znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 44/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. T., zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom, Vozárova 5, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/297/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2013 doručená sťažnosť P. T. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/297/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2013.

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   v procesnom   postavení navrhovateľa v súdnom spore „o zaplatenie 47.052,38 eur s prísl.“ proti odporcom v 1. až 3.   rade   vedenom   Okresným   súdom   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 17 C/316/2003.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v   merite   veci   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 17 C/316/2003-248   z 30.   marca   2012, „ktorým   žalobu   voči   odporcom   v 1.   a 3.   rade zamietol, rozhodol o povinnosti navrhovateľa nahradiť odporcom v 1. a 3. rade trovy ich konania.   Ďalej   rozhodol   o povinnosti   odporcu   v   2.   rade   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu 9.410,50   eur   s   tým,   že   v prevyšujúcej   časti   žalobu   voči   odporcovi   v   2.   rade   zamietol. Rovnako   rozhodol   predmetným   rozsudkom   o   povinnosti   odporcu   v   2.   rade   nahradiť navrhovateľovi   trovy   konania.   Voči   tomuto   rozsudku   podali   odvolanie   navrhovateľ a vedľajší   účastník   na   strane   odporcov,   pričom   napadli   všetky   výroky   predmetného rozsudku ako aj odporcovia v 1. a 3. rade, ktorý napadli iba výrok, ktorým bol zaviazaný navrhovateľ na náhradu ich trov v konaní.

O   predmetných   odvolaniach   rozhodol   Krajský   súd   v   Košiciach   rozsudkom   č.   k. 6 Co 139/2010-308   zo   dňa   20.   3.   2012   a   to   tak,   že   potvrdil   rozsudok   prvého   stupňa vo výroku, ktorým bola žaloba voči odporcom v 1. a 3. rade zamietnutá, vo výroku, ktorým bola v prevyšujúcej časti žaloba zamietnutá voči odporcovi v 2. rade a vo výroku, ktorým bola odporcovi v 2. rade uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 8.469,42 eur... V prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil odvolací súd rozsudok tak, že žalobu o sumu 941,05 zamieta. A zároveň zrušil rozsudok vo výrokoch o náhrade trov konania vo vzťahu medzi účastníkmi konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“.

Následne o trovách konania rozhodol okresný súd uznesením č. k. 17 C/316/2003-331 z 15. augusta 2012, ktorým odporcovi v 2. rade uložil nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 2 933,82 €, sťažovateľovi uložil nahradiť odporkyni v 1. rade a odporcovi v 3. rade trovy konania, odporcovi v 2. rade uložil zaplatiť súdny poplatok, účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania a odporcovi v 2. rade uložil povinnosť nahradiť trovy konania štátu.

O odvolaní vedľajšieho účastníka (Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Bratislava), odporcov   v   1.   a 3.   rade   a navrhovateľa   (sťažovateľa)   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 15. augusta 2012 rozhodol krajský súd namietaným uznesením z 31. mája 2013, ktorým:„Mení   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku   I.   tak,   že   odporca   v   2.   rade   je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 2.149,21 €...

Mení   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku   IV.   tak,   že   odporca   v   2.   rade   je povinný zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 423 €...

Potvrdzuje uznesenie súdu prvého stupňa v ostatných výrokoch II., III., V., VI. Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.“

3. Sťažovateľ uviedol, že sťažnosťou napáda „III. výrok uznesenia Krajského súdu... zo   dňa   31.   05.   2013,   ktorým   odvolací   súd   potvrdil   uznesenie   prvostupňového   súdu vo výrokoch II. III. V. a VI.“.

4. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že „predmetom konania vo veci   samej   bol   nárok   sťažovateľa   ako   žalobcu   na   priznanie   mimoriadneho   zvýšenia bolestného, ktoré vytrpel v dôsledku ťažkého úrazu následkom dopravnej nehody, ktorá vznikla pri strete dvoch motorových vozidiel, kde žalovaná v 1. rade po zrážke so žalovaným v 2. rade narazila do žalobcu a spôsobila mu ťažké zranenia s komplikovaným priebehom liečenia   a   dlhou   dobou   práceneschopnosti.   V   predmetnom   konaní   tak   žalobca   žaloval o náhradu za bolesť žalovanú v 1. rade, ktorá riadila motorové vozidlo, ktorým bola priamo spôsobená ujma žalobcovi a bola zároveň bezpodielovou spoluvlastníckou tohto vozidla spolu so žalovaným v 3. rade, ktorý bol v čase nehody prevádzkovateľom tohto motorového vozidla a zároveň jeho bezpodielovým spoluvlastníkom ako aj žalovaného v 2. rade, ktorý na základe záverov trestného konania predmetnú dopravnú nehodu zavinil a bol aj uznaný vinným.“.

