znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 44/07-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 2, a ods. 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva byť stíhaný iba z dôvodov a spôsobom stanoveným zákonom a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, resp. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 To 88/04, Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1 T 6/98,   Krajskou   prokuratúrou   v Bratislave   pod   sp.   zn.   1 Kv 204/97   a   Krajským   úradom Policajného zboru v Bratislave pod sp. zn. ČVS: KÚV 36/97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2005 doručená   sťažnosť   M.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 2, a ods. 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),   ako aj základného práva byť stíhaný iba z dôvodov   a spôsobom stanoveným zákonom a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), resp. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 To 88/04, Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 T 6/98, Krajskou prokuratúrou v Bratislave   (ďalej   len   „prokuratúra“)   pod   sp.   zn.   1   Kv   204/97   a   Krajským   úradom Policajného zboru v Bratislave (ďalej len „vyšetrovateľ“) pod sp. zn. ČVS: KÚV 36/97. Sťažnosť bola doplnená ďalším podaním doručeným ústavnému súdu 2. januára 2006.

Z podanej sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľ bol stíhaný za účastenstvo na   trestnom   čine   vraždy,   ktorá   sa   stala   10.   februára   1997.   Obvinenie   bolo   voči sťažovateľovi vznesené vyšetrovateľom 26. marca 1997. Prokuratúra podala na sťažovateľa obžalobu   krajskému   súdu   10.   februára   1998.   Opakované rozsudky   krajského   súdu   boli najvyšším súdom zrušené, až napokon uznesením najvyššieho súdu z 23. marca 2000 bolo krajskému súdu prikázané opätovne vykonať hlavné pojednávanie v inom zložení senátu. Nové hlavné pojednávanie začalo 20. februára 2001 a skončilo sa vynesením odsudzujúceho rozsudku   sp.   zn.   1   T   6/98   z 26.   marca   2004.   Konečný   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 To   88/04   bol   vynesený   7.   júna   2005   a sťažovateľ   bol   ním   odsúdený   pre účastenstvo na trestnom čine vraždy, pričom mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny. Sťažovateľ zdôrazňuje, že sa trestného činu nedopustil. Ak bol napriek tomu odsúdený, stalo sa tak v dôsledku   jeho   nedostatočne   intenzívnej   obhajoby,   ale   aj   kvôli   viacerým   mimoriadne závažným   porušeniam   jeho   základných   práv.   K porušeniu   základných   práv   sťažovateľa došlo podľa neho v 11 bodoch:

1. Na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu o odvolaní konanom 7. júna 2005 mu nebola umožnená účasť, čo   zároveň   znamenalo neumožnenie realizácie niektorých   jeho obhajobných práv, napr. predloženie odôvodnenia odvolania, vyjadrenie sa k prípadným dôkazom, právo predniesť konečný návrh a právo posledného slova. Sťažovateľ sa chcel verejného zasadnutia zúčastniť, ale vzhľadom na zlý zdravotný stav tak nemohol urobiť. Svoju neúčasť však písomne ospravedlnil. Podľa jeho názoru najvyšší súd mu právo účasti odoprieť   nemohol. Je to   tak tým   viac,   že sa   verejného zasadnutia   nezúčastnil   ani jeho obhajca, nebolo mu umožnené nazrieť do spisu a hrozilo mu uloženie výnimočného trestu odňatia slobody. Tým, že oznámil svoju neúčasť na verejnom zasadnutí, nevzdal sa práva účasti na ňom, pretože z obsahu spisu, najmä zo žiadosti o nazretie do spisov za účelom napísania   dôvodov   odvolania   jednoznačne   vyplýva,   že   sa   mienil   aj   aktívne   osobne obhajovať.

2. Verejné zasadnutie najvyššieho súdu o odvolaní sa uskutočnilo 7. júna 2005 bez účasti jeho obhajcu JUDr. Š. Sťažovateľ nesúhlasil, aby JUDr. Š. zastupoval JUDr. S., na jeho súhlas sa však nikto nepýtal a skutočnosť, že si nepraje byť ním zastupovaný, mu telefonicky   oznámil. JUDr.   S.   obhajoval na   verejnom   zasadnutí   popri   ňom   aj   ďalšieho spoluobžalovaného R., s ktorým boli záujmy sťažovateľa čiastočne rozporné. Keďže JUDr. Š. poveril substitučnou obhajobou JUDr. S. iba 6. júna 2005, nebola z pohľadu záujmov sťažovateľa dodržaná zákonná 5 dňová lehota na prípravu obhajoby. Navyše sťažovateľ uvádza, že JUDr. S. už v minulosti nechcel jeho obhajobu prevziať. Sťažovateľ telefonicky oslovil JUDr. S., aby požiadal o odročenie verejného zasadnutia kvôli jeho zdravotnému stavu.

3. Hoci sťažovateľ požiadal najvyšší súd o nazretie do spisov   (jeho žiadosť bola najvyššiemu súdu doručená 22. februára 2005) a hoci výslovne uviedol, že je to potrebné pre odôvodnenie odvolania, najvyšší súd mu nazretie do spisov neumožnil.

