znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 44/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 3 Co 53/2011 z 26. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. septembra   2012   doručená   sťažnosť   P.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 2 ods. 2 listiny rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 53/2011 z 26. apríla 2012.

2. Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 10. mája 2007 domáhal od žalovaného – Mesta P. (ďalej len „žalovaný“) náhrady škody v sume   580 380   Sk   s 8,5   %   úrokom   z omeškania   od   27.   februára   2007   do   zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. O žalobe sťažovateľa rozhodol Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 17 C 242/2009 zo 14. marca 2011 tak, že žalobu zamietol a zaviazal   sťažovateľa   nahradiť   žalovanému   trovy   konania   vo   výške   2 614,83   €.   Proti rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 53/2011 z 26. apríla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Krajský súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   vo   veci   samej   a zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania iba vo výške 200 €.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu zo 14. marca 2011 vyplýva, že sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti, parcely 128/1 – zastavaná plocha, vedenej Správou katastra P. na   LV   č.   2295   v katastrálnom   území   N.,   a spevnenej   plochy   nachádzajúcej   sa   na   tejto parcele. Na základe zmluvy o nájme z 23. decembra 2004 a jej dodatku z 26. decembra 2004   prenechal   sťažovateľ   spoločnosti   K.   s.   r.   o.   (ďalej   len   „nájomca“)   do   užívania za odplatu tento pozemok spolu s prenosnou bunkou s elektrocentrálou a dvoma rampami. Podľa ustanovenia nájomnej zmluvy bolo účelom nájmu využívať pozemok tak, že za vstup na neho bude nájomca vyberať od osôb, ktoré budú chcieť na pozemok vstúpiť motorovými vozidlami, paušálny poplatok v určitej výške. Za užívanie predmetu nájmu mal nájomca uhrádzať sťažovateľovi nájomné vo výške 580 380 Sk mesačne. Sťažovateľ bol povinný odovzdať nájomcovi predmet nájmu v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie. Sťažovateľ preto 21. decembra 2004 umiestnil na pozemku, ktorý bol predmetom nájmu, zariadenie – prenosnú bunku s rampami, avšak hneď v ten istý deň pracovníci žalovaného za asistencie Mestskej   polície   P.,   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   P.,   ako   aj   príslušníkov Pohotovostnej motorizovanej jednotky Policajného zboru P. tieto zariadenia z nehnuteľnosti sťažovateľa odtiahli, naložili do auta a odviezli. V dôsledku uvedeného postupu žalovaného nájomca nemohol riadne užívať predmet nájmu, a tým ani zaplatiť sťažovateľovi dohodnuté nájomné za január 2005, čím vznikla sťažovateľovi škoda z titulu ušlého zisku vo výške 580 380 Sk, ktorú   si sťažovateľ následne uplatnil od žalovaného žalobou. Okresný súd pri zisťovaní   skutkového   stavu   veci   poukázal   na   s touto   vecou   súvisiaci   rozsudok sp. zn. 7 C 725/2004   z 13. decembra   2007,   ktorým   okresný   súd   určil,   že   žalovaný je vlastníkom miestnej komunikácie stojacej na sťažovateľovej parcele č. 128/1 – zastavaná plocha   na   LV   č.   2295   v katastrálnom   území   N.   Týmto   rozsudkom,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 1. júla 2008, bolo určené, že žalovaný je vlastníkom miestnej komunikácie postavenej na sťažovateľovej parcele. Ak preto sťažovateľ prenajal predmetnú komunikáciu nájomcovi pre účely výberu poplatku za vstup na ňu, prenajal tak vec, ktorá mu nepatrí, pretože   vlastníkom   miestnej   komunikácie   je   žalovaný.   Žalovaný   odstránením sťažovateľovho   zariadenia   –   prenosnej   bunky   s rampami,   konal   v súlade   so   svojimi oprávneniami vlastníka komunikácie, sťažovateľ nemal ani oprávnenie na vyberanie „mýta“ od   živnostenského   úradu   či   dopravného   inšpektorátu.   V konaní   nebola   ani   preukázaná príčinná súvislosť medzi   vzniknutou   škodou   a zavinením   žalovaného. Z týchto dôvodov preto   neboli   splnené   podmienky   na   založenie   zodpovednostného   vzťahu.   Žalovaný   tiež vzniesol námietku premlčania, ktorou sa okresný súd tiež zaoberal. Okresný súd dospel k záveru, že ide o premlčaný nárok, pretože v danom prípade platí všeobecná dvojročná premlčacia lehota podľa Občianskeho zákonníka, ktorá plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvedel   o škode   a o tom,   kto   za   ňu   zodpovedá.   Táto   lehota   sťažovateľovi   uplynula 1. februára 2007, no návrh bol okresnému súdu doručený až 14. mája 2007, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Z týchto dôvodov okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol.

