znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 44/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ľ. B., B. B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 78/2007 z 19. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ľ. B. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2008 doručená sťažnosť JUDr. Ľ. B., B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1   ústavy uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Sžo 78/2007 z 19. decembra 2007 (ďalej len „uznesenie“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   19.   januára   1999 vymenovaný do funkcie predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici od 21. januára 1999 a jeho funkčné obdobie malo trvať do 1. apríla 2007.

Sťažovateľovi bol 4. októbra 2006 doručený list ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) č. 15248/2006-41/2 z 3. októbra 2006 (ďalej len   „rozhodnutie   ministra   spravodlivosti“),   ktorým   ho   odvolal   z funkcie   predsedu   súdu „z dôvodu nesplnenia si povinností predsedu súdu ustanovené zákonom“. Tento list nebol nijako odôvodnený a „okrem hlavičky odosielateľa, podpisu, pečiatky, a adresy adresáta neobsahuje žiadne iné informácie“.

Podľa   sťažovateľa „...týmto   rozhodnutím   minister   spravodlivosti   Slovenskej republiky zasiahol do jeho práv. Vo veci rozhodoval v prvom stupni minister a je zrejmé, že neexistuje   správny   orgán   najbližšieho   vyššieho   stupňa   nadriadený   ministrovi   (t.   j. správnemu orgánu, ktorý rozhodnutie vydal), ako ani orgán, ktorý by rozhodol o odvolaní. Rovnako nie je možné vo veci podať rozklad...

Sťažovateľ   podal   v   zákonnej   lehote   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   uvedeného rozhodnutia v zmysle § 244 a nasl. O. s. p. O žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1 S 453/2006 zo dňa 30. marca 2007 tak, že konanie vo veci zastavil. V odôvodnení   uznesenia   krajský   súd   uviedol,   že   v   predmetnej   veci   nezistil   zásah   do subjektívnych   práv   žalobcu   a   žalobou   napadnuté   rozhodnutie   nepodlieha   súdnemu prieskumu...

Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ včas podaným odvolaním. O odvolaní rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením sp. zn. 2 Sžo 78/2007 zo dňa 19.   decembra   2007   potvrdil   uznesenie   prvostupňového   súdu.   Vo   svojom   odôvodnení uviedol, že na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného treba považovať za individuálny správny akt týkajúci sa práv žalobcu. Hlavným dôvodom,   pre   ktorý   odvolací   súd   potvrdil   uznesenie   prvostupňového   súdu   o   zastavení konania, bola podľa odvolacieho súdu skutočnosť, že žalobca nepodal proti rozhodnutiu žalovaného   rozklad,   a   teda   žalobou   napádal   neprávoplatné   rozhodnutie   žalovaného. Odvolací súd uzavrel, že z tohto dôvodu nebola daná právomoc súdu na konanie podľa piatej   časti   O.   s.   p.   Citované   uznesenie   Najvyššieho   súdu   bolo   sťažovateľovi   doručené cestou jeho právnej zástupkyne dňa 29. februára 2008.“.

Podľa   sťažovateľa   je   funkcia   predsedu   súdu   verejnou   funkciou.   Rozhodnutie o odvolaní   z funkcie   predsedu   súdu   považuje sťažovateľ   za „autoritatívne   rozhodnutie, ktoré vydáva minister ako orgán výkonnej moci v oblasti verejnej správy“. Rozhodnutie ministra spravodlivosti v jeho prípade nemalo formálne ani materiálne zákonné náležitosti, pretože   neobsahovalo   odôvodnenie   (rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   malo   podľa sťažovateľa obsahovať dôvod jeho odvolania, resp. konkrétne vymedzenú povinnosť, ktorú predseda súdu nesplnil) a ani poučenie o opravnom prostriedku. Keďže takéto rozhodnutie „má vplyv na exitujúce subjektívne práva a povinnosti dotknutej osoby a zákon výslovne nevylučuje súdne preskúmanie tohto rozhodnutia, musí podliehať súdnemu preskúmaniu v rámci konania podľa piatej časti O. s. p.“. Podanou žalobou sa sťažovateľ teda domáhal „zachovania   svojich   verejných   subjektívnych   práv   v procese   odvolávania   z funkcie a zachovania zákonnosti rozhodovania správneho orgánu“.

Rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu sa podľa sťažovateľa stáva „právoplatným   v deň   jeho   doručenia   predsedovi   súdu   z dôvodu   neexistencie ministrovi nadriadenej inštancie, ktorá by mala právomoc preskúmať jeho rozhodnutia“.

