znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 438/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp   11842/2012   až   sp. zn.   Rvp   11847/2012   a sp.   zn.   Rvp   11860/2012,   zastúpenej advokátom JUDr. B. F., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Topoľčany   a   jeho   uzneseniami vydanými pod č. k. 4 Er 546/2009-50 z 9. júla 2012, č. k. 4 Er 181/2006-90 zo 4. júla 2012, č. k. 4 Er 545/2009-52   zo   4.   júla   2012,   č.   k.   4   Er   701/2009-51   zo   4.   júla   2012, č. k. 4 Er 628/2009-47   z 9.   júla   2012,   č.   k.   5   Er   298/2007-46   z   28.   júna   2012 a č. k. 5 Er 26/2007-47 z 28. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11842/2012 až sp. zn. Rvp 11847/2012 a sp. zn. Rvp 11860/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11842/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. augusta 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami vydanými pod č. k. 4 Er 546/2009-50 z 9. júla 2012, č. k. 4 Er 181/2006-90 zo 4. júla 2012, č. k. 4 Er 545/2009-52 zo 4. júla 2012, č. k. 4 Er 701/2009-51 zo 4. júla 2012, č. k. 4 Er 628/2009-47 z 9. júla 2012, č. k. 5 Er 298/2007-46 z 28. júna 2012 a č. k. 5 Er 26/2007-47 z 28. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2.   Zo   sťažností   a z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v úverových   zmluvách.   Po   zročnosti pohľadávok   a v nadväznosti   na   rozhodcovské   doložky   v úverových   zmluvách   boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., a ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v exekučných konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 4 Er 546/2009, sp. zn. 4 Er 181/2006, sp. zn. 4 Er 545/2009, sp. zn. 4 Er 701/2009, sp. zn. 4 Er 628/2009, sp. zn. 5 Er 298/2007   a sp.   zn.   5   Er   26/2007.   Zhodne   vo   všetkých   týchto   označených   exekučných konaniach   boli   samostatnými   uzneseniami   vydanými   vyšším   súdnym   úradníkom   tieto exekučné   konania   zastavené.   Sťažovateľka   proti   uzneseniam   vydaným   vyšším   súdnym úradníkom podala odvolania, o ktorých rozhodol sudca okresného súdu uzneseniami č. k. 4 Er 546/2009-50 z 9. júla 2012, č. k. 4 Er 181/2006-90 zo 4. júla 2012, č. k. 4 Er 545/2009-52 zo 4. júla 2012, č. k. 4 Er 701/2009-51 zo 4. júla 2012, č. k. 4 Er 628/2009-47 z 9. júla 2012, č. k. 5 Er 298/2007-46 z 28. júna 2012 a č. k. 5 Er 26/2007-47 z 28. júna 2012 tak, že exekúciu taktiež zastavil a zároveň rozhodol o trovách konania a náhrade trov exekúcie. V poučení   o   opravnom   prostriedku   napadnutých   rozhodnutí   okresný   súd   zhodne   vo všetkých   prípadoch   uviedol   toto   poučenie: „Proti   uzneseniu   o zastavení   exekúcie a o náhrade   trov   exekúcie   odvolanie   nie   je   prípustné.   Proti   uzneseniu   o náhrade   trov konania možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na...“

3.   Sťažovateľka   koncentruje svoju   podrobnú   argumentáciu   v podaných   ústavných sťažnostiach do troch rovín.

3.1 V prvej rovine argumentuje tým, že poukazuje na znenie § 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom   konaní“),   z   ktorého   vyplýva   prípustnosť   opravného   prostriedku   proti rozhodnutiam vydaným všeobecným súdom podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Okresný súd však podľa sťažovateľky toto ustanovenie ignoroval a v zmysle § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) postupoval tak, ako by odvolanie prípustné nebolo. V sťažnostiach konštatuje, že napadnuté „Porušovateľ vo veci ignoroval ust. §45 ods.3 ZoRK a po podaní odvolania sťažovateľom postupoval tak, ako by odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné avšak je nutné ho prejednať s poukazom na ust. §374 ods.4 OSP. Napadnuté uznesenie bolo vydané vyšším súdnym   úradníkom   a preto   porušovateľ   v omyle   mal   za   to,   že   podaním   odvolania   sa napadnuté   rozhodnutie   zrušuje   a opätovne   rozhodne   sudca.   Uznesenie   ktoré   malo   byť výsledkom   rozhodovacej   činnosti   súdu   druhého   stupňa,   bolo   vydané   ako   výsledok rozhodovacej   činnosti   sudcu   súdu   prvého   stupňa...   Nerešpektovanie   zákonného   príkazu postúpiť vec v druhom stupni na prejednanie Krajskému súdu v Nitre síce spočíva v rovine porušenia jednoduchého práva (§ 209a ods. 2 OSP), avšak v prípade sťažovateľa zároveň viedlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...“. Čo   sa   týka posúdenia   merita   veci,   malo   potom   podľa   sťažovateľky   dôjsť   k   porušeniu   zásady dvojinštančnosti konania exekučným súdom.