4. Sťažovateľovi nebolo doručené odvolanie prokuratúry proti rozsudku krajského súdu   z 26.   marca   2004   a   predtým   mu   nebola   doručená   ani   sťažnosť   prokuratúry   proti uzneseniu krajského súdu z 13. júna 2001, ktorým jej bola trestná vec vrátená na došetrenie. Následným   uznesením   najvyššieho   súdu   z 20.   decembra   2001   bolo   totiž   uznesenie krajského súdu zrušené, teda v plnej miere sa vyhovelo sťažnosti prokuratúry.  

5.,   6.   a 7.   Vyhodnotenie   dôkazov   bolo   nedôsledné,   a to   najmä   okolností spochybňujúcich   pravdivosť   výsluchov   Š.   M.,   na   ktorých   je   odsúdenie   sťažovateľa založené. Sťažovateľ nemohol predvolať svojich svedkov   za rovnakých podmienok ako obžaloba a niektorým jeho zásadným návrhom na doplnenie dokazovania sa nevyhovelo. Rozsudok   a výrok   o vine   je   založený   v podstatnej   miere   na   výsluchoch   a úkonoch vykonaných   v rozpore   so   zákonom,   pričom   na tieto dôkazy   sa   nemalo pri rozhodovaní prihliadať. Ohľadom týchto troch námietok sťažovateľ uviedol, že ich doplní a odôvodní po doručení   rozsudku   najvyššieho   súdu.   V doplňujúcom   podaní   uviedol,   že   neumožnenie nazrieť do spisov a následné znemožnenie vypracovať dôvody odvolania viedli k tomu, že najvyšší súd sa nemohol s jeho argumentáciou vysporiadať a z rovnakého dôvodu nemohol ani prihliadnuť na nové dôkazy, ktoré sťažovateľ mienil navrhnúť. Vzhľadom na to, že rozsudok najvyššieho súdu zo 7. júna 2005 neuvádza, o ktoré dôkazy sa opiera, resp. ktoré z nich   považuje   sa   pravdivé,   rozsudok   nespĺňa   nároky   kladené   na   jej   vecnú preskúmateľnosť. Treba ho považovať za nepreskúmateľný, arbitrárny a neústavný, pretože nepostačuje iba odkaz na odôvodnenie rozsudku krajského súdu.

8.   Predseda   senátu   nebol   nestranný,   lebo   v dobe,   keď   mal   pridelenú   trestnú   vec sťažovateľa,   bol   členom   Komisie   pre   rekodifikáciu   trestného   práva   na   Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky. Dôkazom je priložený zoznam členov tejto komisie. Podľa   názoru sťažovateľa je funkcia sudcu principiálne nezlučiteľná s akoukoľvek inou funkciou   vo   verejnej   správe.   Rozhodol   o tom   už   vo   veci   sťažovateľa   ústavný   súd v rozhodnutí pod sp. zn. III. ÚS 16/00.

9. V trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi došlo k zbytočným prieťahom. Týka sa to najmä prípravného konania od augusta 1997 do januára 1998; obdobia, keď bolo konanie   vedené   krajským   súdom   a členom   senátu   bol   sudca   JUDr.   I.   Š.   (tento   sudca nespĺňal zákonné predpoklady v zmysle nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 16/00), ale aj obdobia od 26. marca 2004, kedy bol vynesený rozsudok krajským súdom, až do 7. júna 2005,   kedy   došlo   k verejnému   zasadnutiu   najvyššieho   súdu   o odvolaní.   Podľa   názoru sťažovateľa   treba   celé   konanie   považovať   za   neprimerane   dlhé,   a to   vrátane   doby vypracovania a doručenia rozsudku najvyššieho súdu.

10. V prípravnom konaní nebolo sťažovateľovi umožnené vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a ukončiť jeho posledný výsluch v rámci prípravného konania.

11.   Hoci   sťažovateľ   namietol   zaujatosť   vyšetrovateľa   doporučeným   listom z 10. decembra   1997   doručeným   prokuratúre   15.   decembra   1997,   nebolo   o tejto   jeho námietke nikdy rozhodnuté. Okrem toho sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré vyšetrovateľ z trestného spisu vyradil v januári 1998. Materiály o týchto „zatajených“ dôkazoch sa nachádzajú v spise Úradu finančnej polície Policajného zboru v Bratislave, ale aj   v koncepte   vyšetrovacieho   spisu.   Sťažovateľ   žiada,   aby   si   tieto   dôkazy   ústavný   súd vyžiadal, pretože preukazujú jeho nevinu.

