znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 443/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia   základných   práv   podľa   čl.   21   ods.   1   a 2   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne sp. zn. 23 To 2/2009 z 23. apríla 2009 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 27/2010 z 20. júla 2010 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2010   doručená   sťažnosť   J.   H.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 21 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 To 2/2009 z 23. apríla 2009 (ďalej len „uznesenie z 23. apríla 2009“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“)   sp.   zn.   4 Tdo   27/2010   z 20.   júla 2010 (ďalej   len „uznesenie z 20. júla 2010“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 115/2008 z 11. februára 2009 (ďalej len „rozsudok z 11. februára 2009“) uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) a f) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti rozsudku, zároveň mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 20 rokov so zaradením do ústavu na výkon   trestu   s   maximálnym   stupňom   stráženia.   Proti   rozsudku   okresného   súdu z 11. februára   2009   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   bolo   uznesením   krajského   súdu z 23. apríla 2009 zamietnuté ako nedôvodné.

Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z   23.   apríla   2009   dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku, ktoré bolo uznesením najvyššieho   súdu   z   20.   júla   2010,   sťažovateľovi   doručeným   13.   septembra   2010, odmietnuté.

K porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že sa „jeho obhajobnou   argumentáciou   v   trestnom   konaní   nikto   právne   relevantným   spôsobom nevysporiadal a Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí o dovolaní dokonca uviedol, že sťažovateľ nenamietal dovolacie dôvody § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ Tr. por.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej vo vzťahu k vymedzeniu postupu, ktorým malo dôjsť k porušovaniu   ním   označených   práv,   uviedol: „V   trestnej   veci   sťažovateľa   boli   znalci MUDr. A. H.i svedok A. vypočutí na hlavnom pojednávaní pred súdom dvakrát, pričom dňa

16. 1. 2009 sa tak stalo bez toho, aby bola o ich výsluchu vopred upovedomená obhajoba (upovedomená nebola ani obžaloba).

Na uvedené výsluchy tak bol pripravený len súd, ktorý znalca i svedka sám predvolal, čím bola obhajoba postavená do pozície, na ktorú nebola pripravená, čo mohlo zásadným spôsobom ovplyvniť skutkové zistenia v konaní.

Oprávnené záujmy odsúdeného v postavení obžalovaného takto súd nerešpektoval (§ 253 ods. 1 Tr. por.).

Súd rozhodol o opätovnom vypočutí týchto svedkov, t. j. o vykonaní týchto dôkazov sám,   bez   oznámenia   rozhodnutia   stranám   konania,   čím   spochybnil   kontradiktórnosť procesu.

Pred   opätovným   výsluchom   si   súd   nezistil   stanovisko   strán   konania   ani bezprostredne na pojednávaní, hlavne obhajoby, či s takýmto postupom súhlasí.

Najmä výsluch znalca bol pre obhajobu zásadný, pričom je potrebné predovšetkým poukázať   na   to,   že   znalec   už   bol   vypočutý   na   predchádzajúcom   pojednávaní   a   jeho opakovaný výsluch bol nečakaný, nedal sa predvídať, obhajoba sa pripravovala iba na plánované úkony, s výsluchom znalca vôbec nepočítala.

Tieto   skutočnosti   sťažovateľ   namietal   v   odvolacom   konaní,   čoho   dôkazom   je   aj samotné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23To/2/2009-473 zo dňa 23. 4. 2009, v odôvodnení ktorého sa odvolací súd touto skutočnosťou zaoberal (str. 4, predposledný odsek), preto tvrdenie opaku v rozhodnutí NS SR č. k. 4Tdo/27/2010 zo dňa 20. 7. 2010 o dovolaní sťažovateľa je nepravdivé.“

Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že „Konaním Krajského súdu v Trenčíne, v trestnej veci sťažovateľa, v súvislosti s uznesením tohto súdu č. k. 23To/2/2009 zo dňa 23. 4. 2009, v spojení s konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v súvislosti s uznesením č. k. 4Tdo/27/2010 zo dňa 20. 7. 2010“ došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 21 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1   listiny   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zruší   uznesenie   krajského   súdu z 23. apríla 2009, ako aj uznesenie najvyššieho súdu z 20. júla 2010, prikáže krajskému súdu, aby v predmetnej veci znovu konal a rozhodol, a priznal mu náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   21 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 23. apríla 2009 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 20. júla 2010 a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku toho, že sa súdy zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   nevysporiadali   dostatočne   právne   relevantným spôsobom s jeho obhajobnou argumentáciou, osobitne s námietkou, že obhajoba nebola vopred   upovedomená   o   druhom   výsluchu   znalca,   čím   došlo   k   porušeniu   princípu kontradiktórnosti konania.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II. ÚS 21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95,   II.   ÚS   58/98,   I. ÚS   5/2000, I. ÚS 17/01).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú v súlade   so   svojou   judikatúrou,   v   ktorej   zaujal   názor,   že   v   prípade   podania   opravného prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu z 23. apríla 2009 (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu z 23. apríla 2009, v odôvodnení ktorého tento súd podrobne popísal dôvody odvolania sťažovateľa a následne v ňom okrem iného uviedol: „Keďže odvolanie bolo podané včas a osobou oprávnenou, odvolací súd preskúmal   zákonnosť   a   odôvodnenosť   napadnutých   výrokov   rozsudku,   proti   ktorým odvolateľ   podal   odvolanie,   ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   im   predchádzalo, pričom dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Pokiaľ   sa   týka   skutkového   stavu   tak   ako   je   tento   uvedený   vo   výrokovej   časti napadnutého rozsudku, odvolací súd sa po preskúmaní spisového materiálu s týmto v celom rozsahu stotožnil. Aj podľa názoru odvolacieho súdu zabezpečenými a vykonanými dôkazmi bolo jednoznačne preukázané, že smrteľné zranenia poškodenému V. mohol spôsobiť jedine obžalovaný. Tento síce na rozdiel od prípravného konania už na hlavnom pojednávaní nepriznával takú intenzitu fyzických útokov voči poškodenému, na druhej strane však závery znalcov   z   odboru   súdneho   lekárstva,   potvrdené   znalcom   MUDr.   H.   na   hlavnom pojednávaní, sú jednoznačné. Tak predovšetkým podľa tohto znalca, smrť nastala zlyhaním centrálnej nervovej sústavy pri krvácaní pod tvrdú a mäkkú plenu mozgovú, do mozgových komôr a opuchu mozgu, ktoré zranenia museli byť spôsobené vo forme minimálne 3 úderov do hlavy predmetmi pevnej konzistencie. Pritom na mieste činu sa našlo viacero predmetov, ktorými mohli byť takéto zranenia spôsobené, ako napríklad rozbitý stôl. či stolička. Pri tomto sa podľa znalca poškodený musel nachádzať v ležiacej polohe na chrbte, na mäkšej podložke, napríklad na koberci. Pokiaľ ide o chronológiu zranení, ako prvé podľa znalca mohli vzniknúť poranenia tváre údermi päsťou, potom poranenia hlavy predmetmi pevnej konzistencie a napokon poranenia hrudníka a brucha.

