znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 439/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. T. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 41/2010 z 24. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., K., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách „sťažovateľ“ alebo „odporkyňa“), doplnená podaniami z 19. septembra 2011 a 2. októbra 2011, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej   len „ústava“) postupom a uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, v citáciách aj „používateľ“) sp. zn. 7 Cdo 41/2010 z 24. mája 2011.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je žalovanou v súdnom spore o vydanie bezdôvodného obohatenia a príslušenstva vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 277/2001. Okresný súd rozsudkom z 27.novembra 2006 uložil   sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   súdom   stanovené   istiny   s úrokmi z omeškania   a v časti   žalobu   zamietol.   O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   Krajský   súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 63/2007 z 29. marca 2010 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok „okrem výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti a výroku   o náhrade   trov   štátu“. Súčasne   zmenil   výrok   o náhrade   trov   štátu.   Rozsudok odvolacieho súdu napadla sťažovateľka dovolaním, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 41/2010 z 24. mája 2011 odmietol.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   porušil   jej   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že „napadnuté rozhodnutie neodôvodnil riadne“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „práva   sťažovateľa   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   boli   rozhodnutím porušovateľa   –   uznesením   zo   dňa   24.   05.   2011   (sp.   zn.   7   Cdo   41/2010)   porušené... Napadnuté rozhodnutie sa ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Súčasne požiadala o náhradu trov konania a tiež o pozastavenie výkonu rozhodnutia.

5.   K sťažnosti   pripojila   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   13   C   277/2001-203 z 27. novembra 2006, rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 63/2007 z 29. marca 2010 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 41/2010 z 24. mája 2011.

II.

6.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe   konania   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie jej základného práva na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 7 Cdo 41/2010   z 24.   mája   2011.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Ako jediný dôvod namietaného porušenia označeného základného práva uviedla sťažovateľka tvrdenie, že najvyšší súd „napadnuté rozhodnutie neodôvodnil riadne“ (pozri bod   3).   Žiadne   iné   skutočnosti   na   preukázanie   tohto   tvrdenia   však   sťažovateľka (kvalifikovane právne zastúpená) neuviedla.

9. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

11. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

12. Právo   na   súdnu   ochranu   sa   v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže   konať   a   rozhodnúť   o   veci   samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred občianskoprávnym   súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V dovolacom   konaní   procesné podmienky   upravujú   ustanovenia   §   236   a   nasl.   OSP.   V rámci   všeobecnej   úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohoto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

13. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie   práv   a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   13/00,   mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

15. Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho   rozhodnutím   o   dovolaní   sp. zn.   7   Cdo   41/2010   z 24.   mája   2011   sú   zlúčiteľné s označeným článkom ústavy.

16. Ústavný   súd   z tohto   hľadiska   preskúmal   predmetné   rozhodnutie   najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu   (v   medziach   posudzovanej   prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľky, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné.

17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich relevantných   (v   rozsahu   podanej   sťažnosti,   pozn.)   častí   odôvodnenia   napadnutého uznesenia:

Najvyšší súd „po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s.   p.),   zastúpený   advokátom   (§   241   ods.   1   O.   s.   p.),   bez   nariadenia   dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   napadnúť   dovolaním   (§   236   a   nasl.   O. s.   p.) a dospel k záveru, že dovolanie nieje prípustné... Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné   tiež   vtedy,   ak   smeruje   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu,   vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.

Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k   záveru,   že   dovolanie   nie   je   podľa   §   238   O.   s.   p. prípustné.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (   či   už   to   účastník namieta alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal   návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   prípad   odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania odporkyne preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

V konaní pred prvostupňovým i odvolacím súdom boli rešpektované procesné práva odporkyne, najmä právo skutkovo a právne argumentovať, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci. Odvolací súd svoj rozsudok aj náležité a presvedčivo   odôvodnil,   pričom   sa   vysporiadal   so   všetkými   podstatnými   odvolacími námietkami. Z odôvodnenia jeho rozsudku je zrejmé, z akých skutkových zistení vychádzal a aké právne závery z nich vyvodil.

Odporkyňa   namietala   nesprávne   právne   posúdenie   veci   (§   241   ods.   2   písm.   c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny   predpis   alebo   ak   síce   aplikoval   správny   právny   predpis,   nesprávne   ho   ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia odporkyne boli opodstatnené   (dovolací   súd   ich   z   uvedeného   aspektu   neposudzoval),   ňou   namietané skutočnosti   by   mohli   mať   za   následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia, nezakladali   by   ale   prípustnosť   dovolania   v   podľa   §   237   O.   s.   p.   V   dôsledku   toho   by posúdenie,   či   odvolací   súd   (ne)použil   správny   právny   predpis   a   či   ho   (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nejde ).