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených práv vyplývajúcich z dohovoru, listiny a ústavy najvyšším súdom, krajským súdom,   prokuratúrou   a vyšetrovateľom   a   aby   zrušil   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 To 88/04 zo 7. júna 2005, obžalobu prokuratúry sp. zn. 1 Kv 204/97 zo 4. februára 1998 a uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: KÚV-36/97 z 8. apríla 1997. Žiada, aby bola trestná vec vrátená do štádia prípravného konania, aby najvyšší súd zrušil zatýkací   rozkaz   na   sťažovateľa   a požaduje   peňažnú   náhradu   z dôvodu   majetkovej a nemajetkovej ujmy vo výške súčtu nákladov jeho právneho zastúpenia v trestnom konaní. Sťažovateľ tiež požaduje náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Keďže v čase doplňujúceho podania sa nachádzal v extradičnej väzbe v Rakúsku a hrozil mu výkon nezákonne uloženého trestu odňatia slobody, žiada vydať dočasné opatrenie, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť právoplatného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 88/04 zo 7. júna 2005 a žiada, aby ústavný súd považoval jeho sťažnosť za naliehavú a prerokoval ju prednostne.

Z trestného spisu krajského súdu sp. zn. 1 T 6/98, ktorý si ústavný súd zadovážil, vyplývajú nasledovné relevantné skutočnosti:

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 50/2001 z 20. decembra 2001 bolo zrušené uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 T 6/98 z 13. júna 2001, ktorým bola vec vrátená na došetrenie   prokuratúre,   pričom   krajskému   súdu   bolo   uložené   o veci   znova   konať a rozhodnúť. Sťažovateľ prevzal uznesenie 15. februára 2002 a jeho obhajcovi JUDr. Š. bolo doručené 14. februára 2002.

Na č. l. 2378 je založená doručenka, z ktorej vyplýva, že odvolanie prokuratúry proti rozsudku   krajského   súdu   bolo   obhajcovi   sťažovateľa   JUDr.   Š.   doručené   17. septembra 2004.Z predkladacej   správy   krajského   súdu   je   zistiteľné,   že   spis   bol   predložený najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní   22.   októbra   2004.   Sťažovateľ   prevzal predvolanie na verejné zasadnutie o odvolaní nariadené na 7. jún 2005 ešte 14. apríla 2005. Jeho obhajca JUDr. Š. predvolanie prevzal 25. apríla 2005.

Z listu sťažovateľa z 18. februára 2005 vyplýva, že z dôvodu prípravy odôvodnenia odvolania, požiadal predsedu senátu najvyššieho súdu   JUDr. Š. M. o nazretie do spisu. Žiadosť bola doručená najvyššiemu súdu 22. februára 2005.

Zo substitučného splnomocnenia daného obhajcom sťažovateľa JUDr. Š. advokátovi JUDr. S. vyplýva, že JUDr. Š. ho zaslal JUDr. S. faxom 6. júna 2005. Samotné substitučné splnomocnenie   je   datované   30.   mája   2005   a vzťahuje   sa   na   obhajobu   sťažovateľa   na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu 7. júna 2005 v čase neprítomnosti JUDr. Š.

Z listu   sťažovateľa   zo   6.   júna   2005   doručeného   najvyššiemu   súdu   7.   júna   2005 o 8. 45   h   (č.   l.   2387)   vyplýva,   že   sťažovateľ   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   verejnom zasadnutí   7.   júna   2005   o 9.00   h   z dôvodu   zlého   zdravotného   stavu.   Kópiu   dokladu o dočasnej   práceneschopnosti   priložil   v prílohe.   Vyplýva   z nej,   že   bol   dočasne práceneschopný od 6. júna 2005.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí senátu najvyššieho súdu konanom 7. júna 2005 o 9.00 h vyplýva, že sťažovateľ (rovnako ako ostatní obžalovaní) nebol prítomný, bolo prečítané ospravedlnenie jeho neúčasti, prítomný nebol ani obhajca sťažovateľa JUDr. Š., ktorý   však poveril   substitučným   zastupovaním   JUDr.   S. Uznesením   bolo vyhlásené, že verejné zasadnutie sa vykoná v neprítomnosti obžalovaných a obhajcu sťažovateľa JUDr. Š. JUDr. S. v mene sťažovateľa a ďalšieho obžalovaného R. uviedol, že chce poukázať na dve zásadné   veci   namietané   už   v predchádzajúcom   konaní,   a to   na   nezákonný   výsluch obvineného,   o ktorom   ostatní   obhajcovia   neboli   upovedomení,   a na   nevykonanie rekonštrukcie priebehu skutku, hoci podľa názoru najvyššieho súdu mala byť vykonaná. Zotrval   na   dôvodoch   uvedených   v predchádzajúcich   odvolaniach.   Vyslovil   názor,   že pochybenia krajského súdu   sú   takého rozsahu, že je potrebné rozsudok   krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie.

