znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 437/08-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 17.   decembra 2008   predbežne prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   P.,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátkou JUDr. Z. S., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 5   ods.   1   písm.   c)   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k. 6 Tpo 54/2008-128 z 12. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2008 doručená sťažnosť J. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 54/2008 z 12. júna 2008.Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   boja   proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, odboru vyšetrovania B. (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS: PPZ-66/BOK-B-2007 z 19. decembra 2007 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre zločin ublíženia na zdraví formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 155 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v štádiu prípravy.

Sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 53/2007 z 21. decembra 2007 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), kde sa nachádza dodnes. Sťažovateľ uvedené uznesenie okresného súdu napadol sťažnosťou zo 7. januára 2008, ktorá bola uznesením krajského   súdu   sp. zn.   0   Tp   53/2007   z 28.   januára   2008   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku zamietnutá ako nedôvodná.

Sťažovateľ   podal   prostredníctvom   svojej   advokátky   3.   apríla   2008   na   Okresnej prokuratúre   P.   žiadosť   o prepustenie   z väzby,   ktorej   dozorujúci   prokurátor   nevyhovel a predložil   ju sudcovi   pre prípravné konanie na rozhodnutie. Okresný   súd   na verejnom zasadnutí   uznesením   č.   k.   0   Tp   53/07-110   z 13.   mája   2008   rozhodol,   že   sťažovateľ sa ponecháva vo väzbe, a jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol. Sťažovateľ podal proti   tomuto   uzneseniu   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 6 Tpo 54/2008   z 12.   júna   2008.   Krajský   súd   sťažnosť   zamietol   ako   nedôvodnú   a svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že „... konkrétne dôvody väzby obvinených tak, ako sú rozvedené v uznesení o ich vzatí do väzby, sa nezmenili...“.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že uznesenie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, na základe ktorých konkrétnych skutočností ho krajský súd ponechal naďalej vo väzbe, v odôvodnení len odkazuje na predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu, ktoré sa opiera o rovnaké dôvody ako napadnuté rozhodnutie krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Tpo 54/2008 z 12. júna 2008, ktoré však neboli   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   preukázané.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach, v ktorých bola preskúmavaná dôvodnosť trvania väzby.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   dôsledne   neskúmal   skutočnosti   svedčiace pre a proti ďalšiemu trvaniu jeho väzby a jeho rozhodnutie nie je založené na konkrétnych skutočnostiach, ale na abstraktnej úvahe.

Sťažovateľ   preto   žiadal,   aby ústavný   súd   prijal jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   12. 06. 2008,   sp.   zn.: 6 Tpo 54/2008-128 bolo porušené základné právo sťažovateľa – J. B., nar..., na osobnú slobodu,   garantované   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy   SR   a   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   12. 06. 2008,   sp.   zn.: 6 Tpo   54/2008-128   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   na   ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť sťažovateľovi – J. B., nar..., trovy konania a právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne - JUDr. Z. S.,... B., vedený v... B., pobočka B., č. ú.:..., takisto do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   (v   posudzovanom   prípade   ide   o krajský   súd rozhodujúci   o žiadosti   o prepustenie   z väzby)   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný   súdny   orgán   pre   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu,   alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Z čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu   základných   práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov   (čl.   142   ods. 1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 55/98).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   práva   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu garantovaného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 6 Tpo 54/2008-128 z 12. júna 2008.

Z citovaných ustanovení čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“.   V tomto   bode   dohovor   v zásade   odkazuje   na   vnútroštátne   právo   a ukladá povinnosť   vyhovieť   jeho   hmotnoprávnym   a procesným   ustanoveniam.   Okrem   toho požaduje, aby každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, bolo zlučiteľné s účelom čl. 5, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (napr. K. - F. c. Nemecko, 1997).

Článok   5   ods.   1   dohovoru   vyžaduje,   aby   k   pozbaveniu   osobnej   slobody   došlo „v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom“,   a každé   dohovorom   prípustné   pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov   zmluvných   štátov   (Lukanov   v.   Bulharsko   z 20.   marca   1997,   §   43).   Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   opakovane   uviedol,   že   pokiaľ   ide   o   „dôvodné podozrenie (raisons plausibles de soupconner/reasonable suspicion)“, ktoré uvádza čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a ktoré je podmienkou sine qua non regulárnosti držania vo väzbe, toto ustanovenie nepredpokladá, že polícia zhromaždila dostatočné dôkazy pre vznesenie obvinenia buď v okamihu zatknutia, alebo počas zadržania (napr. Erdagöz c. Turecko, 1997, Brogan a ďalší c. Spojené kráľovstvo, 1988). K tomu, aby podozrenie bolo dôvodné, musia existovať   skutočnosti   alebo   informácie   spôsobilé   presvedčiť   objektívneho   pozorovateľa, že daná osoba mohla spáchať trestný   čin   (pozri   cit.   Erdagöz,   ďalej Campbell a Hartley c. Spojené kráľovstvo, 1990).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami, ktoré   sťažovateľ   uvádzal   v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo skutočnosť,   ktoré   by   mohli   spochybniť   právne   závery   krajského   súdu   o existencii relevantnosti   uvedených   zákonných   dôvodov   väzby   alebo   by   sa   inak   javili   ako   zjavne neodôvodnené   či   svojvoľné.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   z obsahu   predmetnej   sťažnosti sťažovateľa,   ktorý   bol   kvalifikovane právne zastúpený,   nie sú   zrejmé žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývala sťažovateľova argumentácia o tom, že „prvostupňový súd   a rovnako   jemu   nadriadený   súd   sa   uvedenou   argumentáciou   nijak   nevysporiadal, zároveň   neuviedol   jediný   dôvod,   prečo   považuje   môj   pobyt   na   slobode   za   nebezpečný z trestno-procesného hľadiska. Jediné, čo skonštatovali, bolo to, že dôvody, pre ktoré som bol vzatý do väzby, aj naďalej existujú.“.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (I. ÚS 100/04).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00).

