znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 439/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 11869/2012, sp. zn. Rvp 11843/2012 až sp. zn. Rvp 11948/2012, zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   a   jeho   uzneseniami   vydanými   pod sp. zn. 21 CoE 96/2012   z 30.   mája   2012,   sp.   zn.   8   CoE   31/2012   z 31.   mája   2012, sp. zn. 2 CoE 77/2012   z 20.   júna   2012,   sp.   zn.   20   CoE   47/2012   z 13.   júna   2012, sp. zn. 21 CoE 98/2012   z 30.   mája   2012,   sp.   zn.   10   CoE   20/2012   z 24.   apríla   2012 a sp. zn. 8 CoE 32/2012 z 27. apríla 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Námestovo a jeho uzneseniami sp. zn. 4 Er 1356/2008 zo 14. decembra 2011, sp. zn. 6 Er 74/2008 zo 7. marca   2011,   sp.   zn.   6   Er   59/2008   z 23.   augusta   2010,   sp.   zn.   2   Er   766/2008 z 29. septembra 2011, sp. zn. 4 Er 2058/2008 z 10. novembra 2011, sp. zn. 5 Er 2295/2008 z 24. novembra 2010 a sp. zn. 6 Er 100/2008 zo 7. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11869/2012, sp. zn. Rvp 11943/2012 až sp. zn. Rvp 11948/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11869/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   od 24. augusta 2012 do 30. augusta 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   zákazu   diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami vydanými pod sp. zn. 21 CoE 96/2012 z 30. mája 2012, sp. zn. 8 CoE 31/2012 z 31. mája 2012, sp. zn. 2 CoE 77/2012 z 20. júna 2012, sp. zn. 20 CoE 47/2012 z 13. júna 2012, sp. zn. 21 CoE 98/2012 z 30. mája 2012, sp. zn. 10 CoE 20/2012 z 24. apríla 2012 a sp. zn. 8 CoE 32/2012 z 27. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 4 Er 1356/2008 zo 14. decembra 2011, sp. zn. 6 Er 74/2008 zo 7. marca 2011, sp. zn. 6 Er 59/2008 z 23. augusta 2010, sp. zn. 2 Er 766/2008 z 29. septembra 2011, sp. zn. 4 Er 2058/2008 z 10. novembra 2011, sp. zn. 5 Er 2295/2008 z 24.   novembra   2010   a sp.   zn.   6   Er   100/2008   zo   7.   marca   2011   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2.   Zo   sťažností   a z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v úverových   zmluvách.   Po   zročnosti pohľadávok   a v nadväznosti   na   rozhodcovské   doložky   v úverových   zmluvách   boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou   S.,   a.   s.,   B.,   a   ktorého   rozsudky   boli/mali   byť   relevantnými   exekučnými titulmi   v exekučných   konaniach   vedených   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   4   Er 1356/2008, sp. zn. 6 Er 74/2008, sp. zn. 6 Er 59/2008, sp. zn. 4 Er 2058/2008, sp. zn. 5 Er 2295/2008 a sp. zn. 6 Er 100/2008. V prípade exekučného konania vedeného pod sp. zn. 2 Er 766/2008 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 11945/2012) bola exekučným titulom notárska zápisnica o uznaní dlhu, ktorá bola spísaná za dlžníka (povinného) vopred v zmluve o úvere určeným splnomocneným zástupcom.