Z rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   To   88/2004 zo   7.   júna 2005 vyplýva,   že odvolací senát zložený zo sudcov JUDr. Š. M., JUDr. J. K. a JUDr. P. H. zrušil v celom rozsahu rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 6/99 z 26. marca 2004 a sťažovateľ bol uznaný vinným z účastenstva   vo   forme   organizátorstva   na trestnom   čine   vraždy, za čo   mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny,   hoci   krajským   súdom   bol   uznaný   vinným   z účastenstva   vo   forme   návodu   na trestnom   čine   vraždy   a bol   mu   uložený   trest   odňatia   slobody   v trvaní   12 rokov.   Podľa názoru najvyššieho súdu vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdených trestných činov je rozsudok krajského súdu výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Tak zistenie, že sa skutok stal spôsobom popísaným vo   výroku   rozsudku,   ako   aj   záver,   že   tento   skutok   spáchali   obžalovaní,   má   oporu   vo vykonaných   dôkazoch   ako   to   správne   ustálil   krajský   súd.   Najvyšší   súd   preto   v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobné dôvody rozsudku krajského súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Najvyšší súd v tejto súvislosti za podstatnú považuje aj okolnosť, že obžalovaní s výnimkou Ľ. T. skutkové zistenia nenamietali, keďže podané odvolania   neodôvodnili   sami   ani   prostredníctvom   svojich   obhajcov.   Krajský   súd   však pochybil pri právnom posúdení konania obžalovaných (vrátane sťažovateľa). Vykonaným dokazovaním bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že sťažovateľ sa rozhodol usmrtiť nebohého poškodeného, pretože ten chcel oznámiť jeho protizákonnú činnosť pri likvidácií firiem. Za tým účelom požiadal obžalovaného Š. M. o nájdenie osoby, ktorá by tento   čin   spáchala   za   finančnú   odmenu.   Obžalovaný   Š.   M.   prostredníctvom   Ľ.   T.   na spáchanie   tohto   skutku   zabezpečil   obžalovaného   K.   R.   Sťažovateľ   vyplatil   finančnú odmenu,   poskytol   mobilné   telefóny,   osobné   motorové   vozidlo   a   udal   adresu,   druh a evidenčné číslo osobného motorového vozidla nebohého poškodeného. Obžalovaný Š. M. opakovane   odviezol   obžalovaného   K.   R.   na   miesto   činu,   kde   na   neho   vždy   čakal. Obžalovaný Š. M. označil osobu poškodeného obžalovanému K. R., ktorý ho po označení 10. februára 1997 zastrelil. Bezprostredne po spáchaní trestného činu bol K. R. zadržaný. Sťažovateľ po tom, čo sa dozvedel o usmrtení poškodeného, rozhodol, že obžalovaný Š. M. opustí územie Slovenskej republiky. Rozporné bolo rozhodnutie krajského súdu, keď na jednej   strane   konanie   sťažovateľa   právne   posúdil   ako   účastenstvo   na   vražde   vo   forme návodu, no na strane druhej pri určení druhu trestu a jeho výmery zohľadnil aj priťažujúcu okolnosť,   že   trestný   čin   spáchal   ako   organizátor.   Pritom   z vykonaného   dokazovania jednoznačne vyplýva, že to bol práve sťažovateľ, ktorý za finančnú odmenu organizoval usmrtenie poškodeného. Krajský súd pochybil aj pri určení druhu a výmery trestu, keď dostatočne   neprihliadol   k veľmi   vysokému   stupňu   nebezpečnosti   pre   spoločnosť, k obmedzeným   možnostiam   resocializácie   sťažovateľa,   a keď   dostatočne   nediferencoval význam a povahu účasti jednotlivých obžalovaných, resp. mieru, akou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu vraždy. Preto bolo potrebné uložiť sťažovateľovi, ktorý usmrtenie poškodeného zosnoval a riadil, trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov, K. R., ktorý bol priamym vykonávateľom vraždy za finančnú odmenu v súbehu s trestným činom nedovoleného ozbrojovania, trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov a Š. M., ktorý pri   trestnom   čine   participoval,   nie   však   mierou   rozhodujúcou,   pričom   navyše   prispel k objasneniu skutku, trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov. Pri určovaní výmeru trestu prihliadol   najvyšší   súd   aj   na   skutočnosť,   že   skutok   bol   spáchaný   10.   februára   1997 a obžaloba bola podaná už 10. februára 1998, pričom páchateľ trestného činu má právo na to, aby o jeho potrestaní bolo rozhodnuté v riadnom a vo včasnom procese. V intenciách čl. 48 ods. 2 ústavy obžalovaným by totiž vzhľadom na veľmi vysoký stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania hrozilo uloženie výnimočného trestu odňatia slobody nad 15 rokov až do 25 rokov.

Z počítačového   výstupu   predloženého   sťažovateľom   vyplýva,   že   v rámci Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   existovala   Komisia   pre   rekodifikáciu trestného   práva,   ktorej   predsedom   bol   JUDr.   V.   M. z Právnickej   fakulty   (...).   Členmi komisie   pre   trestné   právo   hmotné   boli   JUDr.   H.   S.   z najvyššieho   súdu,   JUDr.   A.   F. z Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, JUDr. O. S. z Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne a JUDr. P. T. z najvyššieho súdu. Členmi komisie pre trestné právo procesné boli JUDr. Š. M. z najvyššieho súdu, JUDr. V. Č. z Právnickej fakulty (...), JUDr. J. Č. z Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   a JUDr.   J.   P.   z Ministerstva   vnútra Slovenskej republiky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ak nebola splnená podmienka podľa ods.   1,   ústavný   súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   keď   sťažovateľ   preukáže,   že   túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS   124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

1. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že mu nebola umožnená účasť na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu o odvolaní konanom 7. júna 2005, hoci svoju neúčasť písomne ospravedlnil s poukazom na zlý zdravotný stav a priložil aj doklad o dočasnej pracovnej neschopnosti.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ listom zo 6. júna 2005 doručeným najvyššiemu súdu 7. júna 2005 o 8.45 h skutočne ospravedlnil svoju neúčasť na verejnom zasadnutí o odvolaní,   pričom   predložil   aj   doklad   o dočasnej   práceneschopnosti   od   6.   júna   2005. Najvyšší súd sa rozhodol konať v neprítomnosti sťažovateľa.

Treba konštatovať, že sťažovateľ o odročenie verejného zasadnutia z dôvodu, že sa ho chce osobne zúčastniť, najvyšší súd nepožiadal. Neurobil tak ani substituujúci obhajca JUDr. S., ktorý bol na verejnom zasadnutí osobne prítomný.

Z ustanovenia § 263 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 vyplýva, že   o odvolaní   rozhoduje   odvolací   súd   spravidla   na   verejnom   zasadnutí,   pričom   účasť prokurátora je povinná. V neprítomnosti obžalovaného, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, možno verejné zasadnutie odvolacieho súdu konať len vtedy, ak obžalovaný výslovne vyhlási, že sa účasti na verejnom zasadnutí vzdáva. Možno urobiť záver, že osobná účasť obžalovaného na verejnom zasadnutí o odvolaní v prípade, ak je obžalovaný na slobode, je fakultatívna, pričom obžalovaný svoje rozhodnutie o tom, že toto právo nevyužije, nemusí prejaviť nevyhnutne expressis verbis. Odvolací súd na základe písomného prejavu sťažovateľa v súvislosti s postojom jeho obhajcu, ktorý tiež o odročenie verejného zasadnutia nepožiadal, vyvodil, že sťažovateľ sa rozhodol osobne sa nezúčastniť verejného zasadnutia.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa práva trestne stíhanej osoby   byť   prítomnou   na   pojednávaní   v zmysle   čl.   6   dohovoru   vyplýva,   že   záruky v trestných   veciach   uvedené   v čl.   6   ods.   3   písm.   c),   d)   a e)   dohovoru   predpokladajú prítomnosť obvineného, a to i napriek tomu, že čl. 6 výslovne o prítomnosti obvineného na pojednávaní nehovorí. Právo obvineného byť prítomný na pojednávaní nie je absolútne, a to najmä v konaní pre vyššími súdnymi inštanciami. Či je prítomnosť obvineného nutná alebo nie závisí od povahy veci a riešených otázok, ako aj od úlohy súdu (Ekbatani c. Švédsko, Kremzow c. Rakúsko). Obvinený sa môže vzdať práva byť prítomný na pojednávaní a nie je to   v rozpore s dohovorom,   ak vzdanie sa   práva je jednoznačné.   Pod   touto   podmienkou vzdanie sa   práva môže   mať aj konkludentnú formu,   t.   j.   neustanovenie   sa   po riadnom predvolaní, ktoré bolo doručené osobne obvinenému.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   námietku   sťažovateľa   považovať   za   zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľovi bolo predvolanie na verejné zasadnutie o odvolaní doručené 14. apríla 2005,   svoju   neúčasť   ospravedlnil,   avšak   o   jeho odročenie   nepožiadal.   Rovnako   zostal v tomto smere nečinný aj substituujúci obhajca. Na verejnom zasadnutí neboli prítomní ani ostatní obžalovaní, avšak ani oni, ani ich obhajcovia nežiadali verejné zasadnutie o odvolaní odročiť. K tomu treba poznamenať, že podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku účinného   do   31.   decembra   2005   všetkým   obžalovaným   (pokiaľ   by   boli   na   verejnom zasadnutí   osobne   prítomní)   reálne   hrozilo,   že   budú   hneď   po   vyhlásení   rozhodnutia najvyššieho súdu zadržaní a že zároveň bude nariadený výkon trestu odňatia slobody, ktorý mal   u každého   z nich   prevyšovať   dva   roky.   Na   základe   tejto   skutočnosti   nemožno najvyššiemu súdu vyčítať, ak vychádzal z predpokladu, že sťažovateľ na osobnej účasti netrvá. Je potrebné dodať, že odvolacie konanie podľa Trestného poriadku bolo založené na kasačnom princípe, z ktorého vyplývalo, že odvolací súd na verejnom zasadnutí vykonával dôkazy iba v celkom výnimočných prípadoch. Ak totiž dospel k záveru, že skutkový stav nebol dostatočné zistený, bol v zásade povinný zrušiť prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť na ďalšie konanie. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd nevidí v postupe najvyššieho súdu pochybenie ani z ústavnoprávneho hľadiska.

