znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 440/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária,   Fridrich   Paľko,   s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 NcC 306/2012 z 11. októbra 2013 (sp. zn. Rvp 21861/2013) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci   namietaného porušenia   základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označeným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému súdu   Žiar nad Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhala voči   Slovenskej   republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, zaplatenia náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o zodpovednosti za škodu“), ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom okresného   súdu   v   inom,   v   predmetnej   žalobe   označenom   exekučnom   konaní,   pričom za tento nesprávny úradný postup sťažovateľka považovala postup okresného súdu, ktorý v exekučnom   konaní   nerozhodoval   o   návrhu   na   zmenu   súdneho   exekútora   v   zákonnej lehote.

V predmetnej žalobe podanej okresnému súdu sťažovateľka súčasne žiadala, aby súd inštančne   nadradený   okresnému   súdu   rozhodol   o   prikázaní   tejto   veci   (konania   o tejto žalobe, pozn.) inému súdu, „... pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom   konania   (námietka   zaujatosti   z objektívneho   hľadiska)“.   Sťažovateľka požiadavku na prikázanie veci na konanie a rozhodnutie inému súdu z dôvodu ňou tvrdenej zaujatosti všetkých sudcov predmetného okresného súdu argumentačne odôvodnila tým, že v prípade   neprikázania   konania   o   označenej   žalobe   inému   súdu   bude   o tejto   žalobe o náhradu škody rozhodovať okresný súd, ktorý podľa tvrdení sťažovateľky sám svojím nesprávnym úradným postupom túto škodu aj spôsobil. Inými slovami, podľa sťažovateľky by tak okresný súd rozhodoval o dôvodnosti nároku na náhradu škody, ktorú mal tento okresný súd aj sám spôsobiť, čo je podľa sťažovateľky neprípustné.

Krajský   súd   sťažovateľkou   napádaným   uznesením   sp. zn.   23   NcC   306/2012 z 11. októbra   2013   (sp. zn.   Rvp 21861/2013)   jej   návrhu   nevyhovel.   Podľa   sťažovateľky krajský   súd   ňou   napádaným   uznesením   porušil   jej   základné   právo   domáhať   sa   súdnej ochrany na nezávislom a nestrannom súde, keď nezohľadnil objektívnu stránku nezaujatosti sudcov   okresného   súdu,   t.   j.   keď   neskúmal   objektívne   symptómy   vyvolávajúce   podľa sťažovateľky oprávnené pochybnosti o ich nezaujatosti, ktoré sa podľa nej prejavujú hlavne v pomere sudcov okresného súdu k veci, na rozhodnutí ktorej majú svoj záujem, pretože v prípade, že by bolo rozhodnuté o povinnosti štátu nahradiť sťažovateľke škodu vzniknutú v   príčinnej   súvislosti   s nesprávnym úradným   postupom   okresného súdu,   štát by mohol v zmysle § 22 zákona o zodpovednosti za škodu túto regresne vymáhať od okresného súdu, čo   môže   mať   podľa   sťažovateľky   za   následok   aj   napríklad   zníženie   rozpočtových prostriedkov pre okresný súd od štátu (ekonomická závislosť okresného súdu od štátu).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla: «Z vyššie   uvedených   skutočností,   bez ohľadu   na   konkrétnosti   skutkového   deja,   je zrejmé,   že exekučný súd (Okresný súd Žiar nad Hronom),   ktorý v minulosti uskutočnil vo vzťahu k sťažovateľovi nesprávny úradný postup,   sa po podaní   žaloby sťažovateľom v režime zákona č. 514/2003 Z. z. stal súdom, ktorý bude rozhodovať o náhrade škody spôsobenej   tým   istým,   teda   totožný,   nesprávnym   úradným   postupom.   Formulovaná konštatácia sa stáva zásadnou pre posúdenie tejto sťažnosti....