3. V exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 1356/2008 okresný súd svojím uznesením zo 14. decembra 2011 exekúciu zastavil v celom jej rozsahu a nepriznal náhradu trov   exekúcie.   Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   svojím   uznesením sp. zn. 21 CoE 96/2012 z 30. mája 2012 potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu a zároveň nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 74/2008 okresný súd svojím uznesením zo 7. marca 2011 exekúciu zastavil v celom   jej   rozsahu   a rozhodol   o náhrade   trov   exekúcie.   Krajský   súd   na   odvolanie sťažovateľky   svojím   uznesením   sp.   zn.   8   CoE   31/2012   z 31.   mája   2012   potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 59/2008 okresný súd svojím uznesením z 23. augusta 2010 rozhodol o zastavení exekúcie a o náhrade trov exekučného   konania.   Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   svojím   uznesením sp. zn. 2 CoE   77/2012   z 20.   júna   2012   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   a nepriznal náhradu   trov   odvolacieho   konania.   V exekučnom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 Er 2058/2008   rozhodol   okresný   súd   svojím   uznesením   z 10.   novembra   2011 o zastavení   exekúcie   a o náhrade   trov   exekučného   konania.   Krajský   súd   na   odvolanie sťažovateľky   svojím   uznesením   sp.   zn.   21   CoE   98/2012   z 30.   mája   2012   potvrdil prvostupňové   rozhodnutie   a nepriznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania.   V exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 100/2008 rozhodol okresný súd svojím uznesením zo 7. marca 2011 o zastavení exekúcie a náhrade trov exekučného konania, ktoré krajský súd v odvolacom konaní svojím uznesením sp. zn. 8 CoE 32/2012 z 27. apríla 2012 potvrdil v celom jeho rozsahu.  

4. V exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 766/2008 rozhodol okresný súd svojím uznesením z 29. septembra 2011 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, v nadväznosti na   to   o jej   zastavení   a o náhrade   trov   exekučného   konania.   Krajský   súd   na   odvolanie sťažovateľky   svojím   uznesením   sp.   zn.   20   CoE   47/2012   z 13.   júna   2012   potvrdil prvostupňové rozhodnutie a nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V tomto prípade bola exekučným titulom notárska zápisnica, ktorú za povinného spísal v úverovej zmluve vopred určený splnomocnený zástupca. Predmetná vec je vedená na ústavnom súde pod sp. zn.   Rvp   11945/2012.   V exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Er   2295/2008 rozhodol   okresný   súd   svojím   uznesením   z 24.   novembra   2010   len   o náhrade   trov exekučného   konania   a krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   svojím   uznesením sp. zn. 10 CoE   20/2012   z 24.   apríla   2012   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   a nepriznal náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Predmetná   vec   je   vedená   na   ústavnom   súde   pod sp. zn. Rvp 11947/2012.  

5. Sťažovateľka koncentruje svoju argumentáciu v podaných ústavných sťažnostiach do viacerých rovín.

5.1   V prvej   rovine   sťažovateľka   nesúhlasí   s interpretáciou   a aplikáciou   noriem úniového   práva   v postupe   a rozhodnutiach   okresného   súdu   a krajského   súdu   a uvádza: „Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia   práva   Únie   v   jednotlivých   jazykových   verziách   odlišný,   musí   byť   toto ustanovenie   vykladané   podľa   všeobecného   významu   a cieľa   právnej   úpravy,   ktorej   je súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú   podmienku   v zmluve   o úvere.“ V nadväznosti   na   túto   svoju   argumentáciu sťažovateľka   nastolila   požiadavku   začať   konanie   o prejudiciálnej   otázke   pred   Súdnym dvorom   Európskej   únie „...   v danom   prípade je   nutné   požiadať o výklad pojmu nekalá zmluvná podmienka v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie“.