2. Sťažovateľ ďalej namieta, že verejné zasadnutie sa uskutočnilo v neprítomnosti jeho   obhajcu   JUDr.   Š.,   ktorého   proti   jeho   vôli   zastúpil   obhajca   spoluobžalovaného   R. JUDr. S., pričom záujmy sťažovateľa v predmetnej trestnej veci boli čiastočne rozporné so záujmami   spoluobžalovaného.   Nemala   byť   zachovaná   ani   zákonná   5   dňová   lehota   na prípravu obhajoby sťažovateľa, keďže JUDr. Š. poveril substitučnou obhajobou JUDr. S. iba 6. júna 2005.

I túto námietku treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

V zásadnej rovine možno zdôrazniť, že je vecou dohody medzi obhajcom   a jeho mandantom,   či   obhajobu   povedie   obhajca   osobne   alebo   ňou   poverí   substitúta.   Je   však samozrejmé, že poveriť substitúta môže iba so súhlasom mandanta. Spravidla nie je úlohou súdu skúmať, či obžalovaný dal svojmu obhajcovi súhlas na substitučnú obhajobu. Môže sa tak   stať   v prípade,   ak   vzniknú   o tomto   súhlase   pochybnosti.   Hoci   sťažovateľ   tvrdí,   že substitučnému obhajcovi JUDr. S. telefonicky oznámil, že si nepraje substitučnú obhajobu a že JUDr. S. poveruje, aby žiadal verejné zasadnutie odročiť, v skutočnosti JUDr. S. takto nekonal, a preto najvyšší súd nemohol o údajnej požiadavke sťažovateľa vedieť. Navyše z uvedeného tvrdenia sťažovateľa je nepochybné, že sťažovateľ sa o substitučnej obhajobe dozvedel,   inak   by   totiž   nemal   dôvod   JUDr. S.   telefonovať.   Nešlo   teda   o substitučnú obhajobu bez vedomia sťažovateľa.

Z obsahu   trestného   spisu   vyplýva,   že   neobstojí   ani   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa ktorého substitučná obhajoba prostredníctvom JUDr. S. nebola prípustná, pretože medzi sťažovateľom a spoluobžalovaným R., ktorého obhajcom bol JUDr. S., bol vzhľadom na spôsob   ich   obhajoby   rozpor   záujmov.   Zo   spisu   je   zrejmé,   že   R.   nijakým   spôsobom neusvedčoval sťažovateľa zo spáchania trestného činu. Medzi tvrdeniami sťažovateľa a R. v priebehu trestného konania neboli nijaké rozpory. Navyše treba zdôrazniť, že sťažovateľ označený rozpor záujmov nijako nekonkretizoval. Preto nebolo dôvodu, aby najvyšší súd substitučnú obhajobu sťažovateľa prostredníctvom JUDr. S. nepripustil.

Napokon nemožno súhlasiť ani s námietkou, že nebola dodržaná zákonná 5 dňová lehota na prípravu obhajoby sťažovateľa, pretože táto plynula od doručenia predvolania jemu a jeho obhajcovi, a preto bola nepochybne dodržaná. Plynutie tejto lehoty nemôže byť závislé od interných dohôd medzi obhajcom a jeho mandantom týkajúcich sa prípadného substitučného zabezpečenia obhajoby.

3.   Aj   keď   sťažovateľ   požiadal   listom   z 18.   februára   2005   predsedu   senátu najvyššieho súdu o nahliadnutie do spisu a jeho žiadosť bola najvyššiemu súdu 22. februára 2005 doručená, do spisu nahliadnuť nemohol.

Túto námietku sťažovateľa považuje ústavný súd za neprípustnú.

Je pravdou, že sťažovateľ požiadal v odvolacom konaní najvyšší súd o nahliadnutie do spisu. Z obsahu spisu však nevyplýva, že by sa najvyšší súd žiadosťou zaoberal a že by poskytol sťažovateľovi termín na nahliadnutie do spisu. Vychádzajúc z tejto skutočnosti ústavný súd konštatuje, že nepochybne došlo k porušeniu obhajobných práv sťažovateľa v zmysle   označených   ustanovení   dohovoru,   listiny   a ústavy.   Sťažovateľ   mal   možnosť porušenie tohto   svojho   práva   v odvolacom   konaní pred   najvyšším   súdom   namietať.   Na základe toho mohol požiadať napr. o odročenie verejného zasadnutia a na túto skutočnosť mohol poukázať na verejnom zasadnutí aj jeho obhajca. Sťažovateľ, ale ani jeho obhajca nevyužili   tento   právny   prostriedok   na   ochranu   označeného   základného   práva.   Navyše sťažovateľ   neuviedol   ústavnému   súdu   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   a   objasňujúce, prečo tento právny prostriedok on alebo jeho obhajca nevyužili. Preto považuje ústavný súd túto časť sťažnosti za neprípustnú v zmysle § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde.

4.   Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   mu   nebolo   doručené   odvolanie   prokuratúry   proti rozsudku   krajského   súdu   z 26.   marca   2004,   a   predtým   mu   nebola   doručená   sťažnosť prokuratúry proti uzneseniu krajského súdu z 13. júna 2001, ktorým jej bola trestná vec vrátená na došetrenie.

