znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 440/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., Nicosia – Cyprus, zastúpenej advokátom JUDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava I č. k. 8 C 31/2009-406 z 22. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. septembra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti S. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 31/2009-406 z 22. júna 2012.

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa návrhom na začatie konania podaným okresnému súdu 19. januára 2009 domáhala „proti odporcovi: S. náhrady škody vo výške 17.478.199,14 EUR s príslušenstvom spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonnými rozhodnutiami“.   Okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. 8 C 31/2009 z 22. júna 2012 uložil sťažovateľke „povinnosť zložiť preddavok na trovy   konania   vo   výške   873.909,96   EUR...“ (po   vykonanom   dokazovaní   aplikujúc ustanovenia „§ 141a ods. 1..., ods. 2... a ods. 3... O. s. p.“, pozn.).

3.   Sťažovateľka   namietala,   že   okresný   súd   predmetným   rozhodnutím   porušil   jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keď jej „povinnosť uložil... postupom podľa § 141a OSP“, pričom „... vôbec nevyhodnocoval otázku či u navrhovateľa sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov...   nijako   sa nezaoberal   majetkovými   pomermi   navrhovateľa...   neposudzoval   otázku   existencie podmienok   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   pre   účely   aplikácie   §   141a   OSP... nezaoberal sa otázkou, či právne pomery navrhovateľa možno, alebo nemožno usporiadať v konkurznom konaní...“.

4. Sťažovateľka navrhla („žiadala“), aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 8 C 31/2009 z 22. júna 2012, toto uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne žiadala o odloženie vykonateľnosti predmetného uznesenia.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   sú   právne   závery   okresného   súdu   pri posudzovaní   spĺňania   predpokladov   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (pre   účely „§ 141a ods. 1 O. s. p.“), s ktorým sťažovateľka nesúhlasí (pozri bod 3).

7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Zmyslom   a   účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“ (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05)]. Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom sa podľa ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok, mimoriadny   opravný   prostriedok,   vyjmúc   návrh   na   obnovu   konania   a   iný   právny prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.

9.   V   danom   prípade   je   potrebné   sťažnosť   považovať   za   predčasnú,   a teda neprípustnú, pretože smeruje proti rozhodnutiu okresného súdu   procesnej povahy, ktoré nemá charakter rozhodnutia „konečného“. V okolnostiach danej veci by k eventuálnemu porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   v materiálnom   slova   zmysle   na   základe   jeho nosných dôvodov mohlo dôjsť napr. až v prípade, ak by označený porušovateľ (všeobecný súd)   na   základe   nezloženia   stanoveného   preddavku   na   trovy   konania   zastavil   konanie (§ 141a ods. 1 in fine zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien)   a následne   by   prebehlo   pre   sťažovateľa   neúspešné   opravné   konanie   pred všeobecnými   súdmi,   v rámci   ktorého   by   sťažovateľ   namietal   nosnými   dôvodmi   tejto sťažnosti. Konanie vo veci samej bude pokračovať na okresnom súde. Až po jeho ukončení a vydaní rozhodnutia okresným súdom, resp. krajským súdom vo veci samej (ako aj po prípadnom   využití   možnosti   podať   mimoriadne   opravné   prostriedky)   bude   mať sťažovateľka možnosť uplatniť ochranu svojich práv podaním sťažnosti ústavnému súdu.

10. Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože v danom štádiu súdneho prejednania veci nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci (o ktorej bude ďalej konať okresný súd).

11.   Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   ako   celku   sa   už ústavný   súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

12.   Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   k   rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012