znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 44/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. R., B., a E. G., B., zastúpených advokátom JUDr. I. P., B., vo veci porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 8 C 16/99-121 z   23. mája 2002 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 533/02-138 z 1. júla 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R. a E. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2003   doručená   sťažnosť   M.   R.,   B.,   a E.   G.,   B.   (ďalej   aj   „sťažovateľka“,   sťažovateľ“ a „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. I. P., Advokátska kancelária, B., pobočka Handlovská 16/A, Bratislava, ktorou namietali porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len   „okresný   súd“)   č.   k.   8   C   16/99-121   z 23. mája   2002   a rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   8 Co   533/02-138   z   1.   júla   2003   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom určil, že nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. 2231, katastrálne územie Bratislava - Ružinov, parc. č. 3352 – záhrada o výmere 150 m2, parc. č. 3353 – rodinný dom o výmere 165 m2, boli k 16. júlu 1998 v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov V. R. a M. R.. Krajský súd tento   rozsudok   okresného   súdu   na   základe   odvolania   sťažovateľov,   ktorí   v konaní vystupovali na strane odporcov, potvrdil vo veci samej. Súdy tak rozhodli na návrh dedičov (ďalej   aj   „navrhovatelia“)   po   poručiteľovi   V.   R.,   ktorý   zomrel   16.   júla   1998.   Súdy, posudzujúc   ako   predbežnú   otázku   platnosť   kúpnej   zmluvy,   na   základe   znaleckého dokazovania   dospeli   k záveru,   že   kúpna   zmluva   z 12. augusta   1997   uzavretá   medzi manželmi   V.   R.   (poručiteľom)   a M.   R.   (sťažovateľkou)   na   jednej   strane   a E.   G. (sťažovateľom)   na   strane   druhej   je   neplatná   z dôvodu,   že   v čase   jej   uzavretia   V.   R. v dôsledku duševnej choroby nebol na takýto úkon spôsobilý.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že uvedeným postupom súdov došlo k porušeniu ich základného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok. Porušenie tohto základného práva sťažovatelia odvodzovali z toho, že zánikom manželstva (v danom prípade smrťou jedného z manželov)   zanikne   aj   bezpodielové   spoluvlastníctvo   (§   148   ods.   1   Občianskeho zákonníka)   a v dôsledku   toho   okrem   pozostalého   manžela   iné   osoby   nemajú   aktívnu legitimáciu   vystupovať   v mene   zomrelého   manžela   s možnosťou   evokovať,   čo   patrilo do bezpodielového spoluvlastníctva, pričom návrhy týkajúce sa majetku poručiteľa môžu byť uplatnené pred súdom len v inom konaní. V tejto súvislosti sťažovatelia uviedli, že „so zásahom do našich vlastníckych práv sme sa mohli oboznámiť až z písomného obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu, teda po jeho doručení dňa 29. 10. 2003, preto lehota na podanie sťažnosti je zachovaná“.

Sťažovatelia   ďalej   uviedli,   že   navrhovatelia   (dospelé   deti   z prvého   manželstva poručiteľa) sa domáhali určenia vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam až po tom, ako v dedičskom konaní nemali úspech. V tejto súvislosti vytýkali, že „Súd prvého aj druhého stupňa od samého počiatku neskúmal podmienky konania (§§ 103 a nasl. O. s. p.), vo veci konal (...)“.

Sťažovatelia napokon namietali aj porušenie rovnosti strán v konaní pred súdom, a to odmietnutím vykonať nimi navrhované dôkazy. V tejto súvislosti vytýkali, že „Súd prvého aj druhého stupňa (...) nedodržal postup pri dokazovaní tak, ako ich ustanovuje § 120 ods. 1 O. s. p. a na základe jednostrannej interpretácie znaleckej mienky, ktorú znalec označil len ako   pravdepodobnú,   určil   (...)“,   že   sporné   nehnuteľnosti   patrili   do   bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a nie do vlastníctva sťažovateľa.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu (...).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok (...) (ods. 1). Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom (...) (ods. 2).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy vyplýva, že ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 44/03). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   kvalifikovaná   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorej ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (napr. I. ÚS 215/03).