5.2.   V druhej   rovine   atakuje   samotnú   právomoc   okresného   súdu   ako   súdu exekučného   v exekučnom   konaní   preskúmať   exekučný   titul,   ktorým   bol   rozsudok rozhodcovského   súdu   a   v   prípade   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   11945/2012   notárska zápisnica, a to hneď z viacerých hľadísk. Namietala, že okresný súd „... (i) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, (ii) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol   potrebný, (iii) svojím   postupom   odňal   účastníkovi   možnosť   konať   pred   súdom, (iv) rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie, (v) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci   a s použitím   chybnej   aplikácie   a   interpretácie“.   Ďalej   poukázala   na   to,   že „...   už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým... či rozhodnutie (iný titul) je   z hľadísk   zakotvených   v príslušných   právnych   predpisov   vykonateľné   tak   po   stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Exekučný   súd   nedisponuje   právomocou   rušiť   či   meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“. Zvýraznila rovnocenné postavenie tak rozsudku rozhodcovského súdu s rozhodnutím všeobecného súdu: „... exekučný súd musí s takýmto rozsudkom... nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup...“ Obdobne sťažovateľka argumentovala aj v súvislosti s notárskou zápisnicou, ktorá bola exekučným titulom vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 2 Er 766/2008: „Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica... má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako   ako   s rozsudkom   všeobecného   súdu.“ Výslovne   zdôraznila   tú   skutočnosť,   že „Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie... rušiť či meniť obsah notárskej listiny... ktorá je exekučným titulom.“. Poukázala aj na dôsledky tohto postupu okresného   súdu: „Exekučný   súd   konal   pri   revízii   rozsudku   rozhodcovského   súdu   mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení   účastníkov   rozhodcovského   konania   úplne   ignoroval   všetky   procesné   zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou.“

5.3   V tretej   rovine   napáda   nesprávnosť   právnych   záverov   okresného   súdu a v potvrdzujúcich   záveroch   aj   krajského   súdu   pri   aplikácii   noriem   spotrebiteľskej legislatívy v kontexte judikatúry európskych orgánov súdnej moci: „Sťažovateľ nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských   úveroch.   Sťažovateľ   rovnako   poukazuje   na   nesprávne   posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania.“

6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie   konanie   a prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

  7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe   konania   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

9. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

10. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 11869/2012,   sp. zn.   Rvp   11943/2012   až sp.   zn.   Rvp   11948/2012   a z tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

11. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

12.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

13. Pokiaľ ide o uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 Er 1356/2008 zo 14. decembra 2011, sp. zn. 6 Er 74/2008 zo 7. marca 2011, sp. zn. 6 Er 59/2008 z 23. augusta 2010, sp. zn. 2 Er 766/2008 z 29. septembra 2011, sp. zn. 4 Er 2058/2008 z 10. novembra 2011, sp. zn. 5 Er 2295/2008 z 24. novembra 2010 a sp. zn. 6 Er 100/2008 zo 7. marca 2011, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C

K namietanému porušeniu označených práv uzneseniami krajského súdu sp. zn. 21 CoE 96/2012 z 30. mája 2012 a sp. zn. 10 CoE 20/2012 z 24. apríla 2012

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

15.   Sťažnosť   sťažovateľky   smeruje   aj   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 21 CoE 96/2012   z 30.   mája   2012   (vec   vedená   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 11869/2012). Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 21 CoE 96/2012 z 30. mája 2012 potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 Er 1356/2008 zo 14. decembra 2011, ktorým ten rozhodol o zastavení exekučného konania a v nadväznosti naň o nepriznaní náhrady trov exekučného konania potom, ako samostatným uznesením sp. zn. 4 Er 1356/2008 z 9. marca 2011   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú.   Toto   rozhodnutie   potvrdil   v odvolacom   konaní krajský súd svojím uznesením sp. zn. 9 CoE 143/2011 zo 6. septembra 2011. V ústavnou sťažnosťou   napadnutom   uznesení   krajského   súdu   sp.   zn.   21   CoE   96/2012   tento k námietkam sťažovateľky dôvodil: „Exekučný súd exekúciu... zastavil... až potom,   keď bolo preukázané z exekučného spisu, že uznesenie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú č. k. 4 Er 1356/2008 zo dňa 9. 3. 2011 nadobudlo právoplatnosť dňa 7. 10. 2011. K námietke oprávneného, že nesúhlasí s uznesením súdu zo dňa 9. 3. 2011, ktorým súd vyhlásil exekúciu za   neprípustnú   a z tohto   dôvodu   navrhuje   napadnuté   uznesenie   zrušiť,   odvolací   súd poznamenáva,   že   odvolaním   je   možné   napadnúť   iba   neprávoplatné   rozhodnutie.“ Z uvedeného je zrejmé,   že uznesenie krajského súdu sp. zn. 21 CoE 96/2012 z 30. mája 2012 má iba procesnú povahu, teda bolo vydané v nadväznosti na prvostupňové uznesenie sp. zn. 4 Er 1356/2008 zo 14. decembra 2011 z dôvodu procesného ukončenia exekučného konania/exekúcie, ktorá bola vyhlásená za neprípustnú, pričom podmienky, na podklade ktorých sa tak stalo, boli posudzované v inom/predošlom rozhodnutí krajského súdu pod sp. zn. 9 CoE 143/2011 zo 6. septembra 2011 v nadväznosti na uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 Er 1356/2008.