5.1 Podľa názoru sťažovateľa prvostupňový súd nedostatočne zvážil „dôvody pre aplikáciu   ust.   §   150   O.   s.   p.   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   medzi   navrhovateľom a odporcami v 1. a 3. rade. Súd prvého stupňa toto ustanovenie nepoužil ani toto svoje rozhodnutie   riadne neodôvodnil...   Odvolací   súd následne toto rozhodnutie súdu   prvého stupňa   potvrdil   a   to   bez   toho,   aby   sa   zaoberal   dôvodmi,   pre   ktoré   súd   prvého   stupňa nepoužil pri rozhodovaní o trovách ust. § 150 O. s. p.“. Tým, že „napriek jeho opakovaným požiadavkám v konaní neboli vypočutí žalovaní v 1. – 3. rade... nebolo vykonané znalecké dokazovanie...“, a tiež tým, že krajský súd neposúdil, „či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav aplikoval správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval“, vo veci konajúce   súdy   podľa   názoru   sťažovateľa   mu „odňali...   reálnu   možnosť   konať   pred súdom...“.

5.2   Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   teda   nedostatočne   zistený   skutkový   stav a z toho   vyplývajúca   nesprávna   interpretácia   a aplikácia   (neaplikácia)   ustanovení   §   150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

6. Sťažovateľ považuje rozhodnutie krajského súdu z 31. mája 2013 „za nesprávny, arbitrárny, svojvoľný a tým priamo zasahujúci do základného práva... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...   a práva...   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   a v konečnom   dôsledku   aj za nepreskúmateľný čo do dôvodov“.

7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv namietaným uznesením krajského súdu z 31. mája 2013 (bod 1), zrušil toto uznesenie a vec vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie.   Súčasne   požiadal   o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

8.   Ako   dôkazový   materiál   sťažovateľ   predložil   okrem   iného   rozsudok   okresného súdu   č.   k.   17   C/316/2003-248   z 30.   marca   2010,   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co/139/2010   z 20.   marca   2012,   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   17   C/316/2003 z 15. augusta 2012 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Co/297/2012 z 31. mája 2013.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sťažovateľovu   sťažnosť   prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. l ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu z 31. mája 2013, keď tvrdil, že odvolací súd porušil ním označené práva, keď potvrdil prvostupňové uznesenie v časti o trovách konania vo výrokoch II, III, V a VI (bod 3).

11.   Podľa   čl.   46   ods.   l   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. l dohovoru každý má právo na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

12. Podľa § 142 ods. l OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky   súdom   priznaného   plnenia.   Podľa   §   150   ods.   1   OSP   ak   sú   tu   dôvody   hodné osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol   skutočnosti   a dôkazy pri prvom   úkone, ktorý   mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

13. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie označených práv tým, že vo veci konajúci krajský súd nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom o trovách konania   (namietal   nesprávne   vyhodnotenie   skutkového   stavu   a   naň   nadväzujúcu interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy; pozri body 5.1 a 5.2, v dôsledku čoho mal krajský súd nesprávne rozhodnúť o trovách konania).

14. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

15.   Ústavný   súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom   súdu   dostať   (napr.   III.   ÚS   124/08).   Úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú   odôvodnené   a   či   nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého zo základných   práv   a   slobôd.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nemôže   zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z daného pohľadu možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08, I. ÚS 373/2012).

16. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť,   ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto   súdu   nemajúci oporu v zákone,   a   dospel   tiež   k   záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil prvostupňové   uznesenie   o trovách   konania v namietanej časti   (body   3   a 10),   aj   náležite odôvodnil.

