znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 440/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Z., B., zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Sp 135/2006 a jeho rozsudkom   č.   k.   3 Sp 135/2006-264 z 1. decembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 82/2010 a jeho rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 82/2010 z 23. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2010 doručená sťažnosť Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Sp   135/2006   a   jeho   rozsudkom   z   1. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok z 1. decembra 2009“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Sžo 82/2010 a jeho rozsudkom z 23. júna 2010 (ďalej len „rozsudok z 23. júna 2010“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad v B. 2006 (ďalej len „pozemkový úrad“) rozhodnutím č. j. 2006/02354-R/Ber zn. 976/92 z 19. júna 2006 (ďalej len „rozhodnutie z 19. júna 2006“) vyhovel reštitučným nárokom oprávnených osôb   združených   v   Lesnom   spoločenstve   majiteľov   urbáru   a   lesnej   spoločnosti   B.   k pozemkom v katastrálnom území L. a oprávneným osobám bolo prinavrátené vlastníctvo k uvedeným pozemkom [t. j. boli im vydané v súlade s terminológiou zákona č. 229/1991 Zb. o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.)].

Po   odvolaní   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   z   1.   decembra   2009   potvrdil rozhodnutie pozemkového úradu z 19. júna 2006.

Po odvolaní sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom z 23. júna 2010 potvrdil rozsudok krajského súdu z 1. decembra 2009.

Podstatnou   otázkou   v   namietanom   konaní   bolo   posúdenie   aplikovateľnosti   §   11 ods. 1 písm. e) zákona č. 229/1991 Zb., podľa ktorého pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade, že na pozemku bola zriadená záhradková alebo chatová osada.

Krajský súd a najvyšší súd dospeli k záveru, že v danom prípade na pozemkoch, ku ktorým si oprávnené osoby uplatnili reštitučné nároky, nebola zriadená záhradkárska osada,   a   preto   nie   je   daná   prekážka   na   prinavrátenie   vlastníctva   k   týmto   pozemkom v zmysle § 11 ods. 1 písm. e) zákona č. 229/1991 Zb.

K   uvedenému   záveru   dospel   krajský   súd   a   najvyšší   súd   na   základe   zisteného skutkového stavu a tohto právneho názoru:

„pojem   zriadená   záhradková   osada   zahŕňa   v   sebe   jednak   predmet   slúžiaci   na záhradkárske účely - vyčlenená časť územia (pôdy) a súčasne subjekt, ktorý je oprávnený na tento účel pozemky užívať… z hľadiska zriadenia záhradkárskej osady nie je preto ani rozhodujúca doba vzniku samotného subjektu Základnej organizácie SZZ, ale či a vôbec kedy došlo k právne relevantnému získaniu pozemkov na záhradkárske účely…

podľa § 52 až 58 vyhl. č. 83/1976 Zb. bolo ako prvý krok pre zriadenie záhradkovej osady potrebné vydanie rozhodnutia o využití územia, ktorým rozhodnutím sa umiestňovala záhradkárska   osada,   pričom   jeho   obsahom   bolo   určenie   pozemkov   s   ich   presnou identifikáciou   a   uvedenie   doby   užívania.   Až   následne   bolo   možné   uzavretie   dohody o dočasnom užívaní pozemkov na záhradkárske účely a jej prípadné schválenie príslušným správnym orgánom, Takýmto spôsobom malo byť postupované pri zriaďovaní záhradkových osád od účinnosti vyhlášky č. 83/1976 Zb., t. j. od 01. 10. 1976...

