znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 44/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. Z., bytom B., E. M., bytom B., a B. B., bytom K., Česká republika, zastúpených Mgr. A. Z., B., vo veci porušenia ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu v Pezinku sp. zn. 5   C   1018/98   z 5.   septembra   2001   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 10 Co 33/02 zo 17. apríla 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. Z., E. M. a B. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2002 doručená   sťažnosť   Mgr.   J.   Z.,   bytom   B.,   E.   M.,   bytom   B.,   a B.   B.,   bytom   K.,   Česká republika (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Mgr. A. Z., B., ktorou namietali porušenia ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „Dodatkový   protokol   k Dohovoru“)   rozsudkom   Okresného   súdu v Pezinku (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 1018/98 z 5. septembra 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 33/02 zo 17. apríla 2002, ktorý nadobudol právoplatnosť 5. augusta 2002.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd označeným rozsudkom zamietol ich žalobu na vypratanie nehnuteľnosti, ktorú podali (v skutočnosti špecifikovali) 22. októbra 1999, a že krajský súd označeným rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovatelia uviedli, že rozhodnutie krajského súdu, ktoré žiadali zrušiť, im bráni užívať ich majetok (označené pozemky),   že   krajský   súd   ako   odvolací   súd   neskúmal   otázku   ich   práv   a slobôd,   keď „ignoroval naše nevyvrátiteľné dôkazné materiály a rozhodol v prospech odporcov“.

Ďalej uviedli, že krajský súd „zistil, že dôvod, pre ktorý Okresný súd v Pezinku rozhodol tak ako rozhodol je nesprávny, pretože odporcovia dostali výpoveď, o čom svedčia kópie výpovedí z r. 1994 a 1995 potvrdené doručenkami pošty o ich prevzatí. Preto, aby mohol potvrdiť jeho rozhodnutie rozhodol, že družstvo JRD Majcichov, ktoré prenajalo záhradkárom   naše   pozemky   (rodiaci   ovocný   sad)   malo   vraj   pred   účinnosťou   zákona č. 229/91 právo družstevného užívania. Krajský súd v Bratislave tak rozhodol napriek tomu, že   v odvolaní   proti   rozhodnutiu   Okresného   súdu   v Pezinku   mal   okrem   písomného vyjadrenia svedka J. L. aj list JRD Majcichov s pečiatkou družstva a podpisom predsedu Ing. F. H. zo dňa 19. 12. 1990, kde sa výslovne tvrdí, že JRD Majcichov nemá právo družstevného užívania a uvádza aj dôvod prečo tomu tak je. Pri svojich rozhodnutiach oba súdy nerešpektovali tak uvedené ako aj ďalšie dôkazové materiály, ktoré sme predložili a rozhodli vo veci nesprávne a nesprávne posúdili danú vec (...) Odporcom nevzniklo právo nájmu zo zákona preto, lebo zmluva o dočasnom užívaní o ktorú opierajú svoje právo resp. sa   jej   domáhajú   je   od   začiatku   neplatná.   Z uvedených   dôvodov   sa   na   tieto   subjekty nevzťahuje režim podľa § 22 ods. 1, 2 zák. 229/91 Zb. v platnom znení“.

Nakoniec   sťažovatelia   uviedli,   že   24.   marca   1994   dali   odporcom   výpoveď z nájomného vzťahu a 7. júla 1995 ich upozornili na protiprávne užívanie ich pozemkov, avšak odporcovia na tieto výzvy žiadnym spôsobom nereagovali, a že „Tieto skutočnosti odvolací súd vôbec nezohľadnil pri svojom rozhodnutí“. Sťažovatelia pripojili k sťažnosti aj rozhodnutia a ďalšie písomnosti vzťahujúce sa na vec.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu (...)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok (...) (ods. 1). Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom (...) (ods. 2).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   čl.   46   ods.   2   ústavy   je   na   napadnuté   rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré nekonali a nerozhodovali vo veci sťažovateľov podľa piatej časti Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.   podľa   ustanovení   upravujúcich   správne   súdnictvo, zjavne neaplikovateľný a z tohto dôvodu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená pre neexistenciu   priamej súvislosti medzi namietanými skutočnosťami a základným právom, porušenie ktorého sťažovatelia namietali (napr. I. ÚS 12/01). V tejto súvislosti môže do úvahy   prichádzať posúdenie namietaných skutočností len podľa cit. čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50).

Ďalej   ústavný   súd   konštatuje,   že   v danom   prípade   môže   byť   predmetom   jeho posúdenia výlučne rozsudok krajského súdu, pretože vo vzťahu k namietaným nedostatkom rozsudku okresného súdu mali sťažovatelia k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý napokon aj využili. Skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k porušeniu základných práv   podľa   označených   článkov   ústavy   a Dohovoru,   sú   teda   výsledkom   napadnutého rozsudku krajského súdu.

Z tohto   rozsudku,   ktorý   sťažovatelia   napadli   v lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3 zákona   o ústavnom   súde   (sťažnosť   podaná   na   poštovú   prepravu   v pondelok   7.   októbra 2002), vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd preskúmal a prejednal vec na ústnom pojednávaní   a dospel   k záveru,   že   „vzhľadom   na   doterajšie   konanie   vo   veci,   dôsledné dokazovanie   v zmysle   uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   13   Co   498/95   –   99 zo dňa   1996,   a podrobné   odôvodnenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   nemožno   priznať úspech odvolaniu navrhovateľov, ktorí v odvolaní neuviedli žiadne nové právne relevantné skutočnosti, ktoré by mali vplyv na zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa (...)“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, na relevancii ktorej sa v zásadných aspektoch   nič   nezmenilo   ani   zmenou   ústavnej   úpravy   vzťahujúcej   sa   na individuálnu ochranu základných práv a slobôd, však tento nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 48/00).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého   ústavný   súd   o namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.  

Pretože   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   bolo v právomoci   ústavného   súdu   len   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   všeobecných súdov vo veci sťažovateľov, t. j. prejednanie a rozhodnutie o ich uplatnenom nároku na vypratanie nehnuteľnosti, sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy a Dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (napr.   I.   ÚS   122/02).   Ústavou   zaručené   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ústavy neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom   spore   (II.   ÚS   21/02).   Vo   vzťahu   k čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   ústavný   súd   uvádza,   že   porušenie   práv   priznaných týmito článkami nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľov. Z obsahu rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že sťažovatelia mohli v tomto konaní, v ktorom boli   zastúpení   advokátom,   namietané   skutočnosti   riadne   uplatniť   a navrhnúť   vykonanie dôkazov na preukázanie ich opodstatnenosti, že tak okresný súd, ako aj odvolací krajský súd uplatnený nárok prejednali a o ňom rozhodli po ústnom pojednávaní a že obidva súdy riadne uviedli vo svojich rozhodnutiach dôvody, pre ktoré žalobu sťažovateľov nepovažovali za odôvodnenú   s ohľadom   na   príslušné   zákonné   ustanovenia.   Ústavný   súd   nezistil   medzi dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovatelia   uvádzali   v konaní   pred   ústavným   súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery krajského súdu o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil rozsudok okresného súdu,   alebo   by   sa   inak   javili   ako   zjavne   neodôvodnené   či   svojvoľné.   Skutočnosť,   že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie nároku uplatneného sťažovateľmi krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku a ich uplatnenie vo veci sťažovateľov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a Dohovoru.

  Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2003