Žalobca   považuje   za   potrebné   úvodom   upozorniť   na   fundamentálnu   skutočnosť spojenú s argumentom o predpojatosti okresného súdu, ktorý má vec prejednať ako vecne a miestne príslušný súd podľa ust. § 85 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“). Vecne a miestne príslušný súd, ktorý by bol inak oprávnený vec prejednať, je štátnym orgánom, ktorý svojím konaním vyvolal skutočnosť zakladajúcu práva   uplatňované   touto   žalobou.   Okresný   súd   Žiar   nad   Hronom   zapríčinil   svojim nelegálnym   konaním   (nesprávnym   úradným   postupom)   vznik   škody   na   strane   žalobcu, a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať.... Pridelenie veci niektorému zo sudcov Okresného súdu Žiar nad Hronom by porušilo právo žalobcu na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, pretože podľa rozvrhu práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo vecí zaujatý....

Sťažovateľ trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b)   vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi)....

Sťažovateľ   v   spore   vedenom   pred   okresným   súdom   žiada,   aby   súd   rozhodol o povinnosti Slovenskej republiky uhradiť mu škodu, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom   tohto   okresného   súdu.   V   spore   bude   nevyhnutné   na   základe   vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto   existuje   legitímny   dôvod   pochybovať   o   nestranností   okresného   súdu,   ako   aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:

a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutý ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil   V   prípade nevylúčenia   okresného   súdu   z rozhodovania   dôjde   k   ústavne   neakceptovateľnej   situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz listinou   z jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia....

Vychádzajúc z vyššie uvedených východísk, sťažovateľ je toho názoru, že objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že majetková škoda a nemajetková ujma, ktorej náhrady sa sťažovateľ   žalobou   domáha,   mala   byť   spôsobená   rozhodovaním   sudcu   Okresného   súdu Žiar nad   Hronom,   ktorý   je   miestom   pôsobenia   všetkých   sudcov   vykonávajúcich   funkciu na tomto súde, pričom všetci sudcovia tohto súdu majú minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah k dotknutému sudcovi, vytvára taký vzťah sudcov k danej veci, z ktorého možno   vyvodiť   dôvodnú   pochybnosť   o   nezaujatosti   každého   zo   sudcov   Okresného   súdu Žiar nad   Hronom.   Žiaden   zo   sudcov   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   sa   vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôže javiť v očiach strán ako nezávislý, pričom môžu vzniknúť dôvodné pochybnosti o ich nezaujatosti vo veci. Nemôže byť v súlade s ústavnou zásadou nezávislého a nestranného súdu, ak by spor o náhradu škody, resp. ujmy rozhodoval ten súd, ktorý sám mal svojím konaním žalovanú škodu spôsobiť.»

Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že už označeným uznesením krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V dôsledku uvedeného sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd zrušil označené uznesenie krajského súdu   a   aby   mu   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie,   aby   jej   priznal   primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 € a aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľka   sa   súčasne sťažnosťou   podanou   ústavnému súdu   domáhala vydania dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom sp. zn. 23 NcC 306/2012 z 11. októbra 2013 (sp. zn. Rvp 21861/2013).

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV. ÚS 36/03,   I.   ÚS   226/05, II. ÚS 270/07)   rozhodnutie   o odmietnutí   návrhu   na   začatie   konania   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť   alebo   neprípustnosť   je   rozhodnutím   „o konaní“,   ktoré   má   na   mysli citované   ustanovenie   § 24   písm. a)   zákona   o ústavnom   súde.   Nejde   však   o podmienku konania,   ktorú   možno   dodatočne   splniť   v ďalšom   návrhu,   ktorým   sa   napáda   to   isté právoplatne skončené konanie, ktoré bolo napadnuté už v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako zjavne neopodstatnený alebo neprípustný.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd   zistil,   že o identickej   sťažnosti   sťažovateľky   konal   a rozhodol   ústavný   súd   už v konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 348/2014, pričom uznesením sp. zn. I. ÚS 348/2014 z 2. júla   2014   bola   táto   sťažnosť   odmietnutá   pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu na jej prerokovanie.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľky   je   neprípustná,   a preto   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014