znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 440/08-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť mal. M. M., nar..., H., zastúpeného zákonným zástupcom M. M.,   nar...,   a M.   M.,   nar...,   Taliansko,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   D.   H.,   B.,   ktorou namietajú porušenie čl. 46 ods. 4 a čl. 48 ods.   1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a mal. M. M. namieta aj porušenie čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP/163/2008-62 z 13. júna 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. a mal. M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 28. augusta 2008 doručená sťažnosť mal. M. M., nar..., H., zastúpeného zákonným zástupcom M. M., nar... (ďalej len „sťažovateľ v l. rade“), a M. M., nar..., Taliansko (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“,   spolu   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   D.   H.,   ktorou sťažovatelia namietajú porušenie čl. 46 ods. 4 a čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a sťažovateľ   v 1.   rade   namieta   aj   porušenie   čl.   3   ods.   1   Dohovoru   o právach   dieťaťa uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoP/163/2008-62 z 13. júna 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v súčasnom období je na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 P 133/08 vedené konanie o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému - sťažovateľovi v 1. rade (pôvodne začaté na Okresnom súde Zvolen na návrh matky maloletého podaný 2. augusta 2006), v ktorom otec - sťažovateľ v 2. rade

-i matka sťažovateľa v 1. rade opakovane podávali návrhy na vydanie predbežných opatrení, ktorými by okresný súd rozhodol o zverení maloletého do ich osobnej starostlivosti, povolil styk sťažovateľa v 1. rade so sťažovateľom v 2. rade aj mimo územia Slovenskej republiky, upravil styk rodičov k maloletému pre čas do právoplatného skončenia konania vo veci počas veľkonočných a vianočných sviatkov, jarných i hlavných školských prázdnin.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   28.   augusta   2008   sťažovatelia   namietajú porušenie svojich práv napadnutým uznesením, ktorým krajský súd zmenil uznesenie súdu prvého   stupňa   tak,   že   zmenil   predbežnú   úpravu   styku   otca   s mal.   dieťaťom, o ktorej bolo naposledy   rozhodnuté   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   uznesením č. k. 13 CoP 26/2007-14 z 18. júna 2007 tak, že boli stanovené pravidlá pre pravidelný styk otca s maloletým počas roka, s výnimkou mesiaca august, každý   párny týždeň   v sobotu v určenom čase, ďalej pre čas letných, zimných a jarných prázdnin v párnych a nepárnych rokoch.

Sťažovatelia   namietajú,   že   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   došlo k porušeniu ich práv priznaných čl. 46 ods. 4 a čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 3 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 v spojení s čl. 14 dohovoru a u sťažovateľa v 1. rade aj k porušeniu čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd vydal vo veci tento nález:„1)   Uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   8   CoP/163/2008-65   zo   dňa 13. 6. 2008, je porušené právo sťažovateľa v I. a II. rade na spravodlivé súdne konanie v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, v čl. 6 ods. 1 v spojitosti čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 38 ods. 2 v spojitosti s č. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na zákonného sudcu v čl. 48 ods. 1 v spojitosti s čl. 46 ods. 4 a v spojitosti s čl. 12 Ústavy SR, v čl. 6 ods. 1 v spojitosti čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 38 ods. 1 v spojitosti s čl. 3 ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   právo   na   súkromný   a rodinný   život   v čl.   8 v spojitosti   s čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a právo na účinný prostriedok nápravy v čl. 46 ods. 4 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 13 v spojitosti s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo sťažovateľa v I. rade v čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

2)   Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach   č. k. 8 CoP/163/2008-65 zo dňa 13. 06. 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3) Sťažovateľovi v I. a II. rade sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je   Krajský   súd   Košice   povinný   mu   vyplatiť   na   jeho   účet   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   v sťažnosti   zároveň   navrhla,   aby   ústavný   súd rozhodol aj o dočasnom opatrení tohto znenia:

„Ústavný   súd   odkladá   vykonateľnosť   Uznesenia   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 8 CoP/163/2008-65 zo dňa 13.   06.   2008 až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.“