16.   Sťažnosť   sťažovateľky   smeruje   aj   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 10 CoE 20/2012   z 24.   apríla   2012   (vec   vedená   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 11947/2012).   Krajský   súd   v tomto   rozhodnutí   potvrdil   uznesenie   okresného súdu sp. zn. 5 Er 2295/2008, ktorým súd rozhodol o náhrade trov exekučného konania vo vzťahu   ku   zvolenému   súdnemu   exekútorovi.   Citujúc   z odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia krajského súdu „Súd prvého stupňa... uložil oprávnenému povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie... Vychádzal z toho, že uznesením zo dňa 30.6.2010 zastavil (v celom rozsahu) exekúciu v súdenej veci.“.  

17.   Porovnaním   argumentácie   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach,   ktorá smerovala   k   právnemu   posúdeniu   merita   veci,   teda   prípustnosti   exekučného   titulu v nadväznosti na normy spotrebiteľskej legislatívy a judikatúry (pozri bod 5), s poukazom na jej výslovnú citáciu „Exekučný súd... v určitom časovom okamihu v priebehu výkonu exekúcie rozhodol ex offo tak, že exekúciu a) vyhlásil za neprípustnú, b) a zastavil ju (vec vedená pod sp. zn. Rvp 11869/2012, pozn.)... Exekučný súd... v určitom časovom okamihu v priebehu výkonu exekúcie rozhodol ex offo tak,   že exekúciu zastavil (vec vedená   pod sp. zn.   Rvp   11947/2012,   pozn.).“,   a z   obsahu   sťažovateľkou   napadnutých   rozhodnutí krajského súdu   (pozri bod 15 a 16) ústavný súd zistil rozpor,   teda   to, že argumentácia sťažovateľky bola postavená mimo obsah napadnutých rozhodnutí krajského súdu, obdobne ako to konštatoval už krajský súd v uznesení sp. zn. 21 CoE 96/2012 z 30. mája 2012 v uvedenej citácii. Vzhľadom na túto skutočnosť nemohol ústavný súd aj v dôsledku svojej viazanosti   petitom   podľa   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   pristúpiť   k posúdeniu sťažnostných   námietok   sťažovateľky   prednesených   v týchto   sťažnostiach,   keďže   jej argumentácia   smerovala/bola   postavená   mimo   rámca   obsahu   napadnutých   rozhodnutí krajského súdu.

18. V dôsledku uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 11869/2012 a sp. zn. Rvp 11947/2012 odmietol pri ich predbežnom prerokovaní z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.  

II.D K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

19.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

20. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

21.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

22. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   resp.   vyhlásená za neprípustnú a zastavená, a to po vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, mal právomoc skúmať   prípustnosť   exekúcie   z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu,   ktorým   bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu alebo notárska zápisnica (v prípade vedenom pod sp. zn. Rvp 11945/2012).

23. Podľa § 57 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví, ak... Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

24. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo   exekučné   konanie   zastaví   a)   z   dôvodov   uvedených   v   osobitnom   predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo za c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým   mravom.   Podľa   §   45 ods. 2   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   súd   príslušný   na   výkon   rozhodnutia   alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Podľa § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

25. Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahu   vyhovieť   sudca,   ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti   ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa   (§   202),   rozhodnutie   sa   podaním   odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Podľa § 204 ods. 2 druhej vety OSP ak rozhodnutie... obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.

