znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 443/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. G., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. A., s.   r.   o.,   T.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   D.   A.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 9/2011 z 28. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 22. novembra   2011   doručená   sťažnosť   Ľ.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   inú   právnu   ochranu a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústava“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 9/2011 z 28. septembra 2011 (ďalej len,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že Daňový úrad Nové Mesto nad Váhom dodatočným platobným výmerom č. 643/230/39786/09/Skov zo 7. októbra 2009 vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006 vo výške 3 419,57 €. Proti tomuto platobnému výmeru podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom   rozhodlo   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím č. 1/226/17083-36746/2010/990565-r z 24. mája 2010 tak, že potvrdilo   rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu.   Sťažovateľ   podal   proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva žalobu na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“),   ktorou   sa   domáhal   preskúmania   jeho   zákonnosti.   Krajský   súd   rozsudkom č. k. 13S/28/2010-39 zo 14. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľa   zamietol.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie na najvyššom súde, ktorý sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu.

3.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že „vyššie   uvedenými   rozhodnutiami   bolo porušené   jeho   právo   vlastniť   majetok   garantované   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR,   keďže neoprávneným vyrubením daňovej povinnosti došlo k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť majetok   a   to   tak,   že   v   dôsledku   takejto   daňovej   povinnosti   došlo   k   ukráteniu   majetku sťažovateľa a tiež bolo porušené právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.1,2 a čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“.

4. Argumentačne sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť takto: „Správca dane tvrdil, že sťažovateľ bol telefonicky upovedomený o termíne ústneho pojednávania so svedkom O. S. Toto tvrdenie nie je pravdivé. O tomto ústnom pojednávaní neupovedomil správca dane sťažovateľa ani písomne ani telefonicky a ani žiadnym iným spôsobom. Práve sťažovateľ dal správcovi dane podnet na predvolanie tohto svedka, aby potvrdil existenciu obchodnej dohody medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom R. a nenechal by si ujsť príležitosť byť prítomný pri svedeckej výpovede tohto svedka a možnosť klásť mu otázky. Pravdivosť tohto tvrdenia správca dane preukazuje úradným záznamom, ktorý však vyhotovoval iba správca dane   bez   účasti   kohokoľvek   iného   a   preto   si   správca   dane   môže   vyhotoviť   kedykoľvek úradný záznam o skutočnosti podľa vlastného uváženia bez možnosti kontroly jeho obsahu a overenia   jeho   pravdivosti.   Správca   dane   tiež   uviedol,   že   z   vyjadrenia   svedka   O.   S. nevyplynulo, že aj pri sporných faktúrach - pre odberateľov K. a H. došlo k dodaniu tovaru dohodnutým spôsobom, ktorý dostatočne v konaní pred súdom vysvetlil sťažovateľ, a teda že sťažovateľ bol priamym dodávateľom konečnému odberateľovi.   Sťažovateľ uvádza,   že z tejto   svedeckej   výpovede   táto   skutočnosť   nevyplynula,   pretože   sa   na   to   správca   dane neopýtal svedka O. S. a sťažovateľ nemal túto možnosť, keďže nevedel o termíne svedeckej výpovede tohto svedka. Sťažovateľ tvrdí, že správca dane pochybil, keď mu znemožnil účasť na tejto svedeckej výpovedi svedka O. S. a neoprávnene mu tak odňal zákonné právo v zmysle ust. § 15 ods. 5 písm. e) zák. č. 511/1992 Zb. Už len toto samotné pochybenie správcu dane zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia správcu dane pre jeho nezákonnosť. Sťažovateľ dostatočne vysvetlil podstatu obchodnej dohody medzi ním a dodávateľom R. a existencie tejto dohody potvrdil tiež svedok O. S. Sťažovateľ navrhoval výsluch svedka O. S. pred prvostupňovým súdom, avšak tento návrh súd zamietol. Sťažovateľ dostatočne vysvetlil v konaní pred súdom dôvody, pre ktoré podľa neho odberatelia K. a H. nepotvrdili nákup okien od sťažovateľa a to tým, že všeobecne aj týmto odberateľom bola poskytnutá 5% zľava, ak im okná dodá sťažovateľ a nie R. (keďže sťažovateľ mal od R. 5% zľavu), tento postup potvrdil aj svedok O. S., títo odberatelia uskutočnili objednávku v kancelárii S., kde im O. S. ponúkol, že ak chcú 5% zľavu, tak im okná musí dodať sťažovateľ, čo aj využili. Skutočnosť, že si 7 odberatelia nepamätajú podrobnosti z minulosti o tomto odbere a preto nepotvrdili odber okien od sťažovateľa, avšak iní 33 odberatelia sťažovateľa z rovnakého obdobia, u ktorých správca dane preveroval tiež dodanie okien od sťažovateľa, potvrdili dodanie okien od sťažovateľa, nemôže predsa vyvodiť záver správcu dane, že tieto okná sťažovateľ nepoužil na podnikanie. Podľa ust. § 46 zákona o správnom konaní rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, čo však v tomto prípade splnené rozhodne nebolo. Správca dane sa pri vydaní rozhodnutí dôsledne neriadil ust. § 2 ods. 1 až 3, § 15 ods. 1 a § 29 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. Podľa ust. § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. má správca dane povinnosť prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.“

