach musí konečné rozhodnutie vyznieť v prospech obvineného.

A keďže   v mojom   prípade   súdy   túto   zásadu   nerešpektovali   resp.   porušili   a tým porušili aj moje právo na spravodlivé súdne konanie.

4) Čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru bol porušený, lebo som bol pozbavený slobody na podklade nezákonného súdneho rozhodnutia/odsudzujúceho rozsudku...»

Sťažovateľ   opakovane   zdôraznil,   že „...   týmto   návrhom   napádam   celé   trestné konanie ako celok – t. j. porušenia mojich práv na spravodlivé súdne konanie ku ktorým došlo   mojim   odsúdením,   svoj   návrh   smerujem   proti   všetkým   súdom,   ktoré   vo   veci rozhodovali...“.

6. Petit pôvodnej sťažnosti z 12. júla 2010 (pozri bod 4) sťažovateľ upravil takto: „1) Základné práva a slobody P. L. zaručované v čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru a čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. b), c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   rozhodnutiami   a postupom Krajského súdu Nitra a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v trestnom konaní vedenom proti nemu porušené boli.

2) Ústavný súd nariaďuje prepustenie P. L. na slobodu alternatívne

ústavný súd nariaďuje Najvyššiemu súdu SR, prepustenie P. L. na slobodu.

3) Ústavný súd zrušuje rozhodnutia súdov v trestnom konaní vedenom proti P. L., ktoré sa týkali rozhodnutia o vine, a vec vracia na nové konanie.“

Sťažovateľ súčasne požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

7. Listom zo 6. septembra 2010 advokátka JUDr. M. J. oznámila, že na základe splnomocnenia   z 27.   augusta   2010   prevzala   zastupovanie   sťažovateľa „v právnej   veci ústavnej sťažnosti... vedenej na Ústavnom súde SR pod sp. zn. Rvp 6386/2010“.

8.   Ústavný   súd   v prílohe   listu   z 10.   septembra   2010   zaslal   právnej   zástupkyni sťažovateľa podanie sťažovateľa z 13. júla 2010 a 18. augusta 2010 s výzvou, aby tieto boli v stanovenej lehote upravené „do formy kvalifikovaného návrhu na začatie konanie pred ústavným súdom“.

9. Na žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľa z 26. septembra 2010 bola ústavným súdom (list z 30. septembra 2010) predĺžená už stanovená lehota na vypracovanie návrhu. Súčasne   bolo   právnej   zástupkyni   zaslané   na   vedomie   ďalšie   podanie   sťažovateľa (z 24. septembra 2010).

10.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   25.   októbra   2010   predložila   ústavnému   súdu „Doplnenie návrhu k č. k. Rvp 6386/2010... proti porušovateľom... Najvyšší súd... Krajský súd... Štát – Slovenská republika zastúpený Ministerstvom spravodlivosti... pre porušenie základných práv a ľudských slobôd zaručených v čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru...“. V „Doplnení návrhu“ právna zástupkyňa sťažovateľa prevzala (už uvedenú) sťažovateľom produkovanú argumentáciu, ktorú rozšírila o citáciu príslušných   ustanovení   dohovoru   a Trestného   poriadku   s poukazom   na   právne   názory v „doplnení“ uvedených rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva.

V podstatnom   uviedla: «K   porušeniu   môjho   práva   na   slobodu   došlo   tým,   že pozbavený   slobody   som   bol   na   podklade   rozhodnutia   súdu,   ktoré   nebolo   zákonné, Nezákonné bolo rozhodnutie súdu najmä preto, lebo bolo založené na podklade prečítaných výpovedí z prípravného konania, nerešpektovania zásady „in dubio pro reo“ ale o. i. aj preto,   lebo   odsúdenie   bolo   založené   na   podklade   dôkazov   získaných   „nezákonným spôsobom...

Sťažovateľ namietal porušenia práv, ktoré sú predmetom tejto ústavnej sťažnosti už v prípravnom konaní a aj pred súdom I. stupňa. Jeho námietky však neboli riadne riešené. Následne dal možnosť, aby štát napravil porušenia jeho práv, ku ktorým došlo odsúdením v konaní pred odvolacími súdmi a následne aj v konaní pred dovolacím súdom.

Avšak ani odvolací súd ani dovolací súd nenapravili porušenia práv, na ktoré sa sťažovateľ   sťažuje   -   pričom   dovolacie   konanie   vyčerpal   navrhovateľ   preto,   lebo   to požadoval Ústavný súd.

Z uvedeného je nesporné, že navrhovateľ si splnil svoju povinnosť keď dal štátu možnosť, aby napravil porušenia práv, na ktoré sa sťažuje. To, že štát túto možnosť nevyužil ani prostredníctvom odvolacieho a následne dovolacieho súdu, ide výlučne na vrub štátu... Pre Sťažovateľa (navrhovateľa ) sú prioritné tieto 4 veci: a)   že   bol   odsúdený   na   podklade   prečítaných   výpovedí   svedkov   a   spoluobvinených z prípravného konania b) že nebola rešpektovaná a dodržaná zásada „in dubio pro reo“ c)   že   súdy   založili   odsúdenie   na   podklade   dôkazov,   ktoré   neboli   získané   zákonným spôsobom

d) že je pozbavený slobody na podklade odsudzujúceho rozsudku, ktorý je nezákonný. Ostatné porušenia práv, ktoré navrhovateľ namietal a namieta sú napr. porušenie práva na účinnú právnu pomoc obhajcu, porušenie zásady kontradiktórnosti pri vykonávaní dôkazov,   porušenie   rovnosti   zbraní   v   konaní,   že   neboli   pred   súdom   prejednané   všetky dôležité dôkazy v jeho prospech, porušenie práva na nestranný súd, že nemal umožnené vyslúchať svedkov, ale im iba klásť otázky, že súd nepredvolal všetkých svedkov v prospech navrhovateľa,   nezákonnosť   súdneho   procesu,   že   zástupcovia   štátu   si   fakticky   „kúpili“ výpovede   proti   navrhovateľovi   od   jeho   spoluobvinených,   že   bol   odsúdený   na   svojvôli sudcov, a pod.

Inými slovami: porušenie práv zaručovaných v čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c), d) Dohovoru a čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru...»

11. Sťažovateľ (jeho právna zástupkyňa) v závere „Doplnenia...“ uviedol, že „Na základe doteraz uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky   vyčerpal.   Vo   všetkých   opravných   prostriedkoch   namietal   tie   isté   porušenia práv, ktoré sú predmetom i tejto ústavnej sťažnosti a nápravy sa nedomohol. Podrobné dôvody sú rozvedené v jednotlivých opravných prostriedkoch a preto žiadam Ústavný súd SR, aby v predmetnej veci vydal tento NÁLEZ:

1. Základné práva P. L.,... na spravodlivý súdny proces zaručený v čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) Dohovoru boli porušené.

2. Základné práva a slobody P. L. zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru boli porušené.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje nasledovné rozsudky a uznesenia: a) Krajského súdu v Nitre zo dňa 10. 10. 2005 zn. 1 T 2/05b)Krajského súdu v Nitre zo dňa 17. 01. 2007 zn. 1 T 1/05c)Najvyššieho súdu SR zo dňa 08. 02. 2006 zn. 1 To 110/05d)Najvyššieho súdu SR zo dňa 07. 11. 2007 zn. 1 To 12/07e)Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 06. 2010 zn. 1 Tdov 7/10

4. Nariaďuje sa prepustenie P. L... na slobodu. Priznávajú sa trovy právneho zastúpenia...“

12. Sťažovateľ doručil   (27. októbra 2010 a 15. novembra 2010) ústavnému súdu ďalšie   podania,   označené   ako „Žiadosť   a iné“ a „Na   vedomie,   upovedomenie, oznámenie...“, resp. „k č. k. Rvp 6386/2010“, v ktorých neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by boli relevantné na posudzovanie dôvodnosti (opodstatnenosti) jeho sťažnosti a na ktoré by mal ústavný súd nad rámec už sťažovateľom uvedeného prihliadať pri svojom rozhodovaní.

II.

13. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

14. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak   sa   týka   veci.   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol...   Podľa   ustanovenia   §   49   zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa   čl.   5 ods.   1 písm.   a) dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane v súlade   s konaním ustanoveným zákonom:   -   zákonné uväznenie po   odsúdení príslušným súdom... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený,b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, c) obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   o to   záujmy spravodlivosti požadujú,d) vypočuť   alebo   dať   vypočuť   svedkov   proti   sebe   a dosiahnuť   predvolanie   a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe,e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

17.   Z obsahu   podaní   sťažovateľa   (sťažnosti   z 12.   júla   2010   a jej   doplnení   zo 16. augusta   2010   a 27.   októbra   2010,   ako   aj „Doplnenia   návrhu“ upravovaného   jeho právnou   zástupkyňou   20.   októbra   2010)   je   zrejmé,   že   predmetom   sťažnosti   (námietok sťažovateľa) je porušenie označených práv a slobôd postupom menovaných súdov   a ich meritórnymi rozhodnutiami v jeho trestných veciach vedených na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 1/2005 a pod sp. zn. 1 T 2/2005: „Môj návrh smeruje proti celému trestnému konaniu ako celku - t.   j. proti odsudzujúcemu rozsudku ako takému.   Práve preto som návrhom napadol rozhodnutia všetkých súdov... týmto návrhom napadám celé trestné konanie ako celok - t. j. porušenia mojich práv na spravodlivé súdne konanie ku ktorým došlo mojím odsúdením, svoj návrh smerujem proti všetkým súdom, ktoré vo veci rozhodovali...“ (pozri tiež body 3, 5 a 10), ako aj petit sťažnosti uvedený v bode 4, upravený v bode 6 a jeho záverečné znenie v bode 11).

