znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 441/08-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka o sťažnosti J. D. a A. D., S., zastúpených JUDr. J. V., N., ktorou namietali porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 176/95, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. D. a A.   D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 176/95 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 176/95 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. D. a A. D.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému   v sume 500 € (slovom   päťsto   eur),   ktoré   j e   Okresný súd Dolný Kubín   p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Dolný Kubín   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. D. a A. D.   trovy právneho zastúpenia v sume 362,60 € (slovom tristošesťdesiatdva eur a šesťdesiat centov) na   účet právneho zástupcu JUDr. J. V. do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd”) bola 30.   septembra   2008 doručená   sťažnosť   J. D.   a A.   D.   (ďalej len   „sťažovatelia“), ktorou namietali   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 176/95.

2. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením č. k. I. ÚS 441/08-13 zo 17. decembra 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd listom z 2. februára 2009 vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti a ku vhodnosti ústneho pojednávania, a právneho zástupcu sťažovateľov vyzval na vyjadrenie ku vhodnosti ústneho pojednávania. Právny zástupca sťažovateľov vo svojej odpovedi doručenej ústavnému súdu 18. februára 2009 uviedol: „Za podmienky, že nám bude vopred doručené stanovisko Okresného súdu Dolný Kubín, ku ktorému sa chceme písomne vyjadriť, budeme súhlasiť s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od verejného ústneho pojednávania v tejto veci. Až po oboznámení sa so stanoviskom Okresného súdu Dolný Kubín budeme môcť zistiť, či od verejného ústneho pojednávania je možné očakávať ďalšie objasnenie tejto veci.“ Ústavný súd listom č. k. I. ÚS 441/08-24 z 24. marca 2009 zaslal právnemu zástupcovi stanovisko okresného súdu s výzvou, aby sa k nemu vyjadril. Právny zástupca na výzvu ani jej urgencie z 2. júna 2009, 29. septembra 2009 a telefonický odkaz zo 7. januára 2010 nereagoval.

Poverená predsedníčka okresného súdu JUDr. B. S. vo svojej odpovedi sp. zn. Spr. 2055/09 z 18. februára 2009 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Vo   vyjadrení   k   prijatej   sťažnosti   uviedla   podrobný   prehľad   dosiaľ vykonaných úkonov vo veci sp. zn. 8 C 176/1995 a s poukazom na neho ústavnému súdu oznámila: „... konštatujem, že v doterajšom priebehu konania vznikli prieťahy. Ich príčina spočívala hlavne v štvornásobnej zmene zákonného sudcu. Dňa 29. 7. 2008 žalobcovia podali   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi   okresného   súdu,   pričom   po   zistení prieťahov boli prijaté opatrenia, keď vec je predsedom súdu kontrolovaná v pravidelných trojmesačných intervaloch.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu.

II.

4.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   sťažnosti,   vyjadrením   poverenej predsedníčky okresného súdu a skutočností vyplývajúcich zo spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 176/1995 zistil tento priebeh konania:

Konanie vo veci začalo na okresnom súde – pobočka Námestovo na základe návrhu podaného sťažovateľmi 15. decembra 1995 na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Prvý vo veci konajúci sudca vykonal úkony 4. januára 1996 a 21. februára 1996. Prvé pojednávanie vo veci, na ktorom boli vypočutí navrhovatelia i prítomní odporcovia, sa uskutočnilo 28. marca 1996. Po tomto dátume došlo k zmene zákonného sudcu, čo malo za   následok   viac   ako   dvojročnú   nečinnosť   súdu   vo   veci.   Uskutočnené   bolo   iba   jediné pojednávanie,   a   to   11.   augusta   1998,   ktoré   bolo   odročené   pre   účely   podania   trestného podnetu pre urážku sudcu. V ďalšom období viac ako osemročnej nečinnosti okresného súdu   došlo   opakovane   k   zmene   zákonného   sudcu.   Vec   bola   v   poradí   štvrtej   zákonnej sudkyni pridelená v roku 2007 a od tohto obdobia možno konanie považovať za plynulé. Napriek uvedenému a skutočnosti, že vo veci okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 15. decembra 2008 označil dokazovanie za skončené a vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 8 C 176/1995-N-356, rozsudok   dosiaľ nie je právoplatný, keďže po odvolaní podanom sťažovateľmi Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 10 Co 94/2009 z 22. októbra 2009 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