Keďže krajský   súd „z   dôvodov,   ktoré   obsahuje uznesenie súdu prvého   stupňa..., potvrdil uznesenie v ostatných výrokoch II., III., V. a V. ako vecne správne podľa § 219 ods. 1   O.   s.   p.“,   ústavný   súd   považoval   za   dôvodné   (vo   vzťahu   k predmetu   sťažnosti) oboznámiť právne relevantné časti   odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia   (uznesenie č. k. 13 C/316/2003-331 z 15. augusta 2012):

„Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku (6 Co/139/2010-308 zo dňa 20. 3. 2012) súdu prvého stupňa stanovil, že rozhodovanie o náhrade trov konania vo vzťahu medzi   navrhovateľom   a   odporcom   v   2.   rade   sa   má   jednoznačne   spravovať   zásadou vyplývajúcou   z ustanovenia   §   142   ods.   3   O.   s.   p.   A   pokiaľ   ide   o   právny   vzťah   medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 3. rade pri rozhodovaní o náhrade trov má súd prvého stupňa postupovať podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O s. p.

K odvolacej námietke odporcov v 1. a 3. rade odvolací súd uviedol, že pri výpočte trov   konania   treba   vychádzať   z   celkovo   priznanej   sumy   navrhovateľovi   a   nie   zo   sumy uplatnenej navrhovateľom v žalobe resp. v ďalších podaniach upravovaných počas konania. O trovách konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 2. rade teda súd (t. j. okresný súd, pozn.) rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p., pretože rozhodnutie o výške plnenia v tomto prípade záviselo od úvahy súdu a preto priznal navrhovateľovi náhradu trov proti odporcovi v 2. rade v plnej miere...

O trovách konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 3. rade súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., a teda odporcom v 1. a 3. rade priznal náhradu trov v plnej   miere,   nakoľko   súd   žalobu   voči   týmto   odporcom   zamietol,   čo   znamená,   že odporcovia v 1. a 3. rade mali v predmetnom konaní vo vzťahu k navrhovateľovi plný úspech. Súd po zvážení okolností prípadu i dospel k záveru, že na rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 3. rade nie je možné použiť ust. § 150 O. s. p., nakoľko aj odporkyňa v 1. rade bola pri dopravnej nehode, ktorou bola navrhovateľovi spôsobená škoda a právo na bolestné, poškodená na zdraví a odporcovi v 3. rade   bola   predmetnou   dopravou   nehodou   spôsobená   majetková   škoda   a obaja   títo odporcovia   vystupovali   v následnom   trestnom   konaní   ako   poškodení.   Súd   má   za   to,   že navrhovateľ vzhľadom na konečné rozhodnutie v danej veci odporcov v 1. a 3. rade určil ako účastníkov konania nedôvodne. Odporcovia v 1. a 3. rade. sa teda nestali účastníkmi konania na základe vlastného uváženia, ale na základe vôle navrhovateľa, v konaní im vznikli trovy právneho zastúpenia, ktoré si riadne vyčíslili a uplatnili, vo veci mali plný úspech, preto im súd priznal náhradu týchto trov proti navrhovateľovi...

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd v zmysle § 224 ods. 1 O. s. p., podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná   náhradu   trov   potrebných   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal...“

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   po   uvedení   podstaty   skutkovej a právnej   argumentácie   okresného   súdu   oboznámil   podstatu   odvolaní   odporcov v 1. a 3. rade, sťažovateľa a vedľajšieho účastníka. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto: «Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. l O.   s. p.) po zistení, že odvolanie podali včas účastníci konania, okrem odporcu v 2. rade (§ 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť odvolaním (§ 201 O. s. p.) preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka je dôvodné. Odvolanie navrhovateľa ani odporcov v 1. a 3. rade dôvodné nie je.

Podľa § 137 O. s. p... V danej veci bolo nepochybne preukázané, že návrh navrhovateľa proti odporcom v 1. a 3. rade bol v celom rozsahu zamietnutý a tak odporcovia v 1. a 3. rade mali vo veci plný úspech.

Ďalším predpokladom je účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva, ktorý sa dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s uplatnením ústavne zaručeného práva na právnu pomoc (viď Čl. 47 ods. 2 Ústavy SR)... Odvolací súd zastáva názor, že trovy právneho zastúpenia je treba zásadne považovať za účelne vynaložené trovy.

Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O. s. p.). Ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy (§ 136 O. s. p.).