II.A K namietanému porušeniu označených práv a slobôd postupom menovaných súdov v trestnej veci sťažovateľa vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 2/2005, t. j. vo veci pokračovacieho trestného činu lúpeže

18. Z obsahu trestného spisu krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 ústavný súd zistil, že v predmetnej   trestnej   veci   boli   vydané   vo   vzťahu   k predmetu   sťažnosti   meritórne rozhodnutia uvedené v bode 2. A, t. j.:

- rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005,

- uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 110/2005 z 8. februára 2006,

- uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 6/2006 z 19. marca 2007.

Z predmetného trestného spisu ďalej vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 110/2005 z 8. februára 2006 bolo doručené sťažovateľovi a jeho obhajcovi 22. marca 2006 (podľa doručeniek pripojených k č. l. 1591 trestného spisu). Uznesenie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa sp. zn. 1 Tdo V 6/2006 z 19. marca 2007 bolo doručené Ústavu na výkon trestu odňatia slobody L. 20. apríla 2007 a sťažovateľovi 20. septembra 2007 (podľa doručeniek pripojených k č. l. 1603 trestného spisu).

19. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

20. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho a aj súdu dovolacieho boli doručené sťažovateľovi v termínoch uvedených v bode 18, pričom jeho   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu   13.   júla   2010,   teda   dávno   po   uplynutí uvedenej dvojmesačnej zákonom ustanovenej lehoty (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažovateľovu sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

21.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   rozsudkom   krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005, ústavný súd túto časť jeho sťažnosti odmietol tiež z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej posúdenie, lebo na základe sťažovateľom podaného   odvolania   preskúmanie   predmetného   rozsudku   bolo   v právomoci   najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho (pozri bod 2. A).

II.B

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv a slobôd postupom menovaných súdov v trestnej veci pokračovacieho trestného činu vraždy a trestného činu nedovoleného ozbrojovania vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 1/2005

22. Predmetom prieskumu ústavného súdu vzhľadom na predmet sťažnosti (bod 1 v spojení s bodom 5 a 10) sú rozhodnutia v merite veci uvedené v bode 2. B, teda: a) rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. januára 2007,b) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007,c) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 14/2008 z 2. marca 2009,d) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 7/2010 zo 16. júna 2010.

23. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   a   §   49   zákona   o ústavnom   súde   nie   je   v jeho   právomoci   preskúmanie napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu uvedených v bodoch 22 a) a 22 b),   lebo   na   základe   podaného   odvolania   preskúmanie   rozsudku   krajského   súdu   bolo v právomoci najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho [pozri bod 2. B a)] a druhostupňové uznesenie najvyššieho súdu na základe sťažovateľom podaného dovolania bolo predmetom právneho posúdenia najvyšším súdom ako súdom dovolacím [pozri bod 2. B b)], ktorý rozhodol uznesením uvedeným v bode 22 c).

24. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal protiústavnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. januára 2007 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007, ako aj postup menovaných súdov   predchádzajúci   vydaniu   týchto   rozhodnutí,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

25. Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tdo V 14/2008   z 2.   marca   2009   [bod   22   c)]   bolo   predmetom   ústavnoprávnej kontroly ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 305/09, v ktorom ústavný súd   rozhodol   nálezom   z 21.   januára   2010   [pozri   bod   2.   B   c)].   Z uvedeného   dôvodu sťažovateľovu sťažnosť v tejto jej časti ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustný návrh.

26. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v bodoch 23 až 25 ústavný súd uzatvára, že   z rozhodnutí   vydaných   menovanými   súdmi   v konaniach   v trestnej   veci   sťažovateľa vedených na krajskom súde pod sp.   zn. 1 T 1/2005, ktorých   protiústavnosť sťažovateľ namietal (bod 22), ostalo predmetom jeho prieskumu posúdenia uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 7/2010 zo 16. júna 2010, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu   sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007 „podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku...“ odmietol.

II.C

K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) c) a d) dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 7/2010 zo 16. júna 2010

27. Ústavný súd poznamenáva, že dovolacie konanie vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Tdo V 7/2010 (teda pod novou spisovou značkou pridelenou konaniu o dovolaní sťažovateľa   z 11.   novembra   2008)   bolo   iniciované   na   základe   nálezu   ústavného   súdu č. k. IV. ÚS 305/09-93 z 21. januára 2010 [pozri bod 2. B c)].

28. Nahliadnutím do súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2005 ústavný súd zistil, že po doručení predmetného nálezu najvyššieho súdu (8. februára 2010) pokynom predsedu senátu 1 Tdo – V zo 17. marca 2010 (č. l. 4777) bolo uložené predložiť vec „ods. L... elektronickej podateľni na zapísanie nového čísla pre senát 1 Tdo - V“. Opatrením predsedu senátu (č. l. 4778) bol určený termín neverejného zasadnutia na rozhodnutie o dovolaní na 16. jún 2010.

Na č. l. 4779 je sťažovateľova žiadosť z 10. februára 2010 o oznámenie čísla konania „pod ktorým bude Najvyšší súd SR sa prejednávať nanovo moje dovolanie“.

Na č. l. 4780 až č. l. 4795 je sťažovateľovo podanie z 20. februára 2010 označené ako „Dovolanie (-doplnenie na podklade nálezu Ústavného súdu SR)“, v ktorom navrhol, aby „Dovolací   súd   rozhodol   o mojom dovolaní   takto:   Podľa   §   386   Tr.   por.   z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a), b), c), e), g), i) a j) Tr. por. sa zisťuje že bol porušený zákon v neprospech obvineného/odsúdeného v ust. § 2 ods. 1, 2, 4, 7, 9, 10, 12, 18 a 19 Tr. por.

Ďalej, že boli porušené práva odsúdeného P. L. zaručované v čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru, čl. 6 ods. 1 a ods. 2 dohovoru a čl. 6 ods. 3 písm. b, c), d) Dohovoru ako aj jeho práva zaručované v čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3 a čl. 50 ods. 2, 3, 6 Ústavy SR.

Dovolací súd týmto zrušuje podľa ust. § 386 ods. 2 Tr. por. Rozhodnutie odvolacieho súdu... zo dňa 7. novembra 2007 sp. zn. 1 To 12/2007 a zo dňa 8. februára 2006 sp. zn. 1 To 110/2005.

Súčastne   zrušuje   aj   Rozsudky   krajského   súdu   Nitra   zo   dňa   17.   januára   2007 sp. zn. 1 T 1/2005 a zo dňa 10. októbra 2005 sp. zn. 1 T 2/2005.

Podľa   §   388   ods.   2   Tr.   por.   prikazuje   dovolací   súd   na   nové   prerokovanie a rozhodnutie obžaloby na P. L., v inom zložení senátu krajského súdu v Nitre.“

29. Porovnaním tohto dovolacieho petitu a petitu ústavnej sťažnosti (body 4, 6 a 11) ústavný   súd   poukazuje   na   zásadnú   totožnosť   sťažovateľových   návrhov   na   rozhodnutie v dovolacom konaní a v konaní pred ústavným súdom.

30. Na č. l. 4796 je sťažovateľova sťažnosť zo 6. marca 2010 na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi najvyššieho súdu a na č. l. 4798 je „opakovaná sťažnosť na prieťahy v konaní“ z 18. apríla 2010.

Na   č.   l.   4799   je   odpoveď   najvyššieho   súdu   z 20.   mája   2010   na „opakovanú sťažnosť...“, ktorou sťažovateľovi oznamuje, že „pre práceneschopnosť a hospitalizáciu predsedu   senátu   doposiaľ   nebol   v trestnej   veci   vedenej   na   Najvyššom   súde   Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tdo V 7/2010 vytýčený termín pojednávania“.

Na č. l. 4800 je „zápisnica o neverejnom zasadnutí“ konanom 16. júla 2010, v ktorej je   uvedené:   «Predmetom   konania   je:   prerokovať   dovolanie   obvineného   P.   L.   proti uzneseniu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   7.   novembra   2007, sp. zn. 1 To 12/2007.

Bolo prečítané: Nález Ústavného súdu SR z 21. januára 2010, IV. ÚS 305/09-93, uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   rozsudky   Krajského   súdu   v Nitre, sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. januára 2007 a sp. zn. 1 T 2/2005, z 10. októbra 2005, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. februára 2006, sp. zn. 1 To 110/2005, ďalej uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. marca 2007, sp. zn. 1 Tdo V-6/2006.

Dovolanie obvineného podané obhajcom 11. novembra 2008, „doplnenie/upresnenie dovolania   a iné“   obvineného   z 18.   novembra   2008,   „úprava   dovolania   a iné“   zo 17. januára 2009 a sťažnosť obvineného z 18. januára 2009.

Ďalej   bol   prečítaný   podstatný   obsah   spisu   vo   vzťahu   k námietkam   obvineného uvedených v doručených písomnostiach.

