znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 440/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. T. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 M Cdo 16/2010 z 28. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., K., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) sp. zn. 2 M Cdo 16/2010 z 28. júna 2011.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka vystupovala v konaní „na vydanie bezdôvodného obohatenia a príslušenstva“ vedenom na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C 16/2006 v procesnom postavení žalovanej. Okresný súd rozsudkom z 21. mája 2008 zaviazal sťažovateľku zaplatiť vo výroku rozsudku uvedenú istinu (ako dlžné sumy) a úrok z omeškania. Konanie v časti žaloby zastavil. O odvolaní sťažovateľky proti prvostupňovému rozsudku rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) tak, že potvrdil „rozsudok v napadnutej časti, t. j. vo vyhovujúcom výroku a výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi účastníkmi a vo výroku   o súdnom   poplatku“. Odvolací   súd   ponechal „v   ostatnej   časti...   rozsudok   bez zmeny“. Sťažovateľka „využila   možnosť   podať   podnet   generálnemu   prokurátorovi   na podanie mimoriadneho dovolania“. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 M Cdo 16/2010 z 28. júna 2011 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť trovy konania o mimoriadnom dovolaní.

3. Podľa názoru sťažovateľky „porušovateľ svojim rozhodnutím porušil čl. 46 Ústavy SR čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces“, a to najmä tým, „že porušovateľ... ignoroval konanie prvostupňového i odvolacieho súdu, ktoré nevykonali dôkazy,   ktoré   sťažovateľ navrhoval   a ktoré   mali mať   zásadný význam   pre ich   konečné rozhodnutie a preto dospel k rozhodnutiu, ktoré poškodilo právo sťažovateľa... napadnuté rozhodnutie neodôvodnil riadne...“.

4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „-   práva   sťažovateľa   vyplývajúce   z   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   boli   rozhodnutím porušovateľa - rozsudkom zo dňa 28. 06. 2011 (sp. zn. 2 M Cdo 16/2010) porušené.

- Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 06. 2011 vydaný v konaní sp. zn. 2 M Cdo 16/2010 ruší a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Súčasne   požiadala   o odloženie   vykonateľnosti „napadnutého...   rozhodnutia“, uplatnila   si   náhradu   trov   konania   a žiadala   o nezverejňovanie   jej   mena   vo   verejne publikovaných rozhodnutiach“.

II.

5.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

7. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 16/2010 z 28. júna 2011. Porušenie označených práv mal spôsobiť najvyšší súd najmä nevysporiadaním sa s jej námietkami už prezentovanými v bode 3.

8. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS   88/01,   I.   ÚS   95/2011),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie v súdnom konaní.

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

10.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané   porušenie   ňou   označeného   práva predmetným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora sp. zn. 2 M Cdo 16/2010 z 28. júna 2011 sú zlúčiteľné s označeným článkom ústavy.

11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru,   že   tento   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   vyplýva   aj   z   nasledujúcich podstatných (v rozsahu podanej sťažnosti, pozn.) častí odôvodnenia napadnutého rozsudku:Najvyšší   súd   po   oboznámení   relevantných   častí   prvostupňového   rozsudku (z 21. augusta 2008) uviedol podstatu odvolacieho rozsudku (z 20. októbra 2009), ktorý „rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v napadnutej   časti   potvrdil   a uviedol,   že   ostatná   časť rozsudku ostáva bez zmeny. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav na základe rozsiahleho dokazovania, ktoré vo veci vykonal. Poukázal na to,   že   prvostupňový   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   skutkových   zisteniach,   ktoré z vykonaného dokazovania vyplynuli. Prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo a vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad § 132 O. s. p. Odvolací súd sa stotožnil   s mimoriadne   podrobnými   presvedčivými   a zákonu   zodpovedajúcimi   dôvodmi rozhodnutia prvého stupňa...“.

