znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 442/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P. C. S., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 CoE/300/2010-35 z 21. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.   C.   S.,   s. r. o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.   C.   S.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE 300/2010-35 z 21. júla 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Návrhom na vykonanie exekúcie podaným dňa 15. 02. 2010 súdnemu exekútorovi Mgr.   D.   K.,   so   sídlom...   B.   sa   sťažovateľ   domáhal   vymoženia   sumy   3.365,90   EUR   s príslušenstvom   špecifikovaným   v   uvedenom   návrhu   na   základe   exekučného   titulu   - rozhodcovský rozsudok RK-44/08/GR zo dňa 18. 04. 2008, právoplatný dňa 05. 06. 2008 a vykonateľný dňa 09. 06. 2008.

Uznesením č. k. 11 Er/95/2010-15 zo dňa 30. 04. 2010 Okresný súd Nové Mesto nad Váhom zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v rozsahu nad 1659,83 EUR a v časti úroku z omeškania nad 8,5 % ročne zo sumy 1659,83 EUR s odôvodnením, že ide o plnenie, ktoré je právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   oprávnený   v   zákonnej   lehote   odvolanie,   v   ktorom namietol nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu, teda zaoberať sa vôbec a posudzovať skutkové a právne závery orgánu, ktorý ho vydal, posudzovať ich správnosť a tiež poukázal aj na nesprávnosť samotných skutkových a právnych záverov exekučného súdu.

Krajský súd v Trenčíne uznesením č.   k. 5CoE/300/2010-35 zo dňa 21.   07.   2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.

Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne bolo sťažovateľovi doručené dňa 24. 08. 2010...

Porušovateľ sa s argumentmi sťažovateľa o nedostatku právomoci exekučného súdu preskúmavať a zaoberať sa vecnou stránkou exekučného titulu nevyporiadal vôbec, napriek tomu   že   pre   posúdenie   vecí   to   malo   podstatný   význam,   išlo   teda   o   právne   a   skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. IV. ÚS 115/03).

Porušovateľ v odôvodnení len označil zákonné ustanovenia, ku ktorým uviedol „... v náväznosti   na   §   219   ods.   2   O.   s.   p,   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   poukazuje   na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.“

Z uznesenia porušovateľa nevyplýva jediný argument k odvolaniu sťažovateľa zo dňa 29. 06. 2010 proti uzneseniu súdu prvého stupňa a tam uvedeným skutočnostiam. Podanie odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu sa tak javí ako zbytočné ale bez toho, aby bol sťažovateľ vôbec oboznámený s tým, prečo ním uvádzané argumenty neboli dôvodné. V rozhodnutí súdu prvého stupňa nie je uvedený žiadny argument s odkazom na konkrétne   zákonné   ustanovenie,   podľa   ktorého   má   exekučný   súd   pri   skúmaní   platnosti rozhodcovskej   doložky   právomoc   konať   ex   offo,   kým   súd   konajúci   o   žalobe   o   zrušenie rozhodcovského rozsudku tak môže urobiť len na základe podanej žaloby.

Dôsledkom postupu porušovateľa je, že námietku nedostatku právomoci a porušenie zákona   prvostupňovým   súdom   vôbec   neriešil,   keďže   sám neuviedol   k   tejto   otázke   nič, a zároveň sa ani reálne nemohol stotožniť s dôvodmi k tejto otázke v uznesení súdu prvého stupňa, kde sa neuvádzajú...

Ani jedno uznesenie vydané súdom (prvostupňovým alebo porušovateľom) nerieši otázku právomoci, keďže výlučne odcitovanie zákona nie je jej riešením ani v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p., ktoré vyžaduje uvedenie právneho posúdenia, t. j. právneho posúdenia právomoci exekučného súdu na postup, ktorý sťažovateľ podaným odvolaním namietal... Oprávnenie exekučného súdu zastaviť exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o vydanie poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ktorá   je   vedená   na   základe rozhodcovského   rozsudku   vydaného   v   zmysle   ustanovení   zákona   č.   244/2002   Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ZoRK) upravuje ust. § 45 nasledovne:

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom... K zamietnutiu žiadosti došlo z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Uvedené ustanovenia   však   nedávajú   exekučnému   súdu,   ako   sa   zrejme   nesprávne   domnieva   aj porušovateľ,   oprávnenie   preskúmavať   exekučný   titul,   ale   len   posúdiť   plnenie   priznané exekučným   titulom,   nakoľko   aj   zákonná   formulácia   hovorí   o   plnení,   na   ktoré   zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie o právnom dôvode, z ktorého plnenie vyplýva a na ktorého základe bol vydaný exekučný titul. Uvedený záver pritom nevyplýva len z gramatického výkladu   §   45   ZoRK,   ale   možno   ho   systematicky   odvodiť   aj   z   vymedzenia   oprávnenia exekučného   súdu   pri   vydávaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   na   podklade rozhodcovského rozsudku...

