znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 443/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   F.   a S.   F.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Petrom Folprechtom, Michelská 81, Praha 4, Česká republika, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20, čl. 21, čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného   porušenia   čl. 12   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co/364/2012 z 28. mája 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 12 C/118/2011 z 26. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. F. a S. F. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. októbra 2013 doručená sťažnosť Š. F. (ďalej aj „sťažovateľ v prvom rade“) a S. F. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 21, čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 12 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/364/2012 z 28. mája 2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“) v spojení   s rozsudkom   Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 12 C/118/2011 z 26. apríla 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   okresný   súd namietaným   rozsudkom   uložil   sťažovateľovi   v 1.   rade   (odporcovi)   povinnosť   vypratať nehnuteľnosti v katastrálnom území obce. Krajský súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol tak, že namietaným rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil.

3. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že v ich prípade „došlo v řízení pred odvolacím soudem ale i před soudem 1. stupně k vadám podřaditelným pod ustanovení § 237, písm. e) písm. f) O.s.p. a dle § 241, odst. 2, písm. a) písm. b), písm. c) O. s. p. a k porušení Ústavy SR ve čl. 46, čl. 48, čl. 20, čl. 21, čl. 12 v neprospěch stěžovatelů“.

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil, „které základní právo a nebo   svoboda   a které   ustanovení   Ústavy   SR,   ústavního   zákona   nebo   medzinárodní smlouvy byly porušeny a čím a kým a dále, aby rozhodl takto:... Rozsudek Krajského soudu v Košicích sp. zn.   5 Co/364/2012-179 ze dne 28.   5.   2013 a Rozsudek Okresního soudu Michalovce sp. zn. 12 C/118/2011-89 ze dne 26. 4. 2012 se zrušují“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8.   Podstatou   námietok   sťažovateľov   je   právne   posúdenie   postupu   namietaných rozsudkov   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   ich   právnej   veci   najmä   z   hľadiska rešpektovania ich označených práv podľa ústavy a dohovoru (v petite, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, ich však sťažovatelia ani neuviedli, pozn.), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhali v konaní pred ústavným súdom zrušenia nimi označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov (bod 4).

9. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že proti rozsudku krajského súdu sp.   zn.   5   Co/364/2012   z 28.   mája   2013   (v   spojení   s rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 12 C/118/2011 z 26. apríla 2012) podali sťažovatelia dovolanie 9. septembra 2013 (doplnili ho 15. októbra 2013) a spis bol 8. novembra 2013 predložený na rozhodnutie o dovolaní Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

10. Ak sa za tejto situácie domáhali sťažovatelia ochrany svojich práv na najvyššom súde (bod 4) a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť ich sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namietajú, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010), že v prípade   podania   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   a   súbežne   podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom   prostriedku   (v   danom   prípade   o   dovolaní).   Pritom   lehota   na   podanie   takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu   (porovnaj   tiež   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra 2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99,   body   51,   53   a   54   alebo   vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť č. 31419/04,   body   47   a 48)   napadnutému   opravným   prostriedkom   (riadnym   alebo mimoriadnym).

12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou (tá navyše neobsahuje zákonom   o ústavnom   súde   požadované náležitosti),   ako   aj   ďalšími   návrhmi sťažovateľov meritórne už nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne I. ÚS 46/2014, I. ÚS 215/2014, I. ÚS 220/2014).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014