V predmetnej   veci   jediným   efektívnym   prostriedkom   nápravy,   ktorý   mohol sťažovateľ využiť bolo podanie žaloby podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) o preskúmanie rozhodnutia ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu súdu. Pred podaním uvedenej žaloby nebolo možné uvažovať o použití rozkladu, pretože   rozklad   je   opravným   prostriedkom   proti   rozhodnutiu   ústredného   orgánu   štátnej správy   [§   61   zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní   (správny   poriadok)   v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok)], nie však proti rozhodnutiu vedúceho ústredného orgánu štátnej správy. Minister spravodlivosti prislúcha podľa sťažovateľa len rozhodovanie   o prípadnom   rozklade   v zmysle §   61 ods.   2   správneho   poriadku,   a ak   by rozhodoval   aj o rozklade   proti   svojmu   rozhodnutiu   o odvolaní z funkcie   predsedu   súdu, bolo by to „v rozpore so zásadami správneho konania, ak by minister rozhodoval vo veci v oboch stupňoch, a teda ak by v rozkladovom konaní preskúmal svoje vlastné rozhodnutie. Naviac   by   mohli   vzniknúť   reálne   pochybnosti   o jeho   nezaujatosti.   Také   rozhodnutie   by nemohlo   byť   presvedčivé,   a teda   by   nevyhovovalo   základným   požiadavkám   správneho konania.“.

V dôsledku   nejasnej   právnej   úpravy,   neustálenej   súdnej   praxe   a najmä   z obavy o prípadné zmeškanie lehoty zaslal písomne ministrovi spravodlivosti 27. novembra 2006 aj podanie označené ako rozklad, v ktorom žiadal, aby „orgán príslušný na rozhodovanie, zrušil napadnuté rozhodnutie ministra o jeho odvolaní z funkcie predsedu súdu“. Minister spravodlivosti o tomto podaní dosiaľ nerozhodol.

Rozhodnutie   o odvolaní   predsedu   súdu   je   podľa   sťažovateľa „nepochybne rozhodnutím, ktoré je spôsobilé zasiahnuť do práv dotknutého predsedu súdu, keďže ide o rozhodnutie, ktorým minister odníma právomoci súvisiace s výkonom funkcie predsedu súdu.   Predmetným rozhodnutím   minister zasiahol do práv sťažovateľa vyplývajúcich zo zákona   č.   757/2004   Z.   z.,   predovšetkým   právo   na   nerušený   výkon   funkcie   predsedu krajského súdu až do uplynutia funkčného obdobia za predpokladu, že nenastane niektorý z taxatívne stanovených dôvodov pre zánik funkcie predsedu súdu (§ 38 zák. č. 757/2004 Z. z.),   právo   nebyť   odvolaný   z   funkcie   predsedu   krajského   súdu,   pokiaľ   nenastanú skutočnosti   predvídateľné   zákonom   pre   odvolanie   z   tejto   funkcie   (§   38   ods.   5   zák. č. 757/2004 Z. z.), ako aj do práva na funkčný príplatok za riadiacu činnosť vo funkcii predsedu súdu. Minister zasiahol tiež do práv sťažovateľa vyplývajúcich z č1. 46 ods. 1 Ústavy SR, keďže namietaným rozhodnutím zasiahol do jeho práv na spravodlivý proces, ktoré zahŕňa okrem iného jej legitímne očakávanie a právnu istotu, že príslušný orgán bude postupovať v súlade so zákonom. Ako už bolo vyššie uvedené, Občiansky súdny poriadok (predovšetkým v zmysle § 248) ani žiadny iný zákon pritom nevylučuje takéto rozhodnutie zo súdneho preskúmavania.“.