V súvislosti s tvrdeným nedoručením odvolania prokuratúry proti rozsudku krajského súdu z 26. marca 2004 treba považovať sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   odvolanie   prokuratúry   bolo   doručené   obhajcovi sťažovateľa   JUDr.   Š.   17.   septembra   2004   a   nie   je   podstatné,   či bolo   doručené   aj sťažovateľovi   osobne,   lebo   pre   naplnenie   základného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé súdne   konanie,   resp.   na   súdnu   ochranu   v tomto   prípade   plne   postačovalo   doručenie odvolania jeho obhajcovi.

V súvislosti   s tvrdeným   nedoručením   sťažnosti   prokuratúry   proti   uzneseniu krajského súdu z 13. júna 2001 o vrátení veci na došetrenie je sťažnosť oneskorene podaná. Sťažovateľ   sa   dozvedel   o tom,   že   proti   uzneseniu   krajského   súdu   podala   prokuratúra sťažnosť, najneskôr z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 50/2001 z 20. decembra 2001. Sťažovateľ prevzal uznesenie 15. februára 2002 a jeho obhajca JUDr. Š. 14. februára 2002. Odvtedy plynula zákonná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu v tejto otázke. Sťažnosť však bola podaná dávno po uplynutí tejto lehoty.

5.,   6.   a 7.   Sťažovateľ   namieta   vyhodnotenie   dôkazov,   najmä   okolností spochybňujúcich pravdivosť výpovedí spoluobžalovaného Š. M. Ďalej namieta, že nemohol predvolať   svojich   svedkov   za   rovnakých   podmienok   ako   obžaloba,   že   niektorým   jeho zásadným návrhom na doplnenie dokazovania sa nevyhovelo a že rozsudok je založený v podstatnej   miere   na   výsluchoch   a úkonoch   vykonaných   v rozpore   so   zákonom.   Tieto námietky   mal   sťažovateľ   konkretizovať   v doplňujúcom   podaní   po   tom,   čo   mu   bude doručený rozsudok najvyššieho súdu, keďže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu tento rozsudok   ešte   doručený   nebol.   V doplnení   sťažnosti   potom   sťažovateľ   uviedol,   že neumožnenie   nazrieť   do   spisov   a následné   znemožnenie   vypracovať   dôvody   odvolania viedli   k tomu,   že   najvyšší   súd   sa   nemohol   s jeho   argumentáciou   vysporiadať   a ani prihliadnuť   na   nové   dôkazy,   ktoré   sťažovateľ   mienil   navrhnúť.   Navyše   rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný a arbitrárny.

Podľa názoru ústavného súdu je táto časť sťažnosti zjavne neopodstatnená.

Treba predovšetkým uviesť, že sťažovateľ svoje námietky bližšie nekonkretizoval, pretože ich uviedol len vo všeobecnej rovine. Nebolo teda možné ich ani meritórne skúmať. Ani v doplnení sťažnosti sťažovateľ neuviedol,   akú konkrétnu argumentáciu a aké nové dôkazy mal na mysli. Takto postavenú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.Nemožno   súhlasiť   ani   s tvrdením,   že   by   rozsudok   najvyššieho   súdu   mal   byť nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov,   resp.   arbitrárny   a z tohto   dôvodu   neústavný. Najvyššiemu   súdu   nemožno   vyčítať,   že   sa   v plnej   miere   stotožnil   s veľmi   podrobným vyhodnotením   dôkazov   zo   strany   krajského   súdu.   Keďže   najvyšší   súd   v tomto   smere s krajským súdom bezvýhradne súhlasil, nebolo potrebné nijako bližšie skutkové závery krajského súdu dopĺňať. Je to tak tým viac, že sťažovateľ, resp. jeho obhajca písomné dôvody odvolania nikdy nepredložili. Preto rozsudok najvyššieho súdu nemožno považovať za nepreskúmateľný, či dokonca arbitrárny. Naproti tomu najvyšší súd sa pomerne podrobne zaoberal   právnou   kvalifikáciou   konania   sťažovateľa,   ako   aj   otázkou   sankcie   pre sťažovateľa, keďže v týchto otázkach rozhodol čiastočne odlišne ako krajský súd. Svoje odlišné závery dostatočným a vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil.

8. Predseda senátu nebol nestranný, lebo v dobe, keď mal trestnú vec sťažovateľa pridelenú,   bol   aj   členom   Komisie   pre   rekodifikáciu   trestného   práva   na   Ministerstve spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Funkcia   sudcu   je   principiálne   nezlúčiteľná s akoukoľvek funkciou vo verejnej správe.

Táto časť sťažnosti je neprípustná.

