znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 440/2015-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   novembra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod sp. zn.   Rvp 5048/2015,   sp. zn.   Rvp 5049/2015,   sp. zn.   Rvp 5159/2015,   sp. zn. Rvp 5252/2015 – sp. zn. Rvp 5256/2015, sp. zn. Rvp 7935/2015 a sp. zn. Rvp 9024/2015 – sp. zn. Rvp 9034/2015 vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 21 CoE 105/2014 z 22. decembra 2014, sp. zn. 20 CoE 88/2014 z 30. septembra 2014, sp. zn. 7 CoE 138/2014 z 30. decembra 2014, sp. zn. 6 CoE 8/2015 z 30.   januára   2015,   sp. zn.   15 CoE 40/2014   z 28.   januára   2015,   sp. zn.   3 CoE 83/2014 zo 4. februára 2015, sp. zn. 15 CoE 2/2015   zo 4. februára   2015,   sp. zn.   8 CoE 104/2014 z 26. februára 2015, sp. zn. 11 CoE 55/2014 z 5. februára 2015, sp. zn. 4 CoE 104/2014 z 10. decembra 2014, sp. zn. 8 CoE 140/2014 z 30. januára 2015 a sp. zn. 27 CoE 58/2014 z 30. januára 2015 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 Er 95/2004 z 2.   mája   2014,   sp. zn.   19 Er 247/2004   z 30.   októbra   2013,   sp. zn.   11 Er 23/2011 z 20. augusta   2014,   sp. zn.   15 Er 383/2008   z 19.   mája   2014,   sp. zn.   19 Er 61/2007 zo 6. októbra   2014,   sp. zn.   13 Er 170/2010   zo 6.   decembra   2013,   sp. zn.   16 Er 25/2005 zo 17.   októbra   2013,   sp. zn.   13 Er 459/2010   z 20.   marca   2014,   sp. zn.   8 Er 463/2006 z 8. apríla 2014, sp. zn. 20 Er 115/2007 z 8. apríla 2014, sp. zn. 13 Er 188/2010 z 19. marca 2014 a sp. zn. 8 Er 226/2003 z 29. januára 2014 a postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 24 CoE 63/2014 zo 6. februára 2015, sp. zn. 17 CoE 81/2014 z 19. augusta 2014, sp. zn. 8 CoE 132/2014 z 30. decembra 2014, sp. zn. 20 CoE 108/2014 z 22. decembra 2014, sp. zn. 27 CoE 47/2014 z 19. novembra 2014, sp. zn. 8 CoE 117/2014 z 26.   februára   2015,   sp. zn.   5 CoE 109/2014   zo 16.   decembra   2014   a   sp. zn. 20 CoE 109/2014 z 22. decembra 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 8 Er 438/2008 z 8. apríla 2014, sp. zn. 3 Er 178/2004 zo 4. decembra 2013, sp. zn. 2 Er 443/2005   z 18.   marca   2014,   sp. zn.   2 Er 241/2004   z 18.   marca   2014,   sp. zn. 3 Er 240/2004   z 20.   marca   2014,   sp. zn.   8 Er 791/2009   z 2.   apríla   2014,   sp. zn. 2 Er 650/2009 z 15. apríla 2014 a sp. zn. 2 Er 745/2008 zo 14. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 5048/2015, sp. zn. Rvp 5049/2015, sp. zn. Rvp 5159/2015, sp. zn. Rvp 5252/2015 – sp. zn.   Rvp 5256/2015,   sp. zn.   Rvp 7935/2015   a   sp. zn.   