znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 438/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť O. A. – A., H. M., zastúpeného advokátkou Mgr. A. Č., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 NcC/38/2010 zo 14. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. A. – A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra elektronicky a následne 8. septembra 2010 poštou doručená sťažnosť O. A. – A., H. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. A. Č., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 NcC 38/2010 zo 14. júna 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   29.   októbra   2010   sťažovateľ   doplnil   svoju sťažnosť v časti „Posúdenie námietky zaujatosti Krajským súdom v Trnave“.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 150/2010 si sťažovateľ 16. novembra 2009 vzájomným návrhom uplatnil svoju pohľadávku voči E. S. (ďalej len „žalovaný“).

Okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 150/2009 z 26. marca 2010 vzájomný návrh sťažovateľa vylúčil na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 9 C 120/2010.

V priebehu konania vedeného pod sp. zn. 9 C 120/2009 sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti   proti   zákonnej   sudkyni   JUDr.   A.   V.   z   dôvodu,   že   jej   dcéra   je   advokátskou koncipientkou   zapísanou   u   právnej   zástupkyne   žalovaného   –   advokátky   JUDr.   E.   S. Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľa možno mať pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne,   keďže „jednoznačne   možno   konštatovať   priamu,   bezprostrednú   a   silnú   väzbu medzi   školiteľom   a   advokátskym   koncipientom...“, ako   aj   ekonomickú   aj   profesijnú závislosť dcéry sudkyne od právnej zástupkyne žalovaného.

Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že «pochybnosti o nezaujatosti   sudkyne vzbudzuje aj skutočnosť,   že sudkyňa JUDr.   A.   V.   na   pojednávaní   dňa 18.   3.   2010...   nadiktovala do zápisnice z pojednávania, že sťažovateľ uviedol, že sa E. S. s pani A. dohodol o dôvode ukončenia pracovného pomeru „z dôvodov organizačných zmien“.

Keďže   sťažovateľ   uvedené   nevypovedal,   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   žiadala sudkyňu   o   opravu   zápisnice,   čo   však   sudkyňa   uskutočnila   až   na   opakovanú   námietku právnej zástupkyne sťažovateľa a uvedené protokolovala ako „opravu zápisnice“.».Keďže   dôvod   skončenia   pracovného   pomeru   žalovaného   (bývalého   zamestnanca sťažovateľa) je podľa sťažovateľa podstatnou skutočnosťou v konaní vedenom okresným súdom   pod   sp.   zn. 9 C 150/2009,   protokolácia   výpovede   sťažovateľa týkajúca   sa   tejto skutočnosti by mohla zásadne ovplyvniť rozhodnutie okresného súdu vo veci samej v jeho neprospech.

Sťažovateľ   poukázal   na   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne   k   vznesenej   námietke zaujatosti, v ktorom uviedla, že pochybnosti o jej zaujatosti by mohli vzniknúť v prípade, ak by jej dcéra ako advokátska koncipientka zastupovala účastníka v predmetnom konaní, táto situácia „však doposiaľ nenastala a ani nenastane, keďže jej nie sú pridelené veci, kde jej matka vystupuje ako zákonná sudkyňa“. Ďalej vo svojom stanovisku sudkyňa uviedla, že sa „necíti   byť   zaujatá   vo   veci   s   poukazom   na   dlhotrvajúcu   sudcovskú   prax   a   svoju profesionalitu.

K   spôsobu   protokolácie   výpovede   sťažovateľa,   ktorá   jej   bola   sťažovateľom v námietke vytknutá, zákonná sudkyňa odmietla jednoznačné tvrdenie o tom, že účastník uvedené nevypovedal.

Ďalej uviedla, že vo veci sa necíti byť zaujatá, účastníkov konania nepozná, k obom právnym zástupkyniam má rovnaký vzťah a vec vie objektívne posúdiť a rozhodnúť“.

