znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 438/08-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 17.   decembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   I.   P.,   súdneho   exekútora,   P.,   zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva o zákaze nútených   prác   alebo   nútených   služieb podľa   čl. 18   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj   majetok podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn. 12 CoE 7/2007 zo 7. mája 2008, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 23 Er 5738/01 z 26. marca 2007 vo výroku o trovách exekúcie, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2008 doručená sťažnosť súdneho exekútora Mgr. I. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva o zákaze nútených prác alebo nútených služieb podľa čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), svojho základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 CoE 7/2007 zo 7. mája 2008, ktorým potvrdil uznesenie   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   23   Er 5738/01 z 26. marca 2007 vo výroku o trovách exekúcie.

Z   obsahu sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva, že   V.,   a.   s.,   so   sídlom   v   B. (ďalej   len „oprávnená“),   26.   novembra   2001   podala   proti   F.,   s.   r.   o,   so   sídlom   v   P.   (ďalej   len „povinný“), návrh na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 147 205 Sk s prísl., ktorý bol sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi doručený 30. novembra 2001.

Okresný   súd   poveril   sťažovateľa   vykonaním exekúcie   na vymoženie pohľadávky oprávnenej spolu s úrokom a trovami exekúcie. Na základe uvedeného návrhu a poverenia č. 5707 030305 * zo 14. decembra 2001 začal sťažovateľ v predmetnom exekučnom konaní vykonávať jednotlivé úkony.

Oprávnená   podala   17.   februára   2005   návrh   na   zastavenie   exekúcie,   následne sťažovateľ   podal   okresnému   súdu „žiadosť   o rozhodnutie   v exekučnom   konaní   spolu s Vyúčtovaním trov exekúcie“, ktorá bola okresnému súdu doručená 8. apríla 2005.

Po   uskutočnení   viacerých   úkonov   týkajúcich   sa   zmeny   na   strane   oprávneného účastníka exekučného konania (oznámenie oprávneného o zmene oprávneného z 24. januára 2006, oznámenie o zmene účastníka na strane oprávneného zo 17. mája 2006), okresný súd uznesením   sp. zn.   23   Er 5738/01   z 21.   februára   2007   nepripustil,   aby „z   exekučného konania vystúpil oprávnený V., a aby do konania namiesto neho ako oprávnený vstúpil S., a. s. a súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú“. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 23 Er 5738/01 z 21. februára 2007 zastavil exekúciu s odkazom na zákonom predpokladaný dôvod   vyplývajúci   zo zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“) a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov exekúcie.

Okresný   súd   v odôvodnení   označeného   uznesenia   uviedol,   že   exekúciu   zastavil z dôvodu zániku oprávnenej a povinného bez právneho nástupcu, čo predstavuje zákonný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na v tom čase platné znenie § 203 Exekučného poriadku.

Na základe odvolania sťažovateľa proti výroku uznesenia okresného súdu sp. zn. 23 Er 5738/01 z 26. marca 2007, ktorým mu nepriznal náhradu trov konania, krajský súd ako   súd   odvolací   uznesením   sp. zn.   12 CoE 7/2007   zo   7.   mája   2008   rozhodol   tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 23 Er 5738/01 z 26. marca 2007 v napadnutej časti,   t. j. vo výroku   o trovách   exekúcie,   a zároveň   nepriznal   účastníkom   náhradu   trov odvolacieho konania.

Namietaným   uznesením   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   k porušeniu   jeho označených práv. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, sťažovateľ túto časť sťažnosti odôvodnil poukazujúc okrem iného na to, že: „Ako súdom poverený súdny exekútor som vykonával   exekučnú   činnosť   na   základe   zákona   a   na   návrh   oprávneného.   Vykonávať exekučnú činnosť na základe tohoto návrhu som ako štátom splnomocnená osoba odmietnuť nemohol a vo veci som konať musel.“

Sťažovateľ ďalej vyslovuje názor, že nepriznaním náhrady trov exekúcie „musel znášať z vlastného majetku hotové výdavky, ktoré počas exekúcie vznikli...“.

V súvislosti   s tým   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   pri   výkone   exekučnej   činnosti má postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.   Keďže   exekútor   musí   vykonávať   exekučnú   činnosť   nezávisle   a nestranne,   zákon mu okrem iného ustanovuje obmedzenia, pokiaľ ide o vykonávanie iných činností, najmä nesmie podnikať alebo pracovať v pracovnom pomere. Za toto obmedzenie inej zárobkovej činnosti   mu zákon ako protiváhu ustanovuje, že má zo zákona daný nárok na odmenu, na náhradu hotových výdavkov a na náhradu za stratu času, a v spojitosti s tým sťažovateľ poukazuje na § 196 Exekučného poriadku. Pretože v predmetnej exekučnej veci mu trovy konania neboli priznané, došlo na základe namietaného uznesenia k tomu, že vykonával exekučnú činnosť bez odmeny, a teda bezodplatne, a počas trvania exekúcie musel znášať hotové výdavky z vlastného majetku.

Sťažovateľ sa odvoláva aj na zmysel a účel náhrady trov konania pred všeobecným súdom,   ktorým   je   poskytnúť   účastníkovi,   ktorému   to   priamo   zákon   priznáva   (pričom exekútor sa považuje za účastníka konania pre ten jeho úsek, v ktorom sa rozhoduje o jeho nároku na náhradu trov exekúcie), náhradu tých trov exekúcie, ktoré mu vo vecnej a časovej súvislosti v konaní vznikli a inak (nebyť exekučného konania) by nevznikli. K tomu ešte sťažovateľ dodáva, že „... po vykonaní exekúcie som dôvodne očakával ich náhradu, ako aj odmenu, ktorá mi priznaná nebola“.