26.   Z napadnutých   rozhodnutí krajského súdu   sp.   zn.   8 CoE   31/2012 z 31.   mája 2012, sp. zn. 2 CoE 77/2012 z 20. júna 2012, sp. zn. 21 CoE 98/2012 z 30. mája 2012 a sp. zn. 8 CoE 32/2012 z 27. apríla 2012 vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi na nich nadväzujúcich rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 v nadväznosti na § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, a to z toho dôvodu, že rozsudok rozhodcovského   súdu,   ktorý   bol   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   11943/2012 (exekučné konanie vedené pod sp. zn. 8 CoE 31/2012), sp. zn. Rvp 11944/2012 (exekučné konanie vedené pod sp. zn. 2 CoE 77/2012), sp. zn. Rvp 11946/2012 (exekučné konanie vedené pod sp. zn. 21 CoE 98/2012) a Rvp 11948/2012 (exekučné konanie vedené pod sp. zn.   8 CoE 32/2012) exekučným   titulom, nebol uznaný za   spôsobilý   exekučný   titul,   a to z dôvodu   neprijateľnosti   rozhodcovskej   doložky   zakladajúcej   právomoc   rozhodcovského súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorej účinky   spôsobujú značnú   nerovnováhu medzi   právami a povinnosťami   zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu bola teda založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.

27. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 20 CoE 47/2012 z 13. júna 2012 vyplýva jeho stotožnenie sa   s rozhodnutím   prvostupňového súdu,   ktorý   svoje rozhodnutie o vyhlásení prebiehajúcej exekúcie za neprípustnú a jej následnom zastavení založil poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučnom poriadku, a to z toho dôvodu, že notárska zápisnica, ktorá boli v danej   veci   exekučným   titulom,   bola   spísaná   na   základe   zmluvy   o úvere   obsahujúcej nepriateľné   podmienky,   a preto   nebola   spôsobilým   exekučným   titulom.   Krajský   súd s poukazom   na   odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   2   Er   766/2008 z 29. septembra   2011   vo svojom   napadnutom   rozhodnutí   poukázal   na   ustanovenia Exekučného   poriadku   týkajúce   sa   formálnej   a materiálnej   platnosti   notárskej   zápisnice zdôrazniac   skutočnosť,   že   za   jednu   z najdôležitejších   náležitostí   exekučnej   notárskej zápisnice treba považovať súhlas povinného s jej vykonateľnosťou, pretože až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Kontradiktórne k uvedenému pôsobí formulárovo   nakoncipovaná   zmluva   o úvere   obsahujúca   aj   súhlas   dlžníka   s exekúciou, súhlas na zastupovanie vopred určeným zástupcom, bez možnosti slobodnej voľby iného zástupcu,   všeobecne   formulované/resp.   úmyselne   nekonkretizované   vymedzenie   práv a povinnosti   medzi   zástupcom   a zastúpeným vrátane oprávnenia zástupcu   na signovanie notárskej zápisnice, ktorá je/bude exekučným titulom, znamenalo, že dlžník nemal možnosť túto   skutočnosť   zmeniť   ani   ovplyvniť   a už   podpisom   zmluvy   sa   vopred   vzdal   svojich mnohých   svojich   práv   vrátane   práva   namietať   akúkoľvek   skutočnosť   týkajúcu   sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku.

28. Ústavný súd taktiež preskúmal aj výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu k   posúdeniu   právneho   vzťahu   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkmi   ako   spotrebiteľského právneho   vzťahu   a následne   vychádzajúc   z príslušných   ustanovení   §   52   a §   53   zákona č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v platnom   znení   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“) v nadväznosti   na   ustanovenia   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách   aplikoval   na   jeho   posúdenie   ustanovenia spotrebiteľského   práva.   Ako   rozporné   s týmito   právami   následne   vyhodnotil   aj   tie ustanovenia zmluvy zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníkov   ako   spotrebiteľov   ovplyvniť   jej   obsah   koncipovaný   formulárovou   zmluvou, pričom   súd   prihliadol   aj   na   formu   zápisu   podmienok   rozhodcovského   konania   na formulárovej/vopred nakoncipovanej zmluve ťažko čitateľným písmom a vopred stanovenie konkrétneho súdu na konanie. Pokiaľ je teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok   ako   celok   bol   vydaný   v rozpore   so   zákonom   a nemôže   byť   spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom konaní.

