znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 44/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., zastúpeného advokátkou Mgr. S. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Trenčíne   pod   sp. zn. 17 CoP 53/2007 a jeho rozsudkom z 18. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2008 (doplnená podaním z 23. januára 2008) doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu („práva na spravodlivý súdny   proces“)   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp. zn. 17 CoP 53/2007 a jeho rozsudkom z 18. septembra 2007.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného   práva   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   17   CoP   53/2007 z 18. septembra 2007 s tým, aby bol tento rozsudok zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom sa „krajskému súdu... prikazuje konať vo veci bez porušenia základných práv   sťažovateľa“.   Žiada   tiež   odložiť vykonateľnosť predmetného   rozsudku a náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

1.   Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   Okresným   súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) bolo pod sp. zn. 10 Nc 741/03 vedené konanie „vo veci určenia vyživovacej povinnosti zo strany otca za obdobie od 1. januára 2003 do 29. marca 2007“ na maloleté deti V. a O. sťažovateľa a jeho manželky I. K. (ďalej len „matka“). Konanie začalo na návrh matky z 21. marca 2003. Manželstvo sťažovateľa bolo v priebehu   tohto   konania   rozvedené   rozsudkom   okresného   súdu,   ktorý   v súvislosti s rozvodom bol právoplatný 25. novembra 2006 a v súvislosti s úpravou práv a povinností rodičov k maloletým deťom bol právoplatný 29. marca 2007. Maloleté deti boli „na čas po rozvode... zverené do výchovy a opatery matky a otec bol zaviazaný prispievať na výživu detí po 1 800 Sk mesačne“. Maloletým deťom bol ustanovený opatrovník a po vykonanom dokazovaní okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 Nc 741/03 z 23. mája 2007 rozhodol tak, že sťažovateľovi určil „výživné na maloleté deti (...) na každé po 624,- Sk mesačne od 1. 1. 2003 do 31. 5. 2003 a od 1. 6. 2003 upravuje výživné na V. po 1.500,- Sk a na O. po 1.500,- Sk mesačne do 29. 3. 2007. Zameškané výživné za obdobie od 1. 1. 2003 do 29. 3. 2007 zo strany otca k mal. V. je 21.120,- Sk a k mal. O. je vo výške 21.120,- Sk. Zameškané výživné je   otec   povinný   zaplatiť   na   V.   a O.   jednorázovo   do   30   dní   od   právoplatnosti   tohto rozsudku“.

2. Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním z 15. júla 2007, ktorým namietal, že:

2.1 „konanie   sa   začalo   na   návrh,   podaním   zo   dňa   21.   3.   2003   na   podateľňu Okresného súdu v Považskej Bystrici v zmysle § 79 ods. 1 O. s. p., pričom ako navrhovateľ sú uvedené maloleté deti odporcu V. a O. (...)“. Sťažovateľ „považuje konanie vo veci samej, začaté na základe návrhu detí podpísaného ich matkou za zmätočné a v rozpore s citovanými   zákonnými   ustanoveniami.   Z dôvodu,   že   na   začatie   konania   vo   veci   samej prvostupňový súd nevydal uznesenie, ktorým by začalo konanie vo veci zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti matky a určenie výživného, neboli splnené podmienky konania. Nedostatok podmienok konania nemôže podľa navrhovateľa zhojiť ani následné uznesenie súdu zo dňa 30. apríla 2003 o ustanovení opatrovníka mal. deťom“.

2.2 „Prvostupňový súd rozhodol vo veci samej, sp. zn. 10 Nc 741/2003 bez toho, že by   odvolateľa   riadne   predvolal   na   pojednávanie   a   umožnil   mu   vyjadriť   sa   k   dôkazom predloženým matkou mal. detí. Z odôvodnenia samotného napádaného rozsudku nevyplýva, či   vo   veci   samej   súd   vytýčil   pojednávanie,   či   odvolateľa   na   pojednávanie   sp.   zn. 10 Nc 741/2003 riadne predvolal, prípadne z akého dôvodu súd meritórne rozhodol bez prítomnosti odvolateľa.