Predseda   senátu   prečítal   aj   vyjadrenie   krajského   prokurátora   k dovolaniu obvineného.

Po porade senátu predseda senátu vyhlásil uznesenie podľa § 382 písm. c) Tr. por. sa dovolanie obvineného P. L. odmieta.»

Na č.   l. 4801   až č.   l.   4812   je písomné vyhotovenie   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 T do   V 7/2010   zo   16.   júna   2010,   ktorým „podľa   §   382   písm.   c)   Tr.   por   sa dovolanie   obvineného   P.   L.   odmieta.“ Toto   uznesenie   bolo   doručené   sťažovateľovi 13. augusta 2010 (bod 5).

31. Ústavný súd konštatuje, že opätovné konanie o dovolaní (po doručení nálezu ústavného súdu najvyššiemu súdu) trvalo od 8. februára 2010 do 16. júna 2010.

32.   V dovolaní   z 11.   novembra   2008   (č.   l.   4661   –   2)   doplnenom   podaniami z 18. novembra 2008 (č. l. 4664 – 4674), zo 17. januára 2009 a z 18. januára 2009 (č. l. 4718, č. l. 4720 – 22) sťažovateľ uviedol (postupne) ako dovolacie dôvody, dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. a), b), c), e), g), i) a j) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ktorými namietal porušenie zákona vec rozhodujúcimi súdmi v jeho neprospech.

Toto porušenie podľa tvrdenia sťažovateľa vecne spočívalo:

- v neexistencii právne relevantných dôkazov preukazujúcich jeho vinu,

- v tom, že zavinenie bolo opreté o výpovede nevierohodných svedkov,

- v spôsobe vykonávania opoznávania,

- v upretí jeho práva na obhajobu,

- v rozhodovaní na základe prečítaných dôkazov, v nezákonných rekogníciách, nezákonnej domovej prehliadke,

- v porušení zásady rovnosti strán práva na nestranný súd a osobnostných práv a pod.

33.   Zhrnutím   sťažovateľom   uvádzaných   vecných   dôvodov   dovolania   možno konštatovať,   že   sťažovateľ   v zásade   namietal   správnosť   skutkových   zistení   vrátane hodnotenia   vykonaných   dôkazov,   nezákonnosť   vykonania   niektorých   dôkazov a nedostatočnú realizáciu jeho práva na obhajobu.

34.   Komparáciou   (vzájomným   porovnaním)   sťažovateľom   uvádzaných   skutočností majúcich preukázať odôvodnenosť ním podaného dovolania s dôvodmi majúcimi potvrdiť porušenie ním označených práv, ktoré sú uvedené v jeho ústavnej sťažnosti (body 3, 5 a 10), ústavný súd konštatuje zásadnú totožnosť argumentácie sťažovateľa v jeho dovolaní a v ním podanej ústavnej sťažnosti.

35.   Pri   posudzovaní   namietanej   neústavnosti   posledného   zo   sťažovateľom uvádzaných   meritorných   rozhodnutí   všeobecných   súdov   v tejto   jeho   trestnej   veci,   t.   j. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 7/2010 zo 16. júna 2010 (pozri tiež bod 26), ústavný   súd   opätovne   poznamenáva,   že   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   (body   3   a 5)   jeho sťažnosť „smeruje proti celému trestnému konaniu ako celku - t. j. proti odsudzujúcemu rozsudku ako takému... napádam celé trestné konanie ako celok - t. j. porušenie mojich práv na spravodlivé súdne konanie ku ktorým došlo mojím odsúdením... K porušeniu mojich práv došlo tým, že som bol odsúdený za trestné činy, ktoré som nespáchal a ktoré mi neboli dokázané... Moje námietky... sa preto vzťahujú na nesprávne zistenie skutočného stavu veci a pod...“.

36. Vychádzajúc   z uvedeného,   no   najmä   zo   vzájomnej   obsahovej   viazanosti a podmienenosti práva na slobodu [čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru – „nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem... prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:  ...   zákonným   uväznením   po   odsúdení   príslušným   súdom...“] a práva   na spravodlivé súdne konanie upraveného v ustanoveniach čl. 6 dohovoru (najmä odsek 1 – „každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom,   ktorý rozhodne o...   oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti   nemu...“), považuje   ústavný   súd   za   dôvodné   najprv   podrobiť   ústavnoprávnemu posúdeniu   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   z hľadiska   jeho   vplyvu (dopadu)   na   namietané   porušenie   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

37. Pokiaľ ide o napadnutý postup a rozhodnutie najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 7/2010, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spôsobe, akým sa najvyšší súd vysporiadal s v predmetnej veci vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného   vyvodenia   zodpovedajúcich   skutkových   a právnych   záverov   v jeho meritórnom konečnom rozhodnutí.

38. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

39. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením najvyššieho súdu, ktorým „podľa § 382 písm. c) Tr. por.“ dovolanie   sťažovateľa   odmietol,   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci nebola   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov. V právomoci   ústavného   súdu   zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím   o sťažovateľovom   dovolaní   sp. zn.   1   Tdo   V 7/2010   zo   16.   júna   2010   sú zlúčiteľné s označeným článkom dohovoru.

40. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich častí odôvodnenia napadnutého uznesenia:«Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   17.   januára   2007...,   bol   obvinený   P.   L. uznaný za vinného v bodoch 1, 2, 3 z pokračovacieho trestného činu vraždy podľa § 219 ods.   1,   ods.   2   písmeno   a),   písm.   b),   písm.   j)   Trestného   zákona...   a   z   trestného   činu nedovoleného   ozbrojovania   podľa   § 185   ods.   2   písm.   b)   Trestného   zákona,   ktorých sa dopustil tak, že... Za tieto trestné činy uložil krajský súd obvinenému P. L. podľa § 219 ods. 2 za použitia § 29 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. zák. a § 35 ods. 2 Tr. zák., súhrnný trest odňatia slobody na doživotie. Na výkon tohto trestu ho podľa § 39a ods. 2 písm. c) Tr. zák. zaradil do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

Zároveň zrušil výrok o treste rozsudku Krajského súdu v Nitre z 10. októbra 2005..., ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo, zrušením stratili podklad.

Rozsudok   Krajského   súdu   v Nitre...   nadobudol   právoplatnosť   a   vykonateľnosť 7. novembra   2007,   kedy   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd") uznesením sp. zn. 1 To 12/2007... odvolanie obvineného zamietol.

Odpis   uznesenia   najvyššieho   súdu   bol   obvinenému   a   jeho   obhajcovi   doručený 10. januára 2008, resp. 9. januára 2008.

Dňa 19. decembra 2008 Krajský súd v Nitre predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dovolanie, ktoré podal obvinený P. L. prostredníctvom obhajcu... na menovanom krajskom súde 11. novembra 2008, a to proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 7. novembra 2007... (a tým zároveň aj proti konaniu, ktoré mu predchádzalo, teda aj proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 17. januára 2007, sp. zn. 1 T 1/05). Dovolanie odôvodnil tým, že rozhodnutiami obidvoch menovaných súdov bol porušený zákon v neprospech obvineného, a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. g) a písm. i) Tr. por., ktoré spočívajú v tom. že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, ako aj v tom, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia.   Z   obsahu   dovolania súčasne   vyplýva,   že   obhajca   obvineného   namietol   -   hoci   bez   výslovného   označenia zákonného ustanovenia - aj porušenie zákona v neprospech obvineného z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.Vtejto súvislosti argumentoval nasledovne:

„Od počiatku popieram spáchanie skutkov stým, že podľa môjho názoru neexistuje nijaký právne relevantný dôkaz, ktorý by ma usvedčoval zo spáchania skutkov, pre ktoré som bol odsúdený. Súd prvého stupňa moje zavinenie oprel o výpovede nevierohodných svedkov, mám na mysli J. B. a takisto Ľ. A., ktorí podľa môjho názoru v úmysle polepšiť si svoje   procesnoprávne   postavenie   ako   obvinených   ma   začali   v prípravnom   konaní usvedčovať   zo   spáchania   jednotlivých   skutkov.   Okrem   týchto   výpovedí,   ktorých vierohodnosť   ja   dôrazne   odmietam,   si   súd   prvého   stupňa   osvojil   za   právne   relevantný dôkaz, ktorým je opoznávanie mňa ako podozrivého a neskôr ako obvineného. Vytýkam, či už   orgánom   činným   v   prípravnom   konaní   a   následne   aj   súdu   spôsob   vykonávania opoznávania.   Zastávam   názor,   že   opakované   opoznávanie   resp.   výsledky   opakovaných opoznávaní   sú   nedôveryhodné   a   dôrazne   tvrdím,   že   takýto   dôkaz   nie   je   nad   všetky pochybnosti a samozrejme následne takýto dôkaz nie je získaný zákonným spôsobom. Súdu vytýkam spôsob opoznávania mojej osoby na hlavnom pojednávaní v tom smere, že v čase súdneho konania som bol publikovaný, resp. moja podobizeň bola publikovaná v rôznych časopisoch, novinách a pod.

Vytýkam súdu tiež skutočnosti, že mi bolo upreté právo na obhajobu v predmetnej trestnej veci, a to v smere oboznámenia sa s jednotlivými dôkazmi v spisovom materiáli, ktoré skutočnosti mi boli upreté a odmietnuté.