Je potrebné predovšetkým konštatovať, že sťažovateľ bližšie neuviedol, konkrétne ktorého predsedu senátu (a na ktorej inštancii) má na mysli. Zo zoznamu členov Komisie pre rekodifikáciu trestného práva vyplýva, že v ňom boli traja sudcovia najvyššieho súdu, a to   JUDr.   S.,   JUDr.   T.   a JUDr.   M.   Ani   jeden   z týchto   sudcov   však   nebol   činný v odvolacom konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 To 88/04. Preto ide zo strany sťažovateľa, ako sa zdá, o omyl. Ústavný súd nepovažoval za potrebné žiadať sťažovateľa o upresnenie tejto časti sťažnosti, pretože zo spisu krajského súdu je zrejmé, že sťažovateľ nevyužil zákonnú možnosť požiadať o vylúčenie dotknutého sudcu z konania na základe námietky nedostatku nestrannosti tohto sudcu. Preto aj túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za neprípustnú na základe obdobnej argumentácie, aká je uvedená v bode 3.

9.   V konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a to   najmä   v prípravnom   konaní   od augusta 1997 do januára 1998, ďalej na krajskom súde v čase, keď bol členom senátu sudca JUDr. Š., ale aj v období od 26. marca 2004, kedy bol vynesený rozsudok krajského súdu, až do 7. júna 2005, kedy došlo k verejnému zasadnutiu najvyššieho súdu o odvolaní. Podľa názoru sťažovateľa konanie treba považovať aj vcelku za neprimerane dlhé.

Namietané zbytočné prieťahy v prípravnom konaní od augusta 1997 do januára 1998 vytýka sťažovateľ oneskorene, pretože vo vzťahu k prípravnému konaniu mohol zbytočné prieťahy   na   ústavnom   súde   namietať   v zákonnej   dvojmesačnej   lehote   počítanej   od skončenia týchto prieťahov.

To   isté   platí   v súvislosti   s namietanými zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom krajským súdom. Tieto prieťahy sa skončili vyhlásením rozsudku krajského súdu 26. marca 2004, avšak najneskôr predložením spisu najvyššiemu súdu 22. októbra 2004.

Odlišná je situácia v súvislosti s namietanými zbytočnými prieťahmi v konaní pred najvyšším súdom, teda až do vyhlásenia jeho rozsudku 7. júna 2005. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého   konania.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS   22/01, I.   ÚS   77/02, I.   ÚS 116/02).   Ak   v čase,   keď bola sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k namietanému   porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania sťažovateľa, z pripojených listín a zo zistenia ústavného súdu vyplynulo, že napadnuté konanie najvyššieho súdu bolo právoplatne skončené 7. júna 2005, napriek tomu sa sťažovateľ na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním doručeným ústavnému súdu 8. augusta 2005, t. j. v čase, keď porušenie označených práv najvyšším súdom už netrvalo a keď konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k základnému   právu   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a obdobne   aj k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a preto,   že   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred najvyšším súdom namietané porušenie práv už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota v tomto konaní,   v danom   prípade   pripadalo   do   úvahy   odmietnutie   sťažnosti   v tejto   časti   pre   jej zjavnú neopodstatnenosť.

10. Sťažovateľovi nebolo umožnené v prípravnom konaní vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a ukončiť jeho posledný výsluch v rámci prípravného konania.

Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Po skončení prípravného konania mal sťažovateľ možnosť sa k veci zo všetkých relevantných   hľadísk   vyjadrovať   v konaní   pred   súdom,   vrátane   vyjadrení   ku   všetkým dôkazom, ale aj možnosti uviesť všetky podľa neho podstatné skutočnosti. Preto eventuálne porušenie jeho práv v prípravnom konaní sa v ďalšom priebehu konania „zhojilo“.

11.   Nebolo   nikdy   rozhodnuté   o sťažovateľom   uplatnenej   námietke   zaujatosti vyšetrovateľa z 10. decembra 1997 doručenej prokuratúre 15. decembra 1997. Okrem toho sťažovateľ   nemal   možnosť   vyjadriť   sa   k dôkazom,   ktoré   vyšetrovateľ   z trestného   spisu vyradil v januári 1998, hoci tieto preukazujú jeho nevinu.

Prvú námietku sťažovateľa týkajúcu sa zaujatosti vyšetrovateľa treba považovať za oneskorene podanú.

Prípravné   konanie   vo   veci   sa   skončilo   podaním   obžaloby   krajskému   súdu 10. februára 1998. Odvtedy   plynula zákonná lehota na podanie sťažnosti v tom zmysle, že v prípravnom   konaní   vystupoval   vyšetrovateľ,   ktorého   sťažovateľ   žiadal   vylúčiť. Sťažnosť však bola ústavnému súdu podaná dávno po uplynutí zákonnej lehoty.

Druhú námietku sťažovateľa týkajúcu sa dôkazov, ktoré mal vyšetrovateľ z trestného spisu   vyradiť   v januári   1998,   treba   považovať   za   neprípustnú,   keďže   sťažovateľ   mal možnosť brániť sa v tejto súvislosti naposledy   v odvolacom konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 To 88/04, čo však ani osobne, ale ani prostredníctvom svojho obhajcu neurobil.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   nebolo   už   potrebné   osobitne   sa   zaoberať návrhom sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2007