znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 438/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., C., zastúpeného advokátom JUDr. M. L., Advokátska kancelária, L., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj porušenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10 C 83/2010 z 3. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 29/2011 z 29. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2011 doručená sťažnosť J. K., C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva vlastniť   majetok   zaručeného   v čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 83/2010 z 3. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 29/2011 z 29. marca 2011.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 18. marca 2010 na okresnom   súde   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   na   zaplatenie   sumy   330,42   € s príslušenstvom.   Sťažovateľ   si   túto   sumu   uplatnil   voči   odporkyni,   s ktorou   žil   do 30. decembra   2009   ako   druh   a družka.   Odporkyňa   je   podielovou   spoluvlastníčkou nehnuteľností   evidovaných   na   LV   č.  ...,   v katastrálnom   území   T.,   a to   rozostavaného rodinného   domu   a rozostavanej   garáže,   v podiele   jedna   polovica   k celku.   Sťažovateľ   je druhým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností – stavieb, rovnako v podiele jedna polovica k celku. Tieto nehnuteľnosti stoja na pozemkoch evidovaných na LV č...., v katastrálnom území T., ktorých výlučným vlastníkom je sťažovateľ. Podľa sťažovateľa odporkyňa ako podielová spoluvlastníčka stavieb postavených na jeho pozemkoch obmedzuje výkon jeho vlastníckeho práva. Odporkyňa sa takto podľa sťažovateľa bezdôvodne obohacovala na jeho úkor. Požadovaná istina 330,42 € predstavuje obvyklé nájomné za užívanie pozemkov vo vlastníctve sťažovateľa v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu na stavbách za tri roky. Ako   sťažovateľ   uviedol,   malo   ísť   len   o nepremlčanú   časť   bezdôvodného   obohatenia odporkyne.

Okresný súd vydal 22. marca 2010 platobný rozkaz sp. zn. 2 Ro 139/2010, ktorým rozhodol v súlade s návrhom sťažovateľa. Odporkyňa však podala proti platobnému rozkazu z 22.   marca   2010   odpor,   preto   ho   okresný   súd   zrušil   a vo   veci   nariadil   pojednávanie. Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn. 10 C 83/2010 z 3. decembra 2010, ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Okresný súd si vyhradil rozhodnutie o trovách konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Po vykonaní dokazovania dospel okresný súd   k záveru,   že   medzi   účastníkmi   konania   došlo   konkludentne   k uzavretiu   atypickej zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka, ktorá neodporuje obsahu ani účelu zákona a posudzuje sa podľa ustanovenia § 659 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje zmluvu o výpožičke, na základe ktorej vznikne vypožičiavateľovi právo vec po dohodnutú dobu bezodplatne užívať.   Okresný   súd   poukázal   na   to,   že   sťažovateľ   konaním   priečiacim   sa dobrým   mravom   neumožňuje   od   30.   decembra   2009   užívať   odporkyni   nehnuteľnosti, ktorých   je   podielovou   spoluvlastníčkou,   a preto   sťažovateľ   bez   obmedzenia   od   tohto obdobia užíva tak nehnuteľnosti, ktorých je výlučným vlastníkom, ako aj stavby, ktorých je spoluvlastník. Okresný súd preto dospel k záveru, že na strane odporkyne nedošlo ku vzniku bezdôvodného obohatenia, a preto návrh sťažovateľa zamietol.

