znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 436/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 21 P 65/11 a na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 7 CoP 159/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2011 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 21 P 65/11 a na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 CoP 159/2011.

2. Zo sťažnosti a z prílohy k nej priloženej vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným   na   okresný   súd   domáhal   vydania   predbežného   opatrenia,   ktorým   požadoval zmenu úpravy rodičovských práv k jeho maloletým deťom. Sťažovateľ navrhol, aby boli jeho maloleté deti zverené do striedavej starostlivosti oboch rodičov tak, aby boli jeden deň u matky a druhý u sťažovateľa ako otca. Okresný súd návrh sťažovateľa uznesením sp. zn. 21 P 65/11 zo 14. apríla 2011 zamietol, pretože sťažovateľ nedostatočne preukázal potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov a ani závažnú zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala nariadenie   predbežného   opatrenia   formou   striedavej   starostlivosti.   Proti   uzneseniu okresného súdu zo 14. apríla 2011 podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom navrhol, aby bolo toto uznesenie okresného súdu zrušené, pretože je nezákonné a nerešpektuje práva dieťaťa. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 CoP 159/2011 z 26. mája 2011 tak, že potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu.  

3. Podľa sťažovateľa „... porušil týmto aj prvostupňový aj druhostupňový súd moje základné právo domáhať sa zákonom upraveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nakoľko v konaniach, ktoré môže súd začať aj bez návrhu (§ 81 ods. 1 O.s.p.) platí záasada vyšetrovacia (§120 ods.   2   O.s.p.)   a   v   takýchto   konaniach   nemajú   účastníci   postavenie   navrhovateľov   a odporcov   (§   94 ods.   1 O.s.p.),   preto je   aplikácia   § 75   ods.   6   a 8   v týchto   konaniach vylúčená“.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie práv svojich maloletých detí. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, a to právo byť vypočuté v konaní. K porušeniu tohto práva malo dôjsť tým,   že okresný súd v konaní o nariadenie predbežného opatrenia maloleté deti nevypočul, hoci sa toho listom, „...   ktorý   iniciatívne   spísali   samé   na   podnet   sťažovateľa“,   dožadovali.   Tento   podľa sťažovateľa   nesprávny   postup   odobril   aj   krajský   súd,   čím   boli   porušené   práva   jeho maloletých detí.

4. Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález: „1. Základné právo domáhať sa zákonom upraveným postupom svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde   upravené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Košice 1 v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 65/11-8 a Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7CoP/159/2011-16 p o r u š e n é b o l o.

2. Právo maloletých detí sťažovateľa M. a P. P. obsiahnutých v Dohovore o právach dieťaťa, bližšie obsiahnuté vo všeobecnom komentári č. 12 k právu dieťaťa byť vypočuté, prijatom v Ženeve v dňoch 25.5 - 12.6. 2009 p o r u š e n é b o l o.

3.   Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   7CoP/159/2011-16   zo   dňa 26.5.2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Okresnému súdu Košice 1 prikazuje, aby vo veci konal a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva a práva obsiahnutého vo všeobecnom komentári č. 12 k právu dieťaťa byť vypočuté, prijatom v Ženeve v dňoch 25.5 -12.6. 2009.

5.   Sťažovateľovi   J.   P.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   1   500   EUR   (slovom jedentisícpäťsto EUR), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný sťažovateľovi vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Sťažovateľovi J. P. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške podľa vyčíslenia advokáta, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet advokáta, ktorého sťažovateľovi   pridelí   Ústavný   súd   SR   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a   o   postavení   jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

7.   Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu. Z obsahu sťažnosti,   ako   aj   jej   petitu   (body   2   a 4)   však   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   dovoláva   tiež ochrany práva svojich maloletých detí podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 65/11 ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo   vzťahu   k všeobecným   súdom   vyplývajúceho   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého rozhoduje ústavný   súd o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Uplatňujúc princíp subsidiarity dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ sa v tejto časti mal domôcť ochrany svojho základného práva využitím opravných prostriedkov. V danom prípade bol proti uzneseniu okresného súdu prípustný opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj sťažovateľ včas využil. Krajský súd o odvolaní   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   7   CoP   159/2011   z 26.   mája   2011,   v ktorom   sa vysporiadal s obdobnou argumentáciou, akú sťažovateľ uviedol aj v sťažnosti ústavnému súdu.   Z toho   potom   vyplýva,   že   bolo   plne   v právomoci   krajského   súdu   poskytnúť sťažovateľovi   ochranu   jeho   práv,   ak   by   dospel   k záveru,   že   jeho   práva   boli   skutočne porušené. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti postupu okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa postupom krajského súdu v konaní pod sp. zn. 7 CoP 159/2011, je sťažnosť sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ neodôvodnil, čím konkrétne mal krajský súd porušiť jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z obsahu sťažnosti však ústavný súd usúdil, že sťažovateľ vyčíta krajskému súdu potvrdenie uznesenia okresného súdu zo 14. apríla 2011. Podľa sťažovateľa neboli pri rozhodovaní o jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia splnené podmienky na postup podľa § 75 ods. 6 a 8 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorých môže súd vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania. Tým, že krajský súd potvrdil a teda odobril takto vydané uznesenie   okresného   súdu,   mal   tým   tiež   porušiť   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu. Sťažovateľ sa   v sťažnosti   dožadoval, aby bol   pred rozhodnutím o predbežnom opatrení vypočutý a zároveň aby sa aj jeho maloleté deti mohli k tomuto návrhu vyjadriť.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a slobôd   (I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97).   Postup okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia vychádzal z platnej procesnoprávnej úpravy   (§ 75 OSP), ktorá sa vyznačuje osobitosťami na účely urýchlenia rozhodovania o takomto návrhu. Z uvedeného dôvodu preto krajský súd tým, že ako súd odvolací potvrdil takýto postup a uznesenie okresného súdu, nemohol v žiadnom prípade porušiť základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd uvádza, že za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,   resp.   právo   na   úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