Pretože   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   bolo v právomoci   ústavného   súdu   len   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   všeobecných súdov vo veci sťažovateľov, t. j. prejednanie a rozhodnutie o ich uplatnenom nároku na vypratanie nehnuteľnosti, sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy a Dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I.   ÚS   122/02,   I.   ÚS   52/03).   Ústavou   zaručené právo na súdnu   ochranu vyplývajúce   z čl. 46   ústavy,   resp.   právo   na spravodlivé   súdne   konanie zaručené   v čl.   6 ods. 1 Dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore   (mutatis mutandis II.   ÚS 21/02).   Vo vzťahu k čl. 20 ods.   1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru ústavný súd uvádza, že porušenie práv priznaných   týmito   článkami   nemôže   samo   osebe   nastať   rozhodnutím   štátneho   orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (napr. I. ÚS 44/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s posúdením podmienok   konania   okresným   súdom   a krajským   súdom,   s ich   hodnotením   vykonaného dokazovania   a   právnym   názorom,   teda   s   ich   interpretáciou   a aplikáciou   príslušných zákonných   ustanovení   vo   veci   sťažovateľov.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje, že v danom   prípade   môže byť predmetom   jeho posúdenia   výlučne napadnutý   rozsudok krajského súdu, pretože vo vzťahu k namietaným nedostatkom rozsudku okresného súdu mali   sťažovatelia   k dispozícii   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   napokon   aj   využili. Skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k porušeniu základných práv podľa označených článkov ústavy a Dohovoru, sú teda výsledkom napadnutého rozsudku krajského súdu. Toto konštatovanie však nebráni tomu, aby ústavný súd pri úvahe o dodržaní práva sťažovateľov na   súdnu   ochranu   a ich   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   krajským   súdom   podľa označených článkov ústavy a Dohovoru neprihliadol na konanie pred všeobecnými súdmi ako na celok, a teda aby v rámci toho nebral do úvahy aj námietky sťažovateľov týkajúce sa postupu a rozhodnutia okresného súdu.  

Z obsahu rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že sťažovatelia mohli v tomto konaní, v ktorom boli zastúpení advokátom, namietané skutočnosti riadne uplatniť a navrhnúť vykonanie dôkazov na preukázanie ich opodstatnenosti, že tak okresný súd, ako aj odvolací krajský súd vec prejednali a o nej rozhodli po ústnom pojednávaní a že obidva súdy   riadne   uviedli   vo   svojich   rozhodnutiach   dôvody,   pre   ktoré   obranu   sťažovateľov nepovažovali za odôvodnenú s ohľadom na príslušné zákonné ustanovenia.

Z odvolania sťažovateľov, ako aj z rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd preskúmal a prejednal vec na ústnom pojednávaní a dospel k záveru, že rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   je   vecne   správne,   pričom   dodal,   že   sťažovateľmi navrhovaný   výsluch   svedka   (notára,   ktorý   kúpnu   zmluvu   spisoval)   „nemôže   relevantne ovplyvniť výsledok znaleckého dokazovania, pretože nedisponuje potrebnými odbornými znalosťami pre posúdenie zdravotného stavu poručiteľa“.

Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s týmto   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu   svojím   vlastným. O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného   súdu   posúdenie   spornej   právnej   otázky   krajským   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje. Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku a ich uplatnenie vo veci sťažovateľov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a Dohovoru.

Pokiaľ sťažovatelia namietali, že „Súd prvého aj druhého stupňa od samého počiatku neskúmal podmienky konania (§§ 103 a nasl. O. s. p.) vo veci konal (...)“,   teda inými slovami,   pokiaľ   namietali prekážku   rozhodnutej   veci   vzhľadom   na to,   že   navrhovatelia v dedičskom   konaní   nemali   úspech   a že   ustanovenia   o prejedaní   dedičstva   ustanovujú osobitný procesný postup pre prípad spornej skutočnosti, ktorou môže byť aj určenie toho, čo patrí – nepatrí do dedičstva, ktorý nemožno zamieňať s konaním podľa § 80 písm. c) Občianskeho   súdneho   poriadku,   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovatelia   uviedli   dôvody, ktorým v podstate zodpovedá dovolací dôvod podľa § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku, podľa   ktorého dovolanie je prípustné proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo. Sťažovatelia teda v tejto časti ich sťažnosti nevyčerpali dostupný a účinný právny prostriedok nápravy, ktorý im na obranu proti   takémuto   namietanému   porušeniu   priznáva   citované   ustanovenie   Občianskeho súdneho poriadku. Jeho použitie je pritom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou právomoci ústavného súdu na konanie vo veci individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred   ústavným   súdom,   resp.   jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa tohto článku ústavy (napr. I. ÚS 121/03).

Inak   sťažovatelia   len   vo   všeobecnej   rovine   namietali,   že   postupom   súdov   došlo zo strany súdov aj k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy. V obsahu sťažnosti však nie je tvrdená žiadna   skutočnosť,   ktorá   by   nasvedčovala   tomu,   že   sťažovatelia   mienili   namietať aj porušenie ich práva, aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. V tejto časti bola preto ich sťažnosť zjavne neopodstatnená (napr. I. ÚS 178/03).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2004