III.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

6. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

6.1 Predmetom   namietaného   konania   je   návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Ide o vec, ktorá patrí po právnej stránke k štandardnej agende všeobecných súdov   a   existuje   k   nej   stabilizovaná   judikatúra   všeobecných   súdov.   Skutková   zložitosť prípadu nebola preukázaná. Na právnu alebo skutkovú zložitosť veci nepoukázal vo svojom vyjadrení ani okresný súd a sám existenciu prieťahov priznal. Ústavný súd zobral do úvahy aj   skutočnosť,   tak   ako   ju   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zohľadňuje   aj   ESĽP,   ktorý zdôrazňuje, že stupeň starostlivosti, ktorý je potrebné venovať jednotlivému konaniu, závisí aj   od   významu,   ktorý   má   dané   konanie   pre   sťažovateľa.   Podľa   názoru   ESĽP   majú vnútroštátne   súdy   tiež   prihliadať   na   osobu   účastníka   konania   a   zvýšenú   starostlivosť venovať napr. tým konaniam, v ktorých vystupujú ľudia chorí alebo starí. Ústavný súd preto prihliadol na skutočnosť, že sťažovatelia   mali v čase podania žaloby 73 a 68 rokov, kým v súčasnom období už majú 88 a 83 rokov. Doterajšia doba konania vo veci, ktoré (po zrušení rozsudku okresného súdu ) trvá už viac ako 14 rokov, je z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

6.2 Správanie sťažovateľov je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom.   Správanie   sťažovateľov   možno označiť za také, ktoré malo vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Sťažovatelia totiž počas trvania konania na okresnom súde opakovane menili právneho zástupcu v konaní, požiadali o odročenie nariadených pojednávaní a podali zmenu žaloby a naostatok sa domáhali takého „nedoloženého   práva k nehnuteľnosti“,   ktorého vznik   a trvanie (takmer   50   rokov)   sami jednak   spôsobili   (neformálny   zákon   k nehnuteľnostiam)   a jednak   až   do   podania   žaloby vôbec neučinili.

6.3 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   bol   postup okresného súdu, ktorý vo veci konal. Konanie vedené okresným súdom začalo návrhom sťažovateľov na určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, pričom v priebehu konania došlo k zmene žalobného návrhu. Základné úkony vo veci boli vykonané súdom tak, ako to je uvedené v bode 6.1 tohto nálezu. Ústavný súd sa zaoberal postupom okresného súdu ako celku,   pričom   zistil,   že   je   poznamenané   predovšetkým   v   začiatku   konania   výraznými obdobiami nečinnosti (2 roky a 2 mesiace a 8 rokov a 6 mesiacov), pričom k urýchleniu konania došlo po pridelení veci v poradí štvrtej zákonnej sudkyni v roku 2007. Napriek uvedenej skutočnosti je potrebné konštatovať, že konanie, ktoré ani po viac ako 14 rokoch od podania žaloby nie je právoplatne skončené a neviedlo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov,   je poznamenané prieťahmi ako celok a predstavuje porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

IV.

7.   Keďže   ústavný   súd   zistil   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 2 výroku nálezu).

8.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   § 50 ods.   3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia po 100 000 Sk pre každého z nich, a to z dôvodu, že stav právnej neistoty trvajúci viac ako 12 rokov a 9 mesiacov (ku dňu podania sťažnosti) im spôsobil nielen materiálnu,   ale   aj   nemateriálnu   ujmu.   Ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľov   o   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vyhovel a priznal ho v sume 500 € pre každého z nich (bod 3 výroku nálezu). Pri jeho výške prihliadal na veľmi „neistý“ predmet sporu pre   sťažovateľov   a   najmä   pre   nich   zrejme   zanedbateľnú   hodnotu, keď sa svojho spoluvlastníckeho práva začali domáhať takmer po 50 rokoch.

9. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. V.,   a priznal mu trovy konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) za dvoch sťažovateľov v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   v   sume 105,42   € (znížené o 20 %   ) a náhradu režijného   paušálu 6,30 €   za   uvedené   úkony v   celkovej   sume   362,60 €.   Ústavný súd vyslovil povinnosť okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľov (bod 4 výroku nálezu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010