znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 442/2011-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   novembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. Č., B., zastúpeného advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 15 P/429/2008-67 zo 16. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 CoP/33/2011 z 26. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. Č.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. septembra 2011 doručená sťažnosť Mgr. V. Č. (ďalej len sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 P/429/2008-67   zo   16. februára   2011   a uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoP/33/2011 z 26. mája 2011.

2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva:„Dňa 31. 12. 2008 podal sťažovateľ ako otec maloletého dieťaťa návrh na začatie konania v právnej veci úpravy styku s maloletou N. Č. Dňa 08. 01. 2009 podal z obavy, že sa matka maloletej s dcérou odsťahuje do Belgicka aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý bol ale súdom zamietnutý.

Výzvou zo dňa 02. 08. 2010, t. j. po takmer dvoch rokoch, Okresný súd Žilina vyzval sťažovateľa, aby súdu oznámil, či na tomto svojom návrhu na úpravu styku s maloletou... trvá,   alebo   ho   berie   v   celom   rozsahu   späť   a   žiada   konanie   zastaviť   vzhľadom   na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 7 C 32/2009 zo dňa 15. 04. 2009 a Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 183/2009 zo dňa 20. 08. 2009, ktorými   bolo   manželstvo   sťažovateľa   s   matkou   maloletej   rozvedené   a   zároveň   bolo rozhodnuté o úprave styku s maloletým dieťaťom.

Na túto výzvu sťažovateľ odpovedal tak, že na svojom návrhu naďalej trvá a keďže sa od jeho podania niektoré okolnosti zmenili, svoj návrh značne doplnil a pozmenil.

Následne Okresný súd Žilina zaslal sťažovateľovi oznámenie zo dňa 04. 10. 2010, v ktorom uvádza..., že zo spisového materiálu vyplýva, že maloletá N. Č. žije so svojou matkou v B., kam odcestovala začiatkom roka 2009. Okresný súd Žilina namietal, že medzi Slovenskou republikou a Belgickom neexistuje žiadna zmluva, ktorá by upravovala postup justičných orgánov, preto súdy Slovenskej republiky postupujú podľa platných právnych predpisov SR, a tým je Občiansky súdny poriadok... Súd teda sťažovateľovi oznámil, že ak trvá na svojom návrhu zo dňa 31. 12. 2008, je potrebné obrátiť sa na príslušný súd v B., v obvode   ktorého   má   maloletá   bydlisko.   Záverom   ešte   súd   uviedol,   že   ak   sťažovateľ   na podanom návrhu netrvá, nech to písomne oznámi Okresnému súdu Žilina.

Ďalším krokom Okresného súdu Žilina bolo uznesenie č. k. 15 P/429/2008-60 zo dňa 03. 01. 2011, ktorým konanie zastavil... a uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že maloleté dieťa má od januára 2009 svoj obvyklý pobyt v B., príslušným na konanie je súd v Belgicku a nie slovenský súd, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania, a teda Okresný súd Žilina konanie vo veci zastavil.

Proti   tomuto   uzneseniu,   vydanému   vyššou   súdnou   úradníčkou,   podal   sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie...

Dňa 16. 02. 2011 teda vydal Okresný súd... uznesenie č. k. 15 P/429/2008-67, ktorým zrušil   uznesenie   vydané   vyššou   súdnou   úradníčkou   a   opäť   konanie   zastavil,   tentokrát z dôvodu,   že vec už   bola   rozhodnutá rozsudkom Krajského   súdu Banská Bystrica č.   k. 16 Co/183/2009-U3 zo dňa 20. 08. 2009. Z takéhoto postupu vyplýva, že súd prvého stupňa svoju   príslušnosť   uznal   a   vyhovel   teda   odvolaniu   proti   rozhodnutiu   vyššieho   súdneho úradníka   v   plnom   rozsahu,   pretože   inak   by   musel   podľa   §   374   ods.   4   toto   odvolanie predložiť odvolaciemu súdu.

Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací uznesenie prvostupňového súdu potvrdil svojím uznesením č. k. 5 CoP/33/2011-22 zo dňa 26. 05. 2011, ktoré bolo navrhovateľovi doručené dňa 22. 07. 2011.“

3.   Podľa   názoru   sťažovateľa „Vyššie   popísaným   zmätočným   až   irelevantným konaním a rozhodnutiami Okresný súd Žilina a Krajský súd Žilina porušili: čl. 46 ods. 1 Ústavy... čl. 48 ods. 2 Ústavy... čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

4.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „podal   vo   veci   dovolanie   z dôvodu   §   237 písm. f O. s. p., čo považuje za posledný opravný prostriedok. O ňom teraz beží konanie“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že uznesením okresného súdu   č.   k.   15   P/429/2008-67   zo   16. februára   2011   a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 5 CoP/33/2011 z 26. mája 2011 boli porušené jeho základné práva zaručené čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, navrhol zrušiť namietané rozhodnutia menovaných všeobecných súdov a vec vrátiť na ďalšie konanie a žiadal priznať mu náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu v jeho rodinnoprávnej veci (konanie o úprave styku s maloletou) najmä z hľadiska rešpektovania jeho základného práva na súdnu právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) a základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov (resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote) (bod 2 a 3), v dôsledku   porušenia   ktorých   sa   domáhal   ako   v konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj podaním   dovolania   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) (pozri bod 4).

10. Ak   sa   za   tejto   situácie   domáhal   svojho   práva   jednak   na   najvyššom   súde a zároveň   aj   na   ústavnom   súde,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

11.   Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   178/2010, I. ÚS 138/2011),   že   v prípade   podania   opravného   prostriedku   (odvolanie   či   dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu   (porovnaj tiež   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body   47 a 48)   napadnutému   opravným prostriedkom   (riadnym alebo mimoriadnym).

12.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011