znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 439/2010-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť F. A., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa   čl.   48   ods. 2 a   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ako   aj   rozsudkom Špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   Banská   Bystrica,   sp. zn.   BB-3T3/2010   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 7/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. A. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. októbra 2010 doručené podanie F. A., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Návrh na začatie konania pre porušenie základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd – doplnenie“, ktoré ústavný súd považoval za sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom orgánov činných v trestnom konaní, ako aj rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica   (ďalej   len   „špecializovaný   súd“),   sp.   zn.   BB-3T3/2010   (ďalej   len   „rozsudok špecializovaného súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 To 7/2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ sa v sťažnosti domáhal zrušenia rozsudku špecializovaného súdu, ako aj uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho odvolanie proti rozsudku špecializovaného súdu   zamietnuté.   Súdy   konajúce   v   tejto   veci   podľa   sťažovateľa   nepripustili „dôkazy obhajoby“ potvrdzujúce jeho nevinu, pričom najvyšší súd „celé svoje odôvodnenie zakladá na výpovedi vyšetrovateľky, ktorá je celá klamstvom a dôkazom, že sa jedná o pomstu“.

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho označených práv došlo aj postupom orgánov činných v trestnom konaní. V tejto súvislosti sťažovateľ podrobne opísal okolnosti jeho zadržania a tiež spochybnil dátum zadržania stanovený na 25. máj 2010 (k zadržaniu došlo podľa vyjadrenia sťažovateľa už 24. mája 2010). Za nezákonný sťažovateľ považuje aj postup prokurátora, ktorý podal návrh na jeho vzatie do väzby bez existujúceho uznesenia o vznesení obvinenia, ako aj skutočnosť, že od jeho zadržania do odovzdania súdu uplynulo 55 hodín, a teda bol osobnej slobody pozbavený protizákonne viac ako 7 hodín.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 milióny eur.

Sťažovateľ napokon žiadal, aby mu bol ústavným súdom v konaní o jeho sťažnosti ustanovený právny zástupca.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   orgánov   činných v trestnom konaní

K porušeniu sťažovateľom označených práv postupom orgánov činných v trestnom konaní   malo   dôjsť   v dôsledku   ich   nezákonného   postupu   pri   jeho   zadržaní,   ako   aj   pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že po podaní obžaloby bol   špecializovaný súd   súdom   s plnou   jurisdikciou,   v právomoci   ktorého   bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení orgánov činných v trestnom konaní.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o   inom   zásahu.   Dodržanie   tejto   dvojmesačnej   lehoty   je   zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť.

Vzhľadom na skutočnosť, že vo veci sťažovateľa v súčasnosti prebieha už dovolacie konanie,   je   ďalším   možným   dôvodom   na   jej   odmietnutie   v tejto   časti   ako   podanej oneskorene.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom špecializovaného súdu

V prvostupňovom konaní vedenom špecializovaným súdom mal sťažovateľ možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci odvolacieho konania na najvyššom súde. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozsudok špecializovaného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal najvyšší súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uvedenému rozsudku tak, že ho zamietol. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

Z argumentácie, ktorou sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil, výslovne vyplýva, že k porušeniu   jeho   označených   práv   malo   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   nepripustil   dôkazy obhajoby   a o podanom   odvolaní   proti   rozsudku   špecializovaného   súdu   rozhodol   len   na základe dôkazov predložených prokurátorom, ktoré sťažovateľ označil za „falošné“.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa   §   384   ods.   1   Trestného   poriadku   na   verejnom   zasadnutí   súd   preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie,   ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.

Podľa § 386 ods. 1 a 2 prvej vety Trestného poriadku ak bol dovolacím súdom zistený dôvod dovolania podľa § 371, vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod opiera. Súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1 dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   konaní,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   domáha   vyslovenia porušenia   svojich   v   sťažnosti   označených   práv,   sa   vo   vzťahu   k   jeho   námietkam vzťahujúcim sa k jeho právu na obhajobu za účinný ako dostupný prostriedok nápravy vád rozhodnutia, ktorými sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil, považuje dovolanie, v ktorom mohol   uplatniť aj svoju   argumentáciu   uvedenú   v sťažnosti   a o ktorom   je v   konečnom dôsledku oprávnený rozhodnúť najvyšší súd ako súd dovolací. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ v predmetnom konaní tento mimoriadny opravný prostriedok využil.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   neprichádzalo   už   do   úvahy,   aby   ústavný   súd rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ani o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

Sťažnosť   nespĺňa   ani   zákonom   predpísané   náležitosti.   Vzhľadom   na   odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci však už ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010