29. Ústavný súd taktiež podrobil svojej prieskumnej právomoci aj záver krajského súdu o oprávnení prvostupňového súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania,   a nielen   pred   vydaním   poverenia (vzťahujúceho sa na uznesenie krajského súdu sp. zn. 20 CoE 47/2012 z 13. júna 2012, pozn.), plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté   exekučné   konanie   zastaví,   pričom   viaceré   z týchto   dôvodov   závisia   práve od preskúmania   exekučného   titulu.   Už   začaté   exekučné   konanie   tak   exekučný   súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný   titul   stal   vykonateľným §   57   ods.   1   písm.   a)   Exekučného   poriadku,   alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods.   1 písm. g)   Exekučného poriadku, pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu.

30. Zo všetkých už uvedených argumentov teda jednoznačne vyplýva, že krajský súd vo svojich všetkých napadnutých rozhodnutiach dôsledne vyložil svoje úvahy týkajúce sa posúdenia   v týchto   veciach   rozhodujúcej   okolnosti,   tak   rozhodcovskej   doložky,   ako   aj notárskej zápisnice, a to ako neprijateľných zmluvných podmienok, v dôsledku uplatnenia ktorých v rámci exekučného konania sa dlžníkom ako spotrebiteľom zásadným spôsobom zhoršilo ich zmluvné postavenie, čím vznikol nepomer v právach a povinnostiach medzi odporcom (oprávneným), teda sťažovateľkou a dlžníkom (povinným) v neprospech dlžníka, pričom tento zjavný nepomer/rozpor krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach vyhodnotil   v kontexte   noriem   spotrebiteľskej   legislatívy   mnohopočetne   aplikovanej v judikatúre tak všeobecných súdov, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

31.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   v rozsudku   sp.   zn.   3 Cdo/164/1996 z 27. januára   1996   publikovanom   v Zbierke   stanovísk   a rozhodnutí   pod   č. R   58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

32. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov   a na   odôvodnenie   napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu (aj v ich spojení s odôvodnením rozhodnutí okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.E K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

33. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu   a   za podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného   práva.   Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

34. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy   v posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovali   príslušné   právne   normy   (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

35. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom a rozhodnutiami krajského súdu (tak aj rozhodnutiami okresného súdu vzhľadom na ich potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a právom   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.F K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

36.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

37.   Ustanovenie čl.   12 ods.   2 ústavy má charakter ústavného princípu,   ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).

38. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

39.   Porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   porušenie   zákazu   diskriminácie   zaručeného v čl. 14   dohovoru   odôvodňovala   sťažovateľka   tým,   že   mala   v konaní   pred   všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez jej   vedomia   a pod.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   porušenie   označených   článkov   ústavy a dohovoru   sťažovateľka   spája   s porušením   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru,   a   to   z dôvodu   absencie   akejkoľvek   spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom a rozhodnutím   krajského   súdu.   Z   tohto   dôvodu   je   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v tejto   jej ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

40. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažností už iba dodáva, že napriek tomu, že sťažovateľka disponuje kvalifikovaným právnym zastúpením (advokátom), nedodržala ani zákonom ustanovené podmienky (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a okrem samotnej sťažnosti   nepredložila   žiadne   písomné   dôkazy,   na   ktoré   sa   odvoláva   na   prvej   strane sťažnosti   (pozri   stranu   1 „dokumenty   podľa   textu“).   V neposlednom   rade   ústavný   súd nemohol   prehliadnuť   predovšetkým   „hmotnoprávne“   aspekty   tvoriace   nosné   dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s účastníkmi P., s. r. o., ako aj súdneho exekútora JUDr. K. Tieto   sú   pre   všetkých   zainteresovaných   už   notorietou,   preto   nie   je   potrebná   ich konkretizácia.

III.

41. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012