Sťažovateľ   namietal,   že   krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   len   zdôraznil,   že sudkyňa   je   profesionálne   a   ekonomicky   nezávislá   od   právnej   zástupkyne   žalovaného, pretože námietka zaujatosti sa týka len závislosti jej dcéry a v tejto súvislosti poukázal aj na právnu úpravu pracovnoprávnych vzťahov. Podľa názoru sťažovateľa sa však krajský súd vôbec nevysporiadal s existenciou bezprostrednej a silnej väzby Mgr. N. V. (dcéry zákonnej sudkyne) ako advokátskej koncipientky k advokátke JUDr. E. S. ako jej školiteľke.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd „rozhodoval   a   posudzoval   námietku   zaujatosti výlučne len s prihliadnutím na tzv. subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu (teda skúmal iba, či existuje presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad, že je vo vzťahu k právnej zástupkyni protistrany zaujatý) a vôbec sa nezaoberal skutočnosťou, či v zmysle skutočností uvádzaných sťažovateľom existuje čo i len najmenšia rozumná pochybnosť o nestrannosti sudkyne v očiach verejnosti a teda nevzal do úvahy skutočnosti vyplývajúce z ústavného princípu garantujúceho nestrannosť sudcu z objektívneho hľadiska.

Dôvodom na vylúčenie sudcu v zmysle objektívneho hľadiska nestrannosti je totiž už samotná pochybnosť o tom, že status sudcu v určitej pozícii alebo jeho vzťah k účastníkom konania alebo ich právnym zástupcom môže vyvolať pochybnosť niektorého z účastníkov v spore, že sudca neposkytuje garanciu nestrannosti.

Rovnako   sa   Krajský   súd   v   Trnave   nezaoberal   skutočnosťou   uvádzanou Sťažovateľom, že pri pojednávaní tých istých účastníkov konania pred rovnakou sudkyňou, sudkyňa protokolovala jeho výpoveď spôsobom, ktorý by odôvodňoval pre neho nepriaznivé súdne rozhodnutie a navyše v rozpore s jeho vyjadrením.“.

Sťažovateľ   tiež   namietal,   že   uznesenie   krajského   súdu   bolo   vydané   v   rozpore s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), pokiaľ v jeho odôvodnení krajský súd uviedol, že „k vylúčeniu sudcu môže prísť len vtedy ak je evidentné,   že   vzťah   sudcu   k   danej   veci,   k   účastníkom   konania   alebo   k   ich   právnym zástupcom dosahuje takú povahu a intenzitu, že i napriek zákonom stanovenej povinnosti nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať...“.

Na   základe   uvedeného   považuje   sťažovateľ   uznesenie   krajského   súdu   za neodôvodnené, arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 9 NcC/38/2010 zo dňa 14. júna 2010 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 NcC/38/2010 zo dňa 14. júna 2010 sa zrušuje.

Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to do troch dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených základných   práv   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   tento   súd   rozhodol   o   námietke zaujatosti   vznesenej   sťažovateľom   vo   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 9 C 120/2010 o nevylúčení zákonnej sudkyne z jej prerokúvania a rozhodovania.

V relevantnej časti uznesenia krajského súdu, ktorým nevylúčil sudkyňu JUDr. A. V. z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 9 C 120/2010, krajský   súd   uviedol: „V   danom   prípade   je   dôvodom   zaujatosti   procesnej   sudkyne skutočnosť, že má vzťah k právnemu zástupcovi účastníka konania v danom prípade na strane žalovaného k JUDr. E. S. Vzťah účastník namietajúci zaujatosť sudkyne (žalobca) vyvodzuje zo skutočnosti, že u právnej zástupkyne žalovaného JUDr. E. S. je zamestnaná dcéra sudkyne Mgr. N. V., pracujúca ako advokátska koncipientka a pripravujúca sa na advokátske   skúšky   a   prax   advokáta.   Poukazuje   na   vzťah   medzi   dcérou   sudkyne   a advokátkou, ktorý je založený na argumentácii ekonomickej a profesionálnej závislosti od školiteľky právnej zástupkyne žalovaného. Tu treba pripomenúť predovšetkým to, že ide o tvrdenie o ekonomickej a profesionálnej závislosti nie samotnej sudkyne, ale jej príbuznej v priamom rade jej dcéry. Sudkyňa je teda od právnej zástupkyne žalovaného ekonomicky i profesionálne nezávislá. Samotná sa vyjadrila o tom, že účastníkov konania nepozná a k obom právnym zástupkyniam má rovnaký profesionálny vzťah. Čo sa týka námietky, že medzí právnou zástupkyňou žalovaného a dcérou sudkyne je ekonomická a profesionálna závislosť, tu treba uviesť, že pracovný pomer zamestnanca a zamestnávateľa sa riadi vopred stanovenými pravidlami - pracovnou zmluvou a ustanoveniami právnych predpisov k nej sa vzťahujúcimi,   predovšetkým   Zákonníkom   práce.   Ide   o   právnu   úpravu,   ktorá   pracovno- právne vzťahy rieši komplexne a nie je prejavom neobmedzenej svojvôle zamestnávateľa. Podľa   § 14   ods.   1 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej len   OSP)   sudcovia sú vylúčení   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   (fair)   proces   (čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Vylúčenie sudcu nastáva priamo zo zákona a nie až výrokom nadriadeného súdu. Preto tiež má sudca oznamovaciu povinnosť o svojom vylúčení (§ 15 ods. 1 OSP).