Vostatných   veciach   poukazujem   na   moje   podrobné   vyjadrovania   sa,   a   to   či   už v konaní prípravnom a takisto v konaní súdnom, v ktorom smere sa obraciam na dovolací súd so zdvorilou žiadosťou o citlivé a objektívne posúdenie mojich jednotlivých návrhov." Z týchto dôvodov obvinený v dovolaní navrhol, aby najvyšší súd ako súd dovolací podľa § 386 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. g), písm. i) Tr. por. vyslovil, že bol porušený zákon v neprospech odsúdeného v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., ďalej aby podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 T 1/05, a podľa § 388 ods. 2 Tr. por. prikázal vec na nové prerokovanie a rozhodnutie v inom zložení senátu Krajskému súdu v Nitre.

Dňa   5.   decembra   2008   obhajca   obvineného   predložil   krajskému   súdu   podanie z 18. novembra 2008 spísané samotným obvineným, označené ako „Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné", s uvedením čísiel konaní: 1 T 1/05, 1 T 2/05, vrátane sprievodného listu zo 4. decembra 2008, v ktorom obhajca obvineného uviedol: „Na základe výslovnej žiadosti môjho mandanta po nahliadnutí Vám v prílohe zasielam podrobné odôvodnenie dôvodov dovolania   ním   samotným   a   prosím,   aby   boli   pripojené   k   trestnému   spisu."   Predmetné podanie bolo najvyššiemu súdu predložené 19. decembra 2008.

Obvinený   v podaní   výslovne   poukázal   na   dovolacie   dôvody   podľa   §   371   ods.   1 písm. a), písm. c), písm. e), písm. g) a písm. i) Tr. por. a teda oproti podaniu z 11. novembra 2008 rozšíril dôvody dovolania o písm. a) a písm. e) citovaného ustanovenia. Namietol, že v konaní boli porušené základné zásady trestného konania, najmä zásada in dubio pro reo, rozhodovanie na základe prečítaných dôkazov, nezákonná domová prehliadka, nezákonné poučenia,   nezákonné   rekognície   atď.   Z   ustanovení   Trestného   poriadku   poukázal   na ustanovenia § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 7, ods. 9, ods. 12, ods. 14 a ods. 19, ktoré mali byť postupom súdov porušené.

Pokiaľ ide o obvineným namietaný dovolací dôvod podľa § 371 ods.   1 písm.   c) Tr. por.,   t.   j.   že   zásadným   spôsobom   bolo   porušené   právo   na   obhajobu,   z   doplnenia dôvodov dovolania z 18. novembra 2008 vyplýva, že obvineným doplnené dôvody dovolania sú koncipované omnoho širšie než dôvody uvedené obhajcom v dovolaní z 11. novembra 2008,   ktorý   namietal   len   odopretie   možnosti   obvinenému   oboznámiť   sa   s   jednotlivými dôkazmi v spisovom materiáli. Obvinený konkrétne namieta zásadné porušenie práva na obhajobu zakotvené v ust. § 2 ods. 9 Tr. por., a to nasledujúcimi skutočnosťami (bod VIII podania z 18. novembra 2008 - č. 1. 4669 - 4670 spisu):1)nezabezpečenie obhajoby, keďže ustanovený obhajca si riadne neplnil svoju úlohu,2)trestný spis bol obvinenému prvýkrát ukázaný až po roku konania, aj to na krátky čas (2 hodiny) a potom až na konci vyšetrovania,3)niektoré úkony v prípravnom konaní boli vykonané bez prítomnosti obhajcu,

1)oneskorené ustanovenie obhajcu,4)nezabezpečenie dôkazov v prospech obvineného,5)vo veci nebolo vykonané riadne a účinné vyšetrovanie.

V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por., t. j. že rozhodnutie je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným   spôsobom,   obvinený konkretizoval, ktoré dôkazy neboli podľa jeho názoru vykonané zo strany súdu zákonným spôsobom   a   zároveň   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   považuje   tieto   dôkazy   za   nezákonné

-nezákonne   vykonané   opakované   opoznávania   osôb   a   vecí,   prečítané   výpovede spoluobvinených Ľ. A. a J. B. a svedkýň O. B., A. B. a A. S. z prípravného konania, ktorých nemal možnosť osobne vypočuť, nezákonne získaný dôkaz - zbraň, keď vyšetrovatelia 1. septembra 2001 bez písomného príkazu súdu vykonali domovú prehliadku u svedkyne P. (str. 3-8, str. 18 podania z 18. novembra 2008 - č. l. 4666 - 4668, 4672 spisu).

Obvinený v ďalšej časti svojho dovolania namietol nezákonnosť procesu (bod VII podania   z   18.   novembra   2008   -   č.   l.   4668   spisu),   v   rámci   neho   nerešpektovanie vnútroštátnej judikatúry, konkrétne rozhodnutí R I/1966, R 40/1969, R 38/1968, R 37/1970, R 46/1963, R 56/1994, R 38/1968, R 8/1965, R 54/1990 a R II/1964, vychádzajúcich zo zásady prezumpcie neviny zakotvenej v § 2 ods. 4 Tr. por. ako jednej z inštitucionálnych záruk spravodlivosti, z ktorej vyplýva základné pravidlo dokazovania „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného).

V bode IX svojho podania z 18. novembra 2008 (č. l. 4670 spisu) obvinený namietol porušenie zásady zakotvenej v § 2 ods. 14 Tr. por. spočívajúcej v rovnosti strán v konaní, ktoré vidí v tom, že:1)v konaní bol zastúpený neúčinnou obhajobou, 2) oproti spoluobvineným bol v nevýhodnejšom postavení a to z dôvodu, že títo boli vo väzbe ubytovaní vedľa seba, rovnako na vychádzkach mohli chodiť vedľa seba, v dôsledku čoho sa mohli dohodnúť, ako budú vypovedať, 3) na rozdiel od obvineného, súd predvolal a vypočul všetkých svedkov navrhnutých obžalobou, rovnako boli vykonané všetky ňou navrhnuté dôkazy.

V ďalšom obvinený poukázal na porušenie práva na nestranný súd podľa § 2 ods. 7 Tr. por. (bod X podania z 18.novembra 2008 - č. l. 4671 spisu). V tejto súvislosti uviedol, že súd účelovo manipuloval s výpoveďami obvinených, aj svedkov. Do zápisnice protokoloval iné tvrdenia, než o akých v skutočnosti vypovedali vypočúvané osoby, nezabezpečil dôkazy v prospech obvineného a tie, ktoré vykonal, zásadne vyhodnocoval v jeho neprospech. Obvinený   ďalej   uviedol,   že   pri   vykonávaní   jednotlivých   úkonov   nebol   poučený v súlade so zákonom a zo zápisnice o hlavnom pojednávam nevyplýva, či mu súd umožnil jeho práva realizovať, napr. odmietnuť zúčastniť sa vykonávaného úkonu. Rovnako vytýkal súdu, že sudcovia kládli kapciózne a sugestívne otázky.

Súčasne obvinený namietol porušenie osobnostných práv podľa § 2 ods. 2 Tr. por. (bod XII podania z 18. novembra 2008 - č. l. 4671 spisu), ako aj porušenie práva na podanie odvolania (bod XIII podania z 18. novembra 2008 - č. l. 4672 spisu), odôvodňujúc to tým, že nemal zabezpečenú účinnú právnu pomoc a ďalej tým, že spôsob, akým bolo súdne konanie vykonané, neposkytoval žiadne záruky proti zneužitiu práv zo strany súdu. V podaní   z   18.   novembra   2009   obvinený   ako   v   jedinom   svojom   podaní   napáda rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   z   10.   októbra   2005,   sp.   zn.   1   T   2/2005,   ktorým   bol odsúdený pre pokračovací trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c) Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 v bodoch 1/, 2/ citovaného rozsudku samostatne podľa § 9 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a v bode 3/ rozsudku v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006. Podstata jeho námietok spočíva v tvrdení o odsúdení na podklade dôkazov, ktoré boli získané nezákonným spôsobom. Tvrdí, že odsúdenie bolo založené výlučne na výsledkoch opakovaných opoznávaní jeho osoby, ktoré aj súdy označili za nezákonné.

V zmysle   §   376   Tr.   por.   sa   k   podanému   dovolaniu   písomne   vyjadril   krajský prokurátor...

