znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 439/08-8

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 17.   decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. V., N., zastúpeného advokátkou JUDr. I. L., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Tpo/17/2008 a jeho uznesením sp. zn. 2 Tpo/17/2008 z 25. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2008 doručená   sťažnosť P.   V., N.,   t. č. vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod   sp.   zn. 2 Tpo/17/2008 a jeho uznesením sp.   zn. 2 Tpo/17/2008 z 25. júna 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre spáchanie trestného činu vraždy formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Uznesením sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)   sp. zn. 4 Tp 89/2008   zo   17.   júna 2008   bol   sťažovateľ   podľa   §   72   ods.   2   zákona č. 301/2005   Z. z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Začiatok plynutia lehoty väzby bol určený na 12. jún 2008 o 21.00 h.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo/17/2008 z 25. júna 2008 rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd svojím postupom a rozhodnutím porušil jeho základné právo zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby „nebol daný súhlas na skrátenie zákonnej lehoty na prípravu 5 pracovných dní podľa § 292 ods. 4 Tr. por., ktorého ustanovenie bolo týmto porušené“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„...   Dňa   18. 6. 2008   bola   podaná   sťažnosť   proti   uvedenému   uzneseniu   o vzatí do väzby.   V sťažnosti   som   namietal   o.   i.   aj   formu   môjho   vzatia   do   väzby,   kde   zákon neustanovuje   potrebu   nariadenia   verejného   zasadnutia.   Ak   však   súd   rozhodoval na verejnom   zasadnutí,   nebol   daný   súhlas   na   skrátenie   zákonnej   lehoty   na   prípravu 5 pracovných dní podľa § 292 ods. 4 Tr. por., ktorého ustanovenie bolo týmto porušené. Dňa   25. 6. 2008   Krajský   súd   v Nitre   rozhodol   o mojej   sťažnosti   Uznesením 2 Tpo/17/2008, kde sa k vznesenej námietke v sťažnosti vyjadril, že sa nemôže stotožniť s názorom, podľa ktorého neboli dodržané lehoty....“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo P. V. podľa č 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo Uznesením Krajského súdu Nitra 2 Tpo/17/2008 zo dňa 25. 06. 2008 porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu Nitra 2 Tpo/17/2008 zo dňa 25. 06. 2008 sa zrušuje.

3. Ústavný   súd   SR   nariaďuje,   aby   bol   P.   V.   bezodkladne   prepustený   z väzby na slobodu.

4. P. V.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   6.732,-   Sk   (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún), ktoré je Krajský súd Nitra povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. I. L., sídlo N., číslo účtu:..., bankové spojenie:... pobočka N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide podľa   konštantnej judikatúry ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   považuje   ústavný   súd   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už uviedol, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (I.   ÚS   165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00).

Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným slobody právo iniciovať konanie,   v ktorom   môžu   spochybniť   zákonnosť   pozbavenia   slobody.   Samotné   konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej   slobody   dotknutej   osoby)   musí   mať   charakter   súdneho   konania,   ktoré   okrem inštitucionálnych   záruk   nezávislosti   a nestrannosti   orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané   povahe   pozbavenia   osobnej   slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade [napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok ESĽP vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000]. Tieto záruky nemusia byť vždy nevyhnutne rovnaké   ako   procesné   garancie   vyplývajúce   z čl.   6   ods.   1   dohovoru   týkajúceho   sa rozhodovania vo veci samej (o oprávnenosti trestného obvinenia proti dotknutej osobe). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť   vypočutá.   Vždy   musia   byť   zaručené   kontradiktórnosť   konania   a rovnosť   zbraní (napr. rozsudok ESĽP z 25. marca 1999 vo veci Nikolova c. Bulharsko). V každom prípade však   musí   mať   osoba   vo   väzbe   možnosť   predložiť   argumenty   a dôvody   proti   svojmu ponechaniu vo väzbe.

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby, o žiadosti o prepustenie z väzby, o ďalšom trvaní väzby, o zmene dôvodov väzby, o návrhu na predĺženie lehoty väzby a rozhodnutie prokurátora o prepustení obvineného z väzby.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru nezákonným odôvodnením uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo/17/2008 z 25. júna 2008, ktorým krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Tp 89/2008 zo 17. júna 2008.

Ústavný súd konštatuje, že z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio   decidendi   (nosné dôvody)   na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo/17/2008 z 25. júna 2008 vyplýva:

„... Krajský súd v Nitre, ako súd nadriadený, podľa § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnosti preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovatelia podali sťažnosť ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že čiastočne dôvodná je iba sťažnosť krajského prokurátora...

... K námietke vznesenej v sťažnostiach, že súd I. stupňa nepostupoval správne, keď rozhodoval na verejnom zasadnutí treba konštatovať, že po zadržaní obvineného tento musí byť   predvedený   pred   sudcu   a musí   byť   vypočutý.   Trestný   poriadok   v danom   prípade nepredpisuje formu, akou má byť obvinený vypočutý. O výsluchu obvineného pred sudcom pri rozhodovaní o návrhu na vzatie do väzby stačí, aby bola vyhotovená zápisnica z tohto výsluchu.

