znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 442/2014-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   augusta   2014 predbežne prerokoval sťažnosť D. K., zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom, Advokátska   kancelária   ČIČMANEC & DRAPPANOVÁ   s. r. o.,   Prievozská   14/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 55/2012 a jeho rozsudkom sp. zn. 14 Co 55/2012 z 26. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. júna 2013   doručená   sťažnosť   D.   K.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 55/2012 a jeho rozsudkom sp. zn. 14 Co 55/2012 z 26. februára 2013.

2. Zo   sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že v konaní vedenom   na Okresnom súde Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   12   C   135/2010   sa   sťažovateľ návrhom na začatie konania z 30. júla 2010 (ďalej len „žaloba“) domáhal proti advokátovi M. D., (ďalej len „žalovaný“), zaplatenia sumy 168 030,06 € z titulu náhrady škody.

Sťažovateľ žalobu okrem iného odôvodnil najmä tým, že na základe jeho objednávky z   1.   marca   2008   žalovaný   v   rámci   výkonu   svojho   advokátskeho   povolania   vypracoval listiny o právnych úkonoch, a to: 1. zmluvu o kúpe cenných papierov z 18. marca 2008 uzavretú medzi sťažovateľom ako predávajúcim a spoločnosťou N..., (ďalej len „N...“), ako kupujúcim, predmetom ktorej bol prevod (predaj) cenných papierov spoločnosti G..., (ďalej len „G...“), ako emitenta, a pre účely zabezpečenia pohľadávky sťažovateľa voči spoločnosti N..., z titulu kúpnej ceny cenných papierov; 2. zmluvu o zriadení záložného práva k cenným papierom uzavretú medzi sťažovateľom ako záložným veriteľom a spoločnosťou N..., ako záložcom (ďalej len „záložná zmluva“), a tiež 3. dohodu o prevzatí ručiteľského záväzku uzavretú   medzi   sťažovateľom   ako   veriteľom,   spoločnosťou   N...,   ako   dlžníkom   a spoločnosťou G..., ako ručiteľom (ďalej len „dohoda o prevzatí ručiteľského záväzku“), avšak pre neplatnosť tejto dohody pre jej rozpor s ustanoveniami § 161e ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Obchodný   zákonník“)   sa   mala   stať   ňou   „zabezpečená“   pohľadávka   (z   titulu   ešte nesplatenej   časti   kúpnej   ceny)   objektívne   nevymožiteľnou,   čím   mala byť sťažovateľovi činnosťou žalovaného (advokáta) spôsobená škoda v žalobe uplatnenej výške.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   12   C   135/2010-139   z   1.   decembra   2011   žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Sťažovateľ   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   12   C   135/2010-139 z 1. decembra 2011 podal riadne a včas odvolanie (riadny opravný prostriedok), o ktorom rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   14   Co   55/2012   z   26.   februára   2013   tak,   že odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Tento rozsudok krajského súdu v   spojení   s označeným   rozsudkom   okresného   súdu   nadobudol   právoplatnosť 18. apríla 2013.

3. Sťažovateľ porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených ústavou a dohovorom odôvodňuje okrem iného najmä takto:«...   Krajský   súd   po...   opakovaní   dôkazu   výsluchom   svedka   P. P.,   na   rozdiel od okresného súdu, ktorý konštatoval „... že v konaní nebol predložený listinný dôkaz o tom, že   by   advokát   poučil   sťažovateľa...“   dospel   k   opačnému   záveru,   „...   že   sťažovateľ   bol upozornený   odporcom   na   skutočnosť,   že   jeho   požiadavka   na   vypracovanie   dohody o prevzatí   ručiteľského   záväzku   bude   v   rozpore   so   zákonom,   konkrétne   s   ustanovením § 161e ods. 1, ods. 2 ObchZ a v praxi môže spôsobovať problém pri vymáhaní nároku na základe takéhoto ručiteľského záväzku...

... Pretože sťažovateľ i napriek upozorneniu odporcu trval na vystavení takéhoto písomného   dokladu,   odporca   sa   zbavil   svojej   zodpovednosti,   lebo   na   následky   tohto právneho   úkonu   sťažovateľa   upozornil.   Za   týchto   okolností   potom   krajský   súd   dospel k záveru,   že   neexistuje   príčinná   súvislosť   medzi   právnym   úkonom   nazvaným   „Dohoda o prevzatí   ručiteľského   záväzku“   a   vznikom   škody,   ktorú   sťažovateľ   z   tohto   titulu proti odporcovi uplatňoval...