Súd na základe návrhu zo dňa 21. 03. 2003 pokračoval v konaní vo veci zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti matky aj keď túto otázku už vyriešili súdy v konaní o rozvod sp. zn. 7C 186/05 a 17Co 361/2006, v ktorých rozhodli o zverení mal. detí do osobnej starostlivosti matky. Svedčí o tom procesný postup súdu ako i procesnoprávny úkon matky mal. detí,   ktorými súd umožnil matke detí zobrať späť návrh o zverenie detí do osobnej starostlivosti. Takýto postup nemá oporu v zákone z toho dôvodu, že ex offo úkon zastavenia   v   časti   konania   vo   veci   zverenia   starostlivosti   detí   do   osobnej   starostlivosti matky patrí súdu a taktiež z dôvodu porušenia ust. § 31 ods. 2 zákona č 36/2005 Z. z. podľa, ktorého v zmysle § 118 toho istého zákona sa dokončia konania vo veciach výživného, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005.

Takýmto postupom súd založil vadu konania pre porušenie § 159 ods. 3 O. s. p.“

2.3 Okresný súd nedostatočne („neúplne“) zistil skutkový stav vo vzťahu k jeho príjmom, pracovnému zaradeniu, obdobiam nezamestnanosti, ako aj jeho dovtedajšiemu prístupu k plneniu vyživovacej povinnosti k maloletým.

Na   základe   týchto   skutočností   navrhol, „aby odvolací   súd   napádaný   rozsudok Okresného súdu v Považskej Bystrici 10 Nc 741/03 zo dňa 23. mája 2007 zrušil a konanie zastavil. Alternatívne

Ak   sa   súd   nestotožní   s   názorom   odvolateľa   zastaviť   konanie,   odvolateľ   navrhuje   aby odvolací súd napádaný rozsudok Okresného súdu v Považskej Bystrici 10 Nc 741/03 zo dňa 23. mája 2007 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie“.

3. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 17 CoP 53/2007 z 18. septembra 2007 „rozsudok okresného súdu v napadnutej časti“ potvrdil. V úvode odôvodnenia rozsudku krajský súd oboznámil   rozhodnutie   okresného   súdu   a podstatné   skutočnosti,   ktoré   jeho   výrok odôvodňovali.   Taktiež   oboznámil   obsah   odvolania   sťažovateľa   proti   prvostupňovému rozsudku, písomné vyjadrenie matky maloletých k odvolaniu, vyjadrenie a návrh kolízneho opatrovníka.

Krajský súd sa pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia najprv zaoberal aktuálnosťou právnych noriem, ktoré pri rozhodovaní aplikoval:

„Odvolací súd vec preskúmal v zmysle ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 písm. g) O. s. p. bez nariadenia pojednávania, pretože odvolanie smerovalo proti rozsudku, ktorý rozhodol len o výžive maloletého dieťaťa a zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ust. § 219 O. s. p. potvrdiť.

Podľa ust. § 118 zákona č. 35/2006 Z. z. o rodine, účinného od 1. 4. 2005, konania vo veciach výživného podľa tretej časti tohto zákona, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005, sa dokončia podľa tohto zákona.

Podľa ust. § 62 ods. 3 Zákona o rodine č. 36/2005, ktorý nadobudol účinnosť dňom 1. apríla 2005 každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.

Súd prvého stupňa v danej veci rozhodol o návrhu matky na určenie výživného za obdobie od 1. 1. 2003 v čase účinnosti nového zákona č. 36/2005 Z. z. - Zákona o rodine, ktorý bol účinný od 1. apríla 2005. Z prechodných ustanovení tohto zákona ust. § 118 vyplýva, že právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2005 sa posudzujú podľa ust. tohto zákona.