3.2 V druhej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu   exekučného   v exekučnom   konaní   preskúmať   exekučný   titul,   ktorým   bol   rozsudok rozhodcovského   súdu,   a to   hneď   z viacerých   hľadísk.   Namietala,   že   okresný   súd „... (i) rozhodol   nad   rámec   zverenej   právomoci, (ii) rozhodol   bez   návrhu   na   začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, (iii) svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať   pred   súdom, (iv) rozhodol   na   základe   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu, pretože   nevykonal   náležite   dokazovanie,   (v)   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a s použitím   chybnej   aplikácie   a   interpretácie.“ Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok   všeobecného   súdu,   účinky   rozhodcovského   rozsudku   majú   ten   dôsledok,   že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. §159 ods. 2 OSP).“. Poukázala aj na dôsledky tohto postupu   okresného   súdu   a uviedla: „Exekučný   súd   konal   pri   revízii   rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej   rozhodujúc   o právnom   postavení   účastníkov   rozhodcovského   konania   úplne ignoroval   všetky   procesné   zásady   súdneho   rozhodovania   v právnom   štáte   spojené s exekučnou vecou.“

3.3   V tretej   rovine   napáda   nesprávnosť   právnych   záverov   okresného   súdu   pri aplikácii   noriem   spotrebiteľskej   legislatívy   v kontexte   judikatúry   európskych   orgánov súdnej moci: „Sťažovateľ nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom   úvere,   v zmysle   zákona   o spotrebiteľských   úveroch.   Sťažovateľ   rovnako poukazuje   na   nesprávne   posúdenie   neprimeranosti   úrokov   z omeškania.“ V súvislosti s aplikáciou   Smernice   Rady   93/13/EHS   o nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských zmluvách okresným súdom sťažovateľka tvrdí, že „Exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, zruší   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   a veci   vráti   na ďalšie   konanie   a prizná   jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné   konanie veci,   ktoré   sa   uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v súlade   s citovaným   § 31a   zákona o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 11842/2012 až sp.   zn. Rvp   11847/2012 a sp.   zn. Rvp   11860/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10. Ochrana ústavnosti teda nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Zásada subsidiarity teda reflektuje okrem iného aj na princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde   ústavný   súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   podmienka   podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

12.   Kľúčové   pre   posúdenie   doručených   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že okresný súd postupoval v predložených veciach nesprávne, keď uznesenia vydané podľa § 57   ods.   2   Exekučného   poriadku,   ktorými   zastavil   exekučné   konania,   považoval   za rozhodnutia,   proti   ktorým   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok.   Preto   ak   odvolaniam sťažovateľky   proti   rozhodnutiam   vydaným   vyšším   súdnym   úradníkom   zákonný   sudca okresného súdu nemienil vyhovieť, mal tieto veci predložiť na rozhodnutie odvolaciemu súdu.   Sťažovateľka   ďalej   uvádza „Exekučný   súd   napadnutým   rozhodnutím   vylúčil akúkoľvek   možnosť   podania   opravného   prostriedku   vo   vzťahu   k meritu   veci   a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti   súdneho   konania.   Negácia   zásady   dvojinštančnosti   konania   exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná...“

13. Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak... podľa § 57 ods.   2   Exekučného   poriadku   exekúciu   môže   súd   zastaviť   aj   vtedy,   ak   to   vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

14. Podľa § 45 ods.   1 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo   exekučné   konanie   zastaví   a)   z   dôvodov   uvedených   v   osobitnom   predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým   mravom.   Podľa   §   45 ods. 2   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   súd   príslušný   na   výkon   rozhodnutia   alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Podľa § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

15. Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahu   vyhovieť   sudca,   ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti   ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa   (§   202),   rozhodnutie   sa   podaním   odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Podľa § 204 ods. 2 druhej vety OSP ak rozhodnutie... obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.

