znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 44/05-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť E.   H.,   M.,   zastúpenej   advokátkou   Mgr.   V.   H.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 58/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 58/95 p o r u š i l základné   právo   E.   H.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v   čl.   38   ods.   2 Listiny   základných   práv a slobôd   a   jej   právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   58/95 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   E.   H. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   180 000 Sk (slovom   stoosemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. E. H.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 953 Sk (slovom sedemtisícdeväťstopäťdesiattri   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Bratislava   III povinný vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne advokátky Mgr. V. H., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 17. marca 2005 č. k. I. ÚS 44/05-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. H., M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 58/95 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala 4. októbra 1995 na okresnom súde   návrh   proti   odporcovi   Dott.   M.   M.,   bytom   T.   (ďalej   len   „odporca“) na určenie otcovstva k jej maloletej dcére S. H. Sťažovateľka uviedla, že okresný súd do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu vykonal len dva úkony, a to výzvou zo 4. decembra 1995 uložil zloženie zálohy pre tlmočníka a výzvou z 25. marca 1996 vyžiadal predloženie rodného listu. Sťažovateľka sa v roku 1998 zaujímala o to, v akom štádiu vybavovania je jej vec. Na toto jej dožiadanie dostala písomnú odpoveď zo 16. marca 1998, v ktorej jej bolo oznámené, že   konanie   prebieha   a bude   ustanovený   tlmočník   na   pretlmočenie   dožiadania   o výsluch odporcu.   Na   ďalšie   dožiadanie   sťažovateľky,   ktorým   žiadala   o podanie   informácie o postupe okresného súdu, sťažovateľka nedostala žiadnu odpoveď. Dňa 8. novembra 2004 podala sťažovateľka predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“), na ktorú takisto do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nedostala žiadnu odpoveď.

Podľa názoru sťažovateľky aj napriek tomu, že v konaní ide o medzinárodný prvok, keďže   odporca   je   občanom   iného   štátu,   postup   okresného   súdu   a jeho   úkony,   ktoré uskutočnil počas takmer 10 rokov, nezodpovedá primeranej lehote na prerokovanie veci. Sťažovateľka   poukazuje   aj   na   to,   že   určenie   otcovstva   dieťaťa   je   veľmi   citlivá a rozhodujúca skutočnosť v živote matky aj dieťaťa, a preto dlhodobé vedenie napadnutého konania je veľmi zaťažujúce pre jej psychiku, ako aj psychiku jej dieťaťa, dlhodobo žije v právnej neistote a spôsobuje jej to aj materiálnu ujmu, keďže sa stará o maloletú dcéru, ktorá od troch rokov trpí alergiou a stratou imunity, bez poberania výživného.

Vzhľadom na uvedené relevantné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo E. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III. v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 58/95, porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III.   sa   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn 8 C 58/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   E.   H.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   päťstotisíc   slovenských   korún, ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III.   povinný   jej   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III. je povinný uhradiť E. H. trovy právneho zastúpenia v sume devätnásťtisíc tristo slovenských korún, ktoré je Okresný súd Bratislava III. povinný vyplatiť   na   účet   jej   právnej   zástupkyne,   advokátke   Mgr.   V.   H.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom JUDr. M. K., listom z 2. júna 2005 sp. zn.   Spr.   3381/05   a právna   zástupkyňa   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 27. júna 2005.

2.   1.   Podpredseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...) Vec napadla ešte na bývalý Okresný súd Bratislava – vidiek, ktorého agendu po jeho zrušení prevzal dňa 1. 1. 1997 Okresný súd Bratislava III.

Posledným úkonom súdu vo veci bola výzva navrhovateľky na zaplatenie súdneho poplatku 300,- Sk za podaný návrh na začatie konania, ktorý navrhovateľka zaplatila dňa 23. 3. 1998.

Vec prejednával a rozhodoval sudca JUDr. Ľ. S., ktorý je od 1. 12. 2004 dočasne pridelený do 30. 6. 2005 na Krajský súd v Bratislave.