11. Sťažovateľ sa v petite sťažnosti domáha tiež zrušenia uznesenia krajského súdu z 26. mája 2011. Z uvedeného dôvodu preto preskúmal ústavný súd aj uvedené uznesenie krajského súdu.

Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Ústavný súd   konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej   právomoci,   keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.   Uznesenie krajského   súdu   je náležite   odôvodnené,   pričom   ho nemožno považovať   za   arbitrárne   ani   z toho   hľadiska,   že   svoje   odôvodnenie   obmedzil   len   na zdôraznenie   správnosti   uznesenia   okresného   súdu,   pretože   sa   stotožnil   s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu. Takýto postup krajského súdu je navyše plne v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Krajský súd zdôraznil, že sťažovateľ v návrhu na vydanie predbežného opatrenia nepreukázal okolnosti svedčiace o možnosti čo len ohrozenia na právach jeho alebo maloletých detí, pretože matka o ne zabezpečuje riadnu starostlivosť a sťažovateľ sa s nimi   pravidelne   stretáva.   Z uvedeného   dôvodu   preto   krajský   súd   potvrdil   uznesenie okresného súdu zo 14. apríla 2011.

12. Ústavný súd nezistil v postupe krajského súdu a ani v uznesení z 26. mája 2011 žiadnu možnosť ohrozenia či porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu,. a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13. Sťažovateľ v sťažnosti namieta tiež porušenie práva svojich maloletých detí byť v konaní vypočuté podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nie je v tejto časti oprávnený na podanie sťažnosti.

Stabilnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je názor, že fyzická osoba alebo právnická osoba môže uplatňovať ochranu na ústavnom súde v zásade iba v prípade, ak ide o ochranu jej základných práv alebo slobôd (m. m. III. ÚS 301/04).

Čo   sa   týka   oprávnenej   osoby   na   podanie   sťažnosti,   ústavný   súd   už   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že domáhať sa   ochrany   základných   práv   na súde   môže fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ak   ide   o ochranu   jej   základných   práv.   Namietať porušenie   práv   inej   osoby   môže   iba   zákonný   zástupca   takej   osoby.   Zákonný   zástupca v takom prípade môže namietať porušenie práv, dokiaľ zákonné zastúpenie trvá, ak to nie je v rozpore s účelom zastúpenia (m. m. II. ÚS 246/04).

V konaní   na   okresnom   súde   a následne   na   krajskom   súde   išlo   o rozhodovanie o návrhu sťažovateľa ako otca maloletých detí na nariadenie predbežného opatrenia formou striedavej starostlivosti. Účastníkmi konania bol sťažovateľ ako otec, matka, ktorej boli deti zverené   do   osobnej   starostlivosti,   ale   aj   maloleté   deti,   ktoré   v konaní   boli   zastúpené kolíznym opatrovníkom (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice I). Podľa sťažovateľa právo maloletých detí podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa malo byť porušené tým, že v tomto konaní neboli vypočuté. Keďže účastníkmi konania boli rodičia, ako aj ich maloleté deti, z dôvodu možného stretu záujmov maloleté deti zastupoval kolízny opatrovník,   aj keď zákonnými zástupcami detí sú aj naďalej obaja rodičia. Právo podľa čl. 12 Dohovoru o právach   dieťaťa   sa   týkalo   uvedeného   konania,   v ktorom   boli   maloleté   deti   zastúpené kolíznym   opatrovníkom.   Preto   je   v tomto   prípade   oprávneným   na   podanie   sťažnosti týkajúcej sa týchto konaní práve kolízny opatrovník. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ (hoci je zákonným zástupcom detí) nie je osobou aktívne legitimovanou na podanie sťažnosti, ktorá sa týka tohto práva v uvedených konaniach.

Ústavný súd preto v súlade s ústavou a zákonom o ústavnom súde a s prihliadnutím na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť odmietol v tejto časti sťažnosť ako podanú zjavne neoprávnenou osobou podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14. Keďže   sťažnosť   bola   v celom   rozsahu   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011