Krajský   súd...   prečítaním   správy   Centrálneho   depozitára   cenných   papierov, pripojenej   v spise   na č.   1.   167 až 168   dospel   k záveru,   že cenné   papiere,   ktoré mala nadobudnúť   spoločnosť   N...   mali   byť   predmetom   prevodu   už   14.   augusta   2008 na zahraničnú právnickú osobu N. L. so sídlom v Seychelskej republike a pretože existovala zmluva   o   záložnom   práve   ohľadom   predmetných   cenných   papierov,   je   nelogické,   aby sťažovateľ ako záložný veriteľ nevedel o prevode týchto cenných papierov na zahraničnú právnickú osobu.

...   Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd...   rozhodol   na   základe   dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých rozhodol okresný súd.

... Sťažovateľ... hodnotí záver krajského súdu ohľadne predpokladu vzniku škody, ako nelogický, založený na ľubovôli bez akejkoľvek racionálnej opory v platnej právnej úprave a v zistenom skutkovom stave veci.

...   Krajský   súd   relevantne   nereagoval   na   námietky   sťažovateľa   vznesené po opakovanom   vykonaní   dôkazu   výsluchom   svedka   P. P.,   ktorými   namietal   jeho dôveryhodnosť...

Skutkový   záver   krajského   súdu   o   vedomosti   sťažovateľa   ako   záložného   veriteľa o prevode   cenných   papierov   z   14.   augusta   2008,   zo   spoločnosti   N...   na   zahraničnú právnickú osobu N. L. so sídlom v Seychelskej republike, na základe ktorého ustálil, že advokát odporca neporušil žiadnu povinnosť, z ktorej by vyplývala jeho zodpovednosť za vzniknutú   škodu   v   súvislosti   s   výkonom   advokácie   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   je neudržateľný...

... vyslovený právny záver krajským súdom o objektívnom princípe zodpovednosti treba hodnotiť výrazom zjavného a neodôvodneného či nespravodlivého vybočenia (excesu) zo   štandardného   výkladu,   ktorý   je   v   súdnej   praxi   rešpektovaný   (a   predstavuje   tým nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu), a je preto v rozpore so všeobecne uznávanými pravidlami spravodlivosti...

... Podľa názoru sťažovateľa, krajský súd mal na základe získaných dôkazov správne aplikovať na zistený skutkový stav režim subjektívnej zodpovednosti, ktorý je v prípade poskytovania právnych služieb zo svojej podstaty jediným možným režimom. Na rozdiel od zodpovednosti   absolútnej   či   objektívnej   (striktnej),   je   v   prípade   subjektívnej zodpovednosti advokát nútený pri plnení svojich povinností dodržiavať určité štandardy starostlivosti, ktorú je povinný vynaložiť a ktorá znamená dodržanie základných povinností overovacích, poučovacích a najmä znalostných...

... z odôvodnenia rozsudku nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri   hodnotení   dôkazov   na   strane   jednej   a   právnymi   závermi   na   strane   druhej.   Závery krajského súdu o vyhodnotenom skutkovom stave treba hodnotiť ako jednostranné, lebo sú v extrémnom   nesúlade   s   vykonanými   skutkovými   zisteniami,   z   nich   v   žiadnej   možnej interpretácii zachytených v spise, ale ani z odôvodnenia rozsudku nevyplývajú a v dôsledku formalistického   výkladu   zákonných   ustanovení   na   prejednávanú   vec   sa   vzťahujúcich právnych predpisov, rozsudok krajského súdu považuje za nespravodlivý a rozporný s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

... S dôkazmi preukazujúcimi tvrdenia sťažovateľa... sa ani okresný ale ani krajský súd náležité nevysporiadali. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je možné zistiť, čo ho viedlo k tomu, že tieto dôkazy nebral do úvahy v súvislosti s tvrdeniami, na ktoré dal dôraz, teda nedá sa zistiť ako ich vyhodnotil...»

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo D. K.... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. februára 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 55/ 2012- 195 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.:   14   Co   55/2012-195 z 26. februára 2013 zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Banskej Bystrici vo veci znova konať a rozhodnúť.

3.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   uhradiť   D. K...   trovy   právneho zastúpenia v celkovej sume 331,12 €... na účet jeho právneho zástupcu... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

8.   Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   základného   práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského (druhostupňového) súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   14   Co   55/2012   a   jeho   rozsudkom   z   26.   februára   2013,   ktorým   ako   vecne správny potvrdil   rozsudok   okresného   (prvostupňového)   súdu   č.   k.   12   C   135/2010-139 z 1. decembra 2011 o zamietnutí žaloby.