Už   v   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   20.   marca   2012,   č.   k. 6 Co/139/2010-308   bol   vyslovený   právny   názor   ohľadom   trov   tohto   konania,   že   pokiaľ predmetom konania vo veci samej bolo zvýšenie odškodnenia za bolesť podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. a pokiaľ okresný súd (a aj odvolací súd), ktorí rozhodovali vo veci samej, nespochybnili základ nároku, teda predpoklady zodpovednosti odporcu v 2. rade za škodu a samotná výška priznaného nároku bola výsledkom voľnej úvahy súdu (zdôrazňujúc primeranosť   prisúdeného   plnenia)   rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   medzi navrhovateľom   a   odporcom   v   2.   rade   sa   má   spravovať   výlučne   zásadou   vyplývajúcou z § 142 ods. 3 O. s. p. a pokiaľ ide o vzťah medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 3. rade pri rozhodovaní o náhrade trov konania, má súd postupovať podľa § 142 ods. 1 O. s. p. S prihliadnutím na námietku odporcov v 1. a 3. rade, že pri výpočte trov má súd vychádzať z uplatnenej sumy v návrhu a nie z priznanej, odvolací súd zaujal právny názor, že   pri   výpočte   trov   v   danom   prípade   treba   vychádzať   z celkovo   priznanej   sumy navrhovateľovi a nie z uplatnenej sumy navrhovateľom v návrhu, resp. v ďalších podaniach upravovaných počas konania. Od tohto názoru, ktorý bol zaujatý v rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. marca 2012 č. k. 6 Co/139/2010-308 nemá dôvod odvolací súd sa odkloniť ani v tomto konaní.

Právoplatným   rozhodnutím   súdu   bola   navrhovateľovi   priznaná   suma   8.469,42   €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby zo sumy 8.469,42 € podľa vyhl. č. 163/2002 Z. z. účinnej do 31. decembra 2004 činí 239,02 € (§ 13 ods. 1 vyhl. č. 163/2002 Z. z.). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby zo sumy 8.469,42 € podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí 253,94 € (viď § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. účinný od 1. januára 2005).

Po prešetrení jednotlivých úkonov poskytnutej právnej služby právnym zástupcom navrhovateľa v predmetnom konaní a porovnaním s jeho vyúčtovaním zo dňa 31. marca 2010 (viď č. l. 235-236 spisu) dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľovi možno priznať trovy konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za tieto úkony právnej služby:...

Z   vyššie   uvedeného   vysvitá,   že   navrhovateľovi   patrí   náhrada   trov   konania   proti odporcovi v 2. rade v sume 2.149,21 € (1.661,29 € + 82,12 € + 90,16 € + 315,64 €). Z tohto dôvodu odvolací súd podľa § 220 O. s. p. zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku I. tak, že odporcovi v 2. rade uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 2.149,2l € s tým, že uvedenú sumu je odporca v 2. rade povinný zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa... (pozri tiež bod 2, pozn.)

Opodstatnená je aj výčitka vedľajšieho účastníka ohľadom výšky súdneho poplatku, pretože okresný súd nepostupoval správne, ak (vy)počítal výšku súdneho poplatku 6 % podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov...

Z tohto dôvodu odvolací súd podľa § 220 O. s. p. zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku IV. tak, že odporcovi v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 423 €...

K odvolacej námietke odporcov v 1.   a 3 rade,   že okresný súd pochybil,   keď pri rozhodovaní o odmene vychádzal z priznanej sumy navrhovateľovi a nie z uplatnenej sumy v návrhu   na   začatie   konania,   odvolací   súd   poznamenáva,   že   táto   ich   námietka   je nepatričná. Ako už bolo vyššie uvedené, odvolací súd v rozsudku zo dňa 20. marca 2012, č. k.   6 Co/139/2010-308 zaujal právny   názor,   že   pri   výpočte trov   v danom prípade treba vychádzať z celkovo priznanej sumy navrhovateľovi, a nie z uplatnenej sumy navrhovateľom v návrhu na začatie konania, resp. v ďalších podaniach „upravovaných“ počas konania. Vzhľadom na to,   že súd prvého stupňa pri rozhodovaní   o náhrade trov konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 3. rade vychádzal z právneho názoru zaujatého   v   rozhodnutí   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   20.   marca   2012,   č.   k. 6 Co/139/2010-308 podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a pri stanovení tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal z tarifnej sumy priznanej navrhovateľom v sume 8.469,42 €, správne rozhodol, keď odporkyni v 1. rade priznal náhradu trov konania v sume 1.883,38 € a odporcovi v 3. rade v sume 1.308,85 €.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s výpočtom náhrady trov konania, ktorý uskutočnil   súd   prvého   stupňa,   ktorý   je   podrobne   rozvedený   v   dôvodoch   napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa.