V súčasnosti, v zmysle Zákona o rodine účinného od 1. apríla 2005, treba teda vec posúdiť podľa ust. § 62 ods. 1-5 cit. zákona, podľa ktorého plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju   vyživovaciu   povinnosť   v   minimálnom   rozsahu   vo   výške   30   %   zo   sumy   životného minima na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné   má prednosť   pred   inými   výdavkami   rodičov.   Pri   skúmaní schopností,   možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.“

V ďalšom   na   základe   v konaní   zistených   relevantných   skutočností   krajský   súd odôvodnil svoje rozhodnutie o peňažných záväzkoch sťažovateľa voči jeho maloletým deťom (dlh na výživnom a aktuálne výživné):

„Z   výsledkov   vykonaného   dokazovania   súdom   prvého   stupňa   vyplýva,   že   rodičia v čase podania návrhu matkou (dňa 21. 3. 2003) nezabezpečovali spoločnú domácnosť, spoločne už nebývali a ich manželstvo bolo neskôr rozvedené rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 7 C/186/05 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co/361/2006, ktorým boli maloleté deti zverené do starostlivosti matky a otcovi bolo určené výživné na každé dieťa vo výške po 1.800,- Sk mesačne od právoplatnosti tohto rozsudku.

Nakoľko matka počas konania sp. zn. 10 Nc/741/03 zobrala návrh o zverenie detí do osobnej starostlivosti, súd prvého stupňa správne uznesením na pojednávaní dňa 23. 5. 2007 v tejto časti konanie zastavil. Otázka zverenia detí do starostlivosti bola vyriešená rozsudkom o rozvode.

Súd prvého stupňa správne postupoval, keď výživné pre obe maloleté deti priznal spätne za obdobie od 1. 1. 2003 do 31. 5. 2003 vo výške 624,- Sk mesačne na každé z nich, nakoľko v tomto období bolo preukázané, že otec bol nezamestnaný a bol bez príjmu. Takto stanovená výška výživného zodpovedá 30 % sumy životného minima podľa ust. § 62 ods. 3 Zákona o rodine platného od 1. apríla 2005. Od 1. 6. 2003 do 29. 3. 2007 súd správne určil výživné na každé z detí mesačne sumou po 1.500,- Sk, nakoľko od mesiaca júna 2003 otec nebol už evidovaný na úrade práce, z evidencie uchádzačov sa dal vyradiť a od júla 2003 nastúpil do zamestnania, čo potvrdil sám v odvolaní. V čase júna 2003 maloletá V. mala 11 rokov a maloletý O. mal už 10 rokov. Obe deti boli školopovinné. Vzhľadom ako na ich vek, tak aj každodenné potreby školopovinných detí zároveň zohľadniac aj starostlivosť matky o ne, odvolací súd zvýšenie výživného od júna 2003 do marca 2007 na sumu 1.500,- Sk mesačne na každého z maloletých považuje za úmerné a vzhľadom ku skutočnosti, že prevažnú   časť   tejto   doby   bol   otec   zamestnaný,   čo   potvrdzujú   aj   ním   uvedené   údaje v odvolaní, bol schopný už v takejto výške výživné splácať. Umocňuje to aj skutočnosť, že okrem   výživného   bol   schopný   zabezpečovať   svoje   deti   aj   darmi   primeranej   hodnoty. Obdržané dary však nenahrádzajú krytie každodenných potrieb maloletých.“

K námietke   sťažovateľa,   že   okresný   súd   konal   v jeho   neprítomnosti,   krajský   súd uviedol:

„odvolací súd zo spisu zistil, že otec bol na pojednávanie konané dňa 23. 5. 2007 riadne predvolaný, čo dokumentuje jeho písomné podanie zo dňa 18. 5. 2007 ( č. l. 81), ktorým sa ospravedlnil z tohto pojednávania, avšak neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý   by   bolo   potrebné,   aby   zákonný   sudca   pojednávanie   odročil.   Požiadavku o ospravedlnenie svojej neúčasti odôvodnil tým, že mu do tohto dňa pojednávania nebol doručený návrh   matky.   Zo   spisu je   zrejmé,   že návrh mu bol doručený   dňa   7.   5.   2003 (doručenka v spise pri č. l. 1) a potvrdzuje to aj jeho vyjadrenie zo dňa 12. 5. 2003 ( č. l. 4), ktorým na návrh matky reaguje. Tým sa jeho námietka v tomto smere stáva bezpredmetnou a súd s poukazom na ust. § 101 ods. 2 O. s. p. oprávnene konal aj v neprítomnosti otca.“