Podľa   sťažovateľa „boli   splnené   všetky   podmienky   na   súdne   preskúmanie namietaného   rozhodnutia   všeobecným   súdom   v   rámci   systému   správneho   súdnictva. Minister spravodlivosti je orgánom verejnej správy a namietaným rozhodnutím zasiahol do subjektívnych práv verejnej povahy sťažovateľa, Vzhľadom k tomu, že dotknuté subjektívne práva   spadajú   medzi   základné   práva   a   slobody,   ich   súdne   preskúmanie   nebolo   možné vylúčiť.   Rovnako   tak   nebolo   možné   zastaviť   konanie   o   prejednaní   žaloby   sťažovateľa z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 247 ods. 2 O. s. p. nakoľko žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je svojou povahou rozhodnutím, voči ktorému zákon nepripúšťa žiadne riadne opravné prostriedky, a je preto právoplatné a vykonateľné okamihom jeho doručenia konkrétnemu adresátovi (predsedovi súdu).“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. Sžo 78/2007 z 19. decembra 2007 potvrdil uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 453/2006 z 30. marca 2007 o zastavení   konania   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti o odvolaní sťažovateľa z funkcie predsedu súdu (ďalej len „uznesenie krajského súdu“). Vo svojom rozhodnutí pripustil, že predmetné rozhodnutie ministra spravodlivosti sa týka práv sťažovateľa a že jeho povaha pripúšťa jeho súdny prieskum v rámci správneho súdnictva, napriek tomu však napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil, a to preto, že sťažovateľ nepodal   proti   rozhodnutiu   ministra   spravodlivosti   riadny   opravný   prostriedok,   t.   j. napadnuté   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   nenadobudlo   právoplatnosť,   čo   vytvára prekážku, aby v danej veci konal a rozhodol súd.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ vo svojej sťažnosti dospel k záveru, že rozhodnutie najvyššieho   súdu   z 19.   decembra   2007 „je   prejavom   arbitrárnosti   a svojvoľnosti a predstavuje   nenapraviteľný   a bezprecedentný   zásah   do   práva   sťažovateľa   na   prístup k spravodlivosti“.

Podľa   sťažovateľa   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v jeho   veci „sa   nedokázali riadne   a   spoľahlivo   vysporiadať   s   argumentami   sťažovateľa,   ktorý   poukazoval   na skutočnosť, že z funkcie predsedu súdu bol ministrom spravodlivosti odvolaný nezákonným spôsobom.   Úlohou   všeobecných   súdov   bolo   poskytnúť   sťažovateľovi   ochranu   pred dôsledkami   nezákonného   rozhodnutia   a   postupu   ministra   spravodlivosti.   Už   v   procese odvolávania sťažovateľa z funkcie predsedu súdu došlo k flagrantnému zásahu do jeho práva   na   spravodlivý   proces,   t.   j.   in   concreto   práva   byť   zo   svojej   funkcie   odvolaný zákonným   spôsobom.   Skutočnosť,   že súd   prvého   stupňa konanie   vo veci   zastavil   a   súd druhého stupňa jeho rozhodnutie potvrdil, a to všetko napriek tomu, že pre tento ich postup nemajú   zákonné   splnomocnenie   resp.   zákon   v   danom   prípade   zastavenie   konania nepripúšťa,   je   dôkazom   a   prejavom   svojvoľného   a   arbitrárneho   postupu   súdov   oboch inštancií.   Tým,   že   sťažovateľovu   žalobu   neprejednali   súdy   v   merite   veci,   ale   rozhodli nezákonne o procesnom zastavení konania bez zákonného podkladu na taký postup, a bez náležitého   vysporiadania   sa   s   jeho   argumentami,   odopreli   sťažovateľovi   realizáciu a uplatnenie jeho práva na spravodlivý proces, inými slovami odopreli mu spravodlivosť“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Sžo 78/2007 zo dňa 19. 12. 2007   porušil   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžo   78/2007   zo   dňa 19. 12. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 78/2007 z 19. decembra 2007.

Z argumentácie   sťažovateľa   uvedenej   v sťažnosti   vyplýva,   že   k namietanému porušeniu   označených   práv   malo   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   mu   svojím   rozhodnutím znemožnil prístup k súdu, resp. ku konaniu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti   o odvolaní   sťažovateľa   z funkcie   predsedu   súdu,   čím   taktiež neprimerane zasiahol do princípu právnej istoty. Uznesenie najvyššieho súdu z 19. decembra 2007 je podľa sťažovateľa arbitrárne a postráda akékoľvek odôvodnenie, takže je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a ako také nepresvedčivé.

II.A   K namietanému   porušeniu   základného   práva   domáhať   sa   ustanoveným postupom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde podľa čl.   46   ods.   1   a 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Článok 46 ods. 2 ústavy je vo svojej podstate lex specialis k čl. 46 ods. 1 na prístup súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Rozhodnutím   ministra   spravodlivosti,   ktoré   bolo   doručené   4.   októbra   2006,   bol sťažovateľ odvolaný z funkcie predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici.

Sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému súdu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti.