Po predložení spisu najvyššiemu súdu boli 21. januára 2009 doručené Krajskému súdu v Nitre ďalšie dve podania zo 17. januára 2009 (označené ako „Úprava dovolania a iné")   a   18.   januára   2009   (označené   ako   „Sťažnosť")   spísané   samotným   obvineným. Najvyššiemu   súdu   boli   predložené   26.   februára   2009   prostredníctvom   krajského   súdu v prílohe   jeho   prípisu   z24.   februára   2009,   sp.   zn.   Spr.   3310/09.   Obvinený   v   týchto podaniach   bližšie   rozvádza   dôvody   uvedené   v   podaní   z   18.   novembra   2008   a   súčasne uvádza,   že   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   porušuje   jeho   právo   na   prípravu   obhajoby, pretože mu v súvislosti s podaným dovolaním neumožnil nahliadnuť do spisu. V podaní zo 17. januára 2009 poukázal na to, že ustanovený obhajca JUDr. M. R. nenamietal všetky dôvody dovolania tak, ako si to sám želal, preto tieto doplnil podaním z 18. novembra 2008. Zároveň upresnil, že ide o dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. e), písm. g) písm. i) a písm. j) s tým, že porušenie Tr. por. vidí v ust. § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 7, ods. 9, ods. 10, ods. 12, ods. 18 a ods. 19 Tr. por. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   377   Tr.   por.)   zistil,   že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm.   b/ Tr.   por.),   v zákonnej lehote   a   na   mieste,   kde   možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.), ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. (§ 382 písm. c) Tr. por.). Pred samotným vyhodnotením dovolacích dôvodov uplatnených obvineným v jedno- tlivých   jeho   podaniach   považuje   najvyšší   súd   za   významné   zdôrazniť   aj   v   súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") z 21. januára 2010, sp. zn. IV. ÚS 305/09-93, kvalitatívnu a kvantitatívnu stránku týchto podaní. V dovolaní obvineného z 11. novembra 2008, ktoré síce napísal aj podal obhajca obvineného,   namietal   správnosť   skutkových   zistení   nižších   súdov   (vrátane   hodnotenia vykonaných dôkazov súdmi), čo je v dovolacom konaní vylúčené (§ 371 ods. 1 písm. i), časť vety   za   bodkočiarkou   Tr.   por.).   Okrem   toho   obhajca   namietal   nezákonné   vykonanie niektorých dôkazov podľa § 371 ods.   1 písm. g/ Tr.   por.,   avšak bez akejkoľvek vecnej argumentácie (resp. bez konkrétneho označenia týchto dôkazov, ako aj okolností, v ktorých mala nezákonnosť ich vykonania spočívať). Tak tomu bolo aj v prípade síce nepomeno- vaného, ale bezpochýb uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. spočívajúceho v porušení práva na obhajobu. Za tejto situácie si najvyšší súd mohol utvoriť   komplexný   obraz   o   skutočnom   obsahu   a   rozsahu   dovolacích   dôvodov   iba z doplňujúceho   podania   obvineného   z   18.   novembra   2008   (spísané   obvineným,   ale predložené   krajskému   súdu   prostredníctvom   jeho   obhajcu),   ako   aj   ďalších   podaní   zo 17. a 18.   januára   2009   (rovnako   spísané   samotným   obvineným,   avšak   priamo   ním   aj predložené   najvyššiemu   súdu   prostredníctvom   krajského   súdu).   Z   týchto   dôvodov   bolo jednoznačne   potrebné   pri   vyhodnocovaní   jednotlivých   dovolacích   dôvodov   zaoberať   sa a vysporiadať aj s obsahom podania z 18. novembra 2008 s prihliadnutím na obsah podaní zo 17. a 18. januára 2009. Prevažná časť dovolania obvineného z 18. novembra 2008 sa týka jeho námietok vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súdov oboch stupňov, k hodnoteniu vykonaných dôkazov z pohľadu ustanovenia § 2 ods. 5, ods. 6 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, ako aj realizácie práva na obhajobu, čo všetko malo mať za následok pochybnosti o jeho vine vo vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu vraždy. Prostredníctvom vytýkaných vád obvinený uplatňoval   vlastnú   verziu   skutkového   deja,   ktorá   skutočnosť   však   nezakladá   žiadny z dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   uviesť,   že   obsah   konkrétne   uplatnených   námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace   mimo   uplatneného   dovolacieho   dôvodu,   ide   o   dovolanie,   ktoré   je   potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por.

Dovolanie   je   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   právoplatným   rozhodnutiam súdu,   ktorý   je   určený   na   nápravu   v   zákone   výslovne   uvedených   procesných a hmotnoprávnych   pochybení   tak,   ako   to   vyplýva   z   konštrukcie   jednotlivých   dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a) až písm. 1) Tr. por., resp. aj ustanovenia § 374 ods. 3 Tr. por. Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý   je   dôležitou   zárukou   stability   právnych   vzťahov   a   právnej   istoty.   Preto   možnosti podania   dovolania,   vrátane   dovolacích   dôvodov   musia   byť   nutne   obmedzené,   aby   sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Preto sú dôvody dovolania - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní - podstatne užšie.

Dovolanie neslúži na revíziu a nápravu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa.   Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací, pretože dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa. Samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení dovolací súd nemôže skúmať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa základných zásad trestného konania, najmä zásady ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. V dôsledku uvedeného, nemožno vyvodzovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. iba s poukazom na údajne nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením vykonaných dôkazov. Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; „správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať   ani   meniť“.   Zo   zákonnej   formulácie   tohto   ustanovenia vyplýva,   že uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba tzv. právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších súdov.   V   rámci rozhodovania o dovolaní   z uvedeného dôvodu vychádza dovolací súd zásadne zo skutkových zistení vykonaných súdmi v predchádzajúcom konaní a hodnotí, či tieto skutkové zistenia (vyjadrené v tzv. skutkovej vete rozsudku) boli z hľadiska   hmotného   práva   správne   právne   posúdené.   Na   základe   tohto   dovolacieho dôvodu nie je teda možné namietať nesprávnosť zisteného trestného skutku, ani nesprávnosť hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. neúplnosť vykonaného dokazovania a pod. V tomto smere totiž nejde o aplikáciu hmotného práva, ale procesných predpisov, najmä ustanovení §   2   ods.   5,   ods.   6   Tr.   por.   účinného   do   1.   januára   2006   o   postupe   orgánov   činných v trestnom konaní pri zisťovaní skutkového stavu a pri hodnotení dôkazov (zakotvujúce zásady legality a oficiality).

Vo   vzťahu   k   právnemu   posúdeniu   konania   obvineného   treba   na   tomto   mieste poukázať na správne odôvodnenie uvedené v uznesení najvyššieho súdu ako súdu odvola- cieho zo 7. novembra 2007, sp. zn. 1 To 12/207, a to pokiaľ ide o chybu prvostupňového súdu.   Tento   posudzoval   všetky   tri   skutky   trestného   činu   vraždy   ako   jeden   pokračovací trestný čin, hoci skutok pod bodom 3/ nemá žiadnu subjektívnu ani objektívnu súvislosť s vraždami v bodoch 1/ a 2/, a preto mal byť právne hodnotený ako samostatný trestný čin vraždy. Pre absenciu odvolania prokurátora však nebolo možné toto pochybenie napraviť, pretože v prípade rozdelenia skutkov do samostatných trestných činov (skutky pod bodmi 1/ a 2/ ako pokračovací trestný čin vraždy a skutok pod bodom 3/ ako samostatný trestný čin vraždy)   by   išlo   o   rozhodnutie   v   neprospech   obvineného,   čo   sa   týka   počtu   spáchaných trestných činov a tým aj zvýšený stupeň nebezpečnosti spáchanej trestnej činnosti. Táto úvaha   sa   týka   aj   možného   právneho   hodnotenia   konania   obvineného   ako   organizátora trestných činov lúpeže v zmysle § 10 ods. 1 písm. a), § 34 písm. g) Tr. zák. účinného do 1. januára 2006.

Z obsahu dovolania obvineného z 11. novembra 2008 podaného prostredníctvom obhajcu vyplýva, že ako osobitný dovolací dôvod uplatňuje okolnosť, že mu bolo upreté právo na obhajobu, a to čo sa týka oboznámenia sa s jednotlivými dôkazmi v spisovom materiáli, hoci tento dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. výslovne nepomenováva. Uvedený dovolací dôvod následne rozviedol v podaní z 18. novembra 2008 spísaným ním samotným, kedy v rámci tvrdeného zásadného porušenia práva na obhajobu poukázal na   nezabezpečenie   obhajoby,   keďže   ustanovený   obhajca   si   riadne   neplnil   svoju   úlohu. Rovnako namietol, že trestný spis mu bol prvýkrát ukázaný až po roku konania, aj to na krátky   čas   (2   hodiny)   a   potom   až   na   konci   vyšetrovania,   ďalej   to,   že   niektoré   úkony v prípravnom   konaní   boli   vykonané   bez   prítomnosti   obhajcu,   tento   mu   bol   ustanovený oneskorene   a   neboli   zabezpečené   dôkazy   v   prospech   obvineného.   V   neposlednom   rade obvinený porušenie práva na obhajobu vidí v nevykonaní riadneho a účinného vyšetrovania vo veci.