3.   Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   z 26.   apríla   2012   poukázal na právoplatný rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 725/2004 z 13. decembra 2007, ktorým bolo   rozhodnuté,   že   komunikácia   stojaca   na   sťažovateľovej   parcele   je   miestnou komunikáciou   a jej   vlastníkom   je   žalovaný.   Tento   rozsudok   je   záväzný   pre   účastníkov konania, ako aj všetky orgány v zmysle § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“).   Krajský   súd   preto   hodnotil   ako   nedôvodné   sťažovateľovo   spochybňovanie charakteru tejto komunikácie, ako aj jej vlastníctva, ktorým odôvodnil svoje odvolanie. Krajský súd tiež odkázal na niekoľko súdnych konaní, ktorými bolo vyslovené, že žalovaný odstránením   sťažovateľovho   zariadenia   –   prenosnej   bunky   s rampami   ako   prekážky ohrozujúcej   plynulosť   a bezpečnosť   premávky   na   miestnej   komunikácii   vo   vlastníctve žalovaného neporušil žiadnu povinnosť. Okrem iného išlo aj o konanie vedené na krajskom súde   pod   sp. zn.   7   Co   70/2011   a jeho   rozsudok   z 21.   novembra   2011,   ktoré   bolo aj predmetom   posúdenia   ústavného   súdu   na   základe   sťažnosti   podanej   sťažovateľom. Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   96/2012-22   z 19.   apríla   2012   odmietol   sťažnosť sťažovateľa   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Krajský   súd   sa   tiež   zaoberal   námietkou sťažovateľa,   že   ak   mu   nebola   priznaná   náhrada   škody,   mal   mu   okresný   súd   priznať bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemku v jeho vlastníctve za január 2005. Sťažovateľ sa žalobou z 10. mája 2007 domáhal od žalovaného náhrady škody z dôvodu ušlého zisku. Sťažovateľ v priebehu konania nepodal žiaden návrh na zmenu žaloby, ktorý by umožňoval súdom rozhodnúť o vydaní bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľ v podanom odvolaní svoj nový nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie jeho pozemku podriadil pod ustanovenie § 153 ods. 2 OSP, teda ako prekročenie návrhu účastníka. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia však vychádza z iného skutkového a právneho posúdenia   ako nárok   na   náhradu   škody,   preto   aplikácia   §   153   ods.   2   OSP   neprichádza   do   úvahy. Sťažovateľ   v odvolaní   tiež   namietal   nesprávnu   aplikáciu   ustanovení   o premlčaní   jeho nároku   podľa   Občianskeho   zákonníka.   Podľa   sťažovateľa   sa   jeho   nárok   z hľadiska premlčania   mal   posudzovať   podľa   ustanovení   Obchodného   zákonníka,   ktorý   určuje štvorročnú premlčaciu lehotu, preto bola jeho žaloba podaná včas. Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu sťažovateľa krajský súd uviedol, že sťažovateľ v čase uzavretia nájomnej zmluvy nemal   oprávnenie   na   podnikanie   v oblasti   prenájmu   nehnuteľností,   preto   aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka nie je opodstatnená. Krajský súd rozsudok okresného súdu   vo   veci   samej   ako   správny   potvrdil.   Vo výroku   o trovách   konania   krajský   súd aplikoval   §   150   OSP   a   ako   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   vyhodnotil   dlhodobo neurovnané   spory   medzi   sťažovateľom   a žalovaným   ako   verejnoprávnym   subjektom a na druhej strane vyhodnotil aj zjavne neprimerané postupy sťažovateľa, ktorými často vytváral prekážky verejnosti, preto priznal žalovanému náhradu trov konania iba vo výške 200 €.

4. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým zdôrazňuje, že predmetná komunikácia nie je miestnou komunikáciou, pretože jej zaradeniu do siete miestnych komunikácií by muselo predchádzať správne konanie a   musel   by byť vyporiadaný   vzťah   so   sťažovateľom   ako vlastníkom pozemku. Pritom však dosiaľ žiaden príslušný orgán nerozhodol, že predmetná komunikácia   je   miestnou   komunikáciou.   Sťažovateľ   považuje   právoplatný   rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 725/2004 z 13. decembra 2007, ktorým bolo určené, že žalovaný je vlastníkom miestnej komunikácie na sťažovateľovom pozemku, za nezákonný. Podľa neho ide o ničotný správny akt (tzv. paakt), a to z dôvodu absencie právomoci orgánu, ktorý o tom   rozhodoval.   O zaradení   pozemnej   komunikácie   do   cestnej   siete   rozhoduje   totiž príslušný cestný správny orgán, a nie všeobecný súd. Všeobecné súdy sa nevysporiadali s návrhom sťažovateľa, aby mu priznali peňažnú náhradu z titulu vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie jeho pozemku stavbou (komunikáciou) vo vlastníctve žalovaného. Pritom v danom prípade súd mohol žalobný návrh sťažovateľa prekročiť, lebo išlo o spôsob vyrovnania   vzťahu   medzi   účastníkmi   vyplývajúci   z   právneho   predpisu.   Sťažovateľ   tiež nesúhlasí s posudzovaním jeho nárokov podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, podľa neho   mali   súdy aplikovať   v jeho   prípade   ustanovenia   Obchodného   zákonníka   vrátane ustanovení o štvorročnej premlčacej dobe. V takom prípade by jeho nárok nebolo možné vyhodnotiť zároveň ako premlčaný.