Podporne   k   záverom   znalca   vyznieva   aj   výpoveď   svedkyne   S.   Aj   keď   podľa znaleckého posudku z odboru psychiatrie je táto svedkyňa drogovo závislá, konkrétne na alkoholických nápojoch a podľa znalkyne možno pokladať väčšinu údajov z jej výpovedi za nevierohodnú a účelovo skreslenú a vierohodnosť výpovede vo všeobecnosti ako špecificky podstatne   zníženú,   až   nevierohodnú,   odvolací   súd   vypočutím   si   zvukového   záznamu výpovede tejto svedkyne z hlavného pojednávania nemal dôvod jej neveriť. Svedkyňa, aj keď jednoduchými slovami, zhruba vedela popísať prečo vznikol konflikt medzi obžalovaným a nebohým V. (kvôli pomočeniu sa V.), pamätala si, že obžalovaný mal riadne vypité a nevie, či mal skrat, alebo to bolo z alkoholu. Sedela na gauči a zaregistrovala len prvú fázu bitia päsťami, búchanie hlavy o zem a keď videla okolo hlavy krv, na agresivitu a fyzické násilie   obžalovaného   voči   poškodenému   sa   už   nemohla   pozerať.   To   by   podľa   názoru odvolacieho   súdu   vysvetľovalo,   že   ďalšiu   chronológiu   úderov   obžalovaného   voči poškodenému   predmetmi   pevnej   konzistencie   už   táto   svedkyňa   nezaregistrovala.   Podľa názoru odvolacieho súdu, neprichádza do úvahy ani usmrtenie poškodeného nejakou treťou osobou.   Ako   uviedla   svedkyňa   S.,   keď   obžalovaný   prestal   s   fyzickým   útokom   na poškodeného,   ľahol   si   k   nej   na   gauč   spať   (čo   vysvetľuje,   že   mala   od   obžalovaného zakrvavený odev), ale ona bola taká rozrušená, že asi do 01.30 h v ranných hodinách nemohla zaspať, počula poškodeného V. dýchať a má taký dojem, že okolo tohto času už neregistrovala jeho dych. To by korešpondovalo aj s časom smrti podľa vyjadrenia znalcov. Príchod tretej osoby do bytu a násilie by teda určite zaregistrovala. Naviac, podľa názoru odvolacieho   súdu,   svedkyňa   S.   nemala   absolútne   žiadny   motív   poškodeného   usmrtiť. Dovtedy   takmer   5   rokov   mohla   u   neho   bývať,   podľa   jej   vyjadrenia   jej   bol   ako   otec a kupoval   jej   aj   veci.   Práve   jeho   smrťou   prišla   o   strechu   nad   hlavou   a   stala   sa bezdomovkyňou. Dôležitá je aj tá skutočnosť uvádzaná znalcami, že osoba, ktorá mohla zasadiť poškodenému takéto údery, musela byť jednoznačne v dobrej fyzickej kondícii, čo podľa názoru odvolacieho súdu vylučuje svedkyňu S. ako alkoholičku, naviac, v kritickej dobe   značne   pod   vplyvom   alkoholu.   Vychádzať   iba   z   toho   a   spochybňovať   vinu obžalovaného, že na niektorých veciach (fľaša a noha stola) sa našli jej daktyloskopické stopy, nie je podľa názoru odvolacieho súdu podstatné. Nešlo o také veci, ktorými by mohlo byť voči poškodenému spôsobený práve smrteľný útok, pričom nie je vylúčená ani možnosť, že tieto stopy mohli vzniknúť v ranných hodinách, keď ešte pred príchodom polície v byte prítomné osoby požívali alkohol a pohybovali sa v miestnosti.

Vychádzajúc z horeuvedeného, nemal ani odvolací súd žiadnu pochybnosť o tom, že poškodený V. bol usmrtený v dôsledku fyzického násilia zo strany obžalovaného H. Pokiaľ sa obhajoba domáhala kvalifikácie jeho konania podľa § 147 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., s týmto sa   odvolací   súd   nemohol   stotožniť.   Takáto   kvalifikácia   by   prichádzala   do   úvahy   iba   v prípade, ak by obžalovaný fyzicky útočil na poškodeného iba päsťami, prípadne nejakými kopancami. Pokiaľ však smrť bola spôsobená údermi predmetmi pevnej konzistencie, tu už zo   strany   obžalovaného   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   ide   jednoznačne   o   úmyselné zavinenie prinajmenšom v nepriamom úmysle, pretože páchateľ musel vedieť, že svojím konaním   môže   poškodenému   spôsobiť   smrť,   resp.   pre   prípad,   že   ju   spôsobí,   bol   s tým uzrozumený. Súd prvého stupňa preto nepochybil, pokiaľ konanie obžalovaného kvalifikoval ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c), f) Tr. zák., pretože iného úmyselne usmrtil a tento čin spáchal na chránenej osobe, t. j. osobe vyššieho veku a chorej osobe...

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní poukazoval na zásadné   porušenie   práva   na   obhajobu   súdom   prvého   stupňa   spočívajúce   v   tom,   že   na odročené hlavné pojednávanie na deň 16.   1.   2009 opätovne predvolal   svedka M.   A.   a znalca MUDr. H., o čom strany neboli upovedomené a nemali možnosť sa na tieto výsluchy pripraviť. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno v danom prípade hovoriť o zásadným spôsobom porušenia práva na obhajobu. Jednak obhajca, ako aj obžalovaný boli pri týchto výsluchoch v tento deň hlavného pojednávania prítomní a mali možnosť klásť svedkom otázky, ale čo je podstatné, obhajoba po otvorení hlavného pojednávania dňa 16. 1. 2009 tento postup súdu prvého stupňa vôbec nenamietala. Námietky vznesené až pred odvolacím súdom sú podľa názoru odvolacieho súdu irelevantné, pretože neboli vznesené hneď.“