Opatrením predsedu súdu Spr. 3000/2005-5 zo dňa 21. 4. 2005 bolo v zmysle § 51 ods. 4 písm. a) Zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch prerozdelených 476 nevybavených vecí sudcu JUDr. S. z dôvodu jeho dočasného pridelenia na Krajský súd v Bratislave medzi sudcov občianskoprávneho úseku do ukončenia dočasného pridelenia dňom 1. 7. 2005, kedy JUDr. S. prevezme prerozdeľované veci ako zákonný sudca.

Uvedená vec bola pridelená sudkyni JUDr. M. Z. Na ústnom pojednávaní netrvám.“

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedla tieto podstatné skutočnosti:

„(...) Aj z Vyjadrenia Okresného súdu Bratislava III zo dňa 2. 6. 2005 vyplýva jeho nečinnosť v predmetnej veci sťažovateľky, ktorý ani na jej sťažnosť zo dňa 31. 10. 2004 doteraz vôbec neodpovedal.

Ďalej Vám oznamujem, že netrvám na verejnom ústnom pojednávaní v predmetnej veci – sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Trovy právneho zastúpenia si uplatňujem (...)“.

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 58/95:

Dňa 4. októbra 1995 podala sťažovateľka na bývalom Okresnom súde Bratislava - vidiek (ďalej len „súd“) žalobný návrh „o určenie otcovstva k maloletej S. H. a úpravu jej výchovy a výživy“ proti odporcovi. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 8 C 58/95.

Dňa 20. októbra 1995 konajúca sudkyňa dala úpravou kancelárii súdu pokyn, aby bola sťažovateľka vyzvaná na oznámenie relevantných skutočností, adries svedkov a iných skutočností súvisiacich s predmetným súdnym konaním.

Dňa 7. novembra 1995 sťažovateľka odpovedala na výzvu súdu.Dňa 4. decembra 1995 súd vyzval sťažovateľku, aby zložila zálohu pre tlmočníka v sume 2 000 Sk v lehote 15 dní od doručenia výzvy.

Dňa 16. decembra 1995 sťažovateľka zložila zálohu 2 000 Sk pre tlmočníka.Dňa 25. marca 1996 zákonný sudca Mgr. Ľ. S. uznesením ustanovil „Centrum pre MPOD   a mládeže“ v B. za opatrovníka pre maloletú S. H. a vyzval sťažovateľku, aby zaslala súdu rodný list maloletej.

Dňa 24. apríla 1996 súd urgoval zaslanie rodného listu sťažovateľkou. Dňa 11. júna 1996 sťažovateľka doručila súdu rodný list svojej dcéry S.Dňa 1. januára 1997 agendu bývalého Okresného súdu Bratislava - vidiek prevzal Okresný súd Bratislava III.

Dňa 17. januára 1997 bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Mgr. I. H.Dňa 22. decembra 1997 sťažovateľka urgovala konanie vo veci.Dňa   16.   marca   1998   konajúci   sudca   oznámil   sťažovateľke,   že   vo   veci „bude ustanovený tlmočník na pretlmočenie dožiadania o výsluch odporcu v T.“

Dňa   4.   februára   1998   okresný   súd   uznesením   vyzval   sťažovateľku   na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v sume 300 Sk v lehote 3 dní od doručenia uznesenia.

Dňa 23. marca 1998 sťažovateľka zaplatila súdny poplatok.Dňa 3. januára 2002 sa sťažovateľka informovala „o priebehu súdneho konania“. Dňa 31. októbra 2004 sťažovateľka podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov.