9.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   na   základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj neprávne právne posúdil, keď, napriek neplatnosti žalovaným (advokátom) vypracovanej dohody o prevzatí ručiteľského   záväzku   na   zabezpečenie   pohľadávky   sťažovateľa   (predávajúceho) proti spoločnosti N... (kupujúcemu), z titulu kúpnej ceny cenných papierov, uzavrel, že nie sú splnené predpoklady právnej zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom   advokácie   v   zmysle   ustanovenia   §   26   ods.   1   zákona   č.   586/2003   Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   advokácii“), dôsledkom čoho bol sťažovateľovi žalobou uplatnený nárok na náhradu škody arbitrárnym spôsobom odopretý.

10.   Ústavný   súd   v   prvom   rade   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   predovšetkým podotýka, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že   vec   bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

11. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

12. V zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP) ak sa odvolací súd v celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 14 Co 55/2012 z 26. februára 2013 po doplnení dokazovania, resp. opakovaní dôkazu (svedeckej výpovede), sa s odvolacími námietkami sťažovateľa,   ktorými   v   podstate   odôvodňuje   aj   túto   sťažnosť,   vysporiadal   okrem   iného takto:«... Spornou otázkou aj v odvolacom konaní naďalej bolo, či v danom prípade je daná na strane odporcu zodpovednosť za škodu, ktorá mala vzniknúť výkonom advokácie odporcu pri poskytovaní právnych služieb v prospech navrhovateľa.

V   zmysle § 26 ods.   1,   4   zákona 586/2003 Z.   z.   o advokácii advokát   zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie...

Ak tento zákon neustanovuje inak, advokát sa zbaví zodpovednosti podľa ods. 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré je možno od neho žiadať.

Výkonom   advokácie   je   teda   potrebné   rozumieť   predovšetkým   odbornú   činnosť advokáta vykonávanú so súhlasom a v prospech jeho klientov... V prípade zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s poskytovaním právnych služieb sú subjekty zodpovednosti na jednej strane advokát - škodca a na druhej strane advokátov klient - poškodený. Zákon o advokácii nevyžaduje pre vznik právnej zodpovednosti advokáta za škodu existenciu subjektívneho prvku na strane advokáta, a preto je plne na mieste hovoriť o tom, že zákon pre tento typ zodpovednosti stanovuje objektívny princíp. Ďalším obligatórnym predpokladom vzniku každej právnej zodpovednosti za škodu je existencia príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním škodcu, konkrétne v prípade vzťahu medzi   advokátom   a   klientom   príčinná   súvislosť   medzi   výkonom   advokácie   advokáta a vzniknutou majetkovou ujmou klienta. Podľa súdnej praxe môže byť relevantnou príčinou škody len tá okolnosť, bez ktorej existencie by ku škodnému následku nedošlo. V prípade právnej   zodpovednosti   advokáta   za   škodu   spôsobenú   klientovi   v   súvislosti   s   výkonom advokácie ide o nástup sekundárnej právnej povinnosti advokáta vzniknutému porušením určitej právnej povinnosti primárnej, čo možno laicky konštatovať, že sa v praxi jedná o zodpovednosť advokáta za tie prípady škôd, ktoré vznikli jeho klientom predovšetkým v súvislosti s nesprávnym poskytnutím právnych služieb...

Navrhovateľ   svoj   nárok   odvodzoval   od   skutočnosti,   že   odporca   pri   poskytovaní právnej služby podľa § 2 ods. 2 zákona o advokácii č. 586/2003 Z. z. postupoval v rozpore so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi,   keď   listinu   o   právnom   úkone   nazvanú „Dohoda o prevzatí ručiteľského záväzku“ pripravil v rozpore s ust. § 161e ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho bola táto neplatná a pre vymoženie pohľadávky navrhovateľa nepoužiteľná...

... V tejto súvislosti však poukazuje krajský súd na výsluch svedka P. P. v konaní pred súdom prvého stupňa ako aj jeho výpoveď pred odvolacím súdom. V jeho výpovediach neboli   rozpory   a   z   jeho   výpovede   vyplýva,   že   pri   riešení   zmluvných   dokumentov   bol navrhovateľ   zo   strany   odporcu   ako   advokáta   upozornený   na   to,   že   jeho   požiadavka na vypracovanie   dohody   o   prevzatí   ručiteľského   záväzku   bude   v   rozpore   so   zákonom, konkrétne ust. § 161e ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a v praxi môže spôsobovať problém pri vymáhaní nároku na základe takéhoto ručiteľského záväzku.

Nie   každé   porušenie právnej povinnosti   advokáta,   a   teda aj   odporcu,   môže mať za následok   vznik   škody.   V   danom   prípade   ak   navrhovateľ   bol   zo   strany   odporcu   ako advokáta poučený o následkoch dohody o prevzatí ručiteľského záväzku, a napriek tomu, na základe   písomnej   objednávky   navrhovateľ   trval   na   vystavení   takéhoto   písomného dokladu, tak odporca sa zbavil svojej zodpovednosti, pretože na následky tohto právneho úkonu bol navrhovateľ upozornený najmä na to, že takýto právny úkon bude pre vymoženie pohľadávky navrhovateľa nepoužiteľný.