Opierajúc sa o skutočnosti uvedené v sťažnosti a opierajúc sa o skutočnosti, ktoré vyplývajú z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré bolo pripojené právnym zástupcom   sťažovateľa   k   predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd   konštatuje,   že   označený všeobecný   súd   bol   príslušný   na   vydanie   napadnutého   rozhodnutia   týkajúceho   sa   väzby sťažovateľa a proti osobe, ktorá sa brala do väzby, teda proti sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie. Sťažovateľ bol vzatý do väzby pre dôvody uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku, pričom uvedené väzobné dôvody v rozhodnutí krajského súdu   č.   k.   6 Tpo   54/2008-128 sa   podľa   § 71 ods.   1 písm.   a) a b)   Trestného   poriadku konkrétne zdôvodnili tak, že „... nenastala totiž žiadna zmena v konkrétnych skutočnostiach odôvodňujúcich obavu z následkov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. a ani okolnosť, že bolo ukončené vyšetrovanie uvedený záver v podstatnom smere neovplyvňuje... obava z následkov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. u oboch obvinených... bola vyvodená z existencie dôvodného podozrenia, že stíhaný skutok spáchali, z jeho povahy a spôsobu, akým mal byť spáchaný, z existencie hrozby vysokého trestu, tiež z   okolností   súvisiacich   s pobytom   obvinených...   z   okolnosti   existencie   kriminálneho prostredia,   v ktorom   sa   nielen   vo   veci   vypočutí   svedkovia,   ale   aj   obidvaja   obvinení pohybovali   a z toho   vyplývajúceho   vzájomného   prepojenia   ich   rôznych   legálnych i nelegálnych aktivít...“.

K uvedeným skutočnostiam vo vzťahu ku krajskému súdu ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 54/2008 z 12. júna 2008, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti   neuviedol   žiadnu   skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné   usudzovať, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ktoré obsahuje odôvodnenie, sa vyznačuje takými nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa, ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Z uvedeného rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, že by sa krajský súd osobitne opieral o skutočnosti, ktoré sú podľa názoru sťažovateľa „účelové a tendenčné a ničím nepodložené“, preto ani námietka sťažovateľa o tom, že „väzobné súdy, ktorých postup   týmto   napádam,   síce   dodržali   formálne   podmienky   obmedzenia   mojej   osobnej slobody   ustanovených   zákonom,   avšak   ich   rozhodnutia   považujem   za   nedostatočne odôvodnené,   teda   nepreskúmateľné,   založené   na   abstraktných   úvahách  ,   teda   non   lege artis...“ v konaní pred krajským súdom vzhľadom aj na celkové okolnosti daného prípadu nemohla byť zo strany ústavného súdu akceptovaná. Krajský súd sa zaoberal i jednotlivými dôvodmi,   ktoré   viedli   okresný   súd   k vydaniu   tohto   rozhodnutia   o väzbe   sťažovateľa a jeho spoluobvineného,   a   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   okrem   iného   uviedol, že: „Hodnotiac všetky uvedené okolnosti jednotlivo i v ich súhrne, najmä však skutočnosť, že konkrétne   dôvody   väzby   obvinených tak,   ako   sú   rozvedené   v uznesení   o ich   vzatí do väzby, sa nezmenili, je väzba obvinených J. D. a J. B. v tomto štádiu trestného stíhania z už uvedených dôvodov stále adekvátnym zabezpečovacím opatrením...“

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil, že právo na odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď, alebo že odvolací súd musí podrobne zopakovať všetky dôvody, na základe   ktorých   rozhodol   súd   prvého   stupňa   (pozri   RUIS   TORIJA   v.   Španielsko, GEOGIDIAS v. Grécko ap.).

Keďže   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   závermi   a názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nepovažuje   právne   závery   krajského   súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s čl. 5 ods. 1 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa v konaní   pred   ústavným   súdom   a jeho   právom   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru a základnými právami podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2008