zákon   o   pôde,   ale   ani   vyhláška   č.   83/1976   Zb..   o   všeobecných   technických požiadavkách na výstavbu…, ale ani iný predpis platný v čase účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. t. j. ku dňu 24. 06. 1991, nepodávali definíciu pojmu zriadená záhradková osada. Ak sa tak stalo prijatím zákona č. 64/1997 Z. z., treba k tomu hneď uviesť, že definícia uvedená v ustanovení § 2 ods. 1 tohto zákona, účinného od 26. 03. 1997, slúži výlučne len pre účely tohto zákona. Jeho predmetom je totiž nová úprava vzťahov medzi pôvodnými vlastníkmi pozemkov, nepodliehajúcich reštitúcií podľa zákona č. 229/1991 Zb., a nájomcami resp. užívateľmi   pozemkov   v   zriadených   záhradkových   osadách,   pôvodne   zahrnutá   do ustanovenia § 22 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb., ktoré bolo týmto zákonom vypustené... hmotnoprávne   podmienky   reštitučného   nároku   podľa   zákona   č.   229/1991   Zb.   je potrebné skúmať ku dňu účinnosti tohto zákona, t. j. ku dňu 24. 06. 1991. To znamená, že aj otázka zriadenia záhradkovej osady ako podmienka pre nevydanie pozemku alebo jeho časti (§ 11 ods. 1 písm. e/ zákona č. 229/1991 Zb.), musí byť a to treba zdôrazniť, pri riešení reštitučného nároku, posudzovaná podľa práva platného v čase, kedy na pozemku alebo jeho   časti   mala   záhradková   osada   vzniknúť.   Tomu   nasvedčuje   aj   skutočnosť,   že   zákon č. 64/1997 Z. z. nezrušil, resp. nezmenil odkaz poznámky v ustanovení § 11 ods. 1 písm. e/ zákona č. 229/1991 Zb. (pozn. poznámka odkazuje na § 52 až 58 vyhl. č. 83/1976 Zb.)...“

Najvyšší súd v rozsudku z 23. júna 2010 zdôraznil, že «Akýkoľvek iný výklad, ba dokonca analogický postup, ktorý uvádza navrhovateľ (sťažovateľ, pozn.), je v správnom práve neprípustný a bol by v priamom rozpore so zmyslom a účelom tohto zákona... aj pred 1. októbrom 1976 aj po tomto dátume sa vždy pri zmene využitia určitého územia vyžadovalo územné rozhodnutie vydané príslušným štátnym orgánom. Preto pokiaľ navrhovateľ   tvrdí,   že   do   roku   1976   nebolo   potrebné   územné   rozhodnutie   na   zriadenie záhradkovej osady, takéto jeho tvrdenie nemá oporu v zákone. Dokonca sa vyžadovalo aj územné   vyčlenenie   územia   záhradkovej   osady   v   evidencii   nehnuteľností.   Územné rozhodnutie   ako   základný   predpoklad   pre   zmenu   využitia   územia   vydané   nebolo   a   ani v evidencii nehnuteľností nebolo toto územie vyčlenené ako záhradková osada...

Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že je potrebné rešpektovať prirodzený vývoj pri vzniku záhradkovej   osady,   tento   by   mohol   byť   akceptovaný   v   prípade,   ak   by   takýto   vývoj korešpondoval s právnym poriadkom. Podľa názoru navrhovateľa ako záhradková osada vznikol už na ustanovujúcej členskej schôdzi 29. marca 1974 a aj po roku 1976, všetky štátne   orgány   rešpektovali   jeho   existenciu,   o   čom   svedčí   fakt,   že   vydávali   stavebné povolenia na výstavbu záhradných chatiek, ktoré však mohli stavebné úrady vydávať iba v zriadených záhradkových osadách.

Odvolací súd upozorňuje na to, že zo znenia § 51 vyhl. č. 83/1976 Zb. vyplýva, že záhradkárske chaty sa umiestňujú predovšetkým v záhradkárskych osadách, nie výlučne, preto tento argument navrhovateľa, pokiaľ ide o údajnú akceptáciu záhradkárskej osady štátnymi orgánmi, neobstojí...

podľa názoru odvolacieho súdu na ustanovujúcej členskej schôdzi 29. marca 1974 síce mohla vzniknúť organizačná zložka SZZ, ale nemohla byť týmto spôsobom zriadená záhradková   osada,   pretože   jednotliví   nájomcovia   pôdy   mali   užívacie   práva   upravené individuálnymi zmluvami s Družstvom ako vlastníkom predmetných pozemkov, ktoré ich neoprávňovali odovzdať tieto pozemky do užívania navrhovateľovi, ako právnickej osobe. Družstvo týmito zmluvami prenechalo individuálnym fyzickým osobám do dočasného užívania pôdu, ktorú v tom čase nevyužívalo na poľnohospodársku výrobu, avšak týmto aktom toto územie (pôda) nezmenila svoj charakter poľnohospodárskej pôdy vo vlastníctve Družstva.