Rvp 9024/2015   –   sp. zn. Rvp 9034/2015 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn. Rvp 5048/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli od 7. apríla 2015 do 22. júna 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),   zákazu   diskriminácie   zaručeného   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru a porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 21 CoE 105/2014 z 22. decembra 2014, sp. zn. 20 CoE 88/2014 z 30. septembra 2014, sp. zn. 7 CoE 138/2014 z 30. decembra 2014, sp. zn. 6 CoE 8/2015 z 30. januára 2015, sp. zn. 15 CoE 40/2014 z 28. januára 2015, sp. zn. 3 CoE 83/2014   zo 4.   februára   2015,   sp. zn.   15 CoE 2/2015   zo 4.   februára   2015,   sp. zn. 8 CoE 104/2014 z 26. februára 2015, sp. zn. 11 CoE 55/2014 z 5. februára 2015, sp. zn. 4 CoE 104/2014 z 10. decembra 2014, sp. zn. 8 CoE 140/2014 z 30. januára 2015 a sp. zn. 27 CoE 58/2014   z 30.   januára   2015   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu“) v spojení   s   uzneseniami   Okresného   súdu   Poprad   sp. zn.   12 Er 95/2004   z 2.   mája   2014, sp. zn. 19 Er 247/2004 z 30. októbra 2013, sp. zn. 11 Er 23/2011 z 20. augusta 2014, sp. zn. 15 Er 383/2008   z 19.   mája   2014,   sp. zn.   19 Er 61/2007   zo 6.   októbra   2014,   sp. zn. 13 Er 170/2010 zo 6. decembra 2013, sp. zn. 16 Er 25/2005 zo 17. októbra 2013, sp. zn. 13 Er 459/2010   z 20.   marca   2014,   sp. zn.   8 Er 463/2006   z 8.   apríla   2014,   sp. zn. 20 Er 115/2007   z 8.   apríla   2014,   sp. zn.   13 Er 188/2010   z 19.   marca   2014   a   sp. zn. 8 Er 226/2003   z 29.   januára   2014   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia   Okresného   súdu Poprad“),   ako   aj   postupom   krajského   súdu   a jeho   uzneseniami   sp. zn.   24 CoE 63/2014 zo 6. februára 2015, sp. zn. 17 CoE 81/2014 z 19. augusta 2014, sp. zn. 8 CoE 132/2014 z 30.   decembra   2014,   sp. zn.   20 CoE 108/2014   z 22.   decembra   2014,   sp. zn. 27 CoE 47/2014 z 19. novembra 2014, sp. zn. 8 CoE 117/2014 z 26. februára 2015, sp. zn. 5 CoE 109/2014 zo 16. decembra 2014 a sp. zn. 20 CoE 109/2014 z 22. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Kežmarok sp. zn.   8 Er 438/2008   z 8. apríla   2014,   sp. zn.   3 Er 178/2004   zo 4. decembra 2013, sp. zn. 2 Er 443/2005 z 18. marca 2014, sp. zn. 2 Er 241/2004 z 18. marca 2014, sp. zn.   3 Er 240/2004   z 20.   marca   2014,   sp. zn.   8 Er 791/2009   z 2.   apríla   2014,   sp. zn. 2 Er 650/2009   z 15.   apríla   2014   a   sp. zn.   2 Er 745/2008   zo 14.   marca   2014   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Kežmarok“).

