znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 44/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. F. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. L., P., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 113/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. F. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2006 doručená sťažnosť JUDr. F. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 113/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal 17. septembra 1999 na okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhal od odporcu C., spol. s r. o., B., zaplatenia 19   232,50   Sk   s prísl.   Súčasne bol   podaný   aj   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia.   Okresný   súd   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   9. novembra   1999 zamietol. Platobný rozkaz bol vo veci vydaný 19. apríla 2000 pod sp. zn. 22 C 113/99. Proti platobnému rozkazu podal odporca odpor, preto rozhodoval vo veci okresný súd prvýkrát rozsudkom   zo 17.   septembra   2003 č.   k.   22 C 113/99-77.   Proti   tomuto   rozsudku   podal odvolanie sťažovateľ, v dôsledku ktorého Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 22. júna 2004 č. k. 7 Co 257/03–88 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   rozsudkom   z   9. novembra   2005 č. k. 22 C 113/99-145 sťažovateľovi priznal z titulu zľavy z ceny zájazdu 18 271 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne odo dňa 11. júla 1999 až do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi 768 Sk z titulu náhrady trov konania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postup   okresného   súdu   sa   vyznačuje   zbytočnými prieťahmi v konaní, a to napriek tomu, že využil aj dostupné prostriedky nápravy vo veci, keďže podal aj sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní. Napriek tomu konanie trvá už viac ako 6,5 roka, pričom okresný súd prvýkrát meritórne rozhodol po 4 rokoch od podania návrhu. „Zdĺhavosť   konania   predĺžila   a predlžuje   podľa   sťažovateľa   jeho   stav   právnej neistoty do tej miery, že sa jeho právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym.“

Vzhľadom na uvedené relevantné skutočnosti, sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal tento nález: „1. Základné právo JUDr. F. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   postupom   Okresného   súdu   v Bratislave I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 113/99 porušené bolo.

2. JUDr. F. K. priznáva finančné zadosťučinenie 50 000,- Sk, ktoré mu je Okresný súd v Bratislave I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. JUDr. F. K. priznáva náhradu trov konania 5 788,- Sk, ktoré je Okresný súd v Bratislave I povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. L., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   22   C   113/99   dochádza   k porušovaniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa zistenia ústavného súdu v napadnutom konaní vydal okresný súd meritórne rozhodnutie,   a to   rozsudok   č.   k.   22   C   113/99-145   9.   novembra   2005,   ktoré   v spojení s opravným   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   22   C   113/99-155   z 28.   decembra   2005 nadobudlo právoplatnosť okrem výroku o trovách konania 31. januára 2006. Proti výroku o trovách konania podal sťažovateľ odvolanie.

1. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými orgánmi   verejnej moci   (v tomto prípade   okresným   súdom)   ešte trvalo.   Ak v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k porušovaniu   označeného základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza   pritom   z toho,   že   účelom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (pozri   napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Sťažovateľ   v sťažnosti,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   doručená   8.   februára   2006, namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 113/99. Z uvedených zistení však jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu tvrdené porušovanie označeného základného práva sťažovateľa v merite veci v napadnutom konaní už netrvalo, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Pokiaľ sťažovateľ porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy namieta tým, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o jeho odvolaní proti trovám napadnutého konania, je treba pripomenúť, že sťažovateľ predmetné odvolanie podal 19. decembra 2005, a preto podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu   v tejto   časti   napadnutého   konania   nemožno   na   základe   skutočností   uvedených v sťažnosti považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. S ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza teda do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie   kvalifikovať   ako   porušenie   tohto   základného   práva   sťažovateľa,   preto   bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006