5.   Sťažovateľ   navrhol   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   listiny,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 53/2011 z 26. apríla 2012 s tým, aby bol napadnutý rozsudok z 26. apríla 2012 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa aj náhrady trov konania a právneho zastúpenia.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej len,,zákon o ústavnom   súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   (m.   m. I. ÚS 19/02, I.   ÚS   31/05) a   nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv   a slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len   ústavnému   súdu,   ale   aj všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

V súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikácie   zákonných predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 223/09).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

9.   Rozsiahla   časť   argumentácie   sťažovateľa   smeruje   na   poukázanie,   že   v danom prípade nejde o miestnu komunikáciu. Podľa sťažovateľa na zaradenie do siete miestnych komunikácií by bolo potrebné, aby bolo vydané rozhodnutie príslušného správneho orgánu. Krajský   súd   však   v súvislosti   s   touto   argumentáciou   sťažovateľa   poukázal   na rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 725/2004 z 13. decembra 2007, ktorým bolo právoplatne určené, že ide o miestnu komunikáciu a jej vlastníkom je žalovaný. Tento výrok je zmysle § 159 ods. 2 OSP nepochybne záväzný pre účastníkov konania, ako aj pre všetky orgány. Krajský súd v napadnutom rozsudku preto správne vychádzal z výroku tohto rozsudku a námietku sťažovateľa   o charaktere   a vlastníctve   komunikácie   posúdil   ako   nedôvodnú.   Sťažovateľ v sťažnosti však zotrval na svojom názore, že komunikácia postavená na jeho nehnuteľnosti nie   je   miestnou   komunikáciou   a zmienený   právoplatný   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 7 C 725/2004   z 13.   decembra   2007   označil   ako   ničotný,   tzv.   paakt   z dôvodu nedostatku právomoci všeobecných súdov rozhodovať o takejto otázke. V konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 725/2004 išlo o rozhodovanie o určení vlastníckeho práva, čo je nepochybne plne v právomoci všeobecných súdov. Okrem toho je všeobecný súd oprávnený posúdiť v zmysle § 135 ods. 2 OSP aj otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu (s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 135 ods. 1 OSP). Preto sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľa o nedostatku právomoci okresného súdu.

10. Sťažovateľ si žalobou uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť tým,   že   zamestnanci   žalovaného   za   asistencie   ďalších   subjektov   a orgánov   odtiahli a odviezli   sťažovateľovo   zariadenie   (prenosnú   bunku   s rampami,   pozn.)   z nehnuteľnosti sťažovateľa.   V dôsledku   uvedeného   postupu   nemohol   nájomca   riadne   užívať   predmet nájmu a tým ani zaplatiť sťažovateľovi dohodnuté nájomné. Tento postup žalovaného bol predmetom posúdenia všeobecnými súdmi vo viacerých konaniach. V konaniach vedených na krajskom súde pod sp. zn. 7 Co 70/2011 a sp. zn. 16 Co 142/2010 bolo vyslovené, že žalovaný   odstránením   sťažovateľových   zariadení   z miestnej   komunikácie,   ktoré ako prekážky   ohrozovali   bezpečnosť   a plynulosť   premávky   na   miestnej   komunikácii, neporušil   žiadnu   právnu   povinnosť.   Krajský   súd   sa   v napadnutom   rozsudku   s týmto záverom stotožnil a sťažovateľ „... v podanom odvolaní uvedený záver nevyvrátil a ani ho nespochybnil“.

Podľa   §   420   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   každý   zodpovedá   za   škodu,   ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Z uvedeného pre ústavný súd vyplýva, že v tomto prípade neboli naplnené základné predpoklady na uplatnenie zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože postup žalovaného, ktorý zariadenie sťažovateľa odstránil, nepredstavuje porušenie žiadnej právnej povinnosti. Tento záver navyše sťažovateľ ani nespochybnil.