5. Na základe už uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených základných práv rozsudkom najvyššieho súdu a zároveň namietaný rozsudok najvyššieho súdu zrušil.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch   ustanovených zákonom.“

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.“

10. Podstatná argumentácia sťažovateľa sa koncentruje na námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a na jeho nesúhlas s interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných   ustanovení v   jeho právnej   veci,   na ktoré   vytýkané pochybenia a nedostatky v skutkových a právnych zisteniach orgánov daňovej správy nereflektovali ani všeobecné súdy svojou prieskumnou činnosťou v správnom súdnictve, v ostatnom ani najvyšší súd napadnutým rozsudkom.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   sťažovateľom   uvádzané   dôvody   v   ústavnej sťažnosti sú vo svojej podstate zhodné s odôvodnením podaného odvolania proti rozsudku krajského   súdu,   a   teda   k   vysloveným   námietkam   sa   vyjadril   aj   najvyšší   súd   v   rámci odvolacieho   konania.   Najvyšší   súd   napadnutý   rozsudok   odôvodnil   takto: „Senát odvolacieho súdu nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že úlohou správcu dane je na základe daňovej   kontroly   zistiť   a   objasniť   všetky   skutočnosti   uvedené   daňovým   subjektom   v daňovom priznaní, aby správne určil daňovú povinnosť, ako aj s jeho tvrdením, že pri dokazovaní v daňovom konaní správca dane preukazuje pravdivosť údajov uvedených v daňovom   priznaní,   dokladov   a   výpovedí   ovplyvňujúcich   priebeh   daňového   konania. Zákonodarca v právnej norme § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. ustanovuje daňovému subjektu   povinnosť   preukázať   všetky   skutočnosti,   ktoré   je   povinný   uvádzať   v   priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Z právnej úpravy ustanovenej v § 29 ods. 8 zákona o   správe   daní   teda   vyplýva,   že   dôkazné   bremeno   je   na   strane   daňového   subjektu.   V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky skutočnosti uvedené v daňovom   priznaní,   hlásení   a   vyúčtovaní   alebo   na   ktorých   preukázanie   bol   vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených, pričom správca dane resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva.

Vzhľadom   na   uvedené   nebolo   povinnosťou   daňových   orgánov   v   danom   prípade vyhľadávať   za   daňový   subjekt   -   žalobcu,   skutočnosti   preukazujúce   jeho   oprávnenosť na odpočet   dane,   ale   naopak   práve   povinnosťou   žalobcu   ako   daňového   subjektu   bolo správcovi   dane   resp.   žalovanému   v   odvolacom   správnom   konaní   predložiť   relevantné dôkazy,   ktorými   spôsobom   vylučujúcim   akékoľvek   pochybnosti   preukázal,   že   si   odpočet dane   zo   svojej   podnikateľskej   činnosti   v   kontrolovanom   zdaňovacom   konaní   uplatnil oprávnene.