V závere rozsudku krajský súd konštatoval, že „Súd prvého stupňa sa riadil ustanoveniami Zákona o rodine (ust. § 62 ods. 2, 3 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine ), dostatočne zistil skutkový stav a rozhodol správne o zvýšení výživného   ako   aj   o   zameškanom   výživnom   na   obe   maloleté   deti,   zohľadniac   otcove dobrovoľné plnenie výživného.

Odvolací   súd   preto   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutej   časti   ako   vecne správny potvrdil podľa ust. § 219 O. s. p.“.

4. K námietke sťažovateľa o právnej závadnosti („vade“) návrhu na začatie konania vo veci („z návrhu nie je možné určiť, že by maloleté deti boli zastúpené matkou. Osoba, ktorá podpísala návrh nie je v návrhu identifikovaná. Taktiež z návrhu nevplýva, v akom právnom   postavení   je   voči   navrhovateľom.   Napriek   týmto   skutočnostiam   súdy v rozhodnutiach označujú návrh na konanie za návrh matky...“) považuje ústavný súd za právne   relevantné   doslovne   citovať   obsah   spornej   listiny,   ktorá   je   označená   odtlačkom pečiatky okresného súdu s označením dátumu jej doručenia („došlo: 21. 03. 2003“): „Okresný súd Považská Bystrica N á v r h : Navrhovateľ: Mal. V. a O. K.. Bytom u matky I. K., bytom P., zamestnanej u Mgr. B. Ž. Proti odporcovi: P. K., bytom B., dobrovoľne nezamestnaný o zverenie do výchovy a opatery a určenie výživného

S otcom maloletých detí sme manželia, avšak ja som bola nútená opustiť spoločnú domácnosť.   Odišla   som   aj   s deťmi   a v súčasnej   dobe   bývame   u mojej   matky   v P. v trojizbovom   byte.   Maloleté   deti   sa   tu   cítia   dobre.   Navštevujú   V.   základnú   školu.   V. navštevuje 5. triedu a O. 4. triedu, kde dosahujú výborné vyučovacie výsledky. Ja pracujem so zárobkom asi 3 000.- Sk, nakoľko som na pol úväzku. Mesačne platím exekučné zrážky v sume asi 750.- Sk. Prídavky na deti poberám v sume 540.- Sk. Otec detí podnikal, avšak v súčasnej dobe sa domnievam, že je dobrovoľne nezamestnaný. Býva v byte, ktorý sme mali spoločne prenajatý. Aký dosahuje príjem neviem uviesť. Po prevedenom dokazovaní žiadam, aby súd vyniesol tento rozsudok: Súd zveruje mal. deti: V. a O. do výchovy a opatery matke. Otec je povinný prispievať na ich výživu mesačne na V. sumou 2 200.- Sk a na O. 2 000.- Sk od 1. 1. 2003.“

Pod návrhom je rukou napísaný čitateľný podpis „I. K.“.

Ústavný   súd   k tomuto   tvrdeniu   sťažovateľa   považuje   za   právne   relevantné   ešte citovať aj z už prezentovaných rozhodnutí (a ich odôvodnení) vo veci konajúcich súdov:

a) „Matka sa svojim návrhom, ktorý podala (...) Návrh o zverenie detí do osobnej starostlivosti   matka   zobrala   späť.   Otec   s návrhom   matky   nesúhlasil   (...).   Opatrovník s návrhom   matky   súhlasil,   žiadal   návrhu   vyhovieť.“ (Zo   strany   2   odôvodnenia prvostupňového rozsudku.)

b) „Matka v písomnom vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že návrh podala v súlade so zákonom a otec sa pod rôznymi zámienkami nezúčastňoval pojednávaní. Dary, ktoré maloletí obdržali od otca nie sú určené na pokrytie bežných potrieb maloletých a uvítala by naopak   pravidelné   platenie   výživného.   Prístup   otca   k   vyživovacej   povinnosti   je nezodpovedný. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. (...) Súd prvého stupňa v danej veci rozhodol o návrhu matky na určenie výživného za obdobie od 1. 1. 2003“. (Zo strany 3 odôvodnenia rozsudku krajského súdu.)