16.   Z   citovaných   ustanovení   Exekučného   poriadku   a   zákona   o   rozhodcovskom konaní   skutočne   vyplýva,   že   v   prípade   zastavenia   exekúcie   z   dôvodov   vymenovaných v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní je proti takémuto uzneseniu okresného súdu (ktorý má postavenie exekučného súdu) prípustné odvolanie.

17.   V   okolnostiach   posudzovaných   sťažovateľkou   namietaných   skutočností v podaných   sťažnostiach   (bližšie   pozri   bod   3.1)   rozhodoval   v označených   exekučných konaniach napadnutými rozhodnutiami sudca   okresného   súdu   vychádzajúc z názoru,   že v danom   prípade   sa   rozhodnutia   vydané   vyšším   súdnym   úradníkom   podaním   odvolaní sťažovateľkou zo zákona zrušili a vo veci musel opätovne rozhodnúť sudca okresného súdu (§   374   ods.   4   OSP).   Zo zmyslu   a   účelu   §   374   ods.   4   OSP   však   vyplýva,   že   takéto rozhodnutie   je   potrebné   považovať   za   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   keďže   sa   ním vlastne nerozhoduje o odvolaní účastníka konania, ale opätovne sa rozhoduje o celej veci sudcom   okresného   súdu   v   prvom   stupni.   Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu exekučného podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je vždy prípustné odvolanie, a to bez ohľadu na to, či rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník okresného súdu alebo sudca okresného súdu, a bez ohľadu na nesprávnosť poučenia okresného súdu o neprípustnosti odvolania proti takémuto uzneseniu.

18.   Samotná   sťažovateľka   si   bola   vedomá   tej   skutočnosti,   že   disponuje   týmto opravným prostriedkom ako účinným prostriedkom nápravy (podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   proti   uzneseniu   exekučného   súdu   vydanému   podľa   §   57   ods.   2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, pozn.), keďže to vyplýva tak z jej v sťažnosti predostretej argumentácie, ako aj z jej následných krokov,   keď   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn.   4   Er   546/2009,   sp.   zn.   4   Er   181/2006, sp. zn. 4 Er 701/2009 a sp. zn. 4 Er 628/2009 podala 27. augusta 2012 odvolanie (ako to vyplýva zo zistení ústavného súdu, pozn.). Citujúc z ňou podaného odvolania z 27. augusta 2012   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   4   Er   701/2009 „Súd   nesprávne   poučil   účastníka o prípustnosti odvolania, keď na dané konanie opomenul aplikovať ust. § 45 ods. 3 zák. 244/2002 Z. z. Súd nesprávne uviedol, že odvolanie proti tomuto uzneseniu nie je prípustné. V zmysle s ust. § 45 ods. 3 zák. 244/2002 Z. z. ako aj nálezov Ústavného súdu... je dôvodné tvrdenie,   že   proti   danému   uzneseniu   je   opravný   prostriedok   podľa   platnej   legislatívy prípustný. S poukazom na to, že sa odvolateľ spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na   podanie   odvolania,   podávame   toto   odvolanie   v zákonnej   lehote   troch   mesiacov   od doručenia   v zmysle   ust.   §   204   ods.   2   OSP.“. Využitím/nevyužitím   tohto   opravného prostriedku, ktorý jej bol dostupný a ktorý jej zákon na ochranu základných práv účinne poskytuje   a   na   ktorého   použitie   je/bola   oprávnená   v   zmysle   §   45   ods.   3   zákona o rozhodcovskom konaní, zakladá neprípustnosť jej sťažností podaných ústavnému súdu.

19. Ústavou daná právomoc ústavnému súdu neumožňuje nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, a to ani v prípade pochybenia v procesnom postupe súdu prvého stupňa. Ústavný súd môže svoju právomoc na konanie založiť až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľka   ako   účastníčka konania zvolila medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,   čl.   127   ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   sťažovateľke dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

20.   Ústavný   súd   preto   zároveň   konštatuje   (podobne   I.   ÚS   169/09),   že   v prípade podania opravného prostriedku (v danom prípade odvolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti   je   ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto opravnom   prostriedku   (v   danom   prípade   o odvolaní).   Pritom   lehota   na   podanie   takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54   alebo   vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04,   body   47   a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

21. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa   §   53   ods.   1   v spojení   s   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Vzhľadom   na odmietnutie   sťažností sa   bližšie   nezaoberal   argumentáciou   sťažovateľky   vo   vzťahu k porušeniu ňou označených práv a taktiež nerozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľky uplatnených v podaných sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012