Právo   na   obhajobu   je   jedným   zo   základných   atribútov   spravodlivého   procesu zabezpečujúcim „rovnosť zbraní" medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako žalobcom v trestnom konaní na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je v Trestnom poriadku upravená v ustanovení § 2 ods. 9 Tr. por., je zakotvená v čl. 50 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   je   garantovaná   v   ďalších   významných   právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo. Právo na obhajobu zahŕňa viacero komponentov, primárne právo na osobnú obhajobu (§ 34 ods. 1 Tr. por.), právo nechať sa obhajovať obhajcom (§ 34 ods. 1, § 36 ods. 1 Tr. por.), ako aj právo na povinnú (za účinnosti zákona č. 141/1961 Zb. - nutnú) obhajobu (§ 37, § 38 Tr. por.). Zabezpečenie práv obhajoby je konkretizované v jednotlivých ustanoveniach Trestného poriadku. Porušenie   práva   na   obhajobu   je   závažnou,   resp.   podstatnou   chybou   konania. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. je však koncipovaný oveľa užšie, nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“. Dovolací dôvod v tomto zmysle je naplnený vtedy, ak obvinený nemal obhajcu, hoci ho podľa zákona mať mal. Ide teda o porušenie ustanovení Trestného poriadku   o   povinnej   obhajobe.   Táto   situácia   je   dôvodom   dovolania   bez   ohľadu   na skutočnosť, z akého dôvodu uvedeného v ustanovení § 37 alebo § 38 Tr. por. musel mať obvinený v konaní svojho obhajcu. Na   druhej   strane,   pod   dovolací   dôvod   podľa   citovaného   ustanovenia   nemožno subsumovať spôsob výkonu obhajoby obvineného ustanoveným obhajcom spočívajúci napr. v tom, že obhajca sa nechal zastúpiť advokátskym koncipientom, aj keď s tým obvinený nesúhlasil a v prípadoch, v ktorých to Trestný poriadok nepripúšťa. Rovnako prípadne nekvalitne   poskytnutá   právna   pomoc   zvoleného,   resp.   ustanoveného   obhajcu   nemôže zakladať   dôvod   dovolania   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   Obhajca   je   povinný obvinenému poskytnúť odbornú právnu pomoc pri prejednávam jeho trestnej veci, avšak táto skutočnosť nezbavuje obvineného možnosti byť aktívny v konaní pri realizácii jeho práv a   povinností   určených   zákonom.   Vyplývajúc   z   uvedeného,   pri   posudzovaní,   či   v   tom   - ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené   právo obvineného na obhajobu,   sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré   mu   predchádzalo   a   dospel   k   záveru,   že   námietku   obvineného,   že   v   konaní   bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, nie je možné akceptovať.

Z   obsahu   spisového   materiálu   vyplýva,   že   opatrením   Okresného   súdu   Nitra z 2. septembra 2001, sp. zn. 3 Tpr 520/01 bol obvinenému P. L. ustanovený podľa § 39 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 obhajca JUDr. M. M., so sídlom: AK N., a to z titulu povinnej   (v   tom   čase   nutnej)   obhajoby.   Vzápätí   uznesením   Okresného   súdu   Nitra   z   3. septembra 2001, sp. zn. 3 Tpr 58/01, bol obvinený podľa § 68 ods. 1 Tr. por. vzatý do väzby z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b), ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 s tým, že väzba začala dňom 1. septembra 2001 o 00.15 hod. a vykonávala sa v Ústave na výkon väzby v N. Menovaný   obhajca   obhajoval   obvineného   do   14.   novembra   2006,   kedy   bol   opatrením Krajského   súdu   v   Nitre,   sp.   zn.   1   T   1/2005,   oslobodený   spod   povinnosti   obhajovať obžalovaného a súčasne podľa § 38 ods. 1 Tr. por. bol P. L. ustanovený obhajca Mgr. P. K., so sídlom: AK N. Opatrením Krajského súdu v Nitre z 5. júna 2008, sp. zn. 1 T 1/05, bol obvinenému   ustanovený   obhajca   za   účelom   podania   dovolania,   a   to   JUDr.   M.   R.,   so sídlom: AK N.

Z obsahu relevantných zväzkov spisového materiálu vyplýva, že obvinený v priebehu celého konania využíval možnosť aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby prostredníctvom ustanovených obhajcov. V každom štádiu trestného konania príslušný obhajca poskytoval obvinenému obhajobu zodpovedajúcu povahe prejednávanej trestnej veci a tak, ako to má na mysli Trestný poriadok. Naopak, práve obvinený v priebehu konania vytváral situácie sťažujúce výkon obhajoby. Pokiaľ ide o námietku obvineného týkajúcu sa preštudovania trestného spisu, treba konštatovať, že táto nezodpovedá skutočnému stavu veci.

Podľa   §   166   ods.   1,   ods.   2   Tr.   por.   účinného   do   30.   novembra   2005   (v   čase oboznámenia obvineného s obsahom vyšetrovacieho spisu - teraz § 208 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), ak vyšetrovateľ alebo policajný orgán uzná vyšetrovanie za skončené a jeho výsledky za postačujúce na podanie obžaloby, umožní obvinenému a obhajcovi, poškodenému alebo jeho splnomocnencovi v primeranej lehote preštudovať spisy a podať návrhy na doplnenie vyšetrovania, tohto práva sa môže poškodený výslovne vzdať, o čom musí byť poučený. Na možnosť preštudovať spisy a podať návrhy na doplnenie vyšetrovania upozorní vyšetrovateľ alebo policajný orgán obvineného a jeho obhajcu najmenej tri dni vopred. Uvedenú lehotu možno so súhlasom obvineného a obhajcu skrátiť. Ak vyšetrovateľ alebo policajný orgán nepovažuje   navrhované   doplnenie   za   potrebné,   odmietne   ho.   O   týchto   úkonoch   urobí vyšetrovateľ alebo policajný orgán záznam v spise a o odmietnutí návrhu na doplnenie vyšetrovania vyrozumie obvineného alebo obhajcu a poškodeného. Ak obvinený, obhajca alebo poškodený nevyužijú možnosť preštudovať spisy napriek tomu, že na ňu boli riadne upozornení alebo sa poškodený tohto práva výslovne vzdal,   vykoná o tom vyšetrovateľ alebo policajný orgán záznam do spisu a ďalej postupuje tak, akoby k takému úkonu bolo došlo. Obžaloba v predmetnej trestnej veci bola Krajskému súdu v Nitre doručená dňa 11. júna 2003. Z jednotlivých záznamov o preštudovaní vyšetrovacieho spisu vyplýva, že obvinený si v dňoch od 3. marca 2003 do 28. marca 2003, preštudoval spis od č. 1.1 do č. l. 2286. Dňa 7. apríla 2006 obvinený požiadal o opakované prezretie niektorých zväzkov a vyhotovenie si poznámok. Doslovne požiadal „... aby mi bolo umožnené opakovane si niektoré   zväzky   narýchlo   znova   prezrieť   a   urobiť   si   znovu   poznámky   pred   tým,   ako pristúpim   k   návrhom   na   doplnenie   vyšetrovania:"   Z   citovaného   evidentne   vyplýva,   že poznámky si robil   už v priebehu predchádzajúcich dní študovania jednotlivých zväzkov spisu. Dňa 11. apríla 2003, bolo teda obvinenému umožnené, aby sa opakovane oboznámil s kompletným   spisovým   materiálom   ČVS:   KUV-76/OVVK-2001,   rovnako   sa   opakovane oboznámil z videozáznamami v počte 8 ks. S týmito sa priebežne oboznamoval v dňoch 31. marca   2003   a   7.   až   10.   apríla   2003.   Vzhľadom   na   uvedené,   oboznámeniu   sa s vyšetrovacím   spisom   vrátane   videokaziet   v   tomto   období   venoval   obvinený   26   dní. V období po vrátení veci prokurátorovi na došetrenie (uznesením najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho z 11. augusta 2004, sp. zn. 5 To 41/2004), obvinený opakovane aktívne využíval svoje práva. V dňoch 26. a 27. januára 2005 sa oboznámil s časťou spisu od č. l. 2373   do   č. 1.   2756   mapujúcou   obdobie   od   podania   obžaloby   až   do   vrátenia   veci   do prípravného konania a opakovane si preštudoval zväzky č. 1 a 7 až 10. Výslovne sa vzdal práva na prehratie videokazety z konfrontácie medzi obvineným a svedkyňami K., K. a P. konanej v dňoch 15. a 16. novembra 2004. Pokiaľ ide o návrhy na doplnenie vyšetrovania, obvinený dňa 27. marca 2003, teda ešte v období pred vrátením veci do prípravného konania, prehlásil, že návrhy na doplnenie vyšetrovania bude mať po kompletnom preštudovaní vyšetrovacieho spisu. Dňa 11. apríla 2003 obvinený vyhlásil, že má návrhy na doplnenie vyšetrovania, a že tieto podá poštou alebo cestou svojho obhajcu JUDr. M., ktorý rovnako prehlásil, že sa na vypracovaní týchto návrhov   bude   spolupodieľať.   Z   dôvodu,   že   obvinený   požiadal   o   dostatočný   čas   na predloženie   svojich   návrhov,   vyšetrovateľ   Policajného   zboru   určil   lehotu   do   22.   apríla 2003, kedy od obvineného prevzal návrhy na doplnenie vyšetrovania z 13. apríla 2003 v počte 80 strán. Po ich oboznámení vyšetrovateľ vo svojom oznámení z 25. apríla 2003 (č. 1.   2362)   skonštatoval,   že   navrhované   doplnenie   nepovažuje   za   potrebné,   z   dôvodu ktorého   návrhom   obvineného   nevyhovel   a   tieto   s   poukazom   na   §   166   ods.   1   Tr.   por. účinného   do   30.   novembra   2005   odmietol.   Po   vrátení   veci   do   prípravného   konania, obvinený predložil ďalší návrh na doplnenie vyšetrovania z 1. februára 2005, a to cestou svojho obhajcu JUDr. M., ktorý ho Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v N. zaslal v prílohe listu z 8. februára 2005. Po ich preštudovaní vyšetrovateľ Policajného zboru v liste z 10. februára 2005 (č. 1. 3374) obvinenému oznámil, že navrhované doplnenie odmieta, pretože ho vzhľadom na povahu navrhovaných dôkazov, ako aj vzhľadom na stav dôkaznej situácie a vyšetrovania v predmetnej veci, nepovažuje za potrebné. Pokiaľ ide o prítomnosť obhajcu JUDr. M. M. pri oboznamovaní sa obvineného s vyšetrovacím spisom, tento vo väčšine prípadov síce nebol prítomný, avšak obvinený dňa 7. marca 2003 vyslovil súhlas s oboznámením spisu bez prítomnosti obhajcu od 10.45 hod. dňa 3. marca 2003 do 14.45 hod., dňa 7. marca 2003. Jeho ďalšiu neprítomnosť obvinený nenamietal   až   do   dňa   27.   januára   2005,   kedy   vytkol   neúčasť   svojho   obhajcu   pri preštudovaní spisu a namietol absenciu právnej pomoci, v dôsledku ktorej skutočnosti je preštudovanie spisu neúčinné. V nadväznosti na to si obhajca 28. januára 2005 preštudoval č. 1. 2373 až 3359 vyšetrovacieho spisu a prehlásil, že nežiada zopakovať žiadne úkony, na ktorých nebol prítomný, alebo o ktorých nebol vyrozumený. Rovnako nemal žiadne návrhy na doplnenie vyšetrovania.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že obvinený si v priebehu celého konania robil výpisky, jednotlivé   žiadosti   založené   v   spise   preukazujú,   že   obvinený   si   priebežne   vyhotovoval fotokópie   zápisníc   z   vyšetrovacích   úkonov,   zápisníc   z   výsluchov,   a   teda   v   konečnom dôsledku disponuje s kópiou takmer celého trestného spisu. Je preto zrejmé, že jednotlivé dôkazy a dôkazné prostriedky poznal už v priebehu celého trestného stíhania.