Dňa 9. mája 2005 bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. M. Z.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní o určenie otcovstva a o výchovu a výživu maloletej vedenom pod sp. zn. 8 C 58/95,   v ktorom   sťažovateľka   vystupuje   ako   navrhovateľka,   došlo   k porušeniu   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   je rozhodovanie o určenie otcovstva, o výchove a výžive maloletej, t. j. vec, ktorej povaha (ochrana záujmov maloletého dieťaťa)   a význam pre sťažovateľku si   vyžaduje osobitnú starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 54/02, I. ÚS 194/03).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v konaní o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu, ktorého otec má trvalé   bydlisko   v zahraničí, môže   predstavovať určitý   stupeň   zložitosti   súvisiacej   so zdĺhavejšou   prípravou   pojednávaní   a uskutočňovaním   dožiadaní   v   cudzine.   Dĺžka posudzovaného,   takmer   desať   rokov   trvajúceho   konania   však   v danom   prípade   zjavne evidentne nebola závislá od zložitosti veci, ale, ako to bude v ďalšom vyhodnotené, od správania (postupu) okresného súdu.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom. Správanie sťažovateľky nemalo v podstate žiadny vplyv na postup okresného súdu a ani neovplyvnilo doterajšiu dĺžku neobyčajne zdĺhavého napadnutého konania. Sťažovateľka reagovala na výzvy okresného súdu a „starala sa o svoje práva“, keď vyčerpala aj právne prostriedky nápravy (urgencie, sťažnosť na zbytočné prieťahy).

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný v podstate od nápadu veci na súd a okrem úkonov, ktoré sa spravidla vykonávajú na začiatku konania (výzva na zaplatenie súdnych poplatkov   a pod.),   nepreukázal   vo veci   relevantnú   procesnú   činnosť.   Okresný   súd   teda počas   takmer   desiatich   rokov   vo   veci   nevykonal   prakticky   žiadny   úkon   smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako navrhovateľka vo veci určenia otcovstva, výchovy a výživy maloletej počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom   práva zaručeného v citovaných   článkoch   ústavy,   listiny   a dohovoru   (pozri   napr. I. ÚS   41/02).   K prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania účastníkov,   ale výlučne v dôsledku   postupu   okresného   súdu.   Uvedenú   nečinnosť   nie je možné   ospravedlniť   skutočnosťami   uvádzanými vo   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu, pričom vec bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom na jej povahu (rozhodovanie o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu) a význam pre sťažovateľku. V tejto súvislosti ESĽP už zdôraznil, že ak sú predmetom konania vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, konaniu o týchto   vzťahoch   príslušné   súdy   majú   venovať   „mimoriadnu   starostlivosť,   pretože procesné omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej   súdu“   (pozri   H.   v.   Spojené   kráľovstvo,   rozsudok   z 8.   júla   1987,   §   85). Vzhľadom na uvedené kritériá potom obranu okresného súdu poukazujúceho na skutočnosť, že konajúci sudca mal „476 nevybavených vecí“, ktoré sa v roku 2005 prerozdelili medzi sudcov občianskoprávneho úseku tohto súdu z dôvodu personálnych zmien na okresnom súde,   nemožno   akceptovať.   V tejto   súvislosti   treba   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené   činnosťou (nečinnosťou)   alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne,   ktoré   vyplývajú   z   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu.   V tejto   súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS   38/03),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení.

Skutočnosť,   že   okresný   súd   mal   personálne   problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).  

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 500 000 Sk, ktoré odôvodnila aj tým, že „dlhodobé vedenie napadnutého konania je veľmi zaťažujúce pre jej psychiku ako aj psychiku jej dieťaťa, dlhodobo žije v právnej neistote a spôsobuje jej to aj materiálnu ujmu, keďže sa stará o maloletú dcéru, ktorá od troch rokov trpí alergiou a stratou imunity, bez poberania výživného“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   najmä   vzhľadom   na   dlhodobú bezdôvodnú   nečinnosť   okresného   súdu,   ako   aj   na   povahu   veci   a význam   konanie   pre sťažovateľku považuje za primerané vo výške 180 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 7 953 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti z 28. februára 2005 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 27. júna 2005). Za tri úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena trikrát po 2 501 Sk a režijný paušál trikrát po 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 7 953 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2005