(...) „Z   výsledkov   vykonaného   dokazovania   súdom   prvého   stupňa   vyplýva,   že   rodičia v čase podania návrhu matkou (dňa 21. 3. 2003)...

Nakoľko matka počas konania sp. zn. 10 Nc/741/03 zobrala návrh o zverenie detí do osobnej starostlivosti,...“ (zo strany 4 odôvodnenia rozsudku krajského súdu).

Navyše podľa názoru ústavného súdu by predmetná námietka sťažovateľa neobstála, aj keby bola preukázaná, a to vzhľadom na ustanovenie § 81 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého aj bez návrhu môže súd začať konanie vo veciach starostlivosti o maloletých (konanie o určenie výživného na maloleté deti je uvedeným konaním, pozn.)

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je namietané porušenie označeného základného práva postupom krajského súdu a jeho rozsudkom (sp. zn. 17 CoP 53/2007 z 18. septembra 2007) vo veci určenia vyživovacej povinnosti vedenej okresným súdom pod sp. zn. 10 Nc 741/03. Krajský súd mal spôsobiť namietané porušenie základného práva tým, že „pri   rozhodovaní   opomenul   vziať   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   a dôkazy,   ktoré sťažovateľ súdu zaslal. Takýto postup súdu považuje sťažovateľ za nedostatočne zistený a vyhodnotený skutkový stav, ktorý môže byť dôvodom na nesprávne rozhodnutie vo veci. Týmto postupom súdu bolo podľa sťažovateľa porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces“.

Ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľa týkajúca sa odôvodnenia jeho tvrdení o „procesných pochybeniach súdu“, ktoré mali spôsobiť porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods.   1 ústavy, uvedená v sťažnosti, je totožná s argumentáciou prezentovanou sťažovateľom v jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„V odvolaní sťažovateľ vymedzil odvolací dôvod v procesnom pochybení súdu a to v tom, že prvostupňový súd začal na základe podania maloletých detí odporcu konanie vo veci ich zverenia a určenia výživného, pričom nevydal uznesenie, ktorým by sa konanie začalo. Ďalej sťažovateľ namietal prejednanie veci bez účasti sťažovateľa na prvostupňovom súde bez jeho riadneho predvolania na pojednávanie. Sťažovateľ tiež v odvolaní namietal procesné pochybenie prvostupňového súdu, v tom, že bez opory v zákone umožnil matke maloletých detí vystupovať ako účastníkovi konania, keď v konaní akceptoval jej návrh na späťvzatie návrhu maloletých detí v časti zverenia do výchovy.

V konečnom rade sťažovateľ namietal neúplne zistený skutkový stav vo veci samej.“(K uvedenému pozri bod 2 I. časti odôvodnenia.)

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorým reagoval na jednotlivé body obrany sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní (porovnaj body 2 a 3 I. časti odôvodnenia, ako aj závery vyplývajúce zo skutočností uvedených v bode 4 I. časti odôvodnenia vo vzťahu k aktívnej legitimácii navrhovateľa vo veci vedenej pred všeobecnými   súdmi),   s prihliadnutím   k   už   vopred   prezentovaným   právnym   názorom ústavného súdu po predbežnom prerokovaní považuje sťažovateľovu sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil dostačujúcim spôsobom, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a reagovalo na námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní. Postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za svojvoľný alebo za zjavne   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   nerozhodoval   už   o ďalších návrhoch sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008