Z administratívneho spisu vyplýva, že navrhovateľ ako právnická osoba… vznikol až 1. januára 1977 a dočasným užívateľom predmetných nehnuteľností sa stal až na základe Zmluvy   (uzatvorenej   s   Družstvom),   o   prenechaní   združených   členských   pozemkov   na poľnohospodárske využitie z 10. novembra 1981… (ďalej len „Zmluva“).

Podľa čl. 2 tejto zmluvy, sa predmetná poľnohospodárska pôda previedla ZO SZZ na dočasné užívanie na dobu 12 rokov a po vypršaní zmluvnej doby mohla byť predĺžená na ďalšie obdobie, pokiaľ tomu nebude brániť verejný záujem. Podľa čl. 5 písm. c) sa ZO SZZ zaviazala po ukončení nájomnej zmluvy všetky stavby odstrániť a uviesť pozemok do stavu vhodného pre poľnohospodárske využitie...

Pokiaľ navrhovateľ žiada rešpektovať reálny stav, t. j. podľa jeho názoru historicky postupný   vznik   záhradkovej   osady   na   predmetných   nehnuteľnostiach,   podľa   názoru odvolacieho súdu tejto jeho požiadavke nie je možné vyhovieť, nakoľko by to znamenalo poskytnutie ústavnej ochrany stavu, ktorý vznikol contra legem.

Podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, je nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Dôvody, uvedené v tomto odseku musia byť splnené kumulatívne, t. j. aj pri absencii čo len jedného z nich je obmedzenie vlastníckeho práva protiústavné.

V danom prípade § 11 ods. 1 písm. e) (predtým písm. d)) zák. č. 229/1991 Zb. určuje kvalifikovaný   dôvod   na   obmedzenie   výkonu   vlastníckeho   práva   vlastníkov   pôvodných nehnuteľností a to existenciu zriadenej záhradkovej osady.

Z vyššie uvedeného však vyplýva, že na nehnuteľnostiach, o vydaní ktorých odporca rozhodol, nikdy nebola zriadená záhradková osada a preto neexistuje zákonná prekážka na ich vydanie pôvodným vlastníkom.

Postupom, ktorého sa navrhovateľ domáha, by preto bolo neprípustným spôsobom zasiahnuté   do   ústavných   práv   vlastníkov   predmetných   nehnuteľností,   nakoľko   by   došlo k nutnému obmedzeniu ich vlastníckych práv v rozpore so zákonom.»

Sťažovateľ v II.   časti   sťažnosti   označenej ako „Porušené základné právo (alebo základná sloboda)“ uviedol: «Ústava SR zakotvuje právo na spravodlivý proces, ktoré je obsahom článkov 47 a 48 Ústavy SR. Súčasne sú tieto práva predmetom ochrany v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Právo   na   spravodlivý   proces   je   v   zmysle   rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   - čl. IV. ÚS 252/04   „naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   skutkový   stav   a   po   výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.“ Pre súdnu ochranu je zaručené v podobe základných princípov vymedzených v článku 47 a 48 Ústavy SR.

Postupom v konaní a rozhodovaní tak prvostupňového ako aj druhostupňového súdu tieto   porušili   procesné   predpisy   tak   zásadným   spôsobom,   že   tým   došlo   k   následku prejavujúcemu sa zo strany oboch porušovateľov v nerešpektovaní práv sťažovateľa, ktoré sú súčasťou jeho ústavného práva na spravodlivý súdny proces...»