Vzhľadom   na   všetky   vyššie   uvedené   skutočnosti,   najvyšší   súd   v   posudzovanom prípade nezistil, že by bol daný dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Obvinený v dovolaní z 18. novembra 2008 uplatnil aj ďalšiu dovolaciu námietku podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. tvrdiac, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

V rámci posúdenia, či spôsob, akým súd vykonal dôkazy, je v rozpore so zákonom, je nevyhnutné prihliadnúť na realizáciu základných zásad spravodlivého súdneho procesu, zakotvených predovšetkým v ustanovení § 2 Tr. por., hlavne v jeho odsekoch 10 a 12 (resp. 5 a 6 Tr. por. účinného do 1. januára 2006).

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por., orgány činné v trestnom konám postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnut- nom   na   ich   rozhodnutie.   Dôkazy   obstarávajú   z   úradnej   povinnosti.   Právo   obstarávať dôkazy   majú   aj   strany.   Orgány   činné   v   trestnom   konaní   s   rovnakou   starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech,   a v oboch   smeroch   vykonávajú   dôkazy   tak,   aby   umožnili   súdu   spravodlivé rozhodnutie. Citovaná zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci je predpokladom jednak toho, že trestné stíhanie bude vedené v súlade so zákonom a jednak je predpokladom na spravodlivé rozhodnutie vo veci.

Podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v § 2 ods. 6 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 (teraz § 2 ods. 12 Tr. por.), orgány činné v trestnom konám hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom   konám   alebo   niektorá   zo   strán.   Trestný   poriadok   kladie   dôraz   na   zákonné získanie a vykonanie dôkazov a zároveň na prípustnosť použitia dôkazu v konaní. Zákon pritom   nepriznáva   žiadnemu   dôkazu   osobitný   význam   a   ani   neupravuje,   aké   množstvo dôkazov treba vykonať na preukázanie určitej skutočnosti. Orgán činný v trestnom konaní a najmä súd však nesmú pri rozhodovaní prihliadnuť na dôkaz získaný donútením alebo hrozbou   takého   donútenia   okrem   prípadu,   že   sa   taký   dôkaz   použije   proti   osobe,   ktorá donútenie   alebo   jeho   hrozbu   pri   získaní   dôkazu   použila.   Zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní a súdu pri aplikovaní tejto zásady tiež nesmie ísť o prejav ich ľubovôle. Postup dokazovania je potrebné vždy vyčerpávajúcim spôsobom popísať a logicky i vecne presvedčivým spôsobom zdôvodniť. Súd je povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných   dôkazov   s   tým,   že   tieto   hodnotí   z   hľadiska   ich   zákonnosti,   závažnosti, pravdivosti a vierohodnosti. Rovnako musí zdôvodniť, ako sa vyrovnal s obhajobou, resp. prečo nevyhovel návrhom na vykonáme ďalších dôkazov.

Z   pohľadu   dovolacieho   súdu,   medzi   najzávažnejšie   chyby   majúce   za   následok porušenie základných zásad dokazovania patria prípady tzv. opomenutých dôkazov, t. j. takých,   ktoré   napriek   tomu,   že   boli   navrhnuté,   boli   súdom   bez   vecne   adekvátneho zdôvodnenia   zamietnuté,   eventuálne   ich   vykonanie   bolo   celkom   opomenuté.   Ďalším excesom je situácia, kedy dôkaz nie je získaný procesne prípustným spôsobom, a teda by mal   byť   vylúčený.   Tretiu   skupinu   chýb   tvoria   prípady   svojvoľného   hodnotenia   dôkazov vykonané   bez   akéhokoľvek   akceptovateľného   racionálneho   logického   základu.   Ide   o prípady, kedy z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Najextrémnejšími sú prípady, kedy sú skutkové zistenia v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi.

Po preskúmaní veci dovolací súd žiadne také pochybenie súdov nižších stupňov pri hodnotení dôkazov,   ktoré by bolo podraditeľné pod vyššie uvedené chyby dokazovania, nezistil.

Podľa § 89 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 (teraz § 119 ods. 2 Tr. por.). za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie (§ 59 ods. 2), použitie informačno-technických prostriedkov (§ 12 ods. 13) a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.

Zákon teda stanovuje, že ak má byť niečo použité ako dôkaz, musí spĺňať jednak podmienku, že taký dôkaz prispeje k náležitému objasneniu veci, a jednak, že dôkaz musí byť   získaný   zákonným   spôsobom.   Za   zákonný   spôsob   treba   považovať   nielen   splnenie formálnych   procesných   podmienok   vyžadovaných   Trestným   poriadkom   na   vykonanie konkrétneho dôkazu, ale aj splnenie obsahových podmienok, t. j. aby úkon - použitý dôkazný prostriedok na vykonanie dôkazu - bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť.

Najvyšší súd ako súd dovolací preskúmal obsah relevantných spisových materiálov v smeroch vytýkaných dovolateľom a zistil, že dokazovanie v preskúmavanom konaní bolo vykonané   v   rozsahu   nevyhnutnom   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci.   Krajský   súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 5, ods. 6 Tr. por. účinného do 1. januára 2006. V koncentrovanej podobe poukázal na dôkazy, na základe ktorých mal vinu   obvineného   preukázanú   bez   akýchkoľvek   pochybností,   reagoval   na   obhajobu obvineného, ktorú vyhodnotil za tendenčnú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti a neopomenul   zdôvodniť,   z   akého   dôvodu   zamietol   návrhy   obvineného   na   doplnenie dokazovania. Odvolací súd dôsledne splnil revíznu povinnosť v zmysle § 254 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 s tým, že skutkové závery prvostupňového súdu označil za správne a presvedčivé a v celom rozsahu sa s nimi stotožnil. Odvolací súd sa v rámci revíznej povinnosti náležité vysporiadal aj s námietkou obvineného spočívajúcou v tom, že prvostupňový   súd   uveril   nepravdivým   výpovediam   spoluobžalovaných   J.   B.   a Ľ.   Za neopodstatnené   vyhodnotil   dovolací   súd   tvrdenie   obvineného   o nezákonnosti   vykonania ďalších   dôkazov   namietaných   v   podaní   z 18.   novembra   2008.   Skutočnosť,   že   spôsob hodnotenia   vykonaných   dôkazov   súdmi   I.   a   II.   stupňa   nekorešponduje   s   predstavami obvineného, ešte samo o sebe záver o porušení práva na spravodlivý proces a teda nutnosť zásahu najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho neopodstatňuje.

V súlade so závermi nálezu ústavného súdu o povinnosti najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho riadne sa vysporiadať s obsahom podania obvineného z 18. novembra 2008 a súčasne   prihliadnuť   na   obsah   jeho   ďalších   dvoch   podaní   zo   17.   januára   2009 a 18. januára 2009, najvyšší súd preskúmal predmetné podania, v ktorých obvinený rozšíril dôvody dovolania oproti podaniu z 11. novembra 2008 o dôvody podľa § 371 ods. 1 písm.

a a písm. e Tr. por. (v podaní z 18. novembra 2008) a o dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. b) a písm. j) Tr. por. (v podaní zo 17. januára 2009) argumentujúc tým, že ustanovený obhajca v pôvodnom dovolaní poukázal iba na dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. g) a písm. h) a bez výslovného zákonného označenia aj písm. c).