Z napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   ním   bolo   rozhodnuté o odvolaní rodičov maloletého proti rozhodnutiu okresného súdu č. k. 4 P 133/2008-14 z 2. mája 2008 o vydaní predbežného opatrenia o styku otca s maloletým tak, že krajský súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bol časovo stanovený styk otca s maloletým počas letných prázdnin s určením, že sa môže uskutočniť kdekoľvek na území Slovenskej republiky, pričom krajský súd sám určil dobu a čas styku otca s maloletým počas letných, zimných   a jarných   prázdnin   a   vo   výroku   napadnutého   uznesenia   nevymedzil   územie, na ktorom sa má styk otca s maloletým realizovať.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Odvolací   súd   po   preskúmaní   všetkých   relevantných   skutočností   týkajúcich sa predmetu konania dospel k záveru, že bola splnená základná podmienka pre vydanie predbežného opatrenia, ktorou je naliehavosť takejto predbežnej úpravy, pretože mal. dieťa už bolo predbežne zverené do osobnej starostlivosti matky, ale rodičia sa nevedia dohodnúť na   úprave   styku   otca s dieťaťom   do   rozhodnutia   súdu   vo   veci   samej.   Pri   rozhodovaní o predbežnej úprave styku odvolací súd prihliadal na názor mal. dieťaťa vyjadrený v rámci šetrenia   vykonaného   kolíznym   opatrovníkom   v domácom   prostredí   dieťaťa,   ako   aj   na doposiaľ vykonané dokazovanie, z ktorého nepochybne vyplýva, že medzi otcom a dieťaťom je vybudovaná silná citová väzba a neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali zákaz   styku   otca,   prípadne   obmedzenie   styku   otca   s dieťaťom.   Naliehavosť   predbežnej úpravy   styku   otca   s dieťaťom   je   daná   záujmom   dieťaťa   na   prehlbovaní   alebo   udržaní prirodzenej väzby k rodičovi, ktorému nie je zverené do osobnej starostlivosti. Vzhľadom na to, že otec má možnosť stýkať sa s dieťaťom len počas obmedzeného času v priebehu bežného   roka,   každý   druhý   týždeň   v sobotu,   je   nevyhnutné   upraviť   ich   vzájomný   styk predbežne aj počas období, keď dieťa nemá školské povinnosti, v záujme predísť opakovane podávaným návrhom na predbežnú úpravu styku, ktoré v konečnom dôsledku znemožňujú súdu rozhodnúť vo veci samej. Odvolací súd vychádzajúc z ust. § 153 ods. 2 O. s. p. zmenil uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. tak, že upravil predbežne styk otca s mal. dieťaťom   počas   letných,   zimných   a jarných   prázdnin   tak,   aby   bolo   rešpektované   právo dieťaťa udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi (článok 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa)   v rozsahu   zodpovedajúcom   predbežnému   opatreniu,   teda   len v nevyhnutnej   miere,   čím   zároveň   zmenil   aj   predchádzajúce   rozhodnutie   o predbežnej úprave styku otca s mal. dieťaťom. Z návrhu otca nevyplynuli žiadne okolnosti, pre ktoré by bolo nevyhnutné upraviť styk presne v období od 12. 7. do 18. 8. 2008 a z obsahu spisu nevyplynula potreba upraviť predbežne styk počas iných dní pracovného voľna. Odvolací súd dospel k presvedčeniu, že obmedzenie styku otca s dieťaťom len na územie Slovenskej republiky   nie   je   v záujme   dieťaťa   a obavy   z porušenia   predbežnej   súdnej   úpravy   sú neopodstatnené,   pretože   Slovenská   republika   ako   aj   Talianska   republika   sú   členmi Európskej únie, v rámci ktorej platí Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003, ktoré má prednosť pred   vnútroštátnym   právnym   poriadkom   a ktoré   pripúšťa   vykonateľnosť   predbežných opatrení   na   území   členských   štátov   EÚ   (článok   31   až   33),   preto vo   výroku   uznesenia neuvádzal konkrétne vymedzenie, kde sa má styk otca s dieťaťom realizovať.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (napr.   I. ÚS 124/03,   IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06, I. ÚS 197/08).