Krajský súd uznesením konanie vo veci zastavil z dôvodov, že rozhodnutím ministra spravodlivosti nebolo zasiahnuté do práv sťažovateľa a rozhodnutie nepodlieha súdnemu prieskumu.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   najvyšší   súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 Sžo 78/2007 z 19. decembra 2007 tak, že uznesenie krajského súdu potvrdil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uvádza: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s predchádzajúcim konaním, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 3 veta prvá O. s. p. a § 246c veta prvá v spojení s § 214 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým je Slovenská republika (čl. 1 Ústavy SR). Správnym, súdnictvom sa zabezpečuje realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej ochrany práv fyzických a právnických osôb na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   sú   predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými sa zasiahlo do subjektívnych   práv   fyzických   alebo   právnických   osôb.   Správny   súd   preskúmava   aj zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému zákon nepripúšťa odvolanie. Pokiaľ ide o konanie a rozhodovanie o žalobách je správne súdnictvo založené na princípe generálnej klauzuly v zmysle čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   podlá   ktorej   súdy   v   zásade   môžu   a   musia   preskúmavať   všetky   rozhodnutia orgánov verejnej správy. Rozsah právomoci súdov pri preskúmavaní správnych rozhodnutí je obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy preskúmavajú. Ide o rozhodnutia, ktoré sú stanovené ustanovením § 248 O. s. p...

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. (rozhodovanie o žalobách   proti   rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov)   je,   aby   pri   rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O. s. p.)...

Odvolací súd posudzoval charakter aktu podľa § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. a procesného postupu pri vydávaní tohto aktu.

Na základe novely zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) - zákon č. 527/2003 Z. z. došlo k rozšíreniu rozsahu pôsobnosti správneho poriadku. Podľa § 1 ods. 1 správneho poriadku sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti   verejnej   správy   správne   orgány   rozhodujú   o   právach,   právom   chránených záujmoch   alebo   povinnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb,   ak   osobitný   zákon neustanovuje inak.

Rozsah   pôsobnosti   správneho   poriadku   bol   citovanou   novelou   vymedzený   nielen pozitívne, ale aj negatívne.

Správny poriadok je treba použiť na konanie v súvislosti s rozhodovacou činnosťou správneho orgánu v prípade, že:

-   ide   o   konanie,   v   ktorom   v   oblasti   verejnej   správy   správne   orgány   rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických alebo právnických osôb (tzv. pozitívne vymedzenie rozsahu pôsobnosti),

- osobitný zákon výslovne aplikáciu správneho poriadku nevylučuje (tzv. negatívne vymedzenie rozsahu pôsobnosti).

Konanie správneho orgánu predstavuje stanovený postup, ktorý správny orgán musí dodržiavať pri rozhodovaní. Výsledkom rozhodovania ako prejavu výkonu verejnej moci správneho orgánu je vydanie rozhodnutia, ktoré sa vzťahuje na právne postavenie fyzických a právnických osôb.

Správny poriadok je procesnoprávny predpis, ktorý má všeobecný charakter. Vyššie citovaná   novela   správneho   poriadku   výslovne   zakotvila   tzv.   subsidiárny   charakter správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom upravujúcim rozhodovanie správnych orgánov.   To   znamená,   že   ak   osobitný   zákon   úplne   nevylúčil   uplatňovanie   správneho poriadku, správny orgán pri rozhodovaní podľa tohto osobitného zákona použije zákon č. 71/1967 Zb. v plnom rozsahu.

Keďže   citovaná   novela   správneho   poriadku   vypustila   ustanovenie   §   2,   ktorý upravoval prípady, v ktorých bolo použitie správneho poriadku vylúčené (podľa ods. 2 písm. a/ sa ustanovenia tohto zákona nevzťahovali na postup, v ktorom správne orgány rozhodujú   o   právnych   pomeroch   organizácií,   pracovníkov   alebo   funkcionárov,   ak   tieto pomery súvisia s ich podriadenosťou orgánu, ktorý o veci rozhoduje, alebo na postup, v ktorom   správne   orgány   rozhodujú   o   právnych   pomeroch   organizácie   pri   riadení   ich hospodárskej činnosti), správny poriadok je treba aplikovať na každý rozhodovací proces, výsledkom   ktorého   je   vydanie   správneho   aktu   autoritatívnym   spôsobom   ovplyvňujúceho právne postavenie fyzických a právnických osôb s výnimkou prípadov, že osobitný zákon použitie správneho poriadku výslovne vylučuje.