Súd sa nemôže stotožniť s námietkou, že neboli dodržané lehoty uvedené v § 292 ods. 4 Tr. por., ktoré vzhľadom k ustanoveniu § 87 ods. 2 Tr. por. ani dodržané nemohli byť, pretože sudca pre prípravné konanie je povinný vyslúchnuť zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných zločinoch do 72 hodín od doručenia návrhu prokurátora a túto osobu vziať do väzby alebo prepustiť ak rozhodne o nevzatí do väzby.

Žiadne   práva   obvinených   v danom   prípade   neboli   porušené,   pretože   pri   vzatí do väzby obvinení boli predvedení pred sudcu a vypočutí, čo je v súlade s článkom. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj s článkom 17 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetom konania pred   okresným   súdom,   ako   aj   krajským   súdom   bolo   rozhodovanie   o vzatí   sťažovateľa do väzby. V tomto zmysle bolo úlohou všeobecných súdov vysporiadať sa predovšetkým s otázkami,   či   skutok,   pre   ktorý   je   sťažovateľ   stíhaný,   je   trestným   činom,   či   existuje dôvodné podozrenie, že tento skutok spáchal sťažovateľ, a či existujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce ďalšie trvanie väzby sťažovateľa.

Z citovaného   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   je   zrejmé, že krajský   súd   sa   v súvislosti   s rozhodovaním   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby   zaoberal všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa, ktoré uvádzal v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 17. júna 2008 a v ktorej žiadal aj o prepustenie z väzby na slobodu. Druhostupňový   súd   vychádzajúc   z   dovtedy   zisteného   skutkového   stavu   vyhodnotil dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa a poukázal aj na skutkové okolnosti pretrvávania väzobných   dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku,   čo   v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Z rozhodnutia   krajského   súdu   nemožno   vyvodiť,   že   by   sa   tento   nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (jej ďalšom trvaní) sťažovateľa,   a   podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   tieto   odôvodnenia   ústavnoprávne akceptovateľné.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom   na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Tpo/17/2008 z 25. júna 2008 za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku (v znení zákona č. 650/2005 Z. z.) o ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo   žiadosti   nevyplývajú   také   skutočnosti,   na   ktoré   treba   obvineného   vypočuť na verejnom   zasadnutí,   alebo   ak   obvinený   v   žiadosti   o prepustenie   z   väzby   výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.

Podľa   tejto   právnej   normy   mal   sťažovateľ   (zastúpený   kvalifikovanou   právnou zástupkyňou) možnosť požiadať o výsluch pred rozhodovaním všeobecných súdov o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, okresný súd uznesením sp. zn. 4 Tp 89/08 zo 17. júna   2008   vzal   sťažovateľa   podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku do väzby. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ   mal   na   verejnom   zasadnutí   okresného   súdu   časový   priestor   na   vypovedanie (požiadanie   o výsluch)   pred   okresným   súdom.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej takisto mohol využiť žiadosť v zmysle ustanovení § 72 ods. 2 Trestného poriadku a pred rozhodovaním krajského súdu sa domáhať prípadnej nápravy ním označeného práva prostredníctvom krajského súdu. V žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu   obsiahnutej   v sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   4Tp   89/08 požiadavka   o vykonanie   výsluchu podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   vznesená sťažovateľom   nebola   a   ani   zo   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   nevyplýva,   že   by   ju sťažovateľ podal všeobecným súdom osobitným podaním.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   podľa   citovaného   ustanovenia Trestného poriadku požiadať krajský súd, aby pred jeho rozhodovaním mohol byť osobne vypočutý k žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, prípadne podať žiadosť o výsluch, no takúto možnosť nevyužil.

Nemožno spochybniť ani fakt, že sťažovateľ mal možnosť v žiadosti o prepustenie z väzby   na   slobodu,   tvoriacej   súčasť opravného   prostriedku   -   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu, predložiť argumenty a dôvody proti ponechaniu jeho osoby vo väzbe, ktorú sčasti aj využil (v žiadosti a v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   skutočnosť,   že   krajský   súd   konal   na   neverejnom zasadnutí bez vypočutia sťažovateľa, sama osebe neznamená porušenie základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy (postup všeobecných súdov bol v súlade so zákonom - Trestným   poriadkom,   čo   signalizuje   zachovanie   požadovanej   zákonnosti   rozhodovania o väzbe) a práva zaručeného v čl. 5 ods. 2 dohovoru (umožnenie predloženia argumentov a dôvodov   proti   ponechaniu   vo   väzbe   ako   predpoklad   zabezpečenia   kontradiktórnosti a rovnosti zbraní).

Sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu žiadne argumenty, z ktorých by vyplývala odôvodnená pochybnosť o dodržaní princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní v označenom konaní tak, ako ich uplatnenie vyplýva z čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ak sťažovateľ ani nežiadal, aby bol v konaní o sťažnosti vypočutý, nemôže rozhodnutie krajského súdu na neverejnom   zasadnutí   založiť   príčinnú   súvislosť   s   porušením   jeho   základného   práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa uznesením krajského súdu   sp. zn. 2 Tpo/17/2008   z 25.   júna   2008,   takéto   porušenie   ústavný   súd   nezistil. Uznesenie krajského súdu je riadne a náležite odôvodnené. Ústavný súd nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné,   resp. neudržateľné,   ktoré   by   súčasne   mali za následok namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľa.   Skutočnosť,   že sa sťažovateľ s uznesením krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2008