3. Proti rozsudku okresného súdu z 3. decembra 2010 podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom navrhol, aby krajský súd ako súd odvolací zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co 29/2011 z 29. marca 2011 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu. Krajský súd dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je vo výroku správny, hoci nepovažoval právne posúdenie veci v zmysle aplikácie § 659 Občianskeho zákonníka za vecne správne. Na túto skutočnosť krajský súd účastníkov konania upozornil a 14. februára 2011 vyzval účastníkov,   aby   sa   písomne   vyjadrili   k inému   právnemu   posúdeniu   veci.   Krajský   súd v rozsudku zohľadnil to, že stavba rodinného domu sa realizovala s vedomím sťažovateľa, čo odporkyňu oprávnene viedlo k presvedčeniu, že užívanie pozemkov, na ktorých je táto stavba postavená, nebude v budúcnosti predmetom sporu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že nielen „... majetkovo-právny vzťah k stavbe domu, dvojgaráže, ale aj spolužitie účastníkov a ich správanie nasvedčuje existencii konkludentnej dohody, z ktorej odporkyni vzniklo právo bezodplatného užívania pozemkov. Existencia tohto práva je založená vôľou oboch strán postaviť spoločný dom   a   dvojgaráž   a   na   výkon   nerušených   spoluvlastníckych   práv   z   tohto   vzťahu vyplývajúcich,   sa   viaže   aj   užívací   vzťah   pozemkov   nielen   tých,   na   ktorých   je   dom   a dvojgaráž postavená, ale aj tých, ktoré sú na tento účet hospodársky nevyhnutné.“.Zároveň sa však krajský súd nestotožnil s právnym posúdením veci okresným súdom v zmysle aplikácie § 659 Občianskeho zákonníka o zmluve o výpožičke. Podľa krajského súdu predmetom takého právneho vzťahu môže byť len vec hnuteľná a individuálne určená a „... vypožičiavateľ sa zaväzuje vypožičanú vec požičiavateľovi po uplynutí doby výpožičky vrátiť“.

Preto   dospel   krajský   súd   k záveru,   že „...   hmotno-právny   nárok,   o   ktorý navrhovateľovi   v   danom   prípade   nesporne   ide,   je   bezzákladný   a   návrh   na   zaplatenie žalovanej   istiny   je   nedôvodný.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   odporkyňa   na   úkor navrhovateľa sa neobohatila, a preto ak okresný súd návrh zamietol, odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ho potvrdil aj keď z iných právnych dôvodov.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takýmto nálezom: „Rozhodnutím Okresného súdu v Lučenci zo dňa 03.12.2010, č. k. 10 C/83/2010, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.03.2011, sp. zn. 14 Co/29/2011 bolo porušené základné právo J. K., nar...., bytom C., vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právo na právnu istotu v zmysle čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Okresného súdu v Lučenci zo dňa 03.12.2010, č. k. 10 C/83/2010, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.03.2011, sp. zn. 14 Co/29/2011, a vracia vec Okresnému súdu v Lučenci na ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a   o   postavení   jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

7. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa   svojich   práv   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05).   Platí   to   predovšetkým v situácii, keď   je   sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Predmetom sťažnosti je preto sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 1 ústavy. Tieto práva mali byť podľa sťažovateľa porušené rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 83/2010 z 3. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 29/2011 z 29. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

8. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu ústavný súd uvádza, že vychádza z ústavného princípu   subsidiarity   svojej právomoci   vo vzťahu k všeobecným   súdom   vyplývajúceho   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Uplatňujúc princíp subsidiarity dospel ústavný súd k záveru, že   sťažovateľ   sa   v tejto   časti   mal   domôcť   ochrany   svojho   základného   práva   využitím opravných prostriedkov. V danom prípade to bolo odvolanie proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ktorý aj sťažovateľ reálne včas využil. Krajský súd o odvolaní rozhodol rozsudkom   z 29.   marca   2011,   v ktorom   sa   vysporiadal   s obdobnou   argumentáciou,   akú sťažovateľ uviedol aj v sťažnosti ústavnému súdu. Krajský súd dospel k záveru, že výrok rozsudku   okresného   súdu   je   vecne   správny,   avšak   právne   posúdenie   vzťahov   medzi účastníkmi konania okresným súdom nepovažoval za správne. Z toho potom vyplýva, že sťažovateľom napadnutý rozsudok okresného súdu už bol predmetom posúdenia krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa. Preto bolo plne v právomoci krajského súdu poskytnúť sťažovateľovi   ochranu   jeho   práv,   ak by dospel   k záveru,   že   jeho práva   boli skutočne porušené. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity potom dospel ústavný súd k záveru,   že   nemá   dostatok   právomoci   na   rozhodovanie   o namietanom   porušení   práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

9. Vo vzťahu k porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu je sťažnosť podľa ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 46 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona   a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