Právoplatnosťou každého rozhodnutia dochádza k ustáleniu určitého právneho stavu a tento možno zvrátiť len zákonne určeným spôsobom (mimoriadne opravné prostriedky; v rozhodcovskom   konaní   žaloba   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku).   Tým,   že   vec   je právoplatne skončená, dôvody na zmenu takto ustáleného stavu sú obmedzené (zákonom), nakoľko inak by právoplatnosť sama strácala akýkoľvek zmysel. Pokiaľ však ani nedôjde k ich využitiu, potom exekučný súd sa nemôže zaoberať otázkami, ktoré sa mohli riešiť len na ich základe. Porušovateľ svojím postupom nerešpektuje ani prekážku rozsúdenej veci... Nedostatok oprávnenia exekučného súdu zasahovať do právoplatne ukončenej veci jednoznačne vyplýva nielen z vnútroštátnej úpravy, ale aj z argumentácie Súdneho dvora EU (predtým ESD) v rozhodnutí vedenej pod C-40/08 (Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira)...

Proti   rozhodcovskému   rozsudku   sp.   zn.   RK-44/08/GR   povinný   nepodal   žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle uvedeného zákona. Uvedené v kontexte bodu 47   odôvodnenia   rozhodnutia   Súdneho   dvora   Európskej   únie   vo   veci   C-40/08,   ako   aj vnútroštátnej právnej úpravy znamená, že exekučný súd nemá ex offo právomoc nahrádzať pasivitu   povinného   v   predchádzajúcom   konaní   argumentmi   o   práve   preskúmavať rozhodcovský   rozsudok   v   „merite   veci“.   Postup   nad   rámec   uvedeného   je   postupom nezákonným a protiústavným v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy.

Takýto záver podporuje aj rozhodnutie C 168/05 vo veci Mostaza... Povinný   napriek   absolútnej   pasivite   v   celom   predchádzajúcom   konaní   alebo nepodaní návrhu na začatie konania podľa ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní bol postupom Krajského súdu v Trenčíne postavený do pozície ako keby takúto žalobu resp. námietku podal, teda ako keby vykonal procesný úkon, hoci tak nikdy nespravil a naopak sťažovateľovým prvým úkonom mohlo byť až odvolanie. V prípade podaných námietok či žaloby   povinným   by   však   sťažovateľ   mal   aspoň   právo   sa   k nim   vyjadriť,   kým   v   tomto prípade   k   argumentácii   porušovateľa   či   prvostupňového   súdu   nemohol   zaujať   ani stanovisko.

Neakceptovateľné je tiež to, že exekučný súd takto postupoval dávno po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského nálezu.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti P. C. S., s. r. o... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k.   5 CoE/300/2010-35 zo dňa 21. júla 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P. C. S., s. r. o... na rovnosť účastníkov v konaní podľa   článku 47 ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 CoE/300/2010-35 zo dňa 21. júla 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 CoE/300/2010-35 zo dňa 21. júla 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV.   Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   303,30   EUR vrátane DPH… na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Sťažovateľka   namietala porušenie   v petite označených   práv uznesením   krajského súdu.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tohto   svojho   ústavného poslania a postavenia   nie je   úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je   kvalifikovaná   princípom   subsidiarity,   v   zmysle   ktorého   ústavný   súd   o   namietaných zásahoch   rozhoduje len   v prípade,   že   je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom krajského súdu, ktorý na jej odvolanie potvrdil uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   11 Er 95/2010-15 z 30.   apríla 2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku v časti, „čo do istiny… presahujúcej 1.659,83 Eur“, a v časti, „čo do úroku z omeškania… presahujúcej 8,5 % ročne zo sumy 1.659,83 Eur od 24. 01. 2008 do zaplatenia“.

V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej exekučnej veci.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   o   predchádzajúcich   sťažnostiach   sťažovateľky analogického   skutkového   a   právneho   obsahu   ako   posudzovaná   sťažnosť   už   rozhodoval svojimi skoršími uzneseniami (napr. I. ÚS 202/2010, IV. ÚS 269/2010, I. ÚS 284/2010, IV. ÚS 310/2010, IV. ÚS 369/2010), a preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal aj z odôvodnenia svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v podrobnostiach odkazuje.

V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd neposudzoval, či a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je interpretáciou   natoľko   extrémnou,   a   teda   svojvoľnou,   že   by   vybočovala   z   postulátov spravodlivého procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nedospel k záveru, že by namietané uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné a zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu   nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu a uznesenia okresného súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi ním preskúmavaného uznesenia okresného súdu (ktorý príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a ktorého   úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   legitímne   a   právne akceptovateľné) a na tieto vo svojom uznesení odkázal. Vzhľadom na uvedené nie je možné urobiť záver ani o absencii náležitého odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúcich možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto základných práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším   návrhom   sťažovateľky   na ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   uznesenia), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010