Následne   najvyšší   súd   oboznámil   argumentáciu   generálneho   prokurátora   v jeho mimoriadnom dovolaní,   ktorý „Žiadal,   aby   Najvyšší súd   Slovenskej republiky   rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa názoru generálneho prokurátora je konanie na oboch súdoch   nižších   stupňov   postihnuté   tzv.   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedol, že o vadu konania pri zisťovaní skutkového stavu veci sa jedná najmä vtedy, ak pri dokazovaní súdy nepostupovali v súlade s § 120 O. s. p. a neboli vykonané dôkazy, ktoré procesná strana, navrhla, napriek tomu, že mal dôkaz slúžiť na preukázanie   právne   významnej   skutočnosti,   ktorej   sa   účastník   dovoláva   a   to   všetko   za predpokladu, že tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na to, že   prvostupňový   súd   ani   súd   odvolací   sa   dôsledne   nezaoberali   námietkami   žalovanej. Uviedol,   že súdy nezisťovali a neoverovali navrhované dôkazy,   znevýhodnili postavenie žalovanej, a jej ochranu a poškodili ju tým, že pri užívaní poľnohospodárskej pôdy, ktorá je jej živobytím, je nútená vyplatiť žalobkyni neúmerne vysoký nájom s príslušenstvom, čo má navyše   dosah   aj   na   iné   osoby,   ktorých   podnikateľská   činnosť   je   v   rozorte poľnohospodárstva. Generálny prokurátor mal za to, že vychádzajúc z obsahu spisov súd prvého   stupňa   ako   aj   súd   odvolací   sa   nedostatočne   zaoberali   základnou   námietkou žalovanej, ktorú namietal počas celého súdneho konania a ktorá mala zásadný význam pre určenie sumy z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobkyňa domáhala a tým je zmena charakteru ornej pôdy na zastavanú plochu...“.

Po uvedení vyjadrenia žalobkyne, ktorá sa „nestotožnila s podnetom generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Vyjadrila názor, že zo strany konajúcich súdov nedošlo k pochybeniu   v   postupe   súdov   pri   vykonávanom   dokazovaní...   navrhla   mimoriadne dovolanie   zamietnuť.“, odôvodnil   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   takto: «Najvyšší   súd Slovenskej republiky rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.   s.   p.)   na   základe   podnetu   žalovanej   (§   243e   ods.   1   a   2   O.   s.   p.),   bez   nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods.   2 O. s. p.   a spojení s § 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal   rozhodnutia   krajského   a   okresného   súdu   a   dospel   k   záveru,   že   mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.

V zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 O. s. p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Existenciu týchto vád dovolací súd nezistil.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že konanie na súdoch nižších stupňov   je   postihnuté   tzv.   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie vo veci, spočívajúcu v postupe súdu v dôkaznom konaní (§ 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa   §   121   Občianskeho   súdneho   poriadku   netreba   dokazovať   skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie.   Podľa   §   132   O.   s.   p.   dôkazy   súd   hodnotí   podľa   svojej   úvahy,   a to   každý   dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa   §   153   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   súd   rozhodne   na   základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených   skutočností   vzhľadom   na   poznatky   získané   z   vykonaných   dôkazov,   je   vecou vnútorného   sudcovho   presvedčenia   a   jeho   logického   myšlienkového   postupu.   Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných   skutočností   sú   pravdivé,   t.   j.,   ktoré   z   nich   bude   považovať   za   preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov.

Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak   čiastkové,   jednak   komplexné   závery   sudcu   o   vierohodnosti   poznatkov   získaných vykonaním   dôkazov,   ktoré   sú   potom   podkladom   pre   záver   o   tom,   ktoré   skutočnosti účastníkmi   tvrdené   má   súd   za   preukázané   a   ktoré   tak   tvoria   zistený   skutkový   stav. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej. Súdy sa nemusia vysporiadať so všetkými námietkami účastníkov, ale len s tými, ktoré majú význam pre rozhodnutie.