Právo   na   prerokovanie   a   rozhodovanie   veci   nestranným   súdom   je   garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre   jeho   zaujatosť.   Obsahom   tohto   práva   nie   je   aj   povinnosť   súdu   zakaždým   vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu, resp. sudcov z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Inými slovami, oprávnená osoba namietajúca zaujatosť sudcu, nemá právny nárok na jeho vylúčenie a povinnosť súdu rozhodujúceho o námietke zaujatosti je iba každý takýto návrh oprávnenej osoby prejednať a rozhodnúť o ňom. Nestrannosť sudcu v konaní sa prejavuje v dvoch aspektoch. Prvý spočíva v rýdzo osobnom   presvedčení   určitého   sudcu   v   danej   veci.   Keďže   ide   o   subjektívnu   kategóriu vyjadrujúcu   vnútorný   psychický   vzťah samotného sudcu   k prejednávanej   veci   (zahrňuje vzťah sudcu k predmetu konania, k jeho účastníkom a k právnym zástupcom), je o nej schopný   vypovedať   jedine   sám   sudca.   Len   takto   úzko   ponímaná   kategória   nestrannosti sudcu   by   však   v   praxi   našla   ťažko   uplatnenie   vzhľadom   k   obťažnej   objektívnej preskúmateľnosti   vnútorného   rozpoloženia   sudcu.   Kategóriu nestrannosti   je   preto treba vnímať širšie, tiež v rovine objektívnej. Za objektívne nemožno považovať len to, ako sa nestrannosť sudcu javí navonok (napr. účastníkovi konania), ale najmä to, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne založiť legitímne pochybnosti o tom, či sudca disponuje určitým vzťahom k veci.

Z vyššie uvedeného vychádza aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva   subjektívne   hľadisko   nestrannosti   sudcu,   zahrňujúce   osobné   presvedčenie a správanie sudcu vo veci a hľadisko objektívne, založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudca (Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994).

Z tohto pohľadu dôjde k vylúčeniu sudcu z prejednania a rozhodovania veci nielen vtedy, keď jeho vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom je založený na zaujatosti skutočne preukázanej, ale rovnako, i keď existuje čo i len najmenšia rozumná pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach verejnosti. Z uvedeného dôvodu je preto pri skúmaní zaujatosti nutné vychádzať aj z právneho rozboru skutočností, ktoré k pochybnostiam o nestrannosti sudcu vedú.

V   predmetnom   prípade   účastník   vyvodzuje   zaujatosť   sudkyne   z   predpokladanej možnosti jej ovplyvňovania advokátkou žalovaného.

Potrebným bolo skúmať uvedenú okolnosť z pohľadu skutočnosti spôsobilej vyvolať vnútorný   psychický   vec   prejednávajúcej   a   rozhodujúcej   sudkyne   brániaci   jej   o   vecí rozhodnúť nezaujato (§ 14 ods. 1 OSP).

Je treba si uvedomiť, že otázka vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je   vyjadrená   skutočnosťami,   ktoré   môžu   vzbudzovať   pochybnosti   o   jeho   nezaujatosti v konkrétnej veci. Postoje, pocity a motívy, s ktorými sudca k rozhodovaniu pristupuje, nie sú skutočnosťami, ktorými by bolo možné pochybnosti o jeho vylúčení odôvodniť. Tými sú okolnosti   prípadu,   ktoré   by   mohli   prichádzať   do   úvahy   a   pôsobiť   na   každého   sudcu, ktorému   by   bola   vec   pridelená,   pretože   práve   osobnosť   a   postavenie   sudcu   musí   byť zárukou, že sudca na seba takýmito vplyvmi pôsobiť nepripustí.   Opačný záver by bolo možné učiniť len vtedy, keby sudca v rámci svojho subjektívneho vyjadrenia tvrdi1 také skutkové okolnosti, ktoré by objektívne nasvedčovali tomu, že má k veci, či k účastníkom alebo k ich zástupcom taký vzťah, ktorý by (už) vzbudzoval dôvodné pochybnosti o jeho vylúčení. K vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania veci môže prísť len vtedy, ak je evidentné, že vzťah sudcu k danej veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom dosahuje takú povahu a intenzitu, že i napriek zákonom stanovenej povinnosti nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať.