Ďalej   sťažovateľ   uviedol,   že „Hlavným   dôvodom   prečo   došlo   súdnymi rozhodnutiami k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces“ je nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevyhodnotenie dôkazov v súlade § 132 OSP, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí a nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v závere, že na „pozemkoch, ktoré mali byť vydané, nikdy nebola zriadená záhradková osada.“.

K samotným sťažovateľom namietaným nesprávnym právnym záverom v rozsudku krajského súdu z 1. decembra 2009 a rozsudku najvyššieho súdu z 23. júna 2010 sťažovateľ uviedol: „Žiadna právna teória vo svojich záveroch neuvádza, že v posudzovanej veci je nutné   vychádzať   pri   posudzovaní   existencie,   či   neexistencie   záhradkovej   osady   a   jej riadneho zriadenia podľa zákona č. 229/1991 Zb., a predpisov z dôvodu, že reštitučný nárok sa posudzuje práve podľa tohto predpisu. Celá problematika veci sa týka tej právnej skutočnosti,   kedy   došlo   k   zriadeniu   záhradkovej   osady   a   aké   právne   predpisy   pre   jej zriadenie   vtedy   platili.   Nemyslíme   si,   že   zákon   č.   64/1997   Z.   z.   je   v   tomto   smere bezvýznamný a je možné ho obísť, pretože v čase rozhodovania správneho orgánu tento zákon   bol   v   platnosti   a   účinnosti   a   je   súčasťou   nášho   právneho   systému.   Nie   je zanedbateľný   úmysel   zákonodarcu,   účel   zákona   z   pohľadu   potreby   definície,   čo   treba považovať za záhradkovú osadu v danom čase, pričom ide o prvú definíciu zákonom, ktorej potreba vyplynula nie len pre budúce záhradkové osady, ale aj pre potrebu úpravy krívd spôsobených odňatím pozemkov pôvodným vlastníkom, kde zákon č. 64/1997 Z. z. uznal záhradkársky   spôsob   obrábania   pozemku   za   takú   hodnotu   verejného   záujmu,   ktorý   má prednosť   pred   nápravou   krívd.   Zákon   prvýkrát   definuje   záhradkové   osady,   ktoré   už existovali pred jeho účinnosťou.

Súdy   v   hodnotení   vzniku   záhradkovej   osady   pripísali   právne   záväznú   povahu poznámke   pod   čiarou...,   na   ktorú   odkazuje   ustanovenie   právneho   predpisu,   čo   nie prípustné. Poslaním poznámok pod čiarou, či vysvetliviek je len zlepšenie prehľadnosti a orientácie v právnom predpíše formou legislatívnej pomôcky, ktorá z povahy veci nemôže stanoviť záväzné pravidlá správania alebo pravidlá pre interpretáciu daného ustanovenia. Základné   ustanovenie   v   zákone   a   jeho   obmedzenie   až   vo   vysvetlivke   pod   čiarou nezodpovedá uznávaným princípom právneho štátu v demokratických systémoch...“

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy sťažovateľ uviedol: „Spôsob   konania   a   konečné   rozhodnutia   porušovateľov   vo   veci   prispeli   k   tomu,   že sťažovateľ zastupujúci svojich členov – užívateľov pozemkov v záhradkovej osade sa ocitol v stave právnej neistoty, ktorý spôsobil, že došlo k porušeniu ďalšieho základného práva a slobody a síce vlastníckeho práva garantovaného v čl. 20 Ústavy SR - konkrétne ide o právo vlastniť majetok...