Neopodstatnené   sú   aj   námietky   odvolateľov   (odporcov   1.   a   3.   rade   ako   aj navrhovateľa)   ohľadom   nepriznania   trov   odvolacieho   konania.   Okresný   súd   správne nepriznal   účastníkom   náhradu   trov   odvolacieho   konania   (t.   j.   navrhovateľovi   a   ani odporcom v 1. a 3. rade), lebo ako vyplýva z dôvodov rozsudku Krajského súdu... zo dňa 20. marca   2012,   č.   k.   6   Co/139/2010-308,   odvolanie   navrhovateľa   a   ani   odvolanie odporcov v 1. a 3. rade vo veci samej neboli dôvodné. Úvahy odvolateľov o tom, že v tejto časti   je   napadnuté   uznesenie   nepreskúmateľné,   sú   z   vyššie   uvedených   dôvodov neopodstatnené.

Správne súd prvého stupňa rozhodol aj o náhrade trov štátu podľa § 148 ods. 1 O. s. p.

Z týchto dôvodov ako aj dôvodov, ktoré obsahuje uznesenie súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil uznesenie v ostatných výrokoch II., III., V. a VI. ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Odvolaciemu súdu sa žiada povedať, že predmetom tohto konania bolo posúdenie podmienok pre priznanie mimosúdneho zvýšenia bolestného navrhovateľa, a nie vedenie sporu kvôli náhrade trov konania.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak ako je to uvedené v enunciáte tohto uznesenia.

Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ustanovení § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia § 142 ods. 1 O. s. p. Odvolatelia (navrhovateľ a odporcovia v 1. a 3. rade)   nemali   v   odvolacom   konaní   úspech,   a   preto   im   náhrada   trov   nepatrí.   Vedľajší účastník,   ktorý   mal   úspech   v   odvolacom   konaní   nepodal   návrh   na   priznanie   trov odvolacieho konania, a preto odvolací súd rozhodol, že nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.»

17. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. l ústavy (i podľa čl. 6 ods. l dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. l ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

18. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

19.   Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   229/07, III. ÚS 315/08, I. ÚS 373/2012) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. l ústavy).

20. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov   konania, t.   j.   problematiky   vo vzťahu k predmetu   konania pred všeobecnými súdmi   vedľajšej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   ku   zrušeniu   napádaného   výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo.

21.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   a   spôsobu   odôvodnenia   napadnutého uznesenia   krajského   súdu,   ktorým   sa   venoval   problematike   náhrady   trov   konania (s prihliadnutím   na   zrozumiteľnú   argumentáciu   okresného   súdu   odôvodňujúcu neaplikovanie   §   150   ods.   1   OSP a nedôvodnosť   žaloby   voči   odporcom   v 1.   a 3.   rade), konštatuje, že predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a   závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené   a   nevyplýva z   nich   ani taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami sťažovateľa   a   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   z   hľadiska   možného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. l ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru ústavný súd konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal ustanovení § 212 ods. 1 a 3, § 219 ods. 1, § 220, § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP, ktoré umožňovali zvoliť daný postup. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

22. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré je (v spojení s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia) dostatočne odôvodnené a má oporu v existujúcom skutkovom stave. Pretože namietané rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené na základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti   pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou   opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

23. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania musí   byť   z   odôvodnenia   konkrétneho   rozhodnutia   zrejmé,   na   základe   akých   právnych predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane odvolacieho konania) a aké ustanovenia   (právne   normy) príslušného právneho   predpisu (Občianskeho súdneho poriadku) použije. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že zmenil prvostupňový rozsudok a trovy prvostupňového a tiež odvolacieho   konania   žalovanému   sťažovateľovi   a   vedľajšiemu   účastníkovi   nepriznal. Závery krajského súdu nemožno považovať za jednostranné a svojvoľné a vzhľadom na ich odôvodnenosť ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.

24. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   rozhodnutím   krajského   súdu   a jeho   odôvodnením   a   namietaným   porušením základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 112/05).

25. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

26. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014