Za daných okolností potom neexistuje príčinná súvislosť   medzi právnym úkonom nazvaným „Dohoda o prevzatí ručiteľského záväzku“ a vznikom škody, ktorú navrhovateľ z tohto titulu proti odporcovi uplatňuje.

Okrem toho treba poukázať aj na to,   že navrhovateľ mal na základe písomných podkladov zabezpečenú svoju pohľadávku aj iným spôsobom, a to notárskou zápisnicou ako exekučným titulom a záložným právom na prevádzaných cenných papieroch.

Najmä zo zmluvy o zriadení záložného práva, k cenným papierom vyplýva, že ak si záložca nesplní pohľadávku riadne a včas, je záložný veriteľ oprávnený uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia niektorým zo spôsobov podľa bodov 7.2 zmluvy o záložnom práve. V   tejto   súvislosti   bol   záložný   veriteľ   aj   oprávnený   predať   záloh   a   prípadne   uspokojiť pohľadávky niektorým zo spôsobom upraveným platnými právnymi predpismi. Ako vyplýva zo správy Centrálneho depozitára cenných papierov založenej na č. l. 167 a 168 spisu, tak cenné papiere, ktoré mala nadobudnúť spoločnosť   N... mali byť predmetom prevodu už 14. 08. 2008 na zahraničnú právnickú osobu N. L., so sídlom v Seychelskej republike. Ak existovala   zmluva   o   záložnom   práve   ohľadom   predmetných   cenných   papierov,   tak   je nelogické, že navrhovateľ ako záložný veriteľ by nevedel o prevode týchto cenných papierov na   zahraničnú   právnickú   osobu.   Ak   teda   odporca   vypracoval   pre   navrhovateľa   všetky podklady na základe objednávky právnych služieb s tým, že pri určení emitenta upozornil navrhovateľa, že takýto právny úkon bude v rozpore so zákonom, tak je aj krajský súd toho názoru, že odporca ako advokát neporušil žiadnu právnu povinnosť, z ktorej by vyplývala zodpovednosť za vzniknutú škodu v súvislosti s výkonom jeho advokátskej činnosti, keď pohľadávka navrhovateľa bola zabezpečená aj inak.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že v prípade vyhotovenia dokladu o ručení emitenta, mal   vzhľadom   na   to,   že   takýto   právny   úkon   bol   v   rozpore   so   zákonom,   odmietnuť poskytnutie právnej pomoci, tak v tomto prípade sa krajský súd nestotožňuje s názorom navrhovateľa, pretože ak navrhovateľ trval na vypracovaní takéhoto dokladu, a tento mu právny zástupca s poučením o dôsledkoch vyhotovil, nemožno to považovať za porušenie takej právnej povinnosti, ktorá by zakladala nárok na náhradu škody.

Pokiaľ teda okresný súd dospel k záveru, že v súvislosti s činnosťou odporcu ako advokáta nevznikla navrhovateľovi škoda, považuje krajský súd tento záver súdu prvého stupňa po doplnení dokazovania za vecne správny, a preto rozhodnutie okresného súdu v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil...»

14. V záujme presvedčivosti svojej rozhodovacej činnosti považoval ústavný súd za potrebné   uviesť   aj   aspoň   podstatnú   časť   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu č. k. 12 C 135/2010-139 z 1. decembra 2011, ktorý argumentoval okrem iného takto: «... Z vykonaného dokazovania, súd považoval za nepochybné, že navrhovateľ si objednal   u   odporcu   právne   služby   spočívajúce   vo   vypracovaní   zmluvných   dokumentov týkajúcich sa prevodu cenných papierov emitenta G.... Prevodcom cenných papierov bol navrhovateľ a nadobúdateľom bola spoločnosť N... Bratislava s tým, že zaplatenie odplaty za   tento   prevod   bolo   zabezpečené   ručením   emitenta   na   základe   dohody   o prevzatí ručiteľského   záväzku,   notárskou   zápisnicou   ako   exekučným   titulom   a   záložným   právom na prevádzaných cenných papieroch. Po nesplnení záväzku spoločnosti N... zaplatiť kúpnu cenu   za   prevod   cenných   papierov   navrhovateľ   podnikol   nasledovné   kroky   k vymoženiu svojej   pohľadávky:   uplatnil   si   nároky   z   ručenia   spoločnosťou   G...,   podal   návrh na vykonanie   exekúcie   a   prihlásil   si   pohľadávku   do reštrukturalizačného   konania spoločnosti   G...   Spoločnosť   G...   neplnila   svoj   ručiteľský   záväzok,   pretože   považovala dohodu   o   prevzatí   ručiteľského   záväzku   za neplatnú.   Exekúcia   bola   zastavená pre nedostatok majetku povinného spoločnosti N... a pohľadávka navrhovateľa prihlásená do reštrukturalizačného konania bola popretá správcom.