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje aj, a najmä, na návrh výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha. Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť len o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov.   V danom   prípade   to   znamenalo,   že   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť iba z hľadiska možného porušenia označených práv sťažovateľov krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP /163/2008, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

1. K namietanému porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa v 2. rade podľa čl. 46 ods. 4 a čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 3 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 v spojení s čl. 14 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 CoP/163/2008-62 z 13. júna 2008

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Podľa odseku 2 uvedeného článku ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon. Podľa odseku 2 uvedeného článku listiny každý má   právo,   aby   jeho   vec   bola   prerokovaná   verejne,   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 3 ods. 1 listiny základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez rozdielu pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa § 102 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne   upraviť   pomery   účastníkov   alebo zabezpečiť   dôkaz,   pretože   je obava, že neskôr   ho   nebude   možné   vykonať   alebo   len   s   veľkými   ťažkosťami,   súd   na   návrh neodkladne   nariadi   predbežné   opatrenie   alebo   zabezpečí   dôkaz.   Podľa   odseku   2   tohto ustanovenia v konaní, ktoré môže súd začať aj bez návrhu, úkony podľa odseku 1 vykoná aj bez návrhu.

Podľa   §   153   ods.   1   OSP   súd   rozhodne   na   základe   skutkového   stavu   zisteného z vykonaných   dôkazov,   ako   aj   na   základe   skutočností,   ktoré   neboli   medzi   účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

Podľa § 212 ods. 2 písm. a) OSP súd nie je viazaný rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu.

Podľa § 214 ods. 1 OSP na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa odseku 2 v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa   §   220   OSP   odvolací   súd   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   zmení,   ak   nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Sťažovateľ v 2. rade namieta, že k porušeniu uvedených základných práv a slobôd došlo rozhodnutím krajského súdu, keď v odvolacom konaní o predbežnom opatrení krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu a upravil vzájomný styk sťažovateľov počas roka, počas zimných a jarných prázdnin bez toho, aby mali vedomosť, že krajský súd o veci koná v uvedenom rozsahu, mohli sa k prerokúvanej veci vyjadriť a byť k nej osobne vypočutí. Sťažovateľ v 2. rade zároveň tvrdí, že o právach sťažovateľov nerozhodol zákonný sudca, keďže na konanie je vecne a miestne príslušný okresný súd, a nie krajský súd, v dôsledku čoho im bolo odňaté právo na riadny opravný prostriedok.

Sťažovateľ v 2. rade svojou sťažnosťou nenamietal porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky, ale tvrdil, že došlo k porušeniu čl. 46 ods. 4 ústavy, ktorý odkazuje na zákonnú úpravu podmienok a podrobností o súdnej ochrane.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých   prípadoch,   ak porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania, ktoré   sú   chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00 IV. ÚS 287/04, I. ÚS 197/08).

Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie ochrany ústavnosti v zmysle čl. 124 ústavy zameriava   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych predpisov   všeobecnými   súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a slobodách.

Ústavný súd preto v uvedenom prípade skúmal, či ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku boli aplikované spôsobom, ktorý by znamenal porušenie označených ústavných práv   sťažovateľa   v 2.   rade,   a zistil,   že   to   tak   nie   je.   V uvedenej   veci   treba   zdôrazniť, že krajský   súd   konal   ako   súd   odvolací   v konaní   o nariadenie   predbežného   opatrenia o úprave styku rodičov s maloletým, pričom konanie vo veci samej je konaním, ktoré podľa § 81 ods. 1 OSP možno začať aj bez návrhu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z obsahu   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   zaoberal   odvolaniami   oboch   rodičov   maloletého,   dôsledne preskúmal   skutkové   a právne   závery   prvostupňového   súdu   a jeho   právnu   argumentáciu a svojím uznesením zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu tak, že okrem rozsahu úpravy styku otca s maloletým počas letných prázdnin rozhodol aj o styku počas bežného roka, počas zimných a jarných prázdnin pre budúce obdobia. Vo svojom odôvodnení poukázal na potrebu   upraviť   styk   otca   s maloletým   v takom   rozsahu,   aby   sa   predišlo   podávaniu opakovaných   návrhov   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktoré   v konečnom   dôsledku znemožňujú súdu rozhodnúť vo veci samej. Ústavný súd zdôrazňuje, že v danom prípade nedošlo   k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   v 2.   rade,   ktorý   vo   svojej   sťažnosti opakovane zdôrazňuje, že má možnosť stýkať sa s dieťaťom len počas obmedzeného času, pretože odvolací súd rozhodol v jeho prospech a priznal mu oprávnenie styku s maloletým nad   rámec   ním   požadovanej   úpravy.   Skutkové   a právne   závery   krajského   súdu   netrpia žiadnymi vnútornými rozpormi, vychádzajú z konkrétnych faktov, ktoré tvoria základňu aj pre budúce meritórne rozhodnutie vo veci samej. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že rozsah úpravy styku sťažovateľa v 2. rade s maloletým tak, ako ho dočasným opatrením upravil krajský   súd,   je   poskytnutím   dočasnej   ochrany,   ktorého   platnosť   skončí   právoplatným rozhodnutím vo veci samej.