Odvolací súd dospel k zhodnému názoru ako daňové orgány oboch stupňov a súd prvého stupňa, že pokiaľ si žalobca uplatňoval odpočet dane z predmetných faktúr, bolo jeho   povinnosťou   spôsobom   vylučujúcim   akékoľvek   pochybnosti   preukázať   pravdivosť svojich tvrdení, alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by pravdivosť jeho tvrdení preukazovali. V danom prípade žalobca nepredložil a ani nenavrhol dôkazy, z ktorých by jednoznačne vyplýval   záver   oprávnenosti   odpočtu   dane   z   ním   predložených   faktúr   v   kontrolovanom zdaňovacom   období,   majúcich   za   následok,   že   žalobca   ako   daňový   subjekt   neuniesol dôkazné bremeno na tvrdenie oprávnenosti odpočtu dane z predložených faktúr. Nemožno považovať za dôvodné tvrdenie žalobcu, že z vykonaných listinných dokladov a svedeckých výpovedí   možno   vyvodiť   záver,   že   použil   tovar   -   plastové   okná,   aj   prípadoch   tých odberateľov   (6),   ktorí   dodanie   okien   nepotvrdili,   pretože   ostatní   (34)   odberatelia skutočnosť, že okná im dodal práve on, potvrdili. Jeho tvrdenie vyvracajú práve výpovede týchto 6 odberateľov (Ing. J. K., D. G., J. C., A. K., M. V.), ktorí jednoznačne vypovedali do zápisnice   správcu   dane   pri miestnom   zisťovaní,   že   žalobcu   nepoznali,   plastové   okná   s príslušenstvom si u neho neobjednali ani ich od neho neprevzali, za dodanie plastových okien zaplatili na účet podnikateľa R. R. D., alebo v hotovosti v jeho prevádzke v N. a pokiaľ ide o svedka P. K., žalobca nerozporoval jeho výpoveď, že od neho síce prevzal vyúčtovanie   za   dodávku   plastových   okien,   ale   platba   bola   určená   D.   R.   Vzhľadom   na uvedené svedecké výpovede, ako aj k tomu, že žalobca nepredložil žiaden doklad, ktorým by preukázal dodávku tovaru (plastových okien) týmto odberateľom (napr. dodací list), nebolo možné v danom prípade považovať tvrdenia o ústnej dohode medzi žalobcom a D. R. za dôkaz o vykonaní dodávky tovaru následným odberateľom.

Pokiaľ žalobca namietal, že boli porušené jeho práva tým, že správca dane vykonal dôkaz výsluchom svedka O. S. bez jeho účasti, odvolací súd nemohol prihliadnuť na jeho námietku. Uvedený svedok bol vypočutý správcom dane zápisnične dňa 21.8.2009. Žalobca bol s touto výpoveďou oboznámený najneskoršie po doručení protokolu o vykonaní daňovej kontroly,   z jeho   vyjadrenia   k   protokolu   však   nevyplýva,   že   by   svedeckú   výpoveď   tohto svedka namietal, alebo vzniesol námietky, že výsluch sa uskutočnil v jeho neprítomnosti, čím   mu   bolo   odňaté   právo   klásť   svedkovi   otázky.   Taktiež   žalobca   ako   daňový   subjekt nevzniesol   v   odvolaní   proti   dodatočnému   platobnému   výmeru   správcu   dane   námietku odňatia   mu   práva   byť   účastný   pri   výsluchu   uvedeného   svedka.   Žalobca   ani   v žalobe nenamietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného alebo postupu mu predchádzajúceho tým, že mu nebola umožnená účasť na pojednávaní, na ktorom bol uvedený svedok vypočutý. Túto námietku žalobca vzniesol až na pojednávaní krajského súdu dňa 14.12.2010. V zmysle § 250i ods. 1 O.s.p. súd preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného   správneho   orgánu   na   základe   skutkového   stavu,   ktorý   tu   bol   v   dobe   jeho vydania,   z   ktorých   dôvodov   žalovaný   správny   orgán   v   danej   veci   nemohol   posúdiť zákonnosť prvostupňového rozhodnutia v zmysle uvedenej námietky žalobcu, keďže žalobca ju   neuplatnil   v   odvolaní   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu.   Pokiaľ   žalobca   považoval rozhodnutie žalovaného za nezákonné z dôvodu vykonania svedeckej výpovede bez jeho prítomnosti,   bolo   jeho   povinnosť   tento   dôvod   nezákonnosti   uviesť   v   žalobe,   pretože po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby ustanovenej v § 250b ods. 2 O.s.p. na takýto dôvod, nie je možné prihliadnuť.

Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že zamestnanec správcu dane vykonávajúci daňovú kontrolu zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje (§ 15 ods. l zákona o správe daní) a podľa § 29 ods. l, 2 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie; správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej   povinnosti   boli   zistené   čo   najúplnejšie,   a   nie   je   pritom   viazaný   iba   návrhmi daňových subjektov.

Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa z uvedených dôvodov taktiež nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu, že skutkový stav bol nesprávne zistený a právne posúdený. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúry, nepostačuje iba predloženie faktúry, ale platiteľ dane musí   byť   schopný   preukázať,   že   zdaniteľné   obchody   boli   reálne   uskutočnené.   K   tejto námietke opätovne dáva do pozornosti, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona o správe   daní   je   dôkazné   bremeno   na   strane   daňového   subjektu.   V   daňovom   konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva.

Vzhľadom na uvedené senát odvolacieho súdu považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé ovplyvniť správnosť a zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.“

11.   Ústavný   súd   v   prvom   rade   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej konštantnej   judikatúre   opakovane   vyslovil,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani   ochrancom   zákonnosti   (II.   ÚS   1/95). Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

12.   Ústavný   súd   v   danej   veci   predovšetkým   skúmal,   či   výrok   a   odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu spĺňajú ústavné limity dané základným právom na súdnu a inú právnu ochranu garantovaným predovšetkým čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Podľa názoru   ústavného   súdu   rozsudok   najvyššieho   súdu   obsahuje   dostatok   skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. V rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, z ktorého vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane ich dôvodov a námietok.

13. Namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré zakotvuje právo na prerokovaní veci   bez zbytočných prieťahov a právo účastníka konania byť prítomný pri prejednaní   veci   s   možnosťou   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom,   videl sťažovateľ   predovšetkým   v   záveroch   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   osobitne poukazoval na to, že konaním všeobecných súdov mu bola odňatá možnosť byť prítomný pri výsluchu svedka. Iné skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok porušenie označených ústavných   princípov,   sťažovateľ   v   sťažnosti   neuviedol.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   sa   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku osobitne zaoberal aj tvrdením sťažovateľa o odňatí jeho práva byť prítomný na výsluchu svedka,   pričom   kompaktne   a   v   súlade   s   právnymi   predpismi   odôvodnil,   prečo   na   túto námietku nemohol prihliadnuť. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené   odôvodnenie   preto   uzatvára,   že   ani   z   hľadiska   dodržania   procesných   záruk nemožno hovoriť o porušení sťažovateľom označených základných práv a slobôd.

14.   Napokon   sťažovateľ   namietal   i   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy.   Keďže   porušenie   i   tohto   základného   práva   malo   rovnako spočívať len v arbitrárnosti záverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd s poukazom   na   konštantnú   judikatúru   opakovane   uvádza,   že   označené   základné   právo na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   porušené   nebolo   a   v   nadväznosti na to nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   sťažovateľom   označeného   práva   vlastniť   majetok (mutatis mutandis IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08).

15.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II.   ÚS   101/03   alebo IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalšom návrhu sťažovateľa, a to konkrétne o návrhu na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, ktoré je viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012