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu z 23. apríla 2009 dospel ústavný   súd   k   záveru,   že   tento   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil.   Uznesenie krajského   súdu   z 23.   apríla   2009   vo   vzťahu   ku   skutkovým   záverom   plne odkazuje na rozsudok okresného súdu z 11. februára 2009 a následne obsahuje podrobné zhodnotenie záverov vyplývajúcich z vykonaného dokazovania zhodnotených jednotlivo, ako aj v ich vzájomných súvislostiach. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie v sťažnosti spochybnil predovšetkým zákonnosť vykonaného dokazovania (druhý výsluch znalca, ktorý bol z jeho pohľadu kľúčovým a ktorý okresný súd vykonal bez toho, aby o ňom vopred upovedomil jeho   obhajcu).   Uvedené   námietky   sťažovateľa   krajský   súd   zhodnotil   ako   irelevantné, pretože „neboli vznesené hneď“. Tento záver je v súlade s § 311 ods. 4 Trestného poriadku, podľa   ktorého   odvolanie   možno   oprieť   o   nové   skutočnosti   a dôkazy,   t.   j.   skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli známe do času, kým sa okresný súd ako súd prvého stupňa v tomto prípade   odobral   na   záverečnú   poradu.   Samotná   nespokojnosť   sťažovateľa   s   výsledkom uvedeného konania, resp. so závermi krajského súdu sama osebe nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného   rozhodnutia   a   nemôže   byť   bez   ďalšieho   ani   dôvodom   na   vyslovenie porušenia ním označených práv.

Ústavný   súd   preskúmal   aj   uznesenie   najvyššieho   súdu   z   20.   júla   2010,   ktorým rozhodol   o   dovolaní   podanom   sťažovateľom.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   vyjadruje   svoju nespokojnosť s vybavením jeho námietky týkajúcej sa porušenia práva na obhajobu, pretože v   konaní   pred   okresným   súdom   bol   po   druhýkrát   vypočutý   znalec   bez   upovedomenia obhajoby. Najvyšší súd v rámci uznesenia z 20. júla 2010 vo vzťahu k dôvodom dovolania sťažovateľa   uviedol: „Dovolací   súd   po   preskúmaní   spisového   materiálu   však   dospel k záveru, že dovolateľom namietané dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/ Tr. por. v posudzovanom prípade splnené neboli...

Z obsahu odvolania obžalovaného (z 22. apríla 2009, doručeného odvolaciemu súdu 23.   apríla   2009,   č.   l.   469),   ktoré   proti   citovanému   rozsudku   okresného   súdu   podal prostredníctvom   obhajcu   a   na   podklade   ktorého   krajský   súd   rozhodol   dovolaním napadnutým   uznesením   možno   zistiť,   že   obvinený   v   ňom   rozoberá   dôkaznú   situáciu existujúcu   vo   veci,   hodnotí   vykonané   dôkazy,   ale   skutočnosti   predstavujúce   dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. g/ Tr. por. nenamietal, hoci mu tieto okolnosti boli známe už v pôvodnom konaní.

Z týchto dôvodov ako aj z dôvodu, že dovolanie nepodal Minister spravodlivosti Slovenskej republiky najvyšší súd dospel k záveru, že dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ Tr. por. uvedené v dovolaní obvineného v posudzovanom prípade nie je možné použiť.“

Z   odôvodnenia   uznesenia   z   20.   júla   2010   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   v   ňom argumentáciou   sťažovateľa   riadne   zaoberal   a   svoje   rozhodnutie   dôsledne   odôvodnil. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa sa v podstate stotožnil so závermi krajského súdu v uznesení z 23. apríla 2009, ktoré, ako už bolo uvedené, podľa ústavného súdu nemožno považovať za svojvoľné alebo arbitrárne.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   osobitne   neodôvodnil,   akým   spôsobom   malo   dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd nezistil existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   konaním   súdov   zúčastnených   na rozhodovaní v tejto veci a základnými právami podľa čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy.

S   ohľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010