Dovolací súd po preskúmaní veci zistil, že v posudzovanom prípade síce dovolateľ formálne   deklaroval   vyššie   uvedené   dovolacie   dôvody,   avšak   bez   toho,   aby   v   dovolaní uplatnil námietky, ktoré by im svojím obsahom zodpovedali. Najvyšší súd je pritom viazaný uplatnenými dovolacími dôvodmi (§ 385 ods. 1 Tr. por.) a nieje povolaný k revízii napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Dovolanie (majúc tým na mysli doplnené, resp. rozšírené dovolanie) len formálne, bez akejkoľvek vecnej argumentácie odkazuje na príslušné ustanovenia upravujúce dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a), písm. b) písm. e) a písm. j) Tr. por. spočívajúce v tom, že:

- vo veci rozhodol nepríslušný súd,

-súd rozhodol v nezákonnom zložení,

-vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,

-odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody.

V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že vymedzenie dovolacieho dôvodu je obliga- tórnou   obsahovou   náležitosťou   podaného   dovolania,   pretože   limituje   obsah   a   rozsah preskúmavacej   povinnosti   dovolacieho   súdu.   Obsah   konkrétne   uplatnených   námietok, tvrdení, ako aj akýchkoľvek právnych názorov, ktorými je podľa dovolateľa opodstatnená existencia   uplatneného   dôvodu,   musí   aj   vecne   zodpovedať   niektorému   zákonom stanovenému dôvodu dovolania. Tieto dôvody je potrebné chápať materiálne, nestačí ich len formálne deklarovať tak, ako je tomu aj v predmetnom prípade. Naviac, namietané skutočnosti obvinený neuplatnil najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, a preto podľa § 371 ods. 3 Tr. por. by tieto dôvody dovolania ani nemohol použiť.

K námietke vznesenej obvineným v jeho podaní zo 17. januára 2009 spočívajúcej v tvrdení,   že   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   porušil   jeho   právo   na   prípravu   obhajoby, pretože mu v súvislosti s podaným dovolaním neumožnil nahliadnuť do spisu, dovolací súd poznamenáva, že táto námietka je neopodstatnená. Predmetný spis bol najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu predložený na konanie o dovolaní 19. decembra 2008. V priebehu dovolacieho konania vedeného pod sp. zn. 1 Tdo V 14/2008, obvinený adresoval Krajskému súdu v Nitre žiadosť zo 16. februára 2009 o preštudovanie trestných spisov 1 T 1/2005 a 1 T 2/2005, za účelom prípravy obhajoby v dovolacom konaní. Predmetná žiadosť bola najvyššiemu súdu doručená 26. februára 2009, t. j. v čase, keď už bol predsedom senátu najvyššieho   súdu   vytýčený   vo   veci   termín   neverejného   zasadnutia   (opatrenie   o   určení termínu   neverejného   zasadnutia   z   11.   februára   2008).   Krajský   súd   vo   svojom   liste z 23. februára 2009 oznámil obvinenému, že trestný spis 1 T 1/2005 sa od 19. decembra 2008 nachádza na najvyššom súde na rozhodnutie o dovolaní, z dôvodu ktorého nie je možné umožniť mu nahliadnutie do spisu. K spisu 1 T 2/2005 sa predseda senátu krajského súdu vyjadril ešte vo svojom liste z 11. novembra 2008 adresovanom obvinenému, v ktorom uviedol, že v predmetnom spise sa vykonávajú úkony porozsudkovej agendy a okrem toho si obidva spomenuté spisy žiada Okresný súd Galanta. K žiadosti o fotokópie spisu uviedol, že je potrebné konkretizovať strany spisu, ktoré žiada a tieto budú vyhotovené po úhrade vecných nákladov spojených s vyhotovením fotokópií. O dovolaní najvyšší súd rozhodol

2. marca 2009, vzápätí dňa 16. marca 2009 bol spis vrátený Krajskému súdu v Nitre na ďalší postup. Na   upozornenie   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   zaoberal   s   obsahom   dovolania obvineného   z 18.   novembra   2008   aj   v   časti   týkajúcej   konania   Krajského   súdu   v   Nitre vedeného pod sp. zn. 1 T 2/2005.

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 10. októbra 2005, sp. zn. 1 T 2/2005, bol P. L. odsúdený pre pokračovací trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c) Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 v bodoch 1/, 2/ citovaného rozsudku samostatne podľa § 9 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a v bode 3/ rozsudku v spolupáchateľstve podľa   §   9   ods.   Tr.   zák.   účinného   do   1.   januára   2006.   Odvolanie,   ktoré   proti   tomuto rozsudku podal obvinený, bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho z 8. februára 2006, sp. zn. 1 To 110/2005, podľa § 256 Tr. por. zamietnuté. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením z 19. marca 2007, sp. zn. 1 Tdo V - 6/2006, podľa § 382 písm. d) Tr. por. a § 373 ods. 1 a contrario odmietol dovolanie   obvineného   smerujúce   proti   vyššie   citovanému   uzneseniu   odvolacieho   súdu. Dovolanie bolo odmietnuté bez jeho meritórneho prejednania, pretože obvinený v lehote určenej najvyšším súdom neodstránil všetky nedostatky podaného dovolania. Bolo to v čase, kedy rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1 T 2/2005, bol už zrušený vo výroku o treste, a to rozsudkom toho istého krajského súdu zo 17. januára 2007, sp. zn. 1 T 1/2005, ktorým bol obvinenému uložený súhrnný trest podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006. Najvyšší   súd   dovolanie   obvineného   z 18.   novembra   2008   posudzoval   podľa   jeho obsahu   a   dospel   k   záveru,   že   toto   smeruje   len   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   zo 7. novembra 2007, sp. zn. 1 To 12/2007, a tým aj proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 17. januára 2007, sp. zn. 1 T 1/2005.

Obvinený v dovolaní uvádza rozsudok sp. zn. 1 T 2/2005 len v súvislosti s uloženým súhrnným trestom. Napriek tomu, že rozsudok sp. zn. 2 T 2/2005 bol zrušený len vo výroku o treste, obvinený ho považuje za zrušený v celom rozsahu. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať,   že   o   dovolaní   obvineného   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Nitre,   sp.   zn. 1 T 2/2005, najvyšší súd už raz rozhodol.

Po   vyhodnotení   všetkých   dovolacích   námietok   uplatnených   obvineným,   päťčlenný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho so zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti zistil, že nebol dôvod na konanie o dovolaní obvineného na verejnom   zasadnutí   tak,   ako   to   uviedol   ústavný   súd   vo   svojom   náleze,   pretože   neboli naplnené uplatnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. e),   písm.   g)   ani písm.   i)   Tr.   por.   Z   tohto   dôvodu najvyšší súd   dovolanie podané obvineným P. L. bez preskúmania veci odmietol na neverejnom zasadnutí (§ 382 písm. c) Tr. por.)...»

41.   Predmetné rozhodnutie   (jeho   odôvodnenie)   obsahuje podľa   názoru   ústavného súdu   dostatok   skutkových   a právnych   záverov,   pričom   ústavný súd nezistil,   že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania vrátane jeho dôvodov a námietok.

42. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

43. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že najvyšší súd sa s námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľ   v tomto   konaní   (v   rozhodnutí   o jeho   dovolaní)   dostal   odpoveď   na   všetky podstatné okolnosti prípadu, t. j. na námietky tvoriace obsah (dôvodovú argumentáciu) jeho dovolania (predtým aj odvolania a tiež aj ústavnej sťažnosti, pozn. pozri body 3, 5, 10, 32 až

35).   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne (v posudzovanej veci aj dôsledne vo vzťahu k námietkam sťažovateľa) objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali   závery   napadnutého   dovolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené   a majú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru a záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

44. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   rozhodnutím   (a   odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu)   a namietaným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

45. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 2 a 3 písm. b) a d) dohovoru, ústavný súd odmietol taktiež z dôvodu jej zjavnej   neopodstatnenosti.   Vychádzal   pritom   zo   skutočnosti,   že   najvyšší   súd   v rámci dovolacieho konania dovolanie bez meritórneho preskúmania veci podľa § 382 písm. c) Trestného   poriadku   odmietol.   Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   totiž   v dovolacom   konaní neskúmal, či obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa po jeho odsúdení je, alebo nie je zákonné [sťažovateľom namietané porušenie čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru zaručujúceho právo na osobnú slobodu a bezpečnosť], rovnako najvyšší súd v primeranom/dostatočnom rozsahu reagoval na výhrady sťažovateľa (dovolateľa) v súvislosti s čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru, ktoré sa prekrývali s dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku (zákonnosť dôkazov, právo na obhajobu). V súvislosti s namietaným porušením prezumpcie neviny v zmysle čl. 6 ods. 2 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že z obsahu sťažnosti nevyplývajú žiadne skutočnosti svedčiace o porušení prezumpcie neviny v celom doterajšom priebehu trestného konania (napr. vyjadrenie niektorého zo súdov konajúcich v trestnej veci sťažovateľa k otázke viny ešte pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia). Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   najvyšší   súd   nemohol namietaným uznesením zasiahnuť do týchto sťažovateľom označených práv.

46. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom   prípade   (vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   1   Tdo   V 7/2010)   sú   zlučiteľné   so sťažovateľom   označenými   právami,   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

47. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010