Nesprávne   právne   posúdenie   veci,   obchádzanie   viacerých   ustanovení   procesných predpisov, nerešpektovanie, resp. neuznanie sťažovateľa ako riadnej záhradkovej osady, aj napriek nesporným argumentom sťažovateľa o jeho legálnej existencii podložené viacerými nesprávne a jednostranne posúdenými dôkazmi porušovateľom v 1/ alebo porušovateľom v 21 rade spôsobilo to, že členom záhradkovej osady, dlhoročným užívateľom pozemkov združených   v   záhradkovej   bude   znemožnené   uplatniť   si   svoje   práva   podľa   zákona   č. 64/1997 Z. z. a v zmysle tohto zákona nadobudnúť do svojho vlastníctva, pozemok ktorý užívajú - na ktorom majú postavenú záhradnú chatku a pozemok, ktorý rokmi skultivovali... Nesúhlasíme s odôvodnením rozhodnutia porušovateľa v 1/ rade v tom, že cituje čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, predmetnom ktorého je nútené obmedzenie vlastníckeho práva, nakoľko v danom prípade osôb oprávnených z reštitučného nároku, nejde o vyvlastenie, ale o iný spôsob usporiadania právnych vzťahov s užívateľmi pozemkov v záhradkovej osade, predpokladaný zákonom č. 64/1997 Z. z.

Následne členovia sťažovateľa nebudú môcť vykonávať samotné vlastnícke práva, obsahom   ktorých   je   napr.   právo   vec   užívať,   disponovať   s   vecou   nemôžu   absolútne realizovať.

V dôsledku rozhodnutí porušiteľov v 1/ a v 2/ rade je nastolený právny stav, podľa ktorého členovia sťažovateľa – záhradkovej osady a užívatelia pozemkov v záhradkovej osade,   ktorým   inak   zákon   č.   64/1997   Z.   z.   priznáva   osobitnú   právnu   ochranu   čo   do usporiadania vzťahov so skutočnými vlastníkmi pozemkov, budú musieť tieto pozemky vydať osobám, označeným v rozhodnutiach súdov, ako oprávnené osoby z reštitučného nároku, čo v   konečnom   dôsledku   spôsobí   tímto   členom   značné   materiálne   škody   nenávratného charakteru, ak budú povinní vypratať tieto nehnuteľnosti spolu so stavbami, ktoré sú celé tam desaťročia umiestnené...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako porušovateľ v 1/ rade rozsudkom zo dňa 23. 6. 2010 č. k. 2 Sžo 82/2010 a Krajský súd v Bratislave ako porušovateľ v 21 rade rozsudkom zo dňa 1. 12. 2009 č. k. 3Sp 135/2006-264 a konaním, ktoré im predchádzalo porušili právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 47 a 48 Ústavy SR a vlastnícke právo sťažovateľov podľa článku 20 Ústavy SR.

Rozsudok porušovateľa v 1/ rade – Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 6.   2010   č.   k.   2   Sžo82/2010   a   rozsudok   porušovateľa   v   2/   rade   –   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 1. 12. 2009 č. k. 3Sp 135/2006-264 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie porušovateľovi v 2/ rade – Krajskému súdu v Bratislave.

Porušovatelia základného práva sú povinní sťažovateľovi nahradiť trovy právneho zastúpenia   vo   výške   303,31,-   EUR...,   ktoré   sú   povinné   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. G. Z., advokátky...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp 135/2006 a jeho rozsudkom z 1. decembra 2009

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľov   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku krajského súdu z 1. decembra   2009   odvolanie,   o   čom   vedel,   odvolanie   aj   podal   a   najvyšší   súd   o   ňom rozsudkom z 23. júna 2010 rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv rozsudkom krajského súdu z 1. decembra 2009 a jeho postupom predchádzajúcom vydaniu tohto rozsudku z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 82/2010 a jeho rozsudkom z 23. júna 2010

Sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 20 ústavy, pričom   v   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   výslovne   uviedol: „porušili   právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 47 a 48 Ústavy SR a vlastnícke právo sťažovateľov podľa článku 20 Ústavy SR“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 82/2010 a jeho rozsudkom z 23. júna 2010. V nadväznosti na to sťažovateľ nesúhlasí s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   teda   s   interpretáciou   a   aplikáciou   príslušných zákonných ustanovení v jeho právnej veci.

