znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 443/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť

,   zastúpeného   advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Magda   Poliačiková, advokátka, s. r. o., Národná 17, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Magdy Poliačikovej, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod   sp.   zn.   15   P   178/2013   a postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 8 CoP 76/2014 z 26. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. februára 2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 178/2013 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 76/2014 z 26. novembra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania o návrhu na určenie   príspevku   na   výživu   a úhradu   nákladov   nevydatej   matke   v procesnej   pozícii odporcu. Okresný súd v označenom konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 178/2013 o žalobe navrhovateľky   rozhodol   rozsudkom   zo 16.   júna   2014   (ďalej   aj   „rozsudok   súdu   prvého stupňa“),   ktorým   zaviazal   sťažovateľa   prispievať   príspevkom   na   úhradu   nákladov navrhovateľke ako nevydatej matke v sume 35 € mesačne za obdobie od 7. decembra 2009 do   6.   decembra   2011   s tým,   že   nedoplatok   v sume   840   €   povolil   otcovi   dieťaťa (sťažovateľovi,   pozn.)   splácať   v mesačných   splátkach   v sume   40   €   mesačne.   Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil.

3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávne právne   posúdili,   keď   ignorovali   podľa   jeho   názoru   rozhodujúce   právne   skutočnosti na posúdenie   návrhu   navrhovateľky.   Sťažovateľ   ďalej   namietal   a spochybňoval   závery súdov oboch stupňov, ktoré sú podľa jeho názoru v rozpore so zásadou spravodlivej ochrany práv   účastníkov   súdneho   konania.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku,   ako   aj   postup okresného   súdu   a krajského   súdu   v predmetnej   veci   považoval   za   nedostatočný,   ktorý nevzal do úvahy jeho zdravotné ťažkosti, a tým aj jeho obmedzenú schopnosť dosahovať príjem. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý s poukazom na § 219 ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu, považoval tak za arbitrárne nedostačujúce,   pretože   mu   neposkytlo   odpovede   na   jeho   zásadné   argumenty,   čím v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.

4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o   jeho   sťažnosti   rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví   porušenie   jeho   označených   práv postupom   okresného   súdu   v konaní   sp.   zn.   15   P   178/2013   a postupom   a   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu,   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zruší   a vec   mu   vráti na ďalšie konanie. Zároveň tiež žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € ako aj úhradu trov konania.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

10. Pokiaľ ide o napadnutý postup súdu prvého stupňa v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 178/2013, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu v označenom konaní, keďže ho už meritórne preskúmal   na   základe   odvolania   krajský   súd,   ktorý   bol   oprávnený   a zároveň   povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

11.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej proti napadnutému   postupu   súdu   prvého   stupňa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).

12. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ako aj postupu, ktorý   mu   predchádzal,   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku z dôvodu, že krajský súd nedal odpoveď na   jeho   zásadné   argumenty   uvedené   v odvolaní   proti   prvostupňového   rozsudku, len aplikujúc § 219 ods. 1 a 2 OSP sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu.

13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

16. Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

17.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   argumentácia   krajského   súdu   uvedená v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   je   dostatočná.   V   žiadnom   prípade   argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má   na celú   vec   odlišný   názor   a   s   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

18. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).

19. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý   sa   stotožnil   s právnym   názorom   uvedeným   v rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa, a po preskúmaní odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku navrhovateľky, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade obrana sťažovateľa založená na obmedzenej schopnosti dosahovať príjem je nedostatočná. Poukázal na to, že rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   o priznaní   nemocenského   je   dočasné   do   skončenia práceneschopnosti, a na skutočnosť, že sťažovateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti,   z ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť   záver   o dlhodobom   trvaní   jeho práceneschopnosti,   a   dospel   k záveru,   že   odvolanie   je   nedôvodné,   preto odvolaním napadnuté výroky rozsudku súdu prvého stupňa potvrdil.

20. Vychádzajúc z uvedeného, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na jedinú námietku sťažovateľa uvedenú v jeho odvolaní, ústavný súd považoval námietku sťažovateľa   o arbitrárnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   za   neopodstatnenú z hľadiska   možnosti   vyslovenia   porušenia   označených   práv   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu.   Zároveň   konštatuje,   že   ani   v postupe   krajského   súdu   nezistil   možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, a to aj napriek tomu, že odôvodnenie sťažnosti v tejto časti bolo nedostačujúce.

21. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m. m. I. ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v   napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   nezistil.   Nesúhlas   sťažovateľa   s   obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

22.   Vychádzajúc   z   uvedeného   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom súdu, ktorý mu predchádzal, a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015