11.   Z toho   dôvodu   sa   ústavnému   súdu   javí   ako   celkom   svojvoľná   argumentácia sťažovateľa,   že   pokiaľ mu   nebola priznaná   náhrada   škody,   mali súdy   posudzovať   jeho žalobu ako nárok na náhradu za bezdôvodné užívanie jeho pozemku za január 2005. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa totiž svojím skutkovým základom zjavne odlišuje od nároku na náhradu škody, ktorej sa sťažovateľ žalobou domáhal. Sťažovateľ, ktorý bol riadne právne zastúpený, pritom nepodal žiaden návrh na zmenu petitu žaloby v zmysle § 95 OSP, a to ani v priebehu konania na krajskom súde. Všeobecné súdy boli preto viazané jeho   návrhom   a rozhodovali   iba   o uplatnenom   nároku   na   náhradu   škody.   Je   zároveň nepochybné, že v prípade sťažovateľa nešlo o prípad podľa § 153 ods. 2 OSP, t. j. keď spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi vyplýva priamo z právneho predpisu, kedy by bol všeobecný súd oprávnený rozhodnúť ultra petit.

12. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku preto podľa ústavného súdu jasne a zrozumiteľne   vyplýva,   prečo   krajský   súd   vyhodnotil   rozsudok   okresného   súdu zo 14. marca   2011   vo   veci   samej   ako   správny.   Krajský   súd   sa   v odôvodnení   korektne a zároveň presvedčivo vysporiadal s hlavnými argumentmi sťažovateľa, (i) s charakterom a vlastníctvom   komunikácie   postavenej   na   pozemku   sťažovateľa,   (ii)   s predpokladmi zodpovednosti   žalovaného   za   škodu,   ktorá   mala   sťažovateľovi   vzniknúť   v súvislosti s odstránením   sťažovateľovho   zariadenia,   (iii)   s tvrdením   sťažovateľa,   že   súdy   mali posudzovať jeho nárok, ako aj nárok na náhradu bezdôvodného obohatenia, (iiii) ako aj potrebou   aplikácie   Občianskeho zákonníka   na právny   vzťah   medzi   účastníkmi   konania, zvlášť s ohľadom na premlčaciu lehotu. Ústavný súd hodnotí napadnutý rozsudok krajského súdu   ako   dôkladne   a kvalifikovane   odôvodnený, rešpektujúci   zákonné   požiadavky na odôvodnenie   rozsudku   (§   157   ods.   2   OSP). Právny   názor   krajského   súdu   vyjadrený v napadnutom   rozsudku   preto   rozhodne   nemožno   hodnotiť ako   svojvoľný   či   arbitrárny. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor krajského súdu takéto nedostatky rozhodne nevykazuje. Krajský súd však správne prihliadol aj   na   celkový   charakter   právnych   vzťahov   medzi   sťažovateľom   a žalovaným,   ktoré   sú poznačené dlhodobými spormi z dôvodu kolízie verejného záujmu so záujmami jednotlivca. Tieto neurovnané spory vyhodnotil krajský súd ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 OSP, ktorý umožňuje inak úspešnému účastníkovi konania náhradu trov celkom alebo sčasti nepriznať. Krajský súd preto zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania iba vo výške 200 € (oproti sume 2 614,83 €, ktorú priznal žalovanému okresný súd, pozn.).

13.   Krajský   súd   preto   napadnutým   rozsudkom   nemohol   porušiť   základné   právo sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   listiny   a ani   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným   (m.   m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Ústavný súd preto hodnotí sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a   čl.   11   ods.   1   listiny   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu

15. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl.   1   dodatkového   protokolu,   ktorých   obsah   je   totožný,   ústavný   súd   stručne   uvádza: „Judikatúra   ústavného   súdu   je   stabilizovaná   v   tom   smere,   že   všeobecný   súd   v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy“   (napr.   II. ÚS 78/05,   I.   ÚS   392/08,   I.   ÚS   51/2010).   Z tohto   dôvodu   je   preto v kontexte už uvedeného (body 12, 13 a 14 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená, a navyše v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil, že by mohla byť   daná   príčinná   súvislosť   medzi   námietkami   sťažovateľa   a   namietaným   porušením základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Právo sťažovateľa vlastniť majetok či na ochranu majetku nemohlo byť porušené, pretože všeobecné súdy žiadnym spôsobom nespochybnili skutočnosť, že sťažovateľ je vlastníkom pozemku, na ktorom sa nachádza miestna komunikácia.

16. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 listiny ústavný súd uvádza, že predmetné   ustanovenie   upravuje   spôsob   a medze   uplatňovania   štátnej   moci,   no   jeho obsahom nie je základné právo, ktorého ochrany by sa sťažovateľ mohol v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáhať. Preto uvedené ustanovenie zásadne nie je aplikovateľné v prípade   takejto   sťažnosti   fyzickej   osoby   či   právnickej   osoby.   Z uvedeného   dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

17.   Keďže   došlo   k   odmietnutiu   sťažnosti   v celom   rozsahu,   ústavný   súd   sa   už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013