Ústavný   súd   aplikujúc   východiská   svojej   stabilizovanej   judikatúry   na   napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   konštatoval,   že   je   dostatočne   odôvodnené,   pričom   právne závery, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.   Ústavný   súd   zobral   do   úvahy   aj   štádium,   v ktorom   sa   nachádza   konanie vo veci samej a sťažnosť vo všetkých jej častiach namietajúcich porušenie základných práv a   slobôd   sťažovateľa   v 2.   rade   uznesením   krajského   súdu   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému   porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa v 1. rade podľa čl. 46 ods. 4 a čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 3 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 v spojení s čl. 14 dohovoru a čl. 3   ods.   1   Dohovoru   o právach   dieťaťa   uznesením   krajského   súdu č. k. 8 CoP/163/2008-62 z 13. júna 2008

Čo sa týka sťažnosti, v ktorej sťažovateľ v 2. rade ako zákonný zástupca maloletého - sťažovateľa v 1. rade namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 4 a čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 3 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 v spojení s čl. 14 dohovoru a čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením, ústavný súd uvádza, že v namietanom konaní vystupuje ako   zástupca   sťažovateľa   v 1.   rade   súdom   ustanovený   kolízny   opatrovník   Úrad   práce, sociálnych vecí a rodiny M.

Je nepochybné, že sťažovateľ v 2. rade a matka sťažovateľa v 1. rade sú zákonnými zástupcami svojho dieťaťa podľa § 31 a § 32 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). V prípade stretu záujmov rodičov o deti je však zastupovanie detí rodičmi podľa §   31   ods.   2   zákona   o rodine   vylúčené.   V takomto   prípade   ustanoví   podľa   §   31   ods.   3 v spojení s § 60 ods. 1 zákona o rodine príslušný súd dieťaťu opatrovníka, ktorý bude dieťa v konaní (alebo pri určitom úkone) zastupovať (kolízny opatrovník). V konaní, v ktorom sa namieta porušenie základných práv, bol sťažovateľ v 1. rade zastúpený takto ustanoveným kolíznym opatrovníkom. Z tohto jeho postavenia potom vyplýva, že len on je oprávnený namietať porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa v 1. rade (práve z dôvodu stretu záujmu sťažovateľa v 1. rade a jeho rodičov, teda aj sťažovateľa v 2. rade - na ústavnom súde ako zástupca sťažovateľa v 1. rade). Vzhľadom na tento záver ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v 1. rade, ktorou namieta porušenie svojich označených základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím krajského súdu už po jej predbežnom prerokovaní ako podanú neoprávnenou osobou podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Právna zástupkyňa sťažovateľov požadovala aj vydanie dočasného opatrenia podľa § 52   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   ktorým   by   ústavný   súd   rozhodol   o odklade vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia   až do   právoplatného rozhodnutia   vo   veci   samej. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už nebolo potrebné zaoberať sa návrhom na vydanie dočasného opatrenia. (Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v čase rozhodovania o sťažnosti sťažovateľov mu bola známa skutočnosť, že napriek existencii právoplatného rozhodnutia o dočasnej úprave styku maloletého s otcom sa sťažovateľ v 1. rade v súčasnom období nachádza   u sťažovateľa   v 2.   rade   v Talianskej   republike,   odkiaľ   sa   nevrátil   z letných prázdnin, ktoré trávil v súlade s rozhodnutím krajského súdu u svojho otca, pozn.)

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2008