Inou   vadou   v zmysle § 243f ods.   1 písm.   b/   O.   s.   p.   nie je samotné hodnotenie dôkazov nižšími súdmi, keďže v dovolacom konaní nemožno toto hodnotenie preskúmavať (R 42/1993).

K námietke generálneho prokurátora, že súdy sa nedostatočne zaoberali základnou námietkou žalovanej, ktorú namietala počas celého súdneho konania a ktorá mala zásadný význam   pre   určenie   sumy   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   nie   je   dôvodná,   pretože z   odôvodnenia   rozsudku   prvostupňového   súdu   ako   aj   odvolacieho   súdu   vyplýva,   že súdy sa dôsledne a veľmi pozorne zaoberali námietkou žalovanej. Podľa   odvolacieho súdu námietky žalovanej, ktoré sa týkali evidencie druhu pozemku v katastri súd považoval za irelevantné, lebo vychádzali len zo skutočností, že pôvodne sa jednalo o ornú pôdu, a takto   bol   druh   pozemku   evidovaný   aj   v registri   „E“   katastra   nehnuteľností,   kde   boli pozemky   žalobkyne   vedené   na   liste   vlastníctva   č.   1154   pod   pôvodnými   evidenčnými parcelnými č. 440/2, 440/3. Uviedol, že podľa § 13 vyhlášky č. 79/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva katastrálny zákon, údaje o pozemkoch obsahujú parcelné číslo, výmeru, druh pozemku, údaje o vlastníkovi alebo inej oprávnenej osobe a iné popisné údaje. Údaje o pozemkoch sa členia na údaje o parcelách registra „C“ evidovaných na katastrálnej, mape a   údaje   o parcelách   registra   „E“   evidovaných   na   mape   určeného   operátu,   ktoré   sú   v katastrálnej mape zlúčené do väčších celkov a rozdelené do viacerých parciel. Poukázal na to,   že   za záväzný   sa podľa   ustanovenia   §   34   vyhlášky   č.   79/1996 Z.   z.   považuje druh pozemku   v údajoch   parciel   registra   „C“,   záväznými   nie   sú   druhy   pozemkov   v   údajoch parciel   registra   „E“.   Ani   na   súde   prvého   stupňa   nebol   preukázaný   opak,   pokiaľ   ide o hodnovernosť a záväznosť údajov katastra nehnuteľností, ktorú namietala žalovaná. Odvolací   súd   postupoval   v   súlade   so   zákonom,   preskúmal   rozsudok   súdu   prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov daných odvolaním, vo svojom konaní sa nedopustil vady podľa § 237 O. s. p. a jeho rozsudok nie je zaťažený vytýkanou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci na základe vykonaného, dokazovania. Vykonané dokazovanie bolo v súlade s § 132 O. s. p. a následne i ustanoveniami § 153 ods. 1 a § 154 ods.   1   O.   s.   p.   Skutkové   hodnotenie   veci,   pokiaľ   súd   prvostupňový   ako   i   odvolací   pri vykonávaní   a   hodnotení   dôkazov   rešpektoval   príslušnú   zákonnú   úpravu,   nemôže byt' samostatným   predmetom   preskúmavania   a na   základe   mimoriadneho   opravného prostriedku.

S poukazom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky k záveru, že nie sú dané dôvody mimoriadneho dovolania, a preto ho v súlade s § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.»

12. Predmetné rozhodnutie (jeho   odôvodnenie)   obsahuje podľa   názoru   ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

13. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

14. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami   generálneho   prokurátora,   ktoré   uviedol   v   mimoriadnom   dovolaní,   zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka (resp. generálny prokurátor) v tomto konaní dostala (dostal) odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   dovolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené,   majú oporu   vo vykonanom dokazovaní a vychádzajú zo skutočností známych vo veci konajúcim súdom v čase   jeho   rozhodovania.   Pretože   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   (na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení), ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

15. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

16. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   rozhodnutím   (a   odôvodnením   rozhodnutia)   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením základného práva sťažovateľky.

17. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľkou označeným základným právom, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

18. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011