Pochybnosti o zaujatosti sudcu, t. j. o tom, či bude schopný nestranne a spravodlivo rozhodnúť, je potrebné oprieť vždy o také doložené skutočnosti, ktorých konkrétny obsah a charakter, týkajúci sa prejednávanej veci a osôb účastníkov, umožňuje dôvodiť, že sú splnené podmienky pre vylúčenie sudcu predpokladané ustanovení § 14 ods. 1 OSP. Iné dôvody než tie, ktoré sú uvedené v citovanom ustanovení, nie sú spôsobilé zaujatosť sudcu založiť.

Na základe uvedeného Krajský súd v Trnave dospel k záveru, že vzťah zákonnej sudkyne k advokátke žalovaného, ktorá je zamestnávateľom jej dcéry nie je okolnosťou, ktorá   by   mohla   vzbudiť   taký   negatívny   vnútorný   psychický   stav   vec   prejednávajúcej a rozhodujúcej sudkyne, na základe ktorého by sa cítila objektívne zaujatou v danej vecí, ide totiž o okolnosť, ktorá nie je takej povahy a intenzity, aby bez ďalšieho bola schopnou vyvolať taký vnútorný pocit uvedenej sudkyne k účastníkom či k ich zástupcom, že i napriek zákonom stanovenej povinnosti nebude schopná nezávisle a nestranne rozhodovať. S prihliadnutím na tieto skutočnosti i na doposiaľ vydané rozhodnutia nadriadeného súdu,   v   ktorých   práve   v   tejto   súvislosti   procesná   sudkyňa   nebola   z   prejednávania a rozhodovania sporov vylúčená (uznesenia nadriadeného súdu), nadriadený súd dospel k záveru, že procesná sudkyňa JUDr. A. V. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v danej veci, keďže namietaný dôvod vzťah procesnej sudkyne a advokátky žalovaného nie je   bez   ďalšieho   dôvodom   takej   povahy   a   intenzity,   ktorý   by   bol   schopný   vyvolať   taký vnútorný pocit uvedenej sudkyne k účastníkom či k ich zástupcom, že i napriek zákonom stanovenej povinnosti nebude schopná nezávisle a nestranne rozhodovať.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti,   a   zároveň   považuje   právny   názor   krajského   súdu   za   legitímny a akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu krajského súdu bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné   s   označenými   článkami ústavy a dohovoru.

Takto   koncipované   odôvodnenie   dalo   odpoveď   na   skutkovú   a   právnu   podstatu sťažovateľom podaného návrhu na vylúčenie sudkyne okresného súdu, a preto jeho obsah neosvedčuje   okolnosti   naznačujúce   príčinnú   súvislosť   s   možným,   sťažovateľom namietaným porušením jeho označených práv.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a   ods.   1   OSP)   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z   ďalšieho   prejednávania a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Podľa   čl.   141   ods.   1   ústavy   súdnictvo   vykonávajú   nezávislé   a   nestranné   súdy. Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre ľudské   práva   pri   riešení   otázky   nestrannosti   sudcu   vychádza   z   toho,   že   okrem   jeho nezávislosti   je   potrebné   brať   zreteľ   aj   na   ďalšie   aspekty   subjektívneho   a   objektívneho charakteru.   Podľa   názoru   ESĽP   sa   subjektívna   stránka   nestrannosti   sudcu   týka   jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných   a   procesných   prejavoch   sudcu   a   jeho   vzťahu   k   prerokúvanej   veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi   konania),   ale to,   či   reálne neexistujú   objektívne   okolnosti,   ktoré   by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca   určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