Ako navrhovateľ uviedol na pojednávaní, k realizácii záložného práva nepristúpil z dôvodu, že podal návrh na začatie exekučného konania a predpokladal, že v súvislosti s exekúciou mu bude pokrytý celý zvyšok kúpnej ceny. O tom, že podnikne kroky smerujúce k opätovnému nadobudnutiu predaných akcií neuvažoval, pretože nemal záujem byť opäť akcionárom obchodnej spoločnosti G..., nakoľko mali s vedením spoločnosti na niektoré veci rozdielne názory.

Z vyhlásenia P. P. súd zistil, že na stretnutí, kde sa dojednávalo finálne znenie zmluvných dokumentov vrátane dohody o prevzatí ručiteľského záväzku odporca upozornil navrhovateľa, že ručenie zo strany spoločnosti G... je v rozpore s § 161e ObZ, t. j. zakladá neplatnosť   takéhoto   zabezpečenia   záväzku.   Napriek   tomu   navrhovateľ   trval   na   uzavretí zmluvy, ktorou malo byť toto ručenie poskytnuté.

Z   odpovede   spoločnosti   N...   zo   dňa   24.   09.   2008   na   vyhlásenie   navrhovateľa o splatnosti celej kúpnej ceny je zrejmé, že spoločnosť nemá možnosť splácať splátky kúpnej ceny za prevedené cenné papiere ani uhradiť celú kúpnu cenu. Ako možné riešenie ponúkla spätný   prevod   cenných   papierov   do   vlastníctva   navrhovateľa   alebo   zmenu   splátkového kalendára.

Z oznámenia ručiteľa - spoločnosti GMF. a. s. zo dňa 24. 09. 2008 vyplýva, že považujú dohodu o prevzatí ručiteľského záväzku za odporujúcu zákonu a z toho dôvodu za neplatnú.

Z   výpovede   svedka   P. P.   súd   zistil,   že   navrhovateľ   pri   rokovaniach   o prevode cenných papierov, okrem iných foriem zabezpečenia svojej pohľadávky, požadoval, nejaké ručenie.   Odporca   pri   dojednávaní   konečnej   verzie   zmlúv,   upozornil   navrhovateľa,   že ručenie spoločnosťou G... je v rozpore so zákonom, pričom citoval konkrétny paragraf a že takáto   zmluva   (dohoda)   môže   v   budúcnosti   robiť   problém.   O   tomto   si   odporca   nedal podpísať žiadnu listinu.

Svedok uviedol, že v čase uzatvárania predmetných zmlúv bol štatutárnym zástupcom spoločnosti   N...   ako   aj   štatutárnym   zástupcom   ručiteľa   obchodnej   spoločnosti   G.... Navrhovateľ   bol   buď   členom   predstavenstva   alebo   dozornej   rady   spoločnosti   N.... Poukázal na to, že od začiatku prevodu cenných papierov konal s navrhovateľom, pričom sa obaja poznali, poznali sa aj s odporcom, vedeli, že je právnik a pri tých rokovaniach sa od začiatku uvažovalo, že zaplatenie kúpnej ceny za prevod akcií sa bude realizovať zo zisku obchodnej spoločnosti G... Ak by teda spoločnosť G... nemala finančné prostriedky, nastal by pri platení kúpnej ceny problém. V čase rokovaní bola medzi navrhovateľom, svedkom   a odporcom   dôvera.   Potvrdil,   že   odporca   poskytoval   právne   služby   aj   pre spoločnosť   G...   okrem   iných   právnikov.   Právne   služby   poskytnuté   odporcom   týkajúce vypracovania zmluvných dokumentov podľa svedka neboli objednané spoločnosťou G... Pri posudzovaní veci sa súd zameral na predpoklady vzniku zodpovednosti advokáta za škodu. Ustanovenie § 26 ZoA výslovne nestanovuje predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu,   iba   všeobecne   deklaruje   právnu   zodpovednosť   advokáta   za   škodu   spôsobenú klientovi. Rozhodovacia prax konštatuje, že platná právna úprava zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie je koncipovaná ako zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie, t. j. zodpovednosť objektívna, ktorej sa nemožno zbaviť. Jediný liberačný dôvod pre advokáta je uvedený v citovanom § 26 ods. 4 ZoA.