Ústavná a zákonná zodpovednosť ministra spravodlivosti za riadny chod justície je premietnutá do ustanovenia § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z.

Podľa § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. minister môže aj bez návrhu odvolať sudcu z funkcie predsedu súdu, ak si neplní povinnosti predsedu súdu ustanovené zákonom. Zákon č. 757/2004 Z. z. výslovne nevylučuje aplikáciu správneho poriadku a nemá ani   osobitnú   procesnú   úpravu   procesného   postupu,   ktorého   výsledkom   je   vydanie   aktu ovplyvňujúceho právne postavenie sudcu, ktorým rozhodnutie ministra v zmysle § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. podľa názoru odvolacieho súdu nesporne je.

S ohľadom na tzv. subsidiárny charakter správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom odvolací súd zastáva názor, že na rozhodovanie ministra v zmysle § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. sa vzťahuje správny poriadok.

Vzhľadom   na   vyššie   citované   zákonné   ustanovenia   a   zásady   ako   aj ustálenú judikatúru   (o.   i.   napr.   rozsudok   NS   SR   vo   veci   sp.   zn.   M-Sždov   7/03, nález ÚS SR III. ÚS 200/05-77 zo dňa 14. decembra 2005 a uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 1 Sž-o-NS 159/2005) odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodnutie   žalovaného   treba   považovať   za   individuálny   správny   akt   týkajúci   sa   práv žalobcu, pričom jedným zo základných práv subjektu je možnosť domôcť sa svojich práv na príslušnom orgáne v rámci správneho konania, resp. na súde.

Zákonodarca zakotvil v ustanovení § 61 správneho poriadku právo brániť sa proti prvostupňovému   rozhodnutiu   podaním   riadneho   opravného   prostriedku,   ktorý   nazval rozklad.

Správny poriadok výslovne ustanovuje, že právomoc rozhodnúť o rozklade má vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

V zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 správneho poriadku o rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

Osobitná (rozkladová) komisia má postavenie poradného orgánu. Správny poriadok neupravil   kreovanie   týchto   komisií.   Vedúci   ústredného   orgánu   štátnej   správy   v   praxi postupujú   podľa   zásad   na   zriaďovanie   a   činnosť   osobitných   (rozkladových)   komisií, schválených uznesením vlády Slovenskej republiky č. 1211 z roku 2002. V zmysle týchto zásad môže byť komisia vedúceho ústredného orgánu štátnej správy jeho stálym odborným poradným orgánom, alebo takúto komisiu môže zriadiť aj ad hoc.

Keďže správny poriadok jednoznačne zakotvuje, že vedúci ústredného orgánu štátnej správy rozhoduje na základe návrhu osobitnej komisie, treba dospieť k záveru, že osobitná komisia   má   len   postavenie   jeho   poradného   orgánu.   Preto   jej   návrh   na   rozhodnutie vedúceho ústredného orgánu štátnej správy nezaväzuje. V praxi nie je vylúčené, že vedúci ústredného orgánu štátnej správy rozhodne inak, než mu navrhla rozkladová komisia. Je pravdou, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 3. októbra 2006, č. 15248/2006/41-2 poriadkom stanovené náležitosti (§ 47) a neobsahuje poučenie o opravnom prostriedku - rozklade. Samotná táto skutočnosť však podľa názoru odvolacieho súdu nespôsobuje nulitu rozhodnutia. Preto odvolací súd na túto procesnú chybu nemohol prihliadať.

Keďže zákon č. 757/2004 Z. z. neobsahuje ustanovenie, ktoré by vylučovalo aplikáciu správneho poriadku, žalobca mal proti rozhodnutiu žalovaného podať rozklad, o ktorom by bolo rozhodnuté v rozkladovom konaní.

Právoplatné rozhodnutie ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, ktorý rozhoduje o rozklade na základe návrhu rozkladovej komisie, podlieha preskúmavacej právomoci súdu na základe podanej žaloby (§ 247 a nasl. O. s. p.).

Žalobca však rozklad proti rozhodnutiu žalovaného nepodal. Keďže žalobca napadal žalobou   neprávoplatné   rozhodnutie,   neboli   splnené   Občianskym   súdnym   poriadkom stanovené podmienky postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 ods. 2) a nebola daná právomoc súdu na konanie vo veci žalobcu.“

Z odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sa   v ňom   najvyšší   súd stotožnil   s názorom   sťažovateľa,   podľa   ktorého   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu je rozhodnutím, ktorým môže byť zasiahnuté do subjektívnych práv sťažovateľa, a procesný postup pri vydávaní tohto rozhodnutia je upravený v správnom poriadku.