V namietanom prípade sudkyňa JUDr. A. V. uviedla, že sa necíti byť zaujatá, keďže je   bez   vzťahu   k   prerokúvanej   veci,   účastníkom   konania,   ako   aj   k   právnej   zástupkyni žalovaného. Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti treba akceptovať a predpokladať,   pokiaľ   sa   nepreukáže   opak,   že   nezakladajú   dôvod   jeho   zaujatosti.   Z objektívneho   hľadiska   sa   sťažovateľ   snažil   spochybniť   nestrannosť   uvedenej   sudkyne, avšak ústavný súd je toho názoru, že aj keď jeho argumenty nie sú nezávažné, nie sú ani zásadné pre jeho rozhodnutie.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Ústavný súd dospel k záveru, že pracovnoprávny vzťah dcéry zákonnej sudkyne k právnej zástupkyni žalovaného nezakladá sám osebe taký pomer sudkyne k právnej zástupkyni žalovaného, ktorý by mal za následok pochybnosť o jej nezaujatosti.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa spôsobu protokolácie jeho výpovede zákonnou sudkyňou   na   pojednávaní   uskutočnenom   18.   marca   2010   ústavný   súd   konštatuje,   že zo sťažnosti aj z obsahu zápisnice z pojednávania pred okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 150/2009 vyplýva, že bola vznesená námietka proti zneniu zápisnice, pokiaľ ide o sťažovateľom uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru so žalovaným. Sudkyňa uvedené protokolovala ako „opravu zápisnice“.

Podľa § 40 ods. 1 OSP o úkonoch, pri ktorých súd koná s účastníkmi alebo vykonáva dokazovanie, sa spisuje zápisnica. V zápisnici sa najmä označí prejednávaná vec, uvedú sa prítomní, opíše sa priebeh dokazovania a uvedie sa obsah prednesov a výroky rozhodnutia; ak nahrádza zápisnica podanie, musí mať aj jeho náležitosti.

Podľa § 40 ods. 3 OSP predseda senátu alebo samosudca opraví v zápisnici chyby v písaní   a   iné   zrejmé   nesprávnosti.   Predseda   senátu   alebo   samosudca   rozhoduje   aj o návrhoch   na   doplnenie   zápisnice   a   o   námietkach   proti   jej   zneniu.   Každá   námietka účastníka   konania   proti   zneniu   zápisnice,   vedeniu   konania   alebo   správania   účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená.

„Súdom   spísaná   zápisnica   o   pojednávaní   obsahujúca   zákonom   ustanovené náležitosti   je   verejnou   listinou“   [§   134   OSP   (JUDr.   Václav   Nesrovnal,   CSc.,   a   kol.: Občiansky súdny poriadok. Bratislava: Iura Edition, 1997 v znení zmien a dodatkov, s. 71)]. „Povinnosť zapísať každú námietku proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správaniu účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, súvisí s princípom spravodlivého procesu a jej dôsledné plnenie súdom   každého   stupňa   je spojené   nielen   s otázkou   zákonnosti,   ale aj ústavnosti postupu všeobecného súdu. Z opaku vyplýva, že nezapísanie námietky, ktorej súd nevyhovel,   môže   zakladať   predovšetkým   disciplinárnu   zodpovednosť   zákonného   sudcu (predsedu   senátu),   ale   nedajú   sa   vylúčiť   ani   procesné   dôsledky   spojené   s   otázkami zisťovania   skutkového   stavu,   plnenia   procesných   podmienok   a   procesných   garancií spravodlivého procesu“ (tamtiež s. 71 – 72).

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   k   dispozícii procesný nástroj spôsobilý napraviť vytýkané pochybenie okresného súdu priamo v rámci prebiehajúceho súdneho konania, ktorý využil v plnej miere, čo viedlo zákonnú sudkyňu k protokolovaniu   opravy   zápisnice,   teda   k   akceptácii   námietky   právnej   zástupkyne sťažovateľa proti zneniu zápisnice. Uvedený postup zákonnej sudkyne možno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť ako akceptovateľné uplatnenie ustanovení o konaní pred súdom, ktoré nepredstavuje možnosť vzniku objektívnych pochybností o jej nepredpojatosti. V tejto súvislosti ústavný súd tiež pripomína, že účastník konania nemôže ako dôvod zaujatosti sudcu   použiť   okolnosti   spočívajúce   v   postupe   sudcu   v   konaní o   prerokúvanej veci   ani v iných právnych veciach. V danom prípade sťažovateľ namietal postup zákonnej sudkyne v inom konaní vedenom medzi rovnakými účastníkmi (v opačnom procesnom postavení).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože   ide   o   právo   procesné.   Pokiaľ   by   malo zloženie   súdu   vplyv   na   hlavné konanie a rozhodnutie   na   ňom   prijímané,   je   potrebné   pripomenúť,   že   podstata   konania   sa   musí priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok zo 16. júla 1971, Séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010