K otázke liberácie advokáta, súd uvádza, že samo pochybenie advokáta neznamená automaticky vznik škody na strane klienta. Zodpovednosť advokáta nastupuje len vtedy, keď neúspech   klienta   je   dôsledkom   porušenia   povinností   advokáta   v   súvislosti   s   výkonom advokácie. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, advokát v danom prípade upozornil klienta   -   navrhovateľa   na   skutočnosť,   že   klientom   vyžiadané   ručenie   je   v   rozpore s príslušným   ustanovením   ObZ.   Súd   však   vzal   pri   rozhodovaní   do   úvahy   hodnovernosť výpovede svedka, ktorý bol štatutárnym orgánom ručiteľa a preto tento dôkaz nepovažuje za kľúčový   pre   rozhodnutie.   Napriek   skutočnosti,   že   v   konaní   nebol   predložený   listinný dôkaz   o tom,   že   by   advokát   poučil   svojho   klienta,   súd   dospel   k   záveru,   že   samotné nesplnenie   tejto   povinnosti   by   nemalo   za   následok   zmenšenie   majetku   navrhovateľa, ku ktorému v zmysle návrhu malo dôjsť a to najmä z dôvodu, že jeho pohľadávka je stále vymožiteľná. Navrhovateľ totiž nevyužil možnosť ďalšieho zabezpečovacieho inštrumentu, t. j. realizáciu záložného práva k cenným papierom ako aj možnosť, ktorú mu poskytla spoločnosť N... a to spätný prevod cenných papierov do jeho vlastníctva.

Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch predpokladov: 1. činnosť súvisiaca s výkonom   advokácie,   2.   vznik škody a 3.   príčinná súvislosť   medzi činnosťou   advokáta súvisiacou   s   výkonom   advokácie   a   vznikom   škody.   Ich   splnenie   preukazuje   v   konaní navrhovateľ.

Je nepochybné, že konanie odporcu, ktoré má podľa tvrdenia navrhovateľa zakladať jeho   zodpovednosť   za   škodu   bolo   spôsobené   v   súvislosti   s   výkonom   advokácie,   keďže v konaní   bolo   preukázané,   že   poskytoval   právne   služby   klientovi   -   navrhovateľovi, na základe jeho žiadosti. Absentuje však existencia ďalších predpokladov, t. j. vzniku škody a teda aj príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Súd zameral odôvodnenie na druhý predpoklad; t. j. vznik škody. Škodou je   majetková   ujma,   ktorá   nastala   v   majetkovej   sfére   poškodeného   a   je   objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Okrem skutočnej škody je škodou, ktorá sa uhrádza aj ušlý zisk, pričom   škoda   vzniká   iba   vtedy,   keď   sa  .pohľadávka   stane   nevymáhateľnou. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky (R 14/2005) „pokiaľ dlžník nezaplatil dlžnú čiastku svojmu   veriteľovi   nemôže úspešne uplatniť   nárok na   jej   náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby za škodu, lebo škoda mu zatiaľ nevznikla. Samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh nie je totiž skutočnou škodou ani ušlým ziskom“. Podľa súdnej praxe strata pohľadávky veriteľa   je   škodou,   ktorá   mu   vzniká,   ak   sa   jeho   pohľadávka   stala   objektívne nevymáhateľnou. Súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu a má za to, že navrhovateľovi škoda zatiaľ nevznikla z dôvodu, že má možnosť realizovať záložné právo alebo možnosť využiť spätný prevod cenných papierov.

Vzhľadom ha tieto skutočnosti má súd za to, že neboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie v zmysle príslušných ustanovení zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii a preto z týchto dôvodov súd návrh navrhovateľa zamietol...»

15. Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti   skutkových   zistení   ako   ani   na   ich   základe   vyvodeného   právneho   záveru krajského   súdu,   podľa   ktorého,   tak   ako   to   ustálil   už   okresný   súd,   predpoklady   vzniku právnej zodpovednosti žalovaného (advokáta) za škodu, ktorú mal spôsobiť v súvislosti s výkonom   advokácie,   neboli   splnené,   dôsledkom   čoho   bola   žaloba   sťažovateľa   ako nedôvodná   v   celom   rozsahu   zamietnutá.   Tento   záver   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku krajského súdu opierajúceho sa v podstatnej časti o označený rozsudok okresného súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu.

16. Podľa § 2 ods. 2 zákona o advokácii advokát je pri poskytovaní právnych služieb nezávislý, je viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi klienta.

Podľa § 26 ods. 1 zákona o advokácii advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie...

Podľa   §   26   ods.   4   zákona   o   advokácii   advokát   sa   zbaví   zodpovednosti   podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať.