Zásadný význam v okolnostiach prerokúvanej veci mala otázka, či proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu je možné podať rozklad, t. j. či existuje opravný prostriedok, ktorý bol sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu povinný v zmysle § 247 ods. 2 OSP vyčerpať pred podaním žaloby.

Podľa § 53 správneho poriadku proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.

Podľa § 54 správneho poriadku

1. Odvolanie sa podáva na správnom orgáne, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

2. Odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, ak inú lehotu neustanovuje osobitný zákon.

3. Pokiaľ účastník konania v dôsledku nesprávneho poučenia alebo pre to, že nebol poučený vôbec, podal opravný prostriedok po lehote, predpokladá sa, že ho podal včas, ak tak urobil najneskôr do 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.

Podľa § 61 správneho poriadku

1. Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, vydanému v prvom stupni, možno podať na tomto orgáne v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia rozklad: včas podaný rozklad má odkladný účinok.

2. O rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe ním ustanovenej osobitnej komisie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

3. Ustanovenia o odvolacom konaní sa primerane vzťahujú aj na konanie o rozklade.

Z ustanovenia   §   61   ods.   1   a   3   správneho   poriadku   v spojení   s   §   53   správneho poriadku možno vyvodiť, že podanie rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákon neustanovuje inak.   Z uvedeného   dôvodu   podanie   rozkladu   nemožno   vylúčiť   ani   v prípadoch,   keď rozhodnutie vydáva vedúci ústredného orgánu štátnej správy. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné rozhodnutie ministra spravodlivosti považovať za rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 správneho poriadku, proti ktorému zásadne možno podať rozklad. Keďže   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   neobsahovalo   poučenie   o opravnom prostriedku, sťažovateľ mal právo podať rozklad v lehote 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.

Sťažovateľ toto svoje právo, ako sám v sťažnosti uviedol, využil a inicioval svojím návrhom konanie o rozklade proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti, v ktorom však do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo rozhodnuté.

Rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   nenadobudne   právoplatnosť   bez   toho,   aby sťažovateľ vyčerpal opravný prostriedok podľa § 61 ods. 1 správneho poriadku.

Podľa § 247 ods. 1 OSP rozhodujú súdy o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím   a postupom   správneho   orgánu,   a žiada,   aby   súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia alebo postupu.

Podľa   §   247   ods.   2   OSP   predpokladom   postupu   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   je,   aby išlo   o rozhodnutie,   ktoré   po   vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Ak fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú.

Z uvedeného výkladu a chápania čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy vyplýva, že na to, aby sa sťažovateľ stal účastníkom konania pred správnym súdom musel splniť predpoklady ustanovené zákonom. Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného hľadiska, najmä či žaloba bola podaná včas, oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný skúmať.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že citované odôvodnenie uznesenia najvyššieho   súdu   obsahuje   veľmi   podrobné,   dôsledné   a vyčerpávajúce   odôvodnenie právneho názoru týkajúceho sa otázky existencie možnosti podať proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti rozklad, ktorá je podstatná, resp. rozhodujúca pre záver o splnení zákonnej podmienky podľa § 247 ods. 2 OSP na postup podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Výklad príslušných ustanovení právnych predpisov, ktorý podal najvyšší súd vo svojom uznesení a podľa ktorého je proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti prípustný rozklad ako riadny opravný prostriedok, ktorý je sťažovateľ povinný využiť pred podaním žaloby podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, možno podľa názoru ústavného súdu označiť za ústavne súladný.

Sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu v napadnutom uznesení a ktoré by svedčili o prípadnej arbitrárnosti alebo neodôvodnenosti právnych záverov vyslovených v uznesení najvyššieho súdu.

Na   základe   takýchto   záverov   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   základné   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho   súdu   nebolo   porušené,   a preto   ho   v tejto   časti   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

II.B   K namietanému   porušeniu   čl.   1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu z 19. decembra 2007

V rozpore   so   základnými   princípmi   právneho   štátu   je   aj   porušenie   niektorého zo základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou.   V danom   prípade   k porušeniu sťažovateľom označených práv nedošlo, a preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 1 ústavy.Z uvedeného dôvodu bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť odmietnuť.

II.C Záver

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   hodnotí   podanú   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2009