znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 441/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť Úradu pre verejné obstarávanie, Dunajská 68, P. O. Box 58, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s. r. o., Rajská 15/A, Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta   JUDr.   Viliama   Karasa,   PhD.,   ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   5   S 11/2013 z 5. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Úradu   pre   verejné   obstarávanie o d m i e t a   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. novembra   2014 prostredníctvom telefaxu   doručená   sťažnosť   Úradu   pre   verejné obstarávanie (ďalej aj „sťažovateľ“) doplnená písomným podaním doručeným 12. novembra 2014 pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 S 11/2013 z 5. augusta 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   predmetnéhoobčianskeho súdneho konania vedenom na krajskom súde v postavení žalovaného. Žalobca v   predmetnom   konaní   sa   žalobou   domáhal   zrušenia   rozhodnutia   druhostupňového správneho   orgánu   (sťažovateľa,   pozn.)   označeného   v   žalobe,   ktorým   bolo   potvrdené prvostupňového   orgánu   o uložení   pokuty   žalobcovi   v sume   70 924,56   €.   Krajský   súd o žalobe žalobcu rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že zrušil rozhodnutie sťažovateľa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je nesúhlas s napadnutým rozsudkom krajského súdu   a jeho   namietaná   neústavnosť   z dôvodu   arbitrárnosti   napadnutého   rozsudku. V sťažnosti sťažovateľ poskytuje svoj právny pohľad na vec, ako aj právne argumentuje v prospech   neudržateľnosti   napadnutého   rozsudku   v súvislosti   s nesprávnou   aplikáciou prechodných   ustanovení   zákona   č.   25/2006   Z.   z.   o   verejnom   obstarávaní   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“) v jej veci.

4. V   petite   sťažnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že označené   základné   právo   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   bolo porušené, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa takto ústavný súd okrem iného zaoberal aj   otázkou,   či   návrh   je   podaný   oprávnenou   osobou, in   concreto či   Úrad   pre   verejné obstarávanie ako sťažovateľ je v tomto prípade oprávnený podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1   ústavy.   Otázka   spôsobilosti   orgánov   verejnej   moci   byť   sťažovateľom   v   konaní pred ústavným súdom už v minulosti bola opakovane predmetom rozhodovania ústavného súdu. Orgán verejnej moci môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ   verejnej   moci,   z   povahy   veci   vyplýva,   že   nie   je   a   ani   nemôže   byť   nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06). Rovnako ústavný súd v minulosti uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu tohto záveru uviedol, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený na začatie takéhoto konania, pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že   v   tomto   konaní   sa   preskúmava   zákonnosť   jeho   rozhodnutí,   ktoré   boli   vynesené v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve (IV. ÚS 149/04).

Úrad   pre   verejné   obstarávanie   je   v zmysle   §   109   ods.   1   zákona   o verejnom obstarávaní ústredným orgánom štátnej správy pre verejné obstarávanie, ktorý je v rámci svojej činnosti okrem iného oprávnený vydávať rozhodnutia o správnych deliktoch, v rámci ktorých je oprávnený udeľovať pokuty za porušenie povinností (§ 149 zákona o verejnom obstarávaní).

Zmyslom sťažnosti podanej ústavnému súdu je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických a právnických osôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany a rešpektu k ľudským slobodám na všetkých orgánoch verejnej moci. Verejná moc je   teda   povinná   rešpektovať   a   chrániť   ľudské   práva,   pričom   obsah   tejto   povinnosti   je podmienený charakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto determinovaný   oblasťou   ochrany,   ktorú   má   dané   základné   právo   zaručovať.   Existujú základné   práva,   ktoré   prislúchajú   každej   ľudskej   bytosti,   práva,   ktoré   prislúchajú   len štátnym   občanom, alebo práva, ktorých   nositeľom môže   byť len   cudzinec.   Právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s ich povahou právnickej osoby. Štát nie je v zásade nositeľom základných práv. Štát nemá slobodný priestor a slobodnú vôľu. Naopak,   štátne   orgány   majú   právomoci   a   kompetencie.   Opačné   vnímanie   je   absurdné a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu (II. ÚS 87/09).

Uvedené potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu a zahraničných ústavných súdov s kompetenciou   prerokúvať   ústavnú   sťažnosť.   Prvým   náznakom   tejto   judikatúry   bolo uznesenie sp. zn. I. US 29/97 ešte z čias, keď sa konanie na ústavnom súde začínalo na základe podnetu. Nasledovali napr. uznesenia sp. zn. II. ÚS 187/03, II. ÚS 19/04, I. ÚS 69/04   (časť   11   ods. 5),   IV.   ÚS   149/04,   III.   ÚS   115/06,1.   ÚS   239/07 a sp. zn. III. ÚS 329/07. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomenul taktiež čl. 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý explicitne zakazuje vládnym orgánom vysokých   zmluvných   strán   podávať   sťažnosť   na   Európskom   súde   pre   ľudské   práva (IV. ÚS 149/04, I. ÚS 239/07, III. ÚS 329/07). Podobný prístup možno pozorovať v Českej republike (PL.   ÚS-st 9/99, III. ÚS 516/03, I.   ÚS 3103/08), Slovinsku (sklep Up-98/06 z 21. 12.   2006,   dostupné   na internete:<www.us-rs.si>)   a   Chorvátsku   (U-III-4845/2004, dostupné na internete:<www.codices.coe.int>).

Je   nepochybné,   že   sťažovateľ   je   ústredným   orgánom   štátnej   správy   pre   verejné obstarávanie. V rámci svojej činnosti je ako nositeľ verejných úloh okrem iného oprávnený rozhodovať aj o správnych deliktoch, resp. ukladať svojimi rozhodnutiami pokuty.

Súčasne   nie   je   bez   právneho   významu,   čo   vlastne   tvorí   predmet   konania pred krajským súdom, kde sťažovateľ vystupuje v procesnej pozícii žalovaného. Predmetom tohto   konania   je   zákonnosť   rozhodnutia   sťažovateľa   ako   druhostupňového   správneho orgánu, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o uložení pokuty. Z uvedeného   je   zjavné,   že   aj   keď   vo   veci   ide   o   riadne   sporové   konanie   o zákonnosť označeného rozhodnutia, kde majú účastníci rovné postavenie, sťažovateľ v tomto konaní vystupuje ako štátny orgán a ako nositeľ verejných úloh, ktoré mu zveruje zákon o verejnom obstarávaní.

Konanie pred krajským súdom teda priamo súvisí s postavením sťažovateľa ako nositeľa verejných úloh, aj keď pred všeobecným súdom tieto verejné úlohy vrchnostensky nevykonáva.   Z   tohto   dôvodu   sú   aj   procesné   práva   sťažovateľa   prepojené   s   jeho verejnoprávnym postavením a ich porušenie nemôže byť teda namietané formou sťažnosti podanej ústavnému súdu. Z uvedeného potom vyplýva, že aj v predmetnej veci považuje ústavný súd sťažovateľa za zjavne neoprávnenú osobu na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

14. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa neprichádzalo do úvahy.

P o u č e n i e :   Proti   tomuto   rozhodnutiu   nemožno   podať   opravný   prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015