17. Už okresný súd svoj záver ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, keď ustálil, že žalovaným vypracovaná neplatná dohoda o prevzatí ručiteľského záväzku mala založiť iba jeden zo spôsobov zabezpečenia pohľadávky sťažovateľa (predávajúceho) voči spoločnosti   N... (kupujúcemu), z titulu kúpnej ceny cenných papierov, na základe čoho tým,   že   sťažovateľ   k   uplatneniu   záložného   práva   viaznuceho   v   jeho   prospech   na   ním predaných   cenných   papieroch   zriadeného   záložnou   zmluvou   ako   ďalšieho   spôsobu zabezpečenia   jeho   pohľadávky   (z   titulu   nesplatenej   časti   kúpnej   ceny),   mimochodom vypracovanej taktiež žalovaným, ani len nepristúpil, pričom odmietol aj návrh spoločnosti N..., na spätný prevod cenných papierov, jeho pohľadávku z titulu kúpnej ceny nemožno považovať za objektívne nevymožiteľnú.

18. Pokiaľ sťažovateľ na vyvrátenie záveru, podľa ktorého jeho pohľadávku z titulu ešte nesplatenej časti kúpnej ceny   cenných   papierov   nemožno považovať za objektívne nevymožiteľnú, tvrdí, že exekúcia vedená na jeho (oprávneného) návrh na základe notárskej zápisnice o zriadení exekučného titulu z 18. marca 2008 [bližšie špecifikovanej v rozsudku okresného súdu (podľa § 41 ods. 2 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období, pozn.)] proti spoločnosti   N..., (povinnej) na uspokojenie tejto jeho pohľadávky bola uznesením Okresného súdu Bratislava II   sp. zn. 55 Er 2106/2008, Ex 229/2008 z 13. januára 2010 zastavená, pretože jej majetok nepostačoval ani na úhradu trov exekúcie, a aj pohľadávka ním   prihlásená   v   rámci   reštrukturalizačného   konania   spoločnosti   G...,   bola (reštrukturalizačným) správcom   popretá, ústavný súd v   danej   súvislosti   podotýka,   že   je nevyhnutné rozlišovať majiteľa cenných papierov (spoločnosť N...), emitenta (spoločnosť G...) a záložného veriteľa (sťažovateľ) a v neposlednom rade mať na zreteli, že záložné právo   zriadené   na   zabezpečenie   pohľadávky   sťažovateľa   je   právom   k cudzej   „veci“ v danom prípade k cenným papierom ako takým.

19. Z uvedeného potom celkom logicky vyplýva, že pri nakladaní so založenými cennými papiermi pôsobí záložné právo aj proti nadobúdateľovi [podľa § 51 ods. 1 zákona č.   566/2001   Z.   z.   o   cenných   papieroch   a   investičných   službách   a   o   zmene a doplnení niektorých   zákonov   (zákon   o   cenných   papieroch   v znení   neskorších   predpisov),   pozn.], a z tohto dôvodu akýkoľvek nový majiteľ cenných papierov (N. L.) by bol povinný výkon už   skôr   (pred   zmenou   majiteľa)   zriadeného   záložného   práva,   najmä   ich   predajom,   na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky strpieť, t. j. zmena majiteľa cenných papierov sama osebe pre výkon už skôr na nich zriadeného záložného práva (mimo už zastavenej exekúcie na majetok spoločnosti N...) právnu prekážku nepredstavuje.

20. Takisto popretie pohľadávky prihlásenej sťažovateľom do reštrukturalizačného konania spoločnosti G..., (zrejme z titulu ručenia, pozn.) správcom (podľa § 124 zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom   v   rozhodujúcom   období,   pozn.),   pričom   sťažovateľ   podľa   udania   žalovaného možnosť podania žaloby o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti a výšky tejto popretej pohľadávky v zákonnej lehote ani nevyužil, zjavne nemôže predstavovať právnu prekážku pre výkon záložného práva, keďže uvedená okolnosť (reštrukturalizácia   emitenta) sama osebe na existenciu cenných papierov (predmetu záložného práva) ako takých nemá nijaký vplyv.

21.   Ak   teda   už okresný   súd   skutočnosť   neuplatnenia záložného práva   k   cenným papierom   zo   strany   sťažovateľa   (záložného   veriteľa)   na   uspokojenie   jeho   pohľadávky z titulu nesplatenej časti kúpnej ceny cenných papierov považoval za takú, pre ktorú medzi činnosťou   žalovaného   (advokáta)   a   žalobou   uplatneným   peňažným   nárokom   z   titulu náhrady   škody   priama   príčinná   súvislosť   nie   je   daná,   dospel   k   názoru,   že   v   súvislosti s činnosťou   žalovaného   tak   škoda   ani   nevznikla,   t. j.   právna   zodpovednosť   žalovaného nenastala, tento názor nijako nevybočuje z ústavných medzí výkladu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov.