Pokiaľ   odporkyňa   namietala   nevykonanie   všetkých   ňou   navrhnutých   dôkazov, Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že ak bolo rozhodnutie súdu vydané na základe neúplné zisteného skutkového stavu, neznamená to bez ďalšieho, že je daný dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( pozri § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Uvedené vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcich k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie   však   procesnú   vadu   v   zmysle   §   237   O.   s.   p.   zakladajúcu   prípustnosť   dovolania. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999. Nevykonanie navrhnutých   dôkazov   môže   byť   prejavom   tzv.   inej   procesnej   vady   konania   majúcej   za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. bi O. s. p. (s poukazom na tieto vady možno odôvodniť len procesné prípustné dovolanie), samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladá (pozri § 237 O. s. p., ako aj § 238 ods. 1 až 3 O. s. p.).

Námietku odporkyne, že súd namiesto znalcov z odboru poľnohospodárstva (napriek jej výhradám) ustanovil znalcov z odboru stavebníctva ba dokonca geodézie a kartografie, treba (aj podľa odvolacieho súdu) považovať za irelevantnú, s poukazom na oba znalecké posudky (Ú. v Ž. a znalca Ing. N.), ktoré zhodne konštatujú, že v tomto prípade bolo možné použiť   len   metódu   polohovej   diferenciácie   (vyhl.   MS   SR   č   492/2004   Z.   z.   o   stanovení všeobecnej   hodnoty   majetku   ).   Nemohla   byť   aplikovaná   porovnávacia   metóda,   pretože v okolí nehnuteľnosti nie sú porovnateľné objekty, pre porovnanie je potrebný súbor aspoň troch nehnuteľností a stavieb, ktoré by mali spĺňať náležitosti porovnávania.

Podľa ustálenej súdnej praxe od iných dôkazných prostriedkov sa dôkaz znaleckým posudkom podaným ústne či písomne líši tým, že jeho hodnoteniu (podľa § 132 O. s. p.) nepodliehajú   znalecké   závery   v   zmysle   ich   odbornej   správnosti,   súd   pritom   hodnotí presvedčivosť   posudku   čo   do   jeho   úplnosti   vo   vzťahu   k   zadaniu,   logické   odôvodnenie znaleckého   nálezu   a   jeho   súlad   s   ostatnými   prevedenými   dôkazmi.   Ide   o   špecifický a významný   dôkaz,   ktorý   súd   použije   pri   rozhodovacej   činnosti   založenej   na   riešení odbornej   otázky.   Znalec   musí   vychádzať   z   odborných   znaleckých   záverov   a   nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba alebo osoby vnímajú svojimi zmyslami a na rozdiel od ostatných dôkazov ide jednoznačne o listinný dôkaz podľa § 127 O. s. p., (na rozdiel od písomného znaleckého posudku spracovaného mimo konania v konkrétnej veci, ktorý má povahu listiny podľa § 129 O. s. p.). Preto nie sú dôvodné ani námietky odporkyne, že znalec   nerešpektoval   na   LV   určený   druh   pozemku   a   námietky   týkajúce   sa   záverov znaleckého posudku. Znalec aj v prejednávanej veci musel vychádzať z náročnej odbornej verifikácie relevantných skutkových okolností, lebo v danom prípade bolo potrebné zistiť rozsah   bezdôvodného   obohatenia   Len   znalec   samotný   so   zreteľom   na   svoje   odborné znalosti a skúsenosti a zistené doplňujúce informácie (odborná literatúra, poznatky z praxe v danom   odbore),   prehľadným a   logickým zdôvodnením   vyloží svoje   odborné závery a podklady, z ktorých pri zodpovedaní tej ktorej dielčej odbornej otázky postupoval. Znalecké posudky, t.j. tak posudok Ú. v Ž., ako aj znalecký posudok Ing. N. sú presvedčivé, zákonné posudky,   ktoré   obsahujú   všetky   náležitosti   v   zmysle   príslušných   ustanovení   zákona č. 382/2004 Z. z.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   preto   zhrnúť,   že   v   danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   prípustný, odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“.

18. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. právo na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

19. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu   v konaní vo vykonanom dokazovaní.

21. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

22. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

23. Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie všeobecných súdov, ktoré je v súlade s platnou právnou úpravou, nezakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho   poriadku   v danom   prípade   aplikuje   a ako   ju   interpretuje.   Všeobecné   súdy vychádzajú pri rozhodovaní o veci samej zo zákonnej, a nie ústavnej úpravy. Ústavný súd je však oprávnený posúdiť len neústavnosť konania (rozhodovania) všeobecných súdov (napr. I. ÚS 75/97, III. ÚS 64/00, II. ÚS 811/00).

24. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a namietaným porušením   základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

25. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označeným právom, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

26. Z uvedeného dôvodu sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 4) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011.