Uvedené sťažnostné námietky svojím obsahom možno subsumovať pod namietanie porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Tieto   sťažnostné   námietky   sa   však   neprejavili   v   petite   sťažnosti,   kde   sťažovateľ kvalifikovane zastúpený advokátom nežiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť adresovaná ústavnému súdu musí okrem iného obsahovať aj výslovné označenie základných práv a slobôd, ktoré sa podľa   sťažovateľa porušili, pričom   v súlade s § 20 ods.   3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd v zásade viazaný návrhom na začatie konania (teda aj sťažnosťou). Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť pre návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu, teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ formuluje výrok rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha   (m.   m.   III.   ÚS   166/02).   Keďže   sa   sťažovatelia   v   petite   sťažnosti   nedomáhali vyslovenia porušenia týchto práv, týmito sťažnostnými námietkami sa ústavný súd zaoberal len vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy.

Zo systematického zaradenia čl. 47 a čl. 48 ústavy v druhej hlave siedmom oddiele označenom ako „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“, ktoré zahŕňa čl. 46 až čl. 50, vyplýva, že základné práva zakotvené v čl. 47 a čl. 48 ústavy patria do skupiny základných práv širšie označených ako právo na súdnu a inú právnu ochranu. Ústava však v článkoch tvoriacich   siedmy   oddiel   druhej   hlavy   diferencuje   obsah   jednotlivých   základných   práv patriacich do jednej skupiny. Preto je legitímnym očakávaním, aby sťažovateľ v súlade s § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde v petite sťažnosti výslovne označil základné právo, ktorého porušenie namieta s uvedením príslušného článku ústavy (prípadne označil právo s uvedením príslušného článku dohovoru).

Vymedzenie základných práv podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy v dôvodoch sťažnosti, ako aj   v   petite   sťažnosti   ako   „práva   na   spravodlivý   súdny   proces“   nie   je   možné   pri kvalifikovanom   zastúpení   sťažovateľa   advokátom   akceptovať   ako   namietanie   porušenia „práva na spravodlivý súdny proces“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Za stavu, keď sťažovateľ odôvodňuje porušenie základných práv podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy   namietanými   nesprávnymi   skutkovými   a   právnymi   závermi   a   nedostatočným odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu z 23. júna 2010 bez toho, aby uvádzal iné dôvody, v   ktorých   vidí   porušenie   označených   základných   práv,   je   nutné   konštatovať   absenciu príčinnej   súvislosti   medzi   argumentáciou   sťažovateľa   a   možným   porušením   ním označených základných práv.

Je potrebné dodať, že porušenie základných práv podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy sa môže prejaviť v nesprávnych skutkových a právnych záveroch či v nedostatočnom odôvodnením súdneho rozhodnutia, avšak len samotné závery uvedené v súdnom rozhodnutí či rozsah a kvalita jeho odôvodnenia nemôžu byť okolnosťou, ktorá nasvedčuje porušeniu základných práv podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy. Najmä nie za stavu, keď sťažovateľ neuviedol žiadne iné okolnosti   okrem   nesprávnych   záverov   súdu,   na   podporu   svojho   tvrdenia   o porušení základných práv podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ústavy ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp. v spojení s ich porušením.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv rozsudkom najvyššieho súdu   z   23.   júna   2010   a   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd dodáva vo vzťahu k posúdeniu meritórneho obsahu   právnych   záverov   najvyššieho   súdu,   že   jeho   závery   sú   (v   spojení   so   závermi krajského   súdu)   zrozumiteľné,   dostatočne   odôvodnené   a   rešpektujúce   osobitosti reštitučných   vzťahov.   Taktiež   výklad   a   aplikácia   relevantných   ustanovení   zákona č. 229/1991 Zb. vykazuje znaky logického výkladu rešpektujúceho požiadavku na ústavne konformný výklad zákonov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym   názorom   všeobecných   súdov   v   ich   právnej   veci   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru. Všeobecné súdy sa dostatočne   zaoberali   všetkým   podstatnými   námietkami   sťažovateľa   a   tieto   vyhodnotili spôsobom,   ktorý   zodpovedá   zákonným   požiadavkám   na   odôvodnenie   rozsudku   (§   157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010