22. Navyše, keď krajský súd po opakovanom dokazovaní, tak isto, ako aj okresný súd, hodnotením dôkazov podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadajúc na všetko, čo vyšlo za konania najavo, ustálil, že sťažovateľ bol žalovaným pri poskytovaní právnej služby spočívajúcej vo vypracovaní listín o právnych úkonoch, síce iba ústnou formou, ale upozornený na to, že dohoda   o   prevzatí   ručiteľského   záväzku   spoločnosťou   G...,   (emitentom)   na   účely zabezpečenia splatenia kúpnej ceny cenných papierov spoločnosťou N... (kupujúcim), je v rozpore   so   zákonom   a   z   tohto   dôvodu   v   budúcnosti   právne   relevantným   spôsobom nepoužiteľná, pričom sťažovateľ napriek tomu na jej „uzavretí“ trval, a v nadväznosti na to dospel k názoru, že žalovaný sa svojej „zodpovednosti za škodu vzniknutú v súvislosti s jeho advokátskou činnosťou“ aj zbavil, ani tento názor krajského súdu žiadne znaky arbitrárnosti či   svojvôle   nevykazuje.   Tu   ústavný   súd   pre   úplnosť   veci   poznamenáva,   že   v   zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 zákona o advokácii je advokát oprávnený, a nie povinný odstúpiť od zmluvy o   poskytovaní právnych   služieb,   ak klient napriek   poučeniu   advokátom   trvá na tom, aby advokát postupoval podľa jeho pokynu.

23. Aj keď je pravdou, že argumentácia krajského súdu v rámci doplnenia odvolaním sťažovateľa napadnutého rozsudku okresného súdu na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov je   prevažne   zameraná   na   vysporiadanie   sa   s   okolnosťou   upozornenia   sťažovateľa žalovaným   na   rozpor   dohody   o   prevzatí   ručiteľského   záväzku   so   zákonom,   ako   aj s následkami tohto upozornenia z hľadiska „právnej zodpovednosti žalovaného za škodu“, avšak krajský súd v závere odôvodnia svojho rozsudku výslovne uviedol, že pokiaľ okresný súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľovi   v   príčinnej   súvislosti   s   činnosťou   žalovaného (advokáta)   škoda   nevznikla,   tento   jeho   záver   považuje   za   správny.   Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na rozdiel o tvrdenia sťažovateľa žiadnu protichodnú (vzájomne sa vylučujúcu)   argumentáciu   medzi   odôvodneniami   označených   rozsudkov   krajského   súdu a okresného súdu nezistil, totiž napadnutý rozsudok krajského súdu „iba“ argumentačne nadväzuje na rozsudok okresného súdu, resp. ním uvádzané dôvody ústavne konformným spôsobom ešte rozširuje.

24. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namieta, že pri posúdení právnej zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s jeho činnosťou v zmysle ustanovení § 26 zákona o   advokácii   treba   vychádzať   z   princípu   subjektívnej   zodpovednosti,   t. j.   z   princípu zavinenia,   ústavný   súd   dodáva,   že   krajský   súd   zrejme   vychádzajúc   aj   z   rozhodovacej činnosti   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   iných obdobných   veciach   (pozri   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   M   Cdo   18/2009 z 21. októbra 2010) sa zrozumiteľným a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s právnymi predpokladmi vzniku právnej zodpovednosti advokáta za škodu, pričom názor krajského súdu, podľa ktorého ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie, je v plnom súlade s obsahom, zmyslom a účelom právne relevantných ustanovení zákona o advokácii.

25. Podľa názoru ústavného súdu tak skutkové, ako aj právne závery krajského súdu v podstatnej   časti   založené   na   záveroch   okresného   súdu   sú   na   základe   vlastných myšlienkových postupov a hodnotení dostatočne odôvodnené a dávajú odpoveď na všetky pre rozhodnutie o žalobe podstatné skutkové a právne otázky.

26. Napokon ústavný súd pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru   nepatrí   právo   účastníka   konania   (dotknutej   osoby)   vyjadrovať   sa   k   spôsobu hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   všeobecnými   súdmi,   prípadne   sa   dožadovať   ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), ako ani dožadovať sa toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

27.   Vychádzajúc   z   už   uvedeného   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní napadnutého   rozsudku   vychádzajúceho   z   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   v   danom prípade dospel k záveru, že u žalovaného nie sú splnené predpoklady právnej zodpovednosti za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie, resp. v príčinnej súvislosti s jeho advokátskou   činnosťou   sťažovateľovi   škoda   nevznikla,   na   základe   čoho   bola   žaloba zamietnutá, nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti postupu krajského súdu v konaní o veci samej. Preto ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

28. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. augusta 2014