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   (už   mnohonásobne   a   pravidelne   sa opakujúcej,   pozn.)   atakuje   závery   vyplývajúce   z rozhodovacej   činnosti   uvedených okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych   predpisov vzťahujúcich   sa   na   ich   postup   a   rozhodnutia   v   exekučných   konaniach   vedených   pred uvedenými všeobecnými súdmi a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

V   petite   podaných   sťažností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto   rozhodnutia označených práv postupom a napadnutými   rozhodnutiami   Okresného   súdu   Poprad,   Okresného   súdu   Kežmarok a krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 5048/2015, sp. zn. Rvp 5049/2015, sp. zn. Rvp 5159/2015, sp. zn. Rvp 5252/2015 – sp. zn.   Rvp 5256/2015,   sp. zn.   Rvp 7935/2015   a   sp. zn.   Rvp 9024/2015   –   sp. zn. Rvp 9034/2015   a   z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu Poprad a Okresného súdu Kežmarok

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m.   m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Pokiaľ   ide   o   napadnuté   rozhodnutia   Okresného   súdu   Poprad   a   Okresného   súdu Kežmarok, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto   ňou   podané   sťažnosti   v   tejto   ich   časti   bolo   potrebné   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami

krajského súdu

Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný   súd   už   zaoberal   v   uplynulom   období   a   v   ktorých   atakovala   právne   závery všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k   právnemu   posudzovaniu   notárskych   zápisníc,   ako   aj rozsudkov   rozhodcovského   súdu   ako   exekučných   titulov   koncipovaných   na   podklade neprijateľných   podmienok   v   úverových   zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o   úvere koncipovaných   formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv   v   nadväznosti   na podmienky   v   nich   uvedené   vrátane   záverov   vyplývajúcich   z rozsudku   Súdneho   dvora Európskej únie (ďalej len,,Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s   odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012   zo 16.   mája   2012,   sp. zn.   I. ÚS 379/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 381/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn.   I. ÚS 382/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 409/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn.   I. ÚS 410/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 3/2013   zo 16.   januára   2013,   sp. zn.   I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   sp. zn. I. ÚS 146/2013   z 13.   marca   2013,   sp. zn.   I. ÚS 157/2013   z 13.   marca   2013,   sp. zn. I. ÚS 745/2013   z 11.   decembra   2013,   sp. zn.   I. ÚS 99/2014   z 5.   marca   2014,   sp. zn. I. ÚS 100/2014   z 5.   marca   2014,   sp. zn.   I. ÚS 212/2014   zo 7.   mája   2014,   sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 79/2013   zo 7.   februára   2013,   sp. zn.   II. ÚS 365/2013   z 26.   júna   2013,   sp. zn. II. ÚS 344/2013   z 19.   júna   2013,   sp. zn.   II. ÚS 562/2013   z 30.   októbra   2013,   sp. zn. III. ÚS 178/2014   zo 4.   marca   2011,   sp. zn.   III. ÚS 242/2011   z 31.   mája   2011,   sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 173/2014   zo 4.   marca   2014,   sp. zn.   III. ÚS 176/2014   zo 4.   marca   2014,   sp. zn. III. ÚS 178/2014   zo 4.   marca   2014,   sp. zn.   III. ÚS 214/2014   z 25.   marca   2014,   sp. zn. III. ÚS 297/2014   z 24.   apríla   2014,   sp. zn.   IV. ÚS 299/2012   zo 7.   júna   2012,   sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn.   IV. ÚS 52/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn. IV. ÚS 181/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn.   IV. ÚS 182/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn. IV. ÚS 183/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn.   IV. ÚS 186/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje   na   svoje   už   citované   svoje   rozhodnutia.   Zároveň   ústavný   súd   prízvukuje,   že sťažovateľka   ani   nevzniesla   žiadny   presvedčivý   dôkaz potvrdzujúci,   že   iba   ústna   časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp. zn.   5   Cdo   218/2009,   sp. zn.   3 Cdo 51/2011,   sp. zn.   3   Cdo 186/2012 a sp. zn. 7 Cdo 56/2011).

Na   podporu   svojej   argumentácie   iba   upriamuje   pozornosť   sťažovateľky   aj   na rozhodnutie   Súdneho   dvora   sp. zn.   C-76/10   zo 16.   novembra   2010   vydané   vo   veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98   až   C-244/98,   C-473/00,   C-168/05,   C-243/08,   C-40/08,   C-227/08   a   C-76/10) dotýkajúcu   sa   problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   závery ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C 470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.), v   ktorom   Súdny   dvor   výslovne   deklaroval,   že   „možnosť   súdu   skúmať   nekalú   povahu podmienky   aj   bez návrhu   predstavuje   vhodný   prostriedok   na   dosiahnutie   výsledku stanoveného v čl. 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie   cieľa stanoveného v čl. 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania   nekalých   podmienok   v   zmluvách   uzavretých   so   spotrebiteľmi   zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421, bod 25)“.

Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorá bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by tento postup   nebol   zo strany   všeobecných   súdov   dodržaný   (nariadenie   pojednávania   pred vyhlásením   exekúcie   za   neprípustnú   a   jej   zastavenie,   pozn.),   nepredstavoval   by   také porušenie   označených   práv   sťažovateľky,   ktoré   by   svojou   intenzitou   bolo   spôsobilé zasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie (napr. I. ÚS 367/2014).

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva   (formálne   poňatie   právneho   štátu)   môže   totiž   v   konkrétnych   súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie je inštančne   nadriadený.   Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne zaručených   základných   práv   a   slobôd   jednotlivca.   To   znamená,   že   ústavný   súd   nie   je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza k   porušeniu   bežnej   zákonnosti   alebo   iným   nesprávnostiam,   ktoré   svojou   podstatou spočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).

V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúce sa   postupu   a   rozhodnutí   krajského   súdu   z dôvodu   ich   zjavnej   neopodstatnenosti a nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde. Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podané sťažnosti   odmietol   bez podrobnejšieho   odôvodnenia   (§   25   ods.   2   posledná   veta   zákona o ústavnom   súde).   Keďže   boli   sťažnosti   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období   alebo   na   dôvod   namietania   neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015