Namietané uznesenie je podľa sťažovateľa nezákonné a výkladovo nelogické okrem iného aj z toho dôvodu, že „pokiaľ by exekútor viedol viacero exekučných konaní, ktoré by boli zastavené z akýchkoľvek príčin, pracoval by v každom jednotlivom prípade zadarmo a bola   by   ohrozená   jeho   existencia   ako   súdneho   exekútora,   keďže   odmenu   za   výkon exekučnej činnosti by mu súdy nepriznávali a inú zárobkovú činnosť súdny exekútor zo zákona vykonávať nemôže“.

Výhrady   sťažovateľa   k   odôvodneniu   namietaného   uznesenia   sa   týkajú   aj   toho, že z neho   nie   je   zrejmé,   prečo   by   mal   exekútor   znášať   všetky   v súlade   so   zákonom vynaložené   náklady,   ktoré   mu   počas   exekúcie   vznikli,   keď   konal   iba   svoju   zákonom uloženú   povinnosť,   a to   v zákonnom   postavení   verejného   činiteľa.   Sťažovateľ   taktiež akcentoval tú   skutočnosť,   že súdny   exekútor   iba vykonáva exekúciu   na základe zákona a podnikateľské riziko musí znášať zásadne účastník exekučného konania.

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že „Odmena exekútorovi totiž podľa ust. § 196 Exekučného poriadku prináleží vždy, a to bez ohľadu na to, ktorá strana konania bude zaviazaná na jej úhradu“.

Podľa   sťažovateľa   rozhodnutím,   ktorým   krajský   súd   rozhodol,   že „potvrdzuje uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v napadnutej   časti,   a súdnemu   exekútorovi   nepriznáva náhradu   trov   odvolacieho   konania“, boli   porušené   jeho „základné   práva   a slobody garantované Ústavou SR a vyplývajúce z medzinárodných zmlúv“.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje ústavnému súdu vydať tento nález:„Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12 CoE 7/2007 zo dňa 07. 05. 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľa nebyť podrobený povinným prácam garantované čl. 18 ods. 1 Ústavy SR a čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12 CoE 7/2007 zo dňa 07. 05. 2008 bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   garantované   čl.   20   ods.   1 Ústavy   SR   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12 CoE 7/2007 zo dňa 07. 05. 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 12 CoE 7/2007 zo dňa 07. 05. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva o zákaze nútených prác alebo nútených služieb podľa čl. 18 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru, základného práva vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 12 CoE 7/2007 zo 7. mája 2008.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označených základných práv uznesením krajského súdu zo 7. mája 2008, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu z 21. februára 2007, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   s nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade sťažovateľa   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   keby   podmienky   na   prístup   k tomuto   súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd tieto   všeobecné   podmienky   prístupu   k   súdu   vykladal   vo   vzťahu   k sťažovateľovi diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal priznané postavenie účastníka   súdneho   konania   a krajský   súd   o   jej   návrhu   meritórne   rozhodol,   aj   keď   nie v súlade s jeho predstavami.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že krajský súd napadnutým rozhodnutím tým, že mu nepriznal „nárok na náhradu trov exekúcie“, porušil jeho právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému)   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa ústavný   súd   pripomína,   že ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Ústavný súd zdôrazňuje, že do pôsobnosti všeobecného súdu z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup)   bolo   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie označených základných práv sťažovateľa, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva, že: „Ak zanikli oprávnený aj povinný bez právneho nástupcu, nie je možné rozhodovať o nároku   súdneho   exekútora   na   odmenu,   pretože   neexistujú   subjekty,   ktoré   je   možné zaviazať na vyplatenie odmeny súdnemu exekútorovi. Okresný súd správne rozhodol, ak náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Aj keď ustanovenie § 200 ods. 2 Exekučného poriadku   hovorí   o tom,   že   ak   súd   rozhodne   o zastavení   exekúcie,   rozhodne   o tom,   kto a v akej výške platí trovy exekúcie, nie je možné v tejto veci zaviazať tretiu osobu, a to štát na   náhradu   trov   exekúcie,   pretože   Slovenská   republika   nebola   účastníkom   exekučného konania. Účastníkmi exekučného konania boli iné subjekty, a to oprávnený - pôvodne V., neskôr   V.,   a.   s.,   a povinný   -   F.,   s.   r.   o.,   ktoré   subjekty   v priebehu   exekúcie   zanikli bez právneho   nástupníctva.   Okresný   súd   rozhodol   správne,   ak   nepriznal   náhradu   trov exekúcie súdnemu exekútorovi.“

Keďže ústavný súd z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné,   resp.   neudržateľné,   ktoré   by   súčasne   mali   za   následok porušenie   označených   práv   sťažovateľa,   a skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s uznesením krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, sťažnosť sťažovateľa na porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   označených   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV.   ÚS   116/05).   Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   ústavný   súd nepovažoval ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo preto týmto rozhodnutím krajského súdu dôjsť ani k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   na   zákaz   povinnej   a nútenej   práce podľa čl. 18 ods. 1 ústavy a podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru treba osobitne uviesť, že táto časť sťažnosti je zjavne neopodstatnená aj z iného dôvodu.

Podľa čl. 18 ods. 1 ústavy nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý či vynútený charakter a výkon takejto práce je neodvratný. Navyše ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje   na   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu   (Van   der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. november 1983, séria A č. 70, mutatis mutandis I. ÚS 191/06), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa uznesením krajského súdu   sp.   zn.   12   CoE   7/2007   zo   7.   mája   2008,   takéto   porušenie   ústavný   súd   nezistil. Uznesenie krajského súdu je riadne a náležite odôvodnené. Ústavný súd nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné,   resp. neudržateľné,   ktoré   by   súčasne   mali   za následok porušenie   označených   práv   sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s uznesením krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2008