znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 442/2013-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 10347/2013 až sp. zn. Rvp 10352/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Košice I sp. zn. 16 Er 6147/2012 z 3. decembra 2012, sp. zn. 16 Er 6077/2012 z 3. decembra 2012, sp. zn. 16 Er 5477/2012 z 3. decembra 2012, sp. zn. 16 Er 6148/2012 z 3. decembra 2012, sp. zn. 16 Er 6149/2012 z 3. decembra 2012, sp. zn. 16 Er 4618/2012 z 3. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10347/2013 až sp. zn. Rvp 10352/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10347/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)   boli 7. februára 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 Er 6147/2012 z 3. decembra 2012, sp. zn. 16 Er 6077/2012 z 3. decembra 2012, sp. zn. 16 Er 5477/2012 z 3. decembra 2012, sp. zn. 16 Er 6148/2012 z 3. decembra 2012, sp. zn. 16 Er 6149/2012 z 3. decembra 2012 a sp. zn. 16 Er 4618/2012 z 3. decembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Napadnutými   uzneseniami   okresný   súd   v   označených   konaniach   vylúčil   súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného   konania (v   danom   prípade   oprávneného),   čo   podľa   názoru   okresného   súdu zakladá   dôvod   na   jeho   vylúčenie,   pretože   existujú   pochybnosti   o   jeho   nestrannosti z objektívneho   hľadiska,   reflektujúc   a   rešpektujúc   tak   názor   ústavného   súdu   uvedený v náleze sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   tvrdí,   že   okresný   súd   napadnutými   uzneseniami a ich predchádzajúcim   postupom   v   označených   konaniach „ex   offo   rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v   označených   konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu porušil jej práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»

V ďalšej časti sťažností sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva porušenie jej   v   sťažnostiach   uvedených   práv,   tvrdiac,   že   postup   okresného   súdu   v   označených konaniach   a jeho   napadnuté   uznesenia „nelegitímne   a   nelegálne   limitovali   práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K..“.

Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez   toho,   aby   akokoľvek   vypočul   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   a   umožnil mu rovnocenne vznášať argument proti argumentom povinného a sudcu, de facto ale aj de iure rozhodol o definitívnom vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie vedenej pre   pohľadávky   sťažovateľa...   Sťažovateľ   namieta,   že   nemal   možnosť   reagovať   na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd,   navyše dával povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez existencie   akýchkoľvek   obáv   z   reakcie   sťažovateľa,   došlo   k   mareniu   exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii veriteľa   a   nútene   vymáhal   voči   nemu   svoju   pohľadávku.   Preto   možno   bez   pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».

V   závere   svojich   sťažností   sťažovateľka   uvádza,   že   vzhľadom   na   to,   že   zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   nepripúšťa,   aby   podala   proti   napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol, že ňou označené   práva   boli   napadnutými   uzneseniami   a   postupom   predchádzajúcim ich vydaniu   porušené,   a   v   nadväznosti   na   to   navrhuje,   aby   boli   napadnuté   uznesenia zrušené.   Sťažovateľka   sa   napokon   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   a   napadnutými uzneseniami okresného súdu.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 10347/2013   až   sp.   zn.   Rvp   10352/2013   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutými   uzneseniami okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS   243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a   slobody.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou   účinnosti   tejto   právnej   ochrany aj zárukou   ochrany   zákonného   prístupu   k   uplatňovaniu   základných   práv   a   slobôd (I. ÚS 61/06).

V   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažností   podaných   sťažovateľkou ústavný súd zistil, že všetky napadnuté uznesenia boli vydané vyšším súdnym úradníkom.

Podľa   čl.   142   ods.   2   poslednej   vety   ústavy   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Ústavný súd už v tejto súvislosti konštatoval, že „Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona   č.   549/2003   Z.   z.   o   súdnych   úradníkoch   v   znení neskorších   predpisov   štátnym zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa“ (IV. ÚS 200/07).

Podľa   §   374   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku   proti   rozhodnutiu   súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu,   ktoré   vydal   súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahu vyhovieť   sudca,   ktorého   rozhodnutie   sa   považuje   za   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa; ak sudca   odvolaniu   nevyhovie,   predloží   vec   na   rozhodnutie   odvolaciemu   súdu. Ak odvolanie   podané   v   odvolacej   lehote   oprávnenou   osobou   smeruje   proti   rozhodnutiu súdneho   úradníka   alebo justičného   čakateľa,   proti   ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa (§ 202 OSP), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré   mali byť napadnutými uzneseniami   okresného   súdu   a   postupom   predchádzajúcim ich vydaniu podľa jej názoru porušené. Oprávnenie sudcu rozhodnúť o namietanom postupe a napadnutých uzneseniach okresného súdu vylučuje v tejto veci právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľka nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a tiež zo záverov   a   právneho   hodnotenia   skutkových   okolností   daných   prípadov   ústavný   súd sťažnosti sťažovateľky už pri ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013