10. Podstata sťažnosti spočíva v názore sťažovateľa, že mu rozsudkom krajského súdu   bolo obmedzené jeho vlastnícke   právo   k pozemkom   tým,   že na nich   stoja stavby (rodinný   dom,   garáž),   ktorých   podielovou   spoluvlastníčkou   je   aj   odporkyňa.   Podľa sťažovateľa nie je vôbec podstatné, či odporkyňa aj tieto stavby reálne užíva, podstatné je to, že stavby stoja na jeho pozemkoch. V priebehu konania na okresnom súde sťažovateľ predložil uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 Co 34/2010 z 12. marca 2010, ktoré sa síce týkalo   iných   účastníkov,   ale   vec   bola   skutkovo   obdobná.   Toto   rozhodnutie   podľa sťažovateľa   potvrdzovalo   správnosť   jeho   právnej   argumentácie.   Krajský   súd   však   pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa na takéto uznesenie neprihliadol a potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorý podľa sťažovateľa rozhodol protichodne o skutkovo obdobnej veci. Tým došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho „... práva na právnu istotu ako aj práva na spravodlivý súdny proces“.

Namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ústavy

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Z uvedeného dôvodu ústavný   súd   nemôže   zasahovať   do   skutkových   a právnych   záverov   týchto   všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08).

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

12. Z uvedeného hľadiska potom ústavný súd podrobil kontrole rozsudok krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu obsahuje konkrétne, reálne a právne   akceptovateľné   dôvody,   pre   ktoré   sa   krajský   súd   stotožnil   s rozhodnutím okresného súdu. Krajský súd rozsudok okresného súdu nepreskúmal len formálne, pretože hoci potvrdil správnosť výroku rozsudku okresného súdu, dospel k odlišnému právnemu posúdeniu. Krajský súd nepovažoval za správne právne posúdenie veci okresným súdom, pokiaľ   ide   o aplikáciu   ustanovenia zmluvy   o výpožičke   podľa   §   659   Občianskeho zákonníka.   Majetkovo-právny   vzťah   medzi   účastníkmi   konania   posúdil   inak.   Právne posúdenie vzťahu medzi účastníkmi konania, na základe ktorého malo podľa krajského súdu vzniknúť odporkyni právo bezodplatného užívania pozemkov, však nemožno hodnotiť ako svojvoľné či zjavne neodôvodnené v zmysle možného porušenia práv sťažovateľa. Krajský súd svoj právny názor zrozumiteľne, logicky no najmä právne akceptovateľne odôvodnil. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   týkajúcim   sa bezodplatného užívania jeho pozemkov odporkyňou nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť právny názor krajského   súdu   svojím   vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09).

Ústavný   súd   pripomína,   že   do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a   hodnotením   dôkazov,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)   v   konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a   po   použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podľa ústavného súdu výklad právnych noriem, ako aj právne posúdenie užívania pozemkov   sťažovateľa   krajským   súdom   nemožno   v žiadnom   prípade   hodnotiť   ako svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Sťažovateľ tiež poukázal na odlišné rozhodnutie krajského súdu z 12. marca 2010, ktoré sa podľa neho týkalo obdobnej veci. Ústavný súd zastáva v tejto súvislosti názor,   že nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov   (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08).

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti   medzi   rozsudkom   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

Namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy

14. V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou   je   aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v   zásade   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl.   48   ústavy,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením.   Z uvedeného   dôvodu   je   v kontexte   už uvedeného (čl. 13 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená a navyše, ústavný súd   nezistil,   že   by   mohla   byť   daná   príčinná   súvislosť   medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 20 ods.   1   a 4   ústavy.   Sťažovateľ   je   výlučným   vlastníkom   pozemkov   a podielovým spoluvlastníkom na nich postavených stavieb, ktorých výstavba sa realizovala plne s jeho vedomím a za jeho aktívnej účasti. Sťažovateľ tieto nehnuteľnosti aj sám užíva. Preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.  

15. Sťažovateľ podal sťažnosť aj z dôvodu porušenia čl. 1 ústavy. V tejto súvislosti však   ústavný   súd   uvádza,   že   toto   základné   ustanovenie   ústavy   neobsahuje   konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, nemá charakter základného práva, a preto nie je priamo aplikovateľné na individuálny prípad. Z uvedeného dôvodu je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neodôvodnená, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16